Recitácie

Vítajte bratia, sestry môjho rodu,
  zo srdca, z duše pozdravujem vás!
Privítať sošli sme sa slovenskú slobodu?
  Nie. Záblesk ešte len jej zlatých rias.
Už či tak, či tak sišli sme sa všetci
  na počesť diela našej svatej veci.

Tak dlho-dlho v rabstve sme upeli,
  na duchu našom ležal múry tlak.
Modlitby, piesne žiaľom onemely,
  voľnosti kroky striehol zloby drak.
Len kedy-tedy zo skál švihly prúdy,
  oživly ducha, tela zmreté údy.

My tisíc rokov biedne rabstvovali
  v tichosti, skryto chránili krb svoj,

útrapy, biedy boly jeho valy,
  podielom krivda, súžba, nepokoj.
Kto nechcel národ, otca, matku zradiť
  zo sveta toho mocní chceli zhladiť.

„Buta tót“ — chudák všade odkopnutý,
  okolo neho cesty krvavé,
nevoľný v moci ohavnej ozruty,
  korunu z tŕnia nosil na hlave.
Žalovať krivdu nesmel, bezprávie, klam…
  pred súdom stál hneď — žalár núkali nám.

No, doba rabstva prešla, doba vzteklá,
  nastúpil zrazu divom čas nový.
Nezničí ho už ani výbuch pekla —
  Slovensko striasa rabstva okovy.
Slovensko! Slovensko zem moja rodná,
  Boh i svet uznal slobody žes’ hodná.

Hoj, pravda tvoja putá už tiež shodí,
  tá pravda zbitá, zradou zkorená.
Zaniknú hrozby, nátlak svody,
  odveká kliatba bude sborená. —
Hoj svitá! Bude ráno… deň slobody!
  Precítneš, rod môj, budeš sláviť hody.

Aj tí, čo v tvár ti pľuli toľké časy,
  pochopia teraz koľko zvinili.
Rozvoju tvojho uzrú čarné krásy,
  umenia tvojho skvosty, ľud milý.
Hoj, zkvitať budeš vzdelanosti kvetom,
  slobodne lietať budeš voľným letom.

Oživneš zem pamiatok drahých otcov,
  oživneš v jase slnca nevídanom,
oživneš vládou tvojich drahých vodcov,
  oživneš, sloboda ti bude kahanom.
A pozná ťa svet, že si zemou slávy,
  zem čistých sŕdc, zem úprimnej vravy.

Hor sa, hor bratia, sestry k činu
  za národ náš a našu Slovenčinu!!