Recitácie

Bol raz čas a nie je tomu dávno,
keď Slovák v putách biedne rabstvoval,
zlobám múk bol vystavený zjavno,
tyran ho bil a kruto katoval.
Kolo nôh, rúk reťaz pút mu vinul…
Národ znevoľnený rabstvom hynúl — hynúl.
Štát mu bol otčim, cirkev macocha,
v zármutku jeho dom bol chrám…
Ubitá Slovač ako múk socha…
Kuvici smrť veštili nám.

Keď sa ozval, rútili naň hory.
Slováci boli mocných otroci…
Tisíc ťažkých bied sa na nich borí…
Ohavy desné, čiernej polnoci
cerily zub naň čo ohnivé kliešte…
No, shora znelo: „Trhajte len, režte!“
Chlieb náš bol krivda, nápoj žlče blen…
my korisť boli žalárov…
Na deti naše poslal krutý plen
Herodes divých Tatárov. —

Hoj, to bolo desné panoráma zhuby,
čo s nami vládca tyran vystrájal!
Šelmy zloby ťaly do nás zuby…
na našu kviľbu a plač vrah sa smial…
Hoj krušné, hrozné boly to ver’ časy,
ktoré si prežil rod môj toľkej krásy! — —
No zhubnej zloby prepadol sa svár,
ztratily sa hmly — nehody,
jasní sa rodu uplakaná tvár…
žiari už slnko slobody…

Je čas, slobodu čo máme, práva.
Víťazstvo naše hlása času zvon.
Prestol drží slovenská už správa…
Radosťou plesá Nitra, Váh i Hron.
Smútok zahodily naše dumné Tatry
v srdciach Slovače sa rozkoš vatrí,
v dolinách našich veje svieži vzduch,
hlaholom piesni zuní ples;
omráči zhubcov voľný vzlet a ruch:
Slobody sviatok máme dnes.

Sloboda! — Hoj slobodienka zlatá,
my nie sme hodní v tvojom blahu žiť!
S nás pút kliatba dosiaľ nie je sňatá,
nevieme ťa drahá, oceniť. —
My nevieme užiť hod víťazstva sladký,
v priepasť chceme, nazad? V jarma rabstva zpiatky,
zvábení zradným hajnom jašterým,
čo budí v ľudu rozvrat, strach,
hatí tak vývin prácam veškerým —
a stláča hlúpych v rabstva prach?

Hoj Slováci, nedajme sa mýliť
havranov škrekom, hydom jašterým!
Slobodou našou nedovoľme hýriť,
ňou príde spása — príde. Ja verím,
že zavíta vesna, prídu hody, sviatky;
len ztrvajme v boji ešte za čas krátky!
Sdružme sa svorne v čaty — vlasť volá:
slobodu hájme, národ, reč!
Ramenám, päsťam vrah náš nezdolá,
zažeňme zradcov v peklo preč! —

A bude čas, v ktorom svitne blaho,
v srdciach vzplá láska, skvitnú nádeje,
a sloboda vykúpená draho
Slavianstvo rúchom spásy odeje.
Po tých trápnych dobách prídu šťastné chvíle,
Slovensko sa vzpruží v novej žitia sile,
bohatstvom zajagá sa plným krás…
Obdivom žasnuť bude svet,
radosťou pravou zplesá piesni jas…
slávnostnou hymnou zavznie ret.

Hoj bude čas: Slovák svoje práva
v slobody svetle prevelebnom
uplatní a žeň mu bude sláva,
on kráčať bude Tatier Edenom…
Rod náš skvieť sa bude, zory žiarnym svitom
svet ho pozná v duchu umením rozvitom.
Z preťažkých bojov našich úrody
potomstvo naše vezme žeň,
oslávi nás a schystá svätohody
jakých svet neznal úroveň.

Hoj príde čas, Slavianske národy
rozjarí verva slávy plápolom.
Príde čas slavianskej slobody,
keď svornosť, bratstvo zvládne kolkolom.
Hoj zvíťaziť musí našej pravdy krása,
príde a prísť musí všeslavianstvu spása!
Prísahu složme v tento svätý deň,
že rodu vlasti chceme žiť.
Nuž napred! Nikdy zpiatky! Napred len!
Slavianstvo musí zvíťaziť! —