ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Matej čakal ich na stanici. Bujné kone hrabaly v čiernej zemi, nasýtenej prachom uhlia; mal prácu, aby ich krotil. Keď Marta skočila s vlaku, troška unavená, ale ešte vždy šťastná, potešila sa, že videla tam starého sluhu Mateja.

„Matej, starý, či ešte žijete? Ach, ako teším sa, že vás vidím!“

„Akoby nie,“ odpovedal Matej a uškrnul sa, prejdúc si rukávom cez tvár, „veď sme azda všetci svoji!“ a podal panej svoju tvrdú pravicu.

Táto familiárna privítanka páčila sa Marte. Vôbec, teraz páčilo sa jej všetko: vrchy, dolina tesná, hlboká, rieka strmá a jej čistučičká priehľadná voda, cesta, vinúca sa horami, dolami až ku rodnej vieske.

„Ako v rozprávkach,“ povedala, a snivým pohľadom pozerala vôkol seba. „Vieš, Peter, my ideme teraz ,starými cestami, rudnými horami‘, ako tých dvoje detí, ktoré zlá macocha vyhnala z domu, a nebolo by mi divné, keby zatárali sme sa a ostali sami dvaja v hore a ja by ti povedať musela: ,Vyjdiže, braček, na strom, pozriže, či nevidíš niekde svetielka v doline.‘ Oh, Peter, ani by si neveril, aká som šťastná!“

„Verím, i cítim a ufám sa, že budeš teraz už vždy šťastná. Závisí to i od teba samej.“

„Nie odo mňa, nie, ale od tých, ktorí ma otáčajú.“

„Lebo ty povoľuješ všetkým dojmom a dáš sa strhnúť žiaľom a nerestiam často namysleným. Nie si samostatná, nie silná, aby na základe vlastného rozsudku odporovala si vonkajším dojmom.“

„Nemaj mi to za zle. — Ale ja rozprávam pletky a ty máš iste vážne myšlienky, alebo nejaká milá rozpomienka ožíva ti pri pohľade na tieto stráne.“

„To práve nie. Milých rozpomienok je málo v živote; milé sú mi tie z časov nášho detinstva… Keby dieťa vedelo, aké je šťastné, nežiadalo by si nikdy byť dospelým človekom.“

Marta skúmave pozrela na brata.

„Tvoje slová skrývajú žiaľ. Ty prekonal si niečo veľmi bolestného a ko mne nemáš dôvery.“

Peter neodpovedal hneď. Po prestávke riekol vážne:

„Dôvera moja k tebe je neohraničená, ale sú veci, ktorých nemohla by si zniesť, ktorých ani nepochopila by si v ich celom dosahu.“

Marta obrátila sa k Matejovi s otázkou. Ten jej povedal dvadsať slov, i v tých boli diabli dva razy spomenutí.

Napokon zatíchla a zadumala sa. Vychodili z hory a dochádzali do dedín jej známych, cez staré maše a hámre s ich vysokými komíny a panskými bydliskami; Martinej pozornosti nič neušlo, rozpomienky z časov detinstva ožily, sprítomnily sa jej všetky udalosti, ktoré ju niekdy tešily a i zarmucovaly. Vidí staré stromy v parku bývalého ich bydliska. Teraz tam býva úradník nový, následník jej otca, a jeho deti preháňajú sa po trávnikoch a medzi krovinami ihrajú sa na skrývanku. „Pravdu má Peter,“ pomyslela si Marta, „len deti sú šťastné…“

„Či sa nemýlim, Peter, nepodobá sa dom, ktorý si kúpil, tomuto? Pravda, kedysi býval v ňom starý Kolárik?“

„Áno, ale ešte väčmi podobá sa mu vnútorným zariadením. Hľa, tam vidíš prvé domky našej viesky, a tam vysoké topole označujú náš dom.“

… Johanka čakala ich už s dobrou večerou. Za jej širokým chrbtom stála Marka a zvedave pozerala na „pani veľkomožnú“, keď schodila s koča a prívetive pozdravila starú Johanu.

„Vidím samé dobré, známe tváre! Johanka, starká, či sa pamätáte ešte na mňa?“

Johanka, prirodzene, že pamätá sa na všetko a plný prúd reči chcela spustiť na milenú paniu; ale Marta zazrela Marku, spýtala sa, či je to slúžtička azda pre ňu najatá.

„To je sirota, pani veľkomožná; neumie ešte veľa, len trkotať od rána do večera.“

„Dosť, Johana; dajte pozor, aby všetko s koča dostalo sa dnu,“ rozkázal Peter a zaviedol Martu do priestrannej izby.

Marta zvolala príjemne prekvapená:

„Celkom, ako u nás! Môj zlatý brat! Tie isté obrazy, podobizeň našich rodičov, tu môj klavír, pri ňom vyšívaný stolec, moje ručné práce na stole i na diváni!“ So slzami v očiach podala mu ruku a chcela ho objať, ale on stál celkom nehybný a nevidel jej vrúcnej vďaky. Martu zarazilo trocha, ale hneď skrútla sa a vbehla do druhej izby — do svojej. Tu bolo tiež tak, všetko tak, ako mala doma. Dojatá sadla si na diván a ztade dívala sa na brata, ktorý v priestrannej izbe chodil zamyslený hore-dolu.

Johana prikryla na stôl, Marka jej pomáhala, nie bez toho, aby jej nevypadnul tu nôž, tu pohár, tam zasa zavadila o stolec a prevrhla ho. Marta vstala a z dverí dívala sa na toto dievča; smiala sa v duchu z jej rozpakov a Johaniných posunkov, ktorými pobádala devušku ku práci, keď tá chcela zahľadieť sa na nejaký predmet v izbe, alebo na „pani veľkomožnú“.

Peter odišiel do svojej pracovne pozrieť si listy i noviny, došlé v jeho neprítomnosti.

Marka vyšla za Johanou a začala:

„Ja som sa nazdala, že vaša pani veľkomožná príde v samom hodbábe a zlate, a tu ti ona prišla v kartúnových šatách.“

Johana hundrala na prostorekosť Markinu, no neopomenula zaniesť jej poznámku panej, ktorá, unavená, sedela na mäkkom diváni a snivo hľadela v diaľku belastých hôr. Mladá pani usmiala sa a povedala, že z Marky chce mať slúžtičku po svojej vôli.

Peter prišiel ešte raz a radil jej, aby odpočinula si z cesty, aby nebola dlho hore, radšej zavčasu vstávala.

Keď odchádzal, Marta smutne hľadela za ním. „Zasa ten istý, smutný, málomluvný. Len čo mu je? Či je ona príčina toho, a keď áno, akým činom?“

No nebolo Martiným zvykom oddávať sa na dlho trudným myšlienkam; teraz tešila sa, že je „doma“, veď zdalo sa jej, ako by v budúcej chvíli otvoriť sa maly dvere a vstúpiť postava matkina do izbušky, pozrieť na ňu láskavým pohľadom, až tie nesčíselné vrásky okolo očú sťa lúče slnka rozprestrú sa na všetky strany a milý starodávny hlas zašveholí ku nej: „Vitaj, dieťa moje…“

Dvere otvorily sa, ale prišla len Johana.

Ťažké boly jej nohy, ledva ju niesly, len toť žalovala sa Marke: „Eh, nesúca som už medzi vás mladých. Ta ma medzi staré železo!“ Elegické výlevy svoje potom zaliala „kvapôčkou“ zo známej skleničky. Preto stala sa takou ťažkomyseľnou, že ťažko padlo jej zohnúť sa pre obuv pani veľkomožnej, aby vyniesla ju Marke na vyčistenie. Hlava ešte len chodila s boka na bok, nechybovalo ani na pohyblivosti jazyka, ale nohy, tie vypovedávaly službu.

Panej podala papučky, sama vyšla s topánkami.

„Na, tu máš, čisť si!“ volala na dievča, rezko po kuchyni zvŕtajúce sa. Ona sadla si na posteľ a s bolestne stiahnutou tvárou šúchala si nohy.

„Keď vyčistíš, zanes — aj vodičky zo studienky, aj postieľku mi jej odprav, ulož mi ju, moju paniu, ja nemôžem — nevládzem; povedzže jej — že ma,“ tu pustila sa do plaču, „už nenesú nohy.“

„Akože by vás niesly, keď vám udrelo z ruky do hlavy a ztade do nôh.“

„Nejazyčže mi ho viac, ale rob, čo ti kážem!“

„A či nerobím? Už je jedna hotová, ver’ ti mi je to za robota. To ani nie pre človeka, takáto topánka, len pre dieťa. Ani ruka sa mi nesprace do nej. Ba či by sa mi noha spratala? Nože, viďte, tetka!“

Ale tetka svalila sa už a nepočúvala Markiných slov.

„No, už sú tam!… Keby vás ten náš pán videli. A to deň po deň. Beztak vás už nebudú dlho tu trpieť. Kto zná, aká nám budú táto pani, a či nám dlho tu budú… Ver’ že ste mi ho milé, utešené; teraz už verím, že sú to pani veľkomožná, čo vás nosia. Hneď by som vás bozkala.“ Tak prihovárala sa Marka paniným topánkam.

„Idem s nimi. Len čo poviem, prečo neprišli tetka? Ale len vymyslím niečo.“

Nebolo jej treba ani myslieť, lebo hneď, ako vkročila do izby, potkala ju nehoda: potkla sa na koberec, spadla rukami napred, volajúc: „Ježiš Maria!“ Topánky vletely pred nohy panine.

Marta sedela, driemajúc na diváni. Na lomoz a výkrik dievčaťa, ktorým predstavila sa v novej službe, strhla sa a — rozosmiala, až jej slzy zaihraly v očiach. Potom tešila zahanbenú Marku:

„Nič to, dieťa moje, poď sem a sadni si, oddýchni si po ťažkej ceste“ — a položiac šatku na ústa, hodila hlavou nazpäť a smiala sa znova, a posmelená Marka s ňou. „No, sadni si,“ núkala pani. Marka poslúchla ostýchave, ale stolec bol na kolieskach a utekal ako živý: ako si chcela naň sadnúť, bezmála sviezla sa s neho. Marta smiala sa ešte chutnejšie.

„Ty si znamenité dievča. Teba mi azda poslal sám Pán Boh na rozveselenie. Bezmála bolo mi do plaču, a tu prišla si ty a“ — pre smiech nemohla hovoriť. „Ty ma máš vyslúžiť; nedbám, aspoň nasmejem sa, ak sa mi každý deň niečim podobným preukážeš.“

Vo vysluhovaní, nateraz len otvorením a zatvorením kufra, donesením vody, zapálením sviec a t. p., Marka preukázala viac ochoty, než zručnosti. Bože môj, kdeže by sa ona tomu bola naučila! Ani len u panej prevelebnej, keď husi pásla a — utiekla.

Driemoty Martine odletely na perutiach smiechu. Ešte vždy usmievala sa a pozerala von do záhrady.

Záhrada niekdy bola založená v akomsi štýle, ale nepoznať, v akom: z každého ostalo čosi a na ostatok opravdová húšťava. Z jednotlivých partií súdiť sa dalo na rozmarné chúťky zakladateľa, starého to mládenca, „pána“, ktorý mal povesť podivína a nepriateľa ľudí. Marta videla ho, i pamätá sa na neho, ako na postavu, akou múdre mamičky a pestúnky strašievajú svojich maličkých. Hej, už oddychoval si i on, nepotrebuje viac už kryť sa pred známymi do tienistých alejí, už zakryla ho hruda každému oku! Na jeho hrobe kameň — vrcholec jeho beleje sa tamto zpoza kríkov. Okolo neho ševelia husté koruny veľkých líp a v zátišnom kútku kuká kamenná hlava nejakej nymfy, okaličenej už a pravou húšťou šípov a hložiny zaťahanej.

„Desno — vraj“ — rozpráva Marka, ktorej jazýček už zasa rozviazal sa, „desno kresťanskej duši chodiť za večera tadiaľto. Lebo mnohí už božia sa, že videli ,pána‘ v dlhom plášti, čiernej čapici — a počuli šuchotať papučami, kašľať, mrmlať, smrkať. Neradno isť v noci na také miesta, a keď už to byť musí, tak nechže sa každý prežehná svätým krížom, a keby mu ešte niečo prišlo v cestu, čo by nebolo s kostolným riadom, nech nezabudne zavolať: ,Každá verná duša vzýva Pána Boha, i ja…‘ Ak je dobré, tak povie: ,i ja,‘ ale ak je s tým zlým, nedobrým v spolku, tak ti praskne rukami, dobre ťa neohluší, a zmizne, iba pekelný zápach ostane.“

„A odkiaľ ty to znáš?“ opýtala sa Marta; jej tvár zbledla a chrbtom prebehnul jej mráz.

„Moja stará mati mi to rozprávali, a to boli žena vedomá. Keď sa narodili, mali na pravej ruke šesť prstov a ústa plné zubov. Ale oni neublížili nikomu, ani len tej muške, a predsa ľudia im utŕhali na cti, ešte i mne, že mi stará mati poručili svoju vedomosť, keď mi pokonný raz ruku dali.“

„Tak bola by si i ty striga!“ zasmiala sa Marta.

„Ej, striga, nestriga! Striga je zo zlého a vedomkyňa vie veľa, pomáha ľuďom a všetko z Boha pomoci. A keby som bola striga, ja alebo moja mať, nechodila by som bosá, ani otrhaná.“

„Pravdu máš, dievča; hlavu máš na mieste“, pohladkala Marta dievča, pritiahnuc ju k sebe, „a rozprávaj ešte, spať i tak nebudem.“

A Marka — pre lepšiu istotu ostala stáť, opretá o stenu, s očami uprenými na paniu, učupenú v kútku divána — rozprávala, čo na srdci, to na jazyku, a koniec toho: začaly sa obe báť.

A keď nastala prestávka v rozprávke, bolo počuť z veľkej izby jasne, zreteľne hodiny biť, každý úder kladivca na strunu stroja, a na tie zvuky zatíchla slúžka i pani: bilo jedenásť!

„Jaj, Bože môj!“ zvolala Marka, zblednutá, „už tak pozde, a ja som nepozatvárala bránu, ani pitvor, i na kuchyni dvere do korán. Akože ja teraz pôjdem na dvor — akože sa ja pohnem ztadeto!“

Ale v pocite neúprosnej povinnosti vzpriamila sa a pokročila ku dverám.

„Nechoď!“ volala pani; „nepustím ťa, ja neostanem sama!“ a skočila a chytila Marku za ruku.

Otvoreným oknom zavial prievan a plamienok sviečky zplápolal. I toho sa bály, no Mara skôr ešte prikročila k obloku a zatvorila ho.

„Ale ja musím isť pozatvárať, lebo ak to pán doktor zvedia, budú sa hnevať a tetka mi obielia hlavu.“

„Tak počkaj, idem s tebou i ja,“ odhodlane preriekla pani, a obe tie hrdinky viedly sa za ruky a posmeľovaly sa, dodávaly si chuti… Bez úrazu došly na dvor, pozatváraly všetko, neobišly ani stajne, aby nepozrely, či je všetko v poriadku. Potom vrátily sa k domu, ticho, opatrne, aby ich kroky nezobudily Petra. No Marta užasnutá videla, že on ešte svieti, že chodí po izbe, ako súdila z tône, kedy-tedy na obloku zjavivšej sa. Zachcelo sa jej isť k nemu a opýtať sa ho, čo odháňa spánok z jeho očú, prečo neodpočíva, veď musí byť umdlený, viac než ona! Aký nepokoj duše núti ho chodiť po izbe? No rozmyslela si, že nepôjde; len stisknúc Markinu ruku, ťahala ju za sebou, usilujúc sa prešuchnúť cez pitvor bez najmenšieho šumu.

Marka chcela isť do kuchyne spať.

„Bože zachovaj! Ja ti nebudem spať sama, ani za svet. Poď so mnou!“

„Tak si vezmem slamník a pokrovec,“ nadhodila Marka, zívnuc poriadne.

„Vezmi, aleže nebuchni do niečoho.“

Konečne bol slamník v pitvore a vedľa šuchotu slamy bolo počuť len hlasité dýchanie dvoch bojazlivých detí. Konečne boly v izbe a nestačily dvere zatvoriť, už hľadaly svoje lôžka.

„Sem si, k mojej posteli. A nezahasže mi tú sviečku, lebo ak by som sa zobudila v noci, vychytilo by ma od strachu. A nezaspi skôr, než ja.“

Ale Marka ledva položila hlavu na slamník, zatvorila oči a nestačila povedať „Otče náš“, už bola Božia.

Peter poistil Marte úplnú svobodu. Sám býval málo doma, i to v práci pohrúžený: v svojej pracovni študoval, písal. Marte bolo ľúto, že tak málo bola s ním, ale zasa nedala to šťastie za svet, že je s ním v jednom dome, že ho vidí, počuje, že cíti, ako stará sa o ňu a že miluje ju predsa aspoň trošku… On veľmi šetrne, láskave naložil jej, aby žila proste, aby chodila mnoho do hory, ba celé dni aby trávila v svobodnom vzduchu.

Známych nenavštevovala, alebo len zriedka kedy sa stalo, že odišla do súsednej dediny, len keď do cmitera na hroby svojich milých. Najradšej túlala sa po horách, a Marka za ňou, ako verný psík. A to bolo dobre, lebo Marka znala každý kútik odvtedy, keď ešte husi pásala.

„Tam na tej stráni sedávala som s nimi,“ ukázala panej, „a tam mi raz líška prišla medzi ne a uchytila mi jednu. Jaj, Bože môj, dobre som od ľaku neskapala! Ani som domov s nimi isť nechcela, ale pani prevelebná sami prišli pre mňa a dali mi hrudku tvarohu ako päsť.“

„Neubili ťa?“ prehodila Marta a sadla si na skalu.

„Čože by ma ubili,“ hovorilo dievča, sadnúc si na trávu a šklbajúc ju; „veď som ja tej líške nekázala prísť medzi ne. Ale čože, nemala som ešte rozumu; nazdala som sa, že oko za oko.“

„Hus za hus,“ podotkla Marta.

„Áno, i ušla som potom. Pán ma raz vyhrešil, a ja hybaj ku starej materi a s nimi na maliny. Pani prevelebná volali ma nazpäť, ale ja nie. Trucovala som. A mohlo mi dobre byť: radi ma mali. Dosť by som ja už bola pozdejšie rada išla; ale čože, dvere na farskej kuchyni mi už boly zatvorené. A potom sa mi ešte i dievčatá posmievaly, že vraj „pani“. A čože vy, reku, máte do mňa? I vy tak chodíte do panských bánov na maliny a za krajciarom vás dobre nevychytí. A ja som si tiež tak zarobila na malinách a kúpila sukňu za tie groše, a keď som ju dodrala, darovala som ju Cigánke. Na, reku, aj ty si božie stvorenie, ži aj ty.“

„Ale Cigánky sú lenivé, nezaslúžia darov,“ hovorila Marta.

„A klamú ešte k tomu, cigánia. Ale čože s nimi robiť. Len im podáme niečo z ruky, keď prídu do domu, a obživí sa i Cigánka i jej deti.“

„A neveštily ti ešte niečo?“

„Vari mne? Nuž načo? Vari som ja dievka na vydaj? Mne sa o chlapcoch ani nesníva. Nedávno, keď ma hnevali, tak som ich vyplatila, že by sa bol každý z nich radšej o Vianociach v prielube okúpal. Mati mi naveky hovorievali, že sú chlapci huncúti, aby som im dala pokoj. Veď oni, reku, majú pokoj svätý odo mňa, len nech mne dajú pokoj!“

Takto prešly Marte dni a týždne. Zotavovala sa očividome a dostávala zasa chuť k životu. Tešilo ju všetko, len nepovedať jej, že pôjde k mužovi nazpäť. Keď písal, odpovedala mu, poslala peniaze, ktoré opatril jej Peter. No nikdy neprišlo jej na um opýtať sa, odkiaľ berie ich ten brat, a či stačia ešte jej dôchodky? Len si ona mohla striasť so seba starosť chvíľkovú, ba keď Peter chcel jej ukázať účty, utiekla do zahrady, a on so vzdychom obrátil sa zasa k svojim knihám.

Leto chýlilo sa ku koncu. Marta už teraz oddala sa i niektorým domácim prácam z chuti, aby milému bratovi urobila radosť. Starú Johanu Peter chcel už viac ráz preč poslať, ale Marta orodovala za ňu; a Peter dal sa uprosiť, no musela sľúbiť, že sklenke dá pokoj. Pravda, sľuby sa sľubujú.

Po chladných dňoch nastúpilo ešte babské leto.

Marta bola na prechádzke. Idúc stráňou dolu, sišla sa s mladým človekom, známym z minulosti. Poklonil sa a dal do známosti — chcel odprevadiť domov. Ale Marta odoprela zrovna jeho službu a zabočila dolu k dedine. Marka mala z toho radosť prevelikú.

„Len ho viď! Čo ten chce od nás? Či my nevieme potrafiť i samé? My nepotrebujeme takých, čo by nám ukazovali cestu!“ horlila Marka. Tu zaštekal pes, a mimovoľne odskočila stranou. Zpoza krovia díval sa na to valach a skrýval usmievavú tvár. Marka poznala psa a volala:

„Tuto na, Zahraj! Tu máš, aby si nepovedal, že ti chleba nedám. A povedz tomu tvojmu gazdovi, aby ťa učil inakší móres, aby si nebrechal na poctivých ľudí; a povedz mu, že mu to odkázala Mara, čo ju „paňou“ prezývajú.“ Vytriasla ostatnú omrvinku z vrecka a s rozpálenou tvárou bežala za paňou; chechtajúc sa, chytila paniu za ruku a ukázala na valacha zahanbeného, nehybného.

No blížil sa večer a búrka.

Martu doma čakalo prekvapenie: dostala list od muža, list neobyčajne nežný, kajúcny. Hovorí jej, aby prišla k nemu, aby už raz začali opravdu život nový; jeho život že je pustý bez nej a radovánky sveta odnechcely sa mu. Trpké sklamanie pripravilo ho o dôveru v ľudí, i úfa sa ozdravieť pri nej, vrátiť sa životu osožnému: prosí, aby prišla k nemu. On že by prišiel, ale zaviazaný je čestným slovom gavaliera neodísť, kým nezaplatí sumy, ktorú prehral v kartách a ktorú Peter istotne pošle mu; ináč je ztratený…

List datovaný je z Monte Carla — a Marta hodila ho na stôl.

Peter tiež dostal list podobný obsahom, lenže v tomto už súri veľmi o peniaze, hovoriac, že na každý prípad aby mu ich zaopatril, čo hneď i na úžernícke procenty, lebo tu jeho gavalierska česť je v otázke.

„Máte vy gavaliersku česť; viete vy, čo je česť!“ hovoril Peter, strmým krokom chodiac po izbe.

„Mnoho potrebuje — povedz mi, veľa je toho?“ opýtala sa Marta.

„Ah, nie,“ hovoril Peter trpko; „ako tu stojí v liste, len maličkosť, 3500 zlatých.“

„Pošli mu ich!“ zvolala a ovinula ramená okolo krku bratovho. „Pošli, daj a —“

„Zkade? Ja nemám viac peňazí pre neho.“

„Ale bez pomoci nechať ho nesmieš,“ prosila Marta.

Peter podíval sa na ňu, „Nevyznám sa v tebe. Prosíš zaň, miluješ ho — a nerobíš nič, aby si ho zachránila.“

„Zachrániť, ja? Ja nemám spôsobu.“

„Ty jediná. Sám prichodí na to; pravda, pripozde. Pri jeho boku je tvoje miesto, jeho nešťastie tvojím nešťastím.“

Marta v úžase odstúpila od brata.

„Jemu niet pomoci, len v peniazoch. Pozdejšie azda zmudrie. Prosím ťa, zaopatri mu ich, vezmi všetko, čo mám.“

„Všetko, čo máš? Viac sme už vzali, než bolo svobodno. Tvoj majetok je obťažený až príliš — a toľkú sumu u nás sohnať je odrazu nemožno.“

„Telegrafuj do mesta, alebo pošli Mateja, hneď, ešte v túto hodinu; neostáva mu ináče nič inšie, ako —“ Toho slova zhrozila sa.

„Ako guľka — áno,“ povedal chladne Peter. Po krátkom, ale tuhom boji vnútornom prikročil k sestre a pozrel krásnym, hlbokým pohľadom na ňu prenikave, i povedal:

„Dobre, opatrím mu tie peniaze, ale potom musíš i ty za ním.“

„Musím?“ zvolala Marta zdeseno.

Tamvon zatemnilo sa nebo, víchor hýbal korunami mocných stromov, ako by to boly len slabé metličky, blýskalo sa, zarachotil hrom.

„Musíš,“ povedal Peter ešte raz. Jeho hlas bol ako z kovu.

„Ó, že musím! Odísť preč ztadeto! Povedz, Peter milý, brat môj, že nemusím. Neposielaj, nepusť ma od seba; život, ktorý len ty vytrhnul si smrti, je tvoj; ja zahyniem, ak ma pošleš preč. Povedz, že nemusím odísť!“ A znova ovinula ramená okolo jeho krku.

On sňal jej ruky so svojho hrdla a nežno oddialil ju od seba.

„Musíš odísť, mala si už dávno odísť,“ hovoril a prešiel si rukou po čele. „Musím poslať, aby nebolo pripozde, Mateja do mesta“ — a bez toho, že by sa obzrel na ňu, odišiel. Marta nevidela, nepočula nič, len že odísť musí, preč, kam nepatrila nikdy.

Na dvore bolo počuť krik Johankin, svolávanie hydiny, zatváranie oblokov a dverí — búrka vyvinovala sa vo veľkolepý úkaz prírody. Onedlho uháňal Matej, zahalený v gube až po uši, na malom vozíku. Peter hneď prišiel zasa do izby Martinej.

„Poslal som peniaze i telegram — moje groše, usporené z mojej deväťročnej práce.“

Martu naľakal tón, akým hovoril Peter.

„A teraz, najlepšie, vybavíme celú vec. Už dávno mal som ti vydať počet zo šafárenia svojho. Ťažko mi bolo, že matka mňa poverila spravovať tvoje dedictvo. Ona, chudinka, pomýlila sa i v tomto, no, to už je za nami. Tu máš rozhľad v písmach, tu počty, pasíva i aktíva, i nahliadneš, že vám nezbýva len uskrovniť sa a žiť, ako iní ľudia žijú. Ty si už zdravá. Čím skorej prevezmeš svoje povinnosti ženy, tým lepšie pre vás i pre mňa.“

„Ty žiadaš od mňa nemožnosť!“ zvolala Marta s úžasom.

„Nie nemožnosť. To je tu jediný východ.“

„Čo tedy stavia sa medzi mňa a teba? Môj muž? Ah, zle ho poznáš, keď myslíš, že spokojný bude so životom, aký predpísal si nám ty.“

„Musíš isť“ hovoril Peter temno.

„Dobre; ale ty tajíš niečo predo mnou, ja chcem to vedieť.“

Peter, opretý o stôl, ruky majúc založené na kríž, tvár v stíne, hľadel na ňu a riekol vážne. „Musíš isť preto, že ja nie som tvoj brat.“

„Nie môj brat!“ Ruky, zdvihnuté k nemu sťa na prosbu, klesly jej na boky a ona sama oprela sa na stoličku. „Nie môj brat!“ opakovala hlasom celkom premeneným; „a čím — že — si?“

„Teraz už — ničím,“ odpovedal on trpko „Žiadala si si vedieť — vieš, lepšie tak.“

Tamvon zahrmelo, že obloky triasly sa. Marta zakryla si tvár. Za chvíľu boli obidvaja ticho, potom ona riekla:

„Odkedy to vieš?“

„Krátko pred svojou smrťou sverila mi to matka. Bola nešťastná, lebo videla, že svoje dieťa urobila obeťou svojej márnomyseľnosti. Videla, že ono ľúbi mladého človeka, ktorého ona vychovala, ako svoje dieťa; videla, že on miluje domnelú sestru väčmi, než sestru, no i proti prímluvám otca roztrhala ich. Bože, odpusť jej to.“

Marta znova zakryla si tvár. Zasa bolo za chvíľu ticho, a bolo počuť vzdiaľovať sa búrku a stíchať víchor.

„Nespýtaš sa, kto boli moji rodičia, ako prišiel som k tomu, že vychovali ma s tebou? Prostým spôsobom. Rodičia tvoji bývali predtým v Sedmohradsku, — tam mali i viac detí, no všetky im pomrely; ja, dieťa chudobnej ženy, chodil som s matkou do ich domu, a rodičia tvoji vzali ma k sebe. Mať moja že vydala sa ešte a nikdy nepýtala sa po mne…“

Marta plakala.

„Zprvu vychovávali ma ako vlastné dieťa — i adoptovali — a mysleli si, že ostanem jediným dedičom. Tu prišla si ty. V tebe úfali sa matka i otec. Otec, ten vždy vraj mal pred očami plán, že vychová si z nás deti, opravdové, jediné, že ich požehná.“

Marta zaplakala znovu.

„Teraz znáš už všetko, a lepšie tak. Ty i ja vieme, na čom sme. Uznáš, že tu ďalej ostať nemôžeš.“

„Ó, uznám; bár by som bola šla dávno.“

„Mlčať musel som, lebo sľúbil som to matke, aby neztratila si brata. Vidíš, tvoja matka bola opatrná, no pri všetkej opatrnosti svojej nepredvídala tohoto, ani my nepredvídali sme…“

Peter zasa chodil po izbe, ako človek, ktorý chce sa upokojiť. Marta sedela nepohnute v kresle; slzy jej prestaly tiecť, no žiaľ cítila tým väčší. Zrazu zbadala sa, že nesmie oddávať sa žiaľu svojmu, veď tým dokázala by, ako veľmi miluje človeka, ktorý dosiaľ bol jej bratom. A ten človek musí ostať jej cudzím, ona musí preč od neho navždy, práve preto, že ho miluje. Akýsi odpor vtiahnul v jej srdce, a nepohliadla na Petra, keď on dokončil svoju prechádzku a zastavil sa pred ňou.

„Ona,“ pokračoval Peter, ešte vždy na mysli majúc pani Ladonickú, „ona bola jedna z tých, ktoré vždy a všade najprv pýtajú sa, čo hovorí svet? Preto oddala mojej správe tvoj majetok, aby ľudia nevedeli, že syn nedostal ničoho.“

„Nie je pekne hovoriť zle o mrtvých,“ prehodila Marta s tvárou odvrátenou.

Peter pozrel prenikavým pohľadom na mladú ženu. Jej slová ho zabolely, no vycítil z nich pravdu. Po malej chvíli, v ktorú Marta strapkala strapce svojho kresla a Peter znova chodil po izbe, zasa zastal pred ňou.

„Cesty naše sú jasné: každého z nás volá povinnosť v inú stranu. A v povedomí, že plníme ich ako ľudia statoční, najdeme potešenie… Ale, Marta, úfam sa, že svojej dôvery a sestrinskej lásky nepozbavíš ma. Buď presvedčená, že vždy máš vo mne oddaného priateľa.“

„To sú len formality, v skutku ja nemám nikoho viac na svete.“

„Tak?!“ trpko zvolal Peter.

Marta hodila hlavou, pozrela na bývalého brata a v jej zraku ukázal sa ešte väčší smútok. Chcela niečo povedať, ale pery triasly sa jej, oči naplnily sa slzami, a aby nevypukla v plač, odvrátila sa a ruka jej kŕčovite pritlačila sa na strapci stolca, až jej v ruke ostala.

„Idem už — tebe treba pokoj,“ hovoril Peter. Trpkosť zmizla, videl, že ona trpí, no heroicky potlačuje svoj bôľ. „S Bohom, Marta, do videnia!“

„S Bohom,“ povedala i ona. A potom, keď odišiel, vskočila a prešla niekoľko ráz izbou.

„Nie môj brat!“ opakovala. „Pravdu má, ja nesmiem tu ostať! Nie, lebo milujem ho teraz viac, než predtým, a nemohla by som mu pozrieť viac do očú. Preč, preč, čím skorej! — A môj muž — — áno, ja musím k nemu isť, musím pokúsiť sa naraziť cestu, ktorú ukázal mi on.“

Od dverí ozval sa šramot a buchnutie, akým obyčajne oznámila sa Marka. Tu zavadila o stolec, tam prevrhla malý stolík, to zasa potkla sa na prahu.

„Í, bodajže ťa, skoro som si palec vytkla!“ začala i teraz a krívajúc vstúpila do izby, i pozrela na paniu. Videla, že plakala.

„Aby sa páčilo večerať,“ začala a otvorila zvedavé oči svoje dokorán. Istotne pomyslela si: „Čože majú pani veľkomožná plakať. Veď im nič nechybí, majú čo jesť, majú všetko, za čím srdce piští,“ ale práve preto, že bola veľmi zadivená, nepovedala ani slova nahlas.

Marta odpovedala, že nie je hladná, aby jej len za pohár mlieka doniesla.

Dievča odišlo, ale v kuchyni dalo svojim myšlienkam voľný prúd. No na to jej Johanka mrzute odsekla, aby sa naučila byť i hluchou i slepou, že to v panskej službe tak má byť. Tu zas Mara zodvihla protest, ale tetka ju „odprali“ s mliekom do izby.

I zvečerilo sa úplne. Nebo vyjasnilo sa a chladný vietor vial dolinou. V zahrade chvel sa každý lístok na strome i lesknul sa, ako slzou zrosené oko. Všetko pripravovalo sa k odpočinku po prestátej búrke.

Marta smierila sa so svojím položením. Isť, darmo je, musí. Uznáva, že i ona mýliť sa mohla, že nezachodila s mužom, ako mala, že nebola mu dobrou ženou. Hrdinský úmysel dozrel jej v duši: isť a žertvovať svoje náklonnosti i samú seba a v odmenu počuť niekedy z úst muža slovo uspokojenia.

Marka chodila von i dnu, a vždy len kukla na Martu a nemohla pochopiť, čo sa stalo s jej veselou, detinskou, niekedy temer rozpustilou paňou. Napokon doniesla si zasa slamník, hodila ho k dverám a zakrútiac sa pokrovcom až po uši, prevrátila sa niekoľko ráz, ako psík, keď nemôže umiestiť sa. Pozrela ešte na paniu a zavinšovala dobrú noc — až splietlo sa všetko, skutočnosť i sen v divnú miešaninu.

A keď v dome už všetko utíchlo, nespala ešte Marta. Slová Petrove, že je nie jej bratom, zmenily ju akoby razom. Pred ňou je skutočnosť a núti ju nezatvárať viac pred ňou očú, ako dosiaľ, ale počítať s ňou.

Sviečka dohárala na stolíku a plamienok nepokojne vzplápolal; otvoreným oknom vletela muška a popálila si krýdelká; — priletela za svetlom. Marta dívala sa na úbohú mušku. Či nevidela niečo podobného medzi sebou a biednou muškou? Vzdychla si a vstala zatvoriť okno. I podívala sa von — mŕtvo všade; však nie — niečo zarazilo ju: kroky odmerané, pevné, a ona ich zná. Tam pustými alejami kráča Peter. Tak tedy ani on nenašiel ešte pokoja.

Zatvorila oblok, zahasila sviečku a ľahla si. Počúvala — už blížily sa kroky k domu, už myslela, že hneď vrznú dvere na zahrade; no kroky zasa vzdiaľovaly sa a zasa blížily. Napokon unavená zaspala i Marta. Vo sne prekonala všetko znova, i viac, lebo už odobrala sa i cestovala za mužom. Mestá Pešť, Viedeň, Paríž nechávala za sebou a ide na juh k Nizzi… I vidí sa na brehu mora. Vzduch je priezračný, nebo jasné, aké si ho obyvateľ severných strán ani predstaviť nemôže, a ona vidí Monte Carlo a v ňom obete náruživosti s bledými, zlými vášňami zohyzdenými tvárami, vidí šaľbu i klam, vidí pred vlastnou tôňou utekať biednika, ktorý už namyslel si, že nespomôže mu len smrť…

Ťažko je Marte prebiť sa hromadou tých nešťastných, ona hľadá muža; spytuje sa, či nevidel ho ten alebo ten? No nepočúvajú, všetci hrnú sa do siene, kde je zlato jedinou nádejou zúfalých pošetilcov. A ako by im konca nebolo, Marta nemôže sa dostať zo stisku, strach a úzkosť zalomcujú jej dušou, zdá se jej, že tisíce rúk siahajú po nej, tisíce očú že obrátily sa na ňu hrozive, že ona opovažuje sa prísť si sem po obeť, ktorá už prepadla.

Žalostným hlasom volala o smilovanie a hľadala cestu, ktorou vráti sa nazpäť; no čím diaľ, tým viac zamotávala sa, a v zúfalstve, biede svojej nevidela nikde pomoci… Hluk šíril sa, postavy tvorily klbko o korisť hašteriacich sa potvor, a ona v tom víre samotná a nezná si rady a volá: „Óh, Peter, pomoc mi!“ Zrazu vidí ponad všetkých jeho mohutnú postavu, hľadí do jeho verných očú a s výkrikom radostného osvobodenia od zlého vrhá sa k nemu — — —

Zobudí sa — je tichá letná noc. Ona leží zmorená ťažkým snom. Oči sú jej vlhké, vo sne plakala. Ťažko dýchajú prsia a studené je čelo… Zaplače — ach, sen jej ukázal, aká ťažká bude púť jej za povinnosťou.

Nad ránom usnula zasa a spala dlho do dňa. Marka už bola prevrhla vázu s kvetmi a viac ráz buchla dvermi, no Marta spala tak tuho, že toho všetkého nepočula. I voz prišiel po pána doktora, aby odviezol ho k veľmi ťažko chorému — on i odišiel a Marta ešte spala. Konečne sa strhla.

„Ja som sa už obávala, že pani veľkomožná umreli,“ prehovorila Marka svieža, ako to ráno. „Pán doktor už dávno odišli. Chceli sa odobrať od pani veľkomožnej, ale povedala som im, že ešte spia, preto len tak odišli.“

S ťažkou hlavou oddala sa Marta obvyklému zamestnaniu. Rázny úmysel Martin dospel k činu: odberala sa od každého kútka a zavolala si Marku ku hrobom rodičov. Cestou opýtala sa jej, či by neišla s ňou i preč odtiaľto.

„Prečože by nie! Len či ma pán doktor pustia, i tetka čo na to povedia,“ riekla Marka veselo. „Veď dosť dievčat ide odtiaľto nadol do služby.“

A potom Marta začala skladať veci svoje do kufrov, Marka jej pomáhala. Dnes ešte zakázala jej hovoriť o ceste: len zajtra nech dozvie sa o tom celý dom.

Peter nevrátil sa domov, len odkázal, že nemôže odísť od ťažko chorého.

Ona rozhodla sa, že pôjde nočným vlakom rovno do Pešti, ztade bude telegrafovať mužovi, či prísť za ním a kam, či on príde za ňou? A hneď odľahlo jej na duši. Krušno padne síce odísť z rodného kraja, teraz už navždy. Lebo Marta neúfa, že by dožila ten vek, kde menej milovala by Petra, a kým ho takto miluje, nechce mu byť na blízku. On zabudne skorej — i ožení sa — — Marta vzdychla a pomyslela si, že jeho milovať bude i vtedy, ale jeho ženu nie.

„Pôjdeme ešte tej noci, Marienka,“ povedala smutne dievčaťu; „ak máš niekoho milého, odober sa od neho.“

Marka zbledla; musela povedať hneď slovo, potom zaplakala a zasmiala sa skoro, že veď nebude dlho, a keď zacnie sa jej, že príde, veď je služba nie vydaj na celý život.

Johana bola celá pobúrená, keď počula, čo sa ide stať. Chodila ako zabitá, kým nepotešila sa.

Napokon, keď vyšli zo dvora i z dediny, Marta so slzami v očiach pohľadela na milý, rodný kraj. Cítila, že za tými vrchmi a dolinami ponesie túžbu, kdekoľvek by chodila. Smutná bola i Marka, ale náhle vyšli za chotár dediny, ona všetko pozorovala a mala hneď svoj úsudok i poznámku hotovú.

Noc bola ešte, keď došli na stanicu. Všetko to nové bolo Mare, Marta nielen že mala sama so sebou práce a starosti dosť, musela ešte dávať pozor i na svoju služobnú, aby už teraz neztratila sa. Konečne obe sedely vo vagóne, a slúžka zostrašená netrúfala si ani sadnúť a držala sa oboma rukami kresla.

Petrovi Marta nechala list, v ktorom odberá sa od neho i prosí, aby nehneval sa pre jej slová i skutky, aby odpustil jej i útek, i to, že vzala Marku so sebou.

Cestou Marka každú chvíľu videla niečo nového, vykríkla a svojím spôsobom dávala na javo to nevôľu, to radosť, alebo zármutok. Keď vystúpily na väčších staniciach, držala sa panej sťa malý psík, ktorý však zapletie sa medzi iných a potom nevie, kam z konopí; Marta často nevedela, či smiať sa alebo zlobiť, najmä keď už jej nehodám položená bola koruna tým, že na stanici, kde bolo treba presadať, zameškaly vlak a musely čakať na druhý.

Napokon utrmácané, celé tiché a skormútené nesčíselnými nehodami došly do Pešti. Marta najala si byt v hoteli, v blízkosti stanice, v tom očakávaní, že dostane skoro zvesť o mužovi, či mu isť v ústrety a kam, a či ho čakať tu. Písala mu obšírny list, poslala telegram, sľúbila mu úprimne, že bude snažiť sa vyhovieť jeho žiadostiam, aby konečne predsa ešte mohli žiť, keď nie šťastní, ale smierení s osudom svojím. I prosila ho, aby odpísal jej, čo robiť. Ak nedostane listu od neho, vydá sa na cestu k nemu do Nizze.

Pevne myslela, že list najde ho ešte v Nizzi, a aby vyhla možnému nedorozumeniu, adresovala ho na Bertu, o ktorej vedela, že baví sa tam i s dámou, cestovnou spoločnicou ktorej je na tento čas. Ale dni uchodily a hmotné prostriedky míňaly sa, Marta bola už vo veľkých nesnádzach. Clivo jej bolo, i s nemalým strachom hľadela v ústrety nasledujúcim dňom; boly i hodiny také, ktoré preplakala, a v tom pomáhala jej verná Marka.

„Vráťme sa už, pani veľkomožná,“ nahovárala Marka paniu. „Už som videla Pešť — už jej mám dosť. Čože si tu počneme? Ja veru im tu nebudem ani za celú tú Pešť, a naši doma kto zná, ako nariekajú za nami.“

Jedného dňa Marka vyzerá zpod brány. Nevedela už od nudy čo robiť, a tu bavila sa pozorovaním premávajúcich sa ľudí.

„No len vidz, čo tá má na hlave,“ hovorila si; „aké čudo! Ver’že si opica! A ten, čo ju vedie, to je ešte len za neho; tak idú, ako na strunách.“

Zrazu zastal jej dych, zbadala pána, ktorý upomínal ju na Petra — a nestačila ho zazrieť, už kričala: „Pán doktor! pán doktor! Vari nás hľadáte? Tu sme, tu sme!“ A on naozaj ich hľadal. S radostným citom viedla Marka svojho pána k pani veľkomožnej. Tá práve mučila sa nad listom, v ktorom, ako predtým, prosila si peniaze a — pokorne uznávajúc svoju nevládnosť — i radu a pomoc. A prostred tohoto trudu prišiel on, ktorého volala jej duša v každý čas.

Už s chodby počula Markino: „Pán doktor!“ Vstala, načúvala — a naozaj, on prišiel.

Chvejúc sa stála Marta pri stole, keď Peter s dievčaťom vkročil do izby. Z jej bledej tvári Peter hneď vyčítal, že trpí duševne. Z očú jeho Marta zasa vyčítala uspokojenie, utajované síce, ale zrejmé oku takému bystrému, aké má láska. Prišiel k nej, nežno bozkal jej ruku a prehovoril:

„Utiekla si odo mňa tak na náhle, nočnou hodinou, bez rozlúčky, bez slova priateľského…“

„Nemohla som inakšie“, odpovedala Marta. Jej hlas triasol sa, i celá postava, a posadila sa na diván.

Peter sadnul si tiež a pomlčal chvíľku, potom vytiahnul balíček listov. Stal sa vážnym a smutným.

Marka stála opretá o dvere a mala sto chutí obsypať pána otázkami, no predsa netrúfala si.

Peter pozrel na Martu tým zvláštnym, nežným a hlbokým pohľadom, ktorý jej po každý čas tak dobre padnul. I prehovoril:

„Tu listy od tvojho muža, Marta. Nespýtaš sa na neho?“

„Veď azda dostal peniaze dosť zavčasu?“ pretrhla ho slabým hlasom.

„Dostal — no, čo to značí? On hral znova a prehral opäť. K tomu zastihnul ho ešte iný úder: slečna Berta ušla s poľským grófom. Alexandra viac niet.“

„Umrel!“ zvolala zblednutá a otrasená Marta.

„Zastrelil sa,“ doložil Peter proste.

Mlčali. Bolo počuť, ako pohybuje sa stroj malých hodiniek na stole.

„Marta,“ hovoril napokon Peter hlasom pohnutým, „zkúsila si mnoho, život nezachodil s tebou s takou nežnosťou, akú bola by si žiadala tvoja duša. Marta, v radosti i v žalosti opri sa o mňa, ja povediem ťa životom verne.“

„Verila som v teba vždy — ale teraz nemôžem myslieť nič, nič…“

I zaplakala a sklonila hlavu na stôl.

„Kedy pôjdeme domov, pán doktor?“ opýtala sa Marka, vyprevádzajúc svojho pána.

„Opýtaj sa panej.“

„Nikdy viac neprídem do Pešti, len si raz doma budem,“ sľubovala dievčina a dívala sa za odchádzajúcim.

Veselý hlahol zvoncov zavznel od ulice, a priblížiac sa zastal.

„Ó, mama, to bola si ty a náš apa,“ zvolal Ľudovít.

„To som ja hneď vedela,“ povedala Marínka.

„Ty zlatá mamička naša,“ šeptala Irénka, pritúlila sa k matke a načúvala kroky, na dvore sa ozývajúce.

„Ide otec, deti!“ zvolala šťastná matka a vstala. Z jej oka žiarila láska a nekonečná blaženosť. Keď vkročil do izby „pán doktor“, deti vítaly ho s radosťou hlučnou, žena oprela sa s nekonečnou oddanosťou na jeho prsia a šeptala: „Čakala som ťa túžobne.“

On bozkal ju rovne tak nežne, tak vrúcne, ako prvý raz po sobáši.

„Čo ste robily, deti?“ spýtal sa potom veselo.

„Rozprávaly sme si prípoviedky,“ odvetila Marínka.

„Rozprávala som deťom o nás,“ doložila Marta.

A nad veľkým domom noc rozostrela perute svoje — no nijaký mrak nezastrel svetla, ktoré panovalo v ňom: svetlo lásky i pokoja.

(1890)