ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zima, tuhá zima. Všetko pokryté je snehom… Dolinou úzkou, ohraničenou strmými horami, fúka ostrý vietor. Cestou nakopil toľko snehu, že ťažko bolo prejsť voziarom z píly do blízkeho mesta. Stráň cesty kopil sa sneh do výšky, voziarom vystúpiť nebolo možno, len tam kdesi na vŕšku. Preto pokrikovali hlasne na malé koníky svoje, aby hlas ich upozornil i kamarátov, teraz možno nadol sa uberajúcich.

Ten pokrik voziarov prerušuje tichosť predvečernú. I klusá ten koník, klusá, statočne napínajúc sily svoje, a ťahá vlače hore k vieske. Krušno mu azda, že ani domov nemôže bežať naprázdno, veď gazda nabral od dodavateľa pre hámre múky, strovy a oleja. Vedľa saní kráča voziar sám a posmeľuje svoje koníky. Je tento človek, ako z kremeňa: zima a vietor nedotknú sa ho, krok jeho je pružný, tvár, hoci do temna zfarbená štipľavým vetrom, nejaví na sebe strašného pocitu zimy a hrdlo jeho je obnažené hlboko, až tam, kde na hrudi spiežová pracka spája límec košele hrubej, no pekne vyšívanej. V ňom vidíš silu jeho plemena: zúria búrky, hučí víchor, straší metelica — on nič, len stiahne azda na uši v zime, v lete nezbytnú barančicu a kráča ďalej. I prehrmia búrky, prestanú víchre a on je ten istý. Dnes olúpi ho cudzí prisťahovalec, pliaga dediny, o hmotné imanie, nemá on viac, krem tej chalupy, kde dym a zima nedovolí zohriať sa biednemu človeku, a krem niekoľkých zemiakov, ako prídavok k neuzretej, zelenej, nahorkastej kapuste. A on i tak žije, deti jeho sú zdravé, otužené, oživujú ulice dediny svojej a ponesú ony životom biedu ďalej, ako údel svoj pravlastný od „národa na národ“. Kraj jeho je neúrodný: niečo ovsíka, málo kapusty a ešte menej zemiakov, to bohatstvo jeho; no on spokojný je i s tým, len by Pán Boh i toho požehnal.

Hory jeho bohaté sú, ale to je nie jeho. To jeho pánovo a údelom z toho dostala sa mu len tvrdá, mozoľná robota. Ale keď len tú má, v nej je prameň výživy. Najmä ak má pár malých síce, ale vytrvalých koní, tu nečaruje sa tak ľahko s hockým. Priaha on deň po deň koníky svoje do saní i do voza a meria tú cestu od píly po železničnú stanicu a nazpäť.

Zďaleka i zblízka počuť večerný zvon. Zbožne prežehná sa voziar a rezko kráča ďalej. Skoro už zájde náš krajan v rodnú viesku svoju. Azda teší sa už vopred teplej večeri, túžobne čakaný je deťmi, nesie im už koláč za groš a podelí svedomite. Možno rozhovorí sa, rozveselí — prídu priadky i zaševelí nízkou izbou veselý hovor a smiech súsediek, zazvučí tancujúce vretienko, zasmejú sa deti. Možno zabudne na chvíľu na krutý zápas, ktorý vedie deň po deň s biedou i so všetkým, čo ona so sebou vlečie.

Ale vieska naša nemá len samé začadené chalupy: stoja tu i panské domy, byty úradníkov, polesných, dozorcov, lekára atď. Tu i tam vypína sa vkusné bydlisko vysokého úradníka a zvyšuje kontrast medzi blahobytom a núdzou.

Taký panský dom je hneď na kraji dediny. Vôkol neho je park, cez ktorý ide bystrý potok, teraz, pravda, zamrznutý. Vkusné mostíky spájajú jeho brehy. V lete tu živo, mládež rada preháňa sa po parku — teraz sprobúva nejedna mladá nôžka silu ľadu, chtiac sa mu sveriť, no výstražný hlas je na blízku, pozor, pozor!

Oblokmi tohoto domu zasvieti mladý ešte mesiac i hádže čipkovými záclonami lúče svoje, a dlhé tiene po kobercoch tvoria fantastické figúry. Ale mesiac nie je jediným svetlom v izbe: z bielej porcelánovej pece sála plameň pohyblivé lúče, ony ihravo behajú po podlahe a zastavia sa na šatách panej, sediacej v pohodlnom kresle blízko ohňa.

„Tak dlho sú tie deti tamvon,“ hovorí pani sama k sebe a vstane. Pristúpi k obloku, vyzerá do súmraku, no nevidí toho, čo si želá. Preto obráti sa znova do izby a zapáli lampu.

A teraz vidno, že pani táto je veľmi príjemný zjav. Je už nie mladá. Pohyby jej sú trochu mdlé a hlava, ako by nejakou neviditeľnou ťarchou obťažená, kloní sa napred. No z tvári jej svieti dobrota a nežnosť srdca a oko jej prezradzuje dojímavú dôveru vo všetko, čo jej blízko stojí.

Teraz zastala, a útla postava, naklonená napred, zdala sa načúvať do diaľky. Oko jej zasvietilo radosťou, usmiala sa nežne i šeptala:

„Už idú, tu sú už moje deti radostné!“

A už otvárala im dvere.

S krikom a smiechom vbehly tri mladistvé postavy, ale už nie viac deti, lež dve vyrastené devy a mladík-študent.

„Deti, kde sa túlate tak dlho?“

Deti zavesily sa na hrdlo matky, že ona temer ztratila roznováhu, potom začaly všetky naraz hovoriť:

„Mamička, boli sme na pošte, ale nebolo ničoho pre nás, len apa mal niekoľko úradných listov.“

„Deti, vy ste zas šialené dnes; len čo sa vám robí?“ karhala matka láskave deti a pozrela na ne s úľubou materinskou.

„Mama, to je za to,“ ozvala sa mladšia devuška, ešte v obkratných šatočkách, „to je preto, že je Ľudo medzi nami.“

„Áno, mama,“ povie najstaršia, „Marína má pravdu, Ľudo je vždy šialený, ako opravdový chlapec.“

„Ó, prosím — chlapec! Dávno to bolo, pani sestra; dnes som už šestoklasník, a preto dolu klobúk!“

„Vari pred tebou? Veru neviem, či by si dnes nemal chuti poihrať si s kamienky a gombičkami, ktoré ukradomky poobrezával si nám zo šiat.“

„Hahaha! Veď som vám vykonal, a vy ste sa maly v slzách utopiť,“ smial sa Ľudovít a pretiahnul rukou po hlávke Marínkinej, stiahnuc jej celý vrkoč i s ihlicami.

Marínka hodila hlávkou, matka karhala syna, no on lichotil, bozkával matku a prosil ju:

„Nehnevaj sa, ty zlatá mamuška moja, ale dnes som ti raz taký, ako by som sa bol ešte raz dieťaťom stal a všetky detinstvá znovu mal postvárať. K tomu už nechybí inšie, len aby si nám rozprávala povesť, ako za oných čias. Čo myslíte, dievčence, rozprávať, nerozprávať?“

„Ale, deti!“ bránila sa matka. „Rozprávať, veď ste azda nie… ba deti ste, rozpustilé, milé deti moje!“

Znovu pritúlili sa devušky i šuhaj k matke a prosili o povesť.

„Rozprávať vám azda o popeluške, či o svetovládnom rytierovi?“

„Ó, mama,“ hovorila Marína a ovesila ústa, „z tých sme my už dávno vyrástli.“

„Nevídali! Dávno!“ smial sa Ľudo; „veď ešte i teraz nosíš krátke šaty.“

„Moje šaty sú dosť dlhé, ale tvoj —“

„Marína!“ volala matka, „nezabúdaj sa!“

Dievčatko odvrátilo sa zahanbene, ale hneď pozrelo na brata, pričom jej on neopomnel šuchnúť do boku, a zasa obidvaja zasmiali sa.

Medzitým Irénka, najstaršia sestrička, už bola vytiahla vyšívačku a sadla za stôl.

„Čo myslíš, mama, príde apa skoro domov?“ opýtala sa Irénka; „nemáme chystať mu čaj?“

„Nebude to dnes tak skoro,“ vzdychla matka; „od nadlesných pozde sa rozchádzajú.“

„A to len preto sa spytuje,“ nadštrknul šelmovsky Ľudo, „lebo s apom má prísť i adjunkt.“

„Ty taranda!“ zvolala Irénka a zapálila sa veľmi.

„Však som uhádnul?“ škádlil šuhaj a potom sadnúc k matke, vytiahnul jej ihlicu z pletenia a neustal prosiť, kým neprivolila, že bude rozprávať.

„Mama, ale povesť takú, kde dvaja naozaj sa milujú a nemôžu sa dostať,“ prosila Marína.

„Marína!“ pozrela na ňu Irénka a zapálila sa znova.

„Rozprávaj, mama, prosím ťa, ty poetka naša! Vieš, keď rozprávala si nám predtým a ja spýtal som sa, kde si to čítala, prišla si sama do rozpakov — a ja som vedel, že si to vymyslela.“

„Ó, deti, vyrástly ste mi už nad hlavu a ja povesť vymyslieť už neviem pre vás.“

„Tým lepšie; rozprávaj niečo, čo sa naozaj stalo,“ povedal Ľudo.

„A kde dvaja milovali sa,“ dokončila Marína a sadla k matke s očakávaním.

A mamička rozprávala povesť deťom svojim a my za ňou rozprávať ju ideme znova.

*

Toho času, keď povesť naša sa začína, boly dlhé fašiangy. I užíval ich každý podľa možnosti a podľa toho, ako stačilo mu vrecko.

Povesť naša vedie nás do veľkého mesta. V Pešti dávajú si bohatí ľudia dostaveníčko, idú tráviť zimu do mesta, žiť radovánkam a zaplatiť ich draho.

Bolo dosť takých, čo cez leto doma, v svojej dedine žili veľmi skromne, no tu muselo sa ukázať svetu, že ešte slávna família má z čoho troviť a vie i ako stroviť. Tam, niekde na dedine, varila, piekla pani veľkomožná sama a sama presádzala šalát na hrady, pán behal po poliach a pestoval dohán svoj sám a slečinka-dcéra pre premenu chodila i boso; ale to už bolo dávno, ešte predtým, ako do školy chodila. Teraz už zabudla na to, lebo roky počítajú sa jej len odvtedy, čo strávila prvý rok v Pešti.

Medzi inými z horného Uhorska došlými rodinami bavil sa v Pešti pán Alexander Tóházy so svojou mladou, no chorľavou paňou a so svojou mladou a krásnou sesternicou.

Zprvu bývali v prvom poschodí veľkého domu. Obloky izieb hľadely na Vacovskú ulicu. Držali i kone, i sluhu, i kuchárku. Na ostatok odišli bývať na koniec Kráľovskej ulice, tam bolo ešte dosť slušné, no „tichšie“ bývanie. Kone predali a predbežne nekúpili iných, lebo pán Tóházy hovorieval, že na jarné dostihy pôjdu do Viedne, ztade do Paríža a možno i do Nizzi. Smelé to boly plány, no tento gavalier, keď chcel podujať niečo, našiel prostriedky k tomu akokoľvek.

Na posledný fašiangový večer Tóházovci mali isť na maškarný bál do reduty.

Ale pani Tóházyčka necítila sa dobre, ba smelo možno povedať, že nevládala. Do nedávna musela všade chodiť s mužom i s krásnou Bertou, aby táto mala gardedámu, musela sa sobrať a vyfintiť, čo obyčajne podarilo sa jej. Kým vošla do sály, kým začal sa tanec, ona ešte dosť živo brala účasť na zábave, ale hneď sadla si niekam na tichú, temer skrytú pohovku a — driemala.

Vedela ona, hoci nie celkom jasne, že ľudia vzali ju už v reč, ju a jej manžela a Bertu. Ale nevšímala si toho veľmi a pozdejšie otupela oproti tomu.

Teraz ostala doma, lebo pán Alexander už navyknul chodiť sám na zábavy, a Bertu chodila ohlasovať istá známa pani.

Opovržlive odobral sa muž od chorej ženy, prikážuc jej, aby už raz pribrala sa napísať list bratovi, veď že je to škandál ostať tak na suchom.

„Nepotrebuješ sa veľmi trudiť nad tým listom, napíš prosto: ,Pošli peniaze — zostaň s Bohom.‘ To bude jasné. On je skuhroš a nebodaj budem ho musieť raz i zapravotiť.“

Marta neodpovedala. Ležala na diváni a len kedy-tedy otvorila oči, aby pozrela na muža pohľadom nepriam láskavým.

Do izby vkročila Berta v nádhernom kostýme à la Pompadour. Bola krásna, a iná žena musela by vidieť, že páči sa táto deva samému pánovi; ale Marta nezdala sa toho vidieť, ani nevidela.

Alexander galantne poklonil sa peknej maske a bozkal jej ruku. Ona ohnive pozrela na neho a s koketným pohybom hodila hlávku nazpäť.

„Ako sa cítiš, Martička?“ opýtala sa teraz chorej. No v jej hlase nebolo badať mnoho sústrasti, ani mnoho lásky v bozku, ktorým dotkly sa jej pery čela trpiacej panej.

„Dosť dobre,“ odvetila Marta scela ľahostajne. To bola vždy tá istá odpoveď na tú istú otázku.

Slúžka vstúpila, doniesla lístok, ktorý podala Berte, a vzdialila sa.

Berta roztrhla obálku.

„To je omrzlá vec!“ zvolala. „Pani Grandová nemôže isť na bál.“

Pani Grandová mala byť gardedámou.

Alexander pozrel na sesternicu a povedal polohlasne:

„Musí tá nudná dáma naveky chodiť s nami? Nemôžeš raz už isť so mnou bez nej? Prečo?“

„Ty vieš, prečo,“ hovorila Berta, a jej tvár vzala na seba výraz trpký, kým jej oči zaiskrily sa divným svetlom.

„Berta, ty mi nikdy nechceš odpustiť!“ začal on zasa hlasom pritlumeným a pozrel na ženu, ležiacu na pohovke, bledú, ako stena. No Marta nepohla sa, nevidela, nepočula ničoho, jej duch možno driemal tak, ako hlivelo telo nečinne, nevládne, bez vôle, bez povedomia. „Neodpustíš nikdy, čo stalo sa, keď v najväčšom nešťastí urobil som krok zúfalý — čo som mal urobiť?“

„Nič, — pravda! Chudoba bolí, a ja som chudobná, a potrebujem mnoho, aby som žila; len v lesku a nádhere voľno je vydýchnuť podobnej mne.“ Zamyslene pristúpila k obloku a pritisla čelo o sklennú tabuľu.

„A — nejdeš so mnou, Berta? Poď, bude tam veselo. Kde ti maska?“ spytoval sa Alexander a pomáhal jej obliecť atlasový pláštik. Ona chvíľu zdráhala sa, potom hodila zasa hrdo hlavou, vysoko učesanou, napudrovanou, a ešte raz pristúpila ku chorej Marte.

„Spíš, Marta? Už ideme.“ Oslovená pohla sa a otvorila na polo oči.

„Dobre,“ hovorila slabým hlasom.

Alexander kývnul rukou opovržlive a, podajúc Berte rameno, odišiel s ňou na bál.

Za hodnú chvíľu ležala Marta na diváni bez pohnutia. V izbe bolo dosť teplo, no ona zaobalená bola v teplú šatku a krem toho mala teplý koberec na nohách prestrený. Na stole horí lampa, jej svetlo miernené je farbistým tienidlom. No i v svetle tomto badať bledosť Martinej tvári a vidno i chorobné ruže na lícach i bledé pery, pevno, pevno sovrené.

Oči tiež zatvorily sa. Teraz začaly chvieť sa mihalnice, nervózne pohybuje sa nos a z úst vyšiel hlboký vzdych. Oči otvoria sa a hľadia, ako oči z hlbokého spánku precítnuvšieho človeka.

„Či je to pravda? Volal ma niekto?“ šeptala mladá žena v udivení. „Ach, nie, snívalo sa mi.“

S namáhaním zodvihla sa a oprela ruky na stôl, vložila do nich úzku tváričku. Zpomedzi schudnutých prstov predraly sa slzy a zablisnul v nich tenký lúč svetla. Potom vstala celkom, vždy ešte opierajúc sa o stôl. Šatka spadla jej s pliec, i zachvela sa zimou v tenkom chalátiku, no nezdvihla šatky so zeme, ale urobila niekoľko krokov po izbe. Krok bol váhavý, pohyby mdlé a pohľad smutný, beznádejný.

Marta zrazu zastala, začala sa chvieť na celom tele a tvár dostala výraz akejsi silnej žiadosti. I pristúpila ku šatnici, otvorila ju s namáhaním netrpelivým. Potom jej ruka hľadala medzi bielizňou i vytiahla malú skleničku a v jemnom papieri zaobalený blýskavý nástroj. Opatrne obzrela sa vôkol seba, no všade ticho, len popod obloky prehrmela ekipáža. Rýchlym pohybom odhrnula rukáv na ľavom ramene, ostrý nástroj zablisnul sa v jej ruke — a tvár dosiaľ nehybná dostala života, pohybu. Ba s ňou celou stal sa opravdový zázrak. Pred chvíľou skleslá ešte, ako by do seba stiahnutá postava začala rásť, ožívať. Oči dostaly lesk, tvár farbu, ústa živú červenosť, údy staly sa pružnými. A tento div vykonala kvapka morfia. Áno, tento život ničiaci jed, ktorému tisíce ľudí padajú v obeť, toto zlo poznala už i táto mladušká žena, a ním presiaknutá už kráčala temer istým krokom ku hrobu.

Pred troma rokmi bola ochorela v Paríži, kde liečil ju mladý lekár. Citlivé bolesti liečil jej morfiumom a poradil pánu Tóházymu, aby držal si to napohotove, keby pani ešte ochorieť mala, no upozornil ho na nebezpečnú vlastnosť „lieku“ tohoto. Marta vyzdravela, opustili Paríž a cestovali a zabávali sa ďalej; Alexander nezbadal, že lieku značne ubýva, zabudol naň cele. Pozdejšie Marta vedela vždy zaopatriť si znova morfia, až napokon užívanie jeho stalo sa jej náruživosťou. Odkedy je v Pešti, našla si spôsob dostávať ho i bez receptu lekárskeho. A odvtedy denne klesá. Ľudia pokladali jej chorobu dlho za hystériu, niektorí videli u nej rozmáhať sa suchoty. Lekár nevidel známky zimnice, ani zrýchlenie bitia tepny; nepátral ďalej, najmä keď videl, že si toho nežiada nikto z príbuzných, ani ona sama.

Po premene, aká sa stala s ňou, Marta začala chodiť po izbe krokom ľahkým, akým chodievala kedysi doma, keď krok jej oživoval celý otcovský dom, keď na počutie kroku toho vyjasnila sa tvár staruškej dámy, podobizeň ktorej visí tu nad divánom.

I myšlienky Martine zaoberaly sa matkou. Uprela pohľad svoj na obraz, nad ktorým visel veniec zo suchých kvetov, obtiahnutý čiernym závojom. Z oboch strán veľkého obraza boly dva menšie: jeden predstavoval ju samú, usmievavú, šťastnú, druhý mladého človeka. A teraz zahľadela sa Marta na tento. Zbožne složila ruky a dívala sa milostným pohľadom na milú tvár — brata svojho.

„Písať ti mám? Ty milý, jediný brat môj, ktorého duša moja zbožňuje, korí sa mu v neohraničenej láske, tebe zasa písať o peniaze? Veď už často hlásila som sa tak u teba, udúšajúc všetko, čo cítim ku tebe! Ja písala som ti: ,Brat môj, pošli nám peniaze — — ľúba Ťa Tvoja sestra.‘ A tak to išlo viac ráz. Ty nevieš, ako ťažko písala som tie slová; ty nevieš, ako ťa ja mám rada, lebo ty zanevrel si na mňa, na muža môjho i opovrhuješ nami, že nevedieme život taký, ako ty, život činný, život osožný. Náhľadov tvojich neosvojili sme si. Medzi tebou a nami je mnohá prekážka, ktorú odstrániť nemáte vôle ani ty, ani môj muž.“

Vystrela k nemu ramená a hovorila zticha, ale hlasom dojímavým, ako by hovorila to všetko jemu a nie jeho obrazu.

„K tebe! Ó, rada odsotila by som sama prekážku, ktorá nás delí! Ale ty nechceš, odvraciaš sa odo mňa, nevoláš ma už k sebe, aby spomohol si mi, posilnil ma, ty ešte vždy hneváš sa na sestričku svoju, a to najbolestnejšie, že ona nevie, prečo! Áno, prečo? Nikdy nespýtala som sa ťa o to, ale teraz nebudem viac odkladať; kto vie, čo ma čaká, a aspoň ty poznaj ma opravdovú, nech spadne rúška, ktorá delí lásku našu. Áno, písať ti budem; ale tento raz bez žobrania.“

A s chvatom, ako by jej každá minútka bola drahá, Marta sadla písať list.

A všetko, čo dosiaľ prežila, najmä čo vzťahovalo sa na brata, ožilo pred ňou a dalo jej citom i myšlienkam krýdla. Od kedy pamätá sa, miluje ona tohoto brata nadovšetko. Už ako malé dieťa, keď plakávala, tíšili ju tým: „Počkaj, ide Peter; Peter je tu,“ a dieťa prestalo plakať, slzy ešte neobschly a ústa už smialy sa. Potom ju on — od nej o jedenásť rokov starší, — učil behať, hovoriť, poznávať veci a chránil ju pred všetkým úrazom. Jej rodičia boli starí, ju matka mala vo veku, kde už neúfala sa dožiť radosti materinskej; preto bola miláčkom starnúceho otca, matkinou radosťou a potechou. Vôbec celý dom usiloval sa plniť jej vôľu, odstraňovať všetko nepríjemné od malej osôbky, hľadať pre ňu zábavu; no vo všetkom bol tu Peter vždy prvý, on vedel vždy najlepšie uhádnuť, čo malinká sestrička si žiadala. Potom na dlho rozlúčila ich škola. Chlapec bol prísne vychovávaný, lebo pán Ladonický chcel, aby Peter bol človekom z vlastného pričinenia; v škole bol držaný, ako iní študenti, synkovia menej zámožných rodín.

Peter učil sa pilne, zavčasu pochopil vážnu úlohu človeka v živote, preto, hoc nebol veľmi nadaný, bral sa napred a skoro dosiahol cieľa. Otec rád chlúbil sa ním, ale nekonečne viac lásky dokazoval k Marte. Matka tiež milovala syna svojho, ale len pri pohľade na útle dievčatko zažiarila z jej oka pravá láska. I cítil to Peter veľmi dobre, ale nezávidel Marte, ani nedivil sa tomu, lebo veď s ním dialo sa to isté, čo s rodičmi, i jemu bola Marta zosobneným ideálom. Láska dvoch detí stávala sa čím diaľ tuhšou. Matka často zamyslela sa nad tým, a otec, keď videl drahé tieto hlavy nad nejakou knihou zohnuté, pokynul manželke, upozorniac ju na deti, čo ona obyčajne nechcela pochopiť.

Martu vychovávali doma. Otec, ako vyšší úradník veľkostatkára, mal plat veľmi dobrý, bol pokladaný za bohatého človeka, a preto dovolil si držať dcére vychovávateľky a dať jej vzdelanie, aké dostáva sa dcéram zemänov. Nikto mu to nemal za zle, ani to, že matka robila si skvelé plány o vydaji jedinej dcéry.

Tak vyrástla Marta v šumné dievčatko. Medzitým i Peter poskladal všetky zkúšky a bol promovaný za doktora. Veľmi ho tiahlo domov, no otec nástojil na tom, aby teraz išiel „sveta zkúsiť“, aby precestoval Nemecko, Angliu a Francúzsko, tak vrátil sa domov a osadil sa niekde vo väčšom meste.

Ťažko lúčil sa Peter s domovom, najmä ťažko so sestrou. A netušil nikto z nich, aké premeny stanú sa, kým Peter v ďalekej cudzine s cudzími ľuďmi sa stretá, cudzie mravy a obyčaje študuje, no mysľou i srdcom vždy po domove chodí.

Marta, teraz už dorastajúca v pannu, začala snívať, ako krásne to bude, keď Peter vráti sa z cudziny, osadí sa niekde vo veľkom meste, ožení sa a ona bude pri nich, bude im vernou sestrou a Petrovým deťom pestúnkou i vychovávateľkou. Ale Marta nepoznala devy, ktorej dopriala by Petra. Porovnávala, porovnávala, ale nenašla takej po svojej vôli, ktorú by s radosťou pomenovala sestrou. Prostried týchto snov zasiahla ju prvá, krutá rana: smrť mileného otca. Matka tiež ochorela veľmi, vyliečili ju síce z ťažkej choroby, no následky ostaly a bolo sa čo obávať, že skoro podľahne hlboko zakorenenému neduhu. Marta nemohla temer ani chápať dosah nešťastia, ktoré ju zastihlo, i želala si, aby len Peter bol doma, on že by i otca bol zachránil.

Mesiace míňaly sa. Pani Ladonická stávala sa čo deň zádumčivejšou, chradla a len starosť o Martu držala ju na nohách. Lekári a domáci priatelia nahovárali ju, aby išla do kúpeľov, ona dlho odporovala dobrej rade tejto, napokon povolila a vzala i Martu so sebou.

Svieži zjav tohoto dievčatka, ale viac ešte povesť o jej majetku, prilákaly skoro mladých ľudí v blízkosť smútiacich dám; no pani Ladonická, žiaľom ešte zronená, dlho ani nebadala sbližovania sa tých pánov.

Medzi nimi bol i Alexander Tóházy. Bol veľmi elegantný, jemných mravov, šumný mladý pán, slovom: prezradzoval vo všetkom, že je gavalierom, aký má byť. Jeho rodinu poznala pani Ladonická, hoci v spojení s nimi nestála. Vedela, že je to rodina stará, hrdá, ale v poslednom čase hmotne upadlá. Vedela to matka Martina, no jednako zatúžila vidieť dieťa svoje v kruhu tom, vidieť ju zbožňovanú, šťastnú, oslavovanú. Preto nebola proti tomu, že priblížil sa k nim pán Tóházy. A on vedel, ako získať si lásku najprv matky a potom i priazeň dievčaťa. A kým skončila sa sezóna, on už mal dovolenie navštíviť dom pani Ladonickej.

Keď Peter z dlhej cesty vrátil sa domov, čakalo ho tam prekvapenie, aké mohlo byť najnemilejšie pre neho. Lebo od prvého videnia oba mladí ľudia pocítili tuhý odpor jeden proti druhému, a Peter nemohol sa premôcť, aby ten odpor nedal i na javo. Tóházy bol príliš gavalierom a šetriť dom starej panej mal príčinu, preto dal si pozor, aby nezabudnul sa oproti mladému lekárovi.

Peter robil nežné výčitky matke, po prvé, že hneď po smrti otca nepovolala ho nazpäť, ba len pozde dala mu vedieť, že ztratil otca, po druhé, že dovolila sblížiť sa Tóházymu k Marte, hovoriac, že Marta je ešte dieťa a má na vydaj času dosť. No pani Ladonická bola netrpelivá a odbavila Petra tým, že ona chce vidieť dieťa svoje zaopatrené, kým tiež nepôjde za svojím manželom. Tu rozplakala sa stará pani a Peter bol na tento čas odzbrojený.

A Marta? Jej páčilo sa, že mladí ľudia začali jej dvoriť; bola rada, keď spomínali jej svadbu, ktorá znamenala nádheru a blaženosť toho vysokého stavu. O mladom zaťovi povedala matke, že je naskrze nie zaľúbená do neho, ba že Petra o mnoho radšej vidí, ale matke bolo dosť na tom, i hovorila, že ohnivá láska i tak mnoho nestojí.

Peter, ako lekár, osadil sa v blízkom meste. Pozdejšie bol vyvolený za okresného lekára. Preto mohol byť častejšie v dome rodičovskom, no čím dial, tým viac uťahoval sa. Predtým, v blažených dňoch detstva, Marta často hovorievala žartom bratovi: „Keď vydám sa ja prvá, ty budeš mojím družbom, ak oženíš sa ty prvý, vtedy nesmieš si zavolať inej za družicu, len mňa.“ Teraz mal prísť čas, aby vyplnil svoj sľub, i pripomenula mu to Marta. Ale on tak cudzo, tak vážne pozrel na ňu a nechal ju bez odpovedi. Niekedy spýtal sa jej, či miluje snúbenca svojho, a ona odpovedala mu, že nevie, či ho miluje. Peter zasmial sa nad tou odpoveďou, ale smiech jeho nebol veselý. I napomínal ju, prosil, aby zkusovala srdce svoje. Ona trochu naľakala sa, ale keď vyponosovala sa matke, táto povedala, aby nepočúvala na také reči Petrove, lebo on že všetko vidí cez tmavé okuliare — a že premenil sa docela.

Odvtedy pani Ladonická snažila sa, aby Marta s Petrom nemohla sa o samote shovárať, ba robila preto výčitky synovi a držala sa naproti nemu veľmi neprívetive. Peter uťahoval sa vždy viac a len niekedy zahľadel sa na Martu, keď ona v zadumaní konala prípravy ku veľkému dňu.

Ale i ona cítila, že je to nie to opravdové šťastie, o ktorom snívala, nie je to blaho, ospievané v básňach, aké prichádzaly jej do rúk; cítila často veľké sklamanie, často žiadala si, aby vrátiť sa mohla, no žiadosť jej zostala nevypovedanou a preto nesplnenou. Často čakala, že Peter urobí nejaký krok, že právom staršieho brata zabráni jej, vôbec, že stane sa niečo romantického; ale takého nič nestalo sa a ona išla v ústrety novému životu.

I zavítal deň svadby. Hostia naplnili celý dom. Každý mal so sebou roboty dosť. Panie a slečny obliekaly sa, slúžky behaly, v kuchyni varilo, pieklo sa, len mladucha ešte samotná sedela v svojej izbičke. Smútok slietnul na šumnú tváričku: teraz pocítila, ako ťažko jej bude lúčiť sa so všetkým, čo milé jej bolo dosiaľ, ako každý ju otáčajúci predmet svedčí o láske jej milých, a ona to všetko má opustiť, všetko! Od týchto čias nebude viac vídať známych tvárí matky, Petra, sluhov, priateľov, od toho dňa privykať musí na osoby cudzie, ach, cudzie! Zdalo sa jej, že to myšlienka neznesiteľná: vyskočila, chcela volať matku, Petra. Ach, ten tam ide záhradou, vidí ho oblokom, neobzrie sa v túto stranu, ten studený, neláskavý brat! Odvrátila sa a vidí rozprestretú toaletu sobášnu — a zastane i zahľadí sa na tú slávu.

Hneď zatým vôjdu panie i dievčatá a vysluhujú, obliekajú dievčatko, ako hotovú obeť, a izba naplní sa švitorením ženských hlasov.

Peter vyhľadal osamelé miesto v záhrade a hodil sa do trávy. Nebolo mu voľno. Nenávidel všetku tú vyšnorenú spoločnosť, ktorá sa tu sišla. Nikdy necítil tak, ako teraz, akou ťarchou sú niekedy tie zákony spoločnosti, ktoré sťa ohnivká reťaze spojené sú jedno s druhým a otáčajú nás i tlačia často citlive, no my nemáme sily a zmužilosti seknúť do toho a roztrhnúť reťaz. Čo by i riekla spoločnosť? Povedala by, že sme blázni. Načože vystavil svet toľko blázincov? Aby zatvoril do nich i takých, čo majú rozum na mieste, ale sú iným nepohodlní…

Také, veru nesvadobné myšlienky mal Peter. Zabudnul, že čaká ho dnes úloha družbu. Chcel by zabudnúť i sám seba, veď od istého času nepoznal sa viac, nevidel, odkiaľ a kam vedie ho rozladenosť duše, i úfal sa, že všetko poddá sa, až príde zasa do koľají riadneho, činného života.

Na chodníku zaškrípal piesok, niečo zašušťalo, Peter obzrel sa a videl sestričku, oblečenú v svadobných šatách.

„Peter!“ zvolalo dievča, a z hlasu znel smútok, chvela sa výčitka i prosba a našla cestu k srdcu jeho opäť. Peter vyskočil z trávy, očú nespustil so sestry.

„Prečo musím ťa vyhľadať sama?“ hovorila Marta. „Nevieš, čo si mi sľúbil? Všetci už čakajú a ty, Boh vie, o čom rozmýšľaš, len nie o tom, čo ťa čaká!“

„Nenávidím tie ceremonie,“ odvetil Peter dosť drsne.

„Ó, to ani sám neveríš,“ hovorila Marta hlasom tichým a sklonila hlávku. Dve slzy kanuly jej po tvári. Ach, tento deň nie je taký, ako si predstavovala, veru nie! Jednu rúčku pritiskla k ňádram, nedbajúc, že kytôčka z myrty a oranžových kvetov zmačká sa, druhou utrela zticha slzy z očú. Zabudla i ona, že ju čakajú, nevidela ničoho, len hnev brata, necítila, len jeho nelásku, opovrženie. I zdvihla hlávku, pozrela na neho zarosenými, nevinnými očami, a on nemohol zniesť toho pohľadu, skočil a objímuc ju vášnive, bozkával jej vlasy, ústa, čelo.

„Ach, ty, ty! ustaň, Peter! Ty ma tedy predsa trochu rád máš!“ zvolala potešená mladucha a zabudla hneď na všetko nemilé, čo cítila pred chvíľkou. Bratovou láskou vrátená jej bola blaženosť, aspoň tak myslela si teraz.

Konečne vrátil sa brat so sestrou ruka v ruke do domu. Peter musel ešte niečo ponaprávať na svojom obleku a medzitým robil si výčitky pre svoje divné počínanie.

„Milujem sestru, milujem ju, ako istotne každý brat miluje svoje sestry. A predsa tieto povydávajú sa a bratia nezúfajú, ba tešia sa vari tomu. Prečo by som sa netešil i ja? Azda že Tóházyho nenávidím? On preto môže byť dobrým človekom, len ja azda vidím u neho vlastnosti nesympatické. Azda bude šťastná; je hodná toho, je na to stvorená.“

Dlhý rad kočov viezol svadobný sprievod do kostola. Tam už čakal ich veľký zástup ľudu. Každé oko hľadelo len na mladú nevestu, ako usmievala sa blažene, lebo oproti nej sedel Peter a snažil sa usmievať tiež. No netrvalo to dlho, úsmev jej ztratil sa, keď složila prísahu vernosti až do smrti.

Po svadbe novomanželia mali odísť na cesty. Tak žiadal si to pán Tóházy. Na cestu dala im pani Ladonická niekoľko tisíc zlatých, o viacej nezmienila sa ani slovom, čo mladému zaťovi spôsobilo nemilé prekvapenie.

Pravda, predbežne bolo i toho dosť, aby mohli isť do Venecie.

Bôľne lúčila sa Marta s milovanou matkou, no bôľnejšie s bratom. Plačúc vrhla sa mladá žena do náručia bratovi a objala ho tak pevne, ako by ho viac ani pustiť nechcela, tak že sama matka uznala za dobré urobiť koniec lúčeniu a oddať ju ženíchovi, ktorý s malým posmešným úsmevom díval sa na scénu túto.

„Nemaj jej to za zle, syn môj,“ hovorila testiná zaťovi. „Peter býval jej jediným spoločníkom, i priateľku jej nahradzoval, a preto miluje ho ona s vášnivosťou rozmaznaného dieťaťa. Ty hľaď vytisnúť z jej srdca obraz brata…“

„Nikdy!“ povedala mladá žena tichúčko, ale tak pevno, ako by to bol sľub slávnostný.

„A buď shovievavý ku nej,“ prosila stará dáma, premáhajúc pohnutie svoje. „Ty môžeš si ju získať, jej duša je vnímavá, ako vosk.“

„Buď spokojná, mama,“ hovoril zať a bozkal ešte raz galantne ruku starej dámy: „Marta nebude mať príčiny ponosovať sa.“ A potichu doložil: „Nenávidím tieto ceremonie!“

Čudno dotkly sa slová tieto Marty. To isté povedal včera i jej brat, jej milý, zbožňovaný brat. Obzrela sa na neho, vyprevádzal ju bez slova, bez pohliadnutia na ňu, ako by ho tá zlá víla od včera bola znova očarovala…

Rozlúčili sa. Novomanželia išli na cestu, a cestujú s malými prestávkami už štyri roky.

Raz sišli sa vo Viedni s Bertou, ktorá ako spoločnica sprevádzala bohatú dámu po cestách. Vtedy už nahliadnul Alexander a nahliadla i Marta, že nudno je cestovať samým dvom, že dobre bude, keď budú mať spoločnosť mladej, krásnej dámy. Pozdejšie, keď Marta očakávala splnenie svojej túžby, keď s radosťou hľadela v ústrety príchodu malého svetoobčana, prosila muža svojho, aby odišli na ten čas k matke, alebo aby pustil ju ta samú. I sľúbil jej to, ale krátko pred odcestovaním domov ochorela Marta následkom zľaknutia sa, keď splašily sa im raz kone a prišlo jej tak zle, že báli sa o jej život. I narodilo sa dievčatko, ale také slabé, že nežilo len niekoľko hodín.

Matka, i v zimnom čase, prišla navštívil dcéru svoju a ochorela sama na smrť. Poznala ešte pred smrťou, že dieťa svoje nemohla urobiť takým šťastným, ako si želala, videla, že láska úplne chybuje medzi manželmi, zbadala, že Alexander vzal si Martu viac z vypočítavosti, že postavenie jeho ani zďaleka nie je také skvelé, ako zdanlivosť ukazovala.

To všetko naplnilo starú dámu veľkým zármutkom i robila si trpké výčitky, že tomu všetkému je na príčine len ona. Chorá na duchu i na tele vrátila sa domov, kde, ošetrovaná Petrom, onedlho umrela. Pán Tóházy bol na jej pohrebe, počkal, kým prečítaný bude i testament — a bol sklamaný. Lebo, hoci Marta zdedila väčšinu majetku, majetok bol odovzdaný na opatrovanie bratovi dedičky a manželia Tóházovci mali brať len úroky. Peter vyplatil švagrovi vopred úroky od zdedeného kapitálu, tak želala si to matka, a potom rozlúčili sa švagrovia chladne, bez priateľského slova.

Odvtedy Marta chorie viac-menej vždy.

Manžel zprvu netrpelive hľadel na slabosť mladej ženy, potom privyknul tomu už tak, že nezdal sa ani vidieť jej utrpenia. Zato zabával sa on vždy, zabávala sa i Berta; v lete v kúpeľoch, v zime v hlavnom meste, na budúcu jar bola projektovaná vychádzka do Nizzi a do blízkeho Monaka.

To všetko v rýchlom postupe prelietlo dušou mladej ženy, keď, píšuc list bratovi, roztúžila sa a zaplakala nad sebou.

… „Často hrozím sa toho,“ písala medziiným, „čo deje sa so mnou. Už neznám ani myslieť, nevládzem ničím, kým neužijem toho hrozného lieku — ty ho znáš. Často cítim jasne, že som ztratená. Hrôza obíde ma, chcem žiť, žiť, veď som ešte mladá, mám nároky na život, a on uteká odo mňa, lebo ho sama ničím. Oh, ja už nemôžem vymaniť sa z toho…

Predtým ešte skorej cítila som ničomnosť žitia, aké vedieme my. Život nečinný, neosožný. Živorenie len, ani nie život. Klamanie i mámenie jednodruhého. Pekné slová a za tým nič, len šaľba a podvod.

A keď viezla som sa cez nádherný most reťazový, pozrela na valný Dunaj, vzdychla som si: dobre by bolo oddýchnuť si tam v chladnom objatí. Lež ja odvrátila som sa od toho obrazu — a vrátila sa ku horšiemu…

Keď toto čítať budeš, ustrnieš azda nado mnou, lebo netušil si ničoho o mne, lebo nechcel si vedieť o mne, nemiluješ ma… A ja ťa milujem dnes väčšmi, než predtým, a keby nevedela, že si mi brat, povedala by som, že je to jediná, tá pravá, tá večná láska! Ach, nič zato, že odvrátil si sa odo mňa — nič nemôže udusiť moju vrelú lásku — veď nemám už ničoho, na čo s tou zbožnou pietou myslievala som — — nemám len teba!

Rodičia pomreli, muž môj ma nemiluje — a že miluje inú, temer ani nie je mi ľúto, veď ho ja dávno nemilujem. Áno, kto zná, či milovala som ho kedy?

Nemám nikoho, krem teba. I ty odvrátil si sa, ale ja viem, že len zdánlive. A či naozaj by si bol taký chladný, ukrutný, ako sa ukazuješ? Či by si už naozaj bol zapomnel na všetko, čo sme spolu prežili, či naozaj by si bol vypudil z duše obraz môj, že tak nikdy, nikdy nehlásiš sa ko mne!? O, povedz mi, prečo nemáš ma rád? Nie som ja tá istá tvoja sestrička, ktorú si varúval ako malú, ktorú si učil vravieť, behať, poznávať ľudí i veci, ktorej si shotovúval hračky najmilšie, ktorú si uspal, utíšil ty jediný? Nie som ja tá slabá ešte, — ach, veľmi slabá i teraz, a ty mocný, ku ktorému túlila som sa vo všeliakom ozajstnom i namyslenom nebezpečenstve? Nie, ty nie si tým viac, lebo dnes už nechceš ma privinúť viac k sebe! A ja tak túžim po tebe! Často vychytila by som sa a letela by k tebe i riekla ti: ,Zachráň ma, hyniem, nepusť ma viac od seba nikdy, nikdy viac!‘ Ale noha moja zastane, ubolené srdce zaplače; veď ty nechceš, aby som sa ti sblížila, nechceš viac.

Pravda, ty staráš sa o nás až príliš svedomite. Ja nestačím ani napísať, pýtať peniaze a ty už posielaš ich, aby som ja nikdy netrpela núdze! Ale ja by som radšej bola, keby si ty miesto peňazí vrátil mi lásku svoju, keby si mi nič viac neposlal, len niekoľko vrelých slov lásky — ja vďačne zrieknem sa všetkého ostatného.

Ale cítim, že ruka moja začína sa triasť. Nemám dosť odvahy opätovať dózu — i tak skoro azda vrátia sa moji domáci s bálu. Ale list môj už musí vtedy byť v istých rukách, lebo nedôverujem im, nechcem, aby videlo ho ich oko, myslela by som si, že znesvätil ich pohľad moju svätú lásku. Neželám si viac, len aby si ty prestal cítiť trpkosť oproti mne, potom nežiadam si žiť viacej; túžba moja: odísť preč, k Bohu.

Pravdepodobne nesídeme sa viac na tomto svete. A preto žehnám ťa, žehnám kroky tvoje i diela tvoje, a prosiť budem Hospodina, aby život tvoj bol radom blahých, požehnaných dní. Kým žijem, je každý úder srdca môjho tvojím a myšlienka, ktorou ťa spomínam, modlitbou za tvoje blaho.

Niekedy, keď udelí ti Boh šťastia, akého si len praje srdce tvoje — niekdy pomysli na svoju teba milujúcu vernú sestru Martu.“

Už triasla sa ruka pisateľky, i poponáhľala sa napísaný list i zapečatiť, a zazvonila. Ale na jej zazvonenie neprišiel nikto. Vstala netrpelive a vyšla na chodbu. Malá lampa osvetľovala ju a vrhala svetlo i na schody cez sklené dvere — ale tu nikoho krem nej, nikoho niet. Bezpochyby i slúžka odišla zabávať sa, a preto Marta nemeškala a sbehla schodmi. Nohy podlamovaly sa jej, keď prišla k izbičke vrátneho. Ten sedel za stolom a driemal. Mladá žena zaklopala na oblok a podávala mu list. Vrátny vzal, poobzeral a videl, že nie je zaplatený. Upozornil ju. Marta v rozpakoch svojich nemajúc peňazí, stiahla prsteň s malíka a, podávajúc ho, prosila vrátneho:

„Podržte si to za ustávanie, ale list môj dajte na poštu ešte tej noci.“

Vrátny pochopil, a ona vrátila sa hore. Ledva prišla domov, cítila slabosť vo všetkých údoch, chvela sa, ako list na strome, a ledva došla k svojmu divánu, klesla naň, obkľúčená novým, desným spánkom.