Zlatý fond > Diela > Obete márnomyseľnosti


E-mail (povinné):

Terézia Vansová:
Obete márnomyseľnosti

Dielo digitalizoval(i) Jozef Vrábeľ, Mária Kunecová, Daniela Kubíková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Filip Fekiač.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 81 čitateľov


 

III

Keď Peter zavítal do Pešti, našiel Martu veľmi chorú. Ku jej neduhu pridružil sa i katár priedušnice a ona, i tak už veľmi slabá, ležala bez pohnutia na bielom lôžku svojom.

Švagrovia pozdravili sa vľúdne a Alexander hneď zaviedol Petra do izby chorej. Izba bola zatemnená hustými záclonami, ktoré visely na vysokých oblokoch, a len zťažka bolo rozoznať predmety v izbe.

Peter hneď pristúpil k obloku a odhrnul záclonu. Svetlo vlnilo sa prúdom a osvietilo bledú tvár mladej panej. Tvár bola nehybná, ako z vosku, a len mihalnice očú hýbaly sa, lebo svetlo dorážalo na oči i cez zatvorené víčka. Ruky a prsty, spočívajúce na belasom prikrývadle, boly priehľadné, ako z jemného porcelánu. Každú žilku poznať na nich, ba vidno temer tepnu, ako postrkuje ju krv, ale slabo, pomaly.

Peter zadíval sa na jedinú sestru svoju, dlho, dlho.

„Čo súdiš o jej chorobe?“ opýtal sa Alexander. „Čo jej je?“

„Po prvé je otrávená,“ bola Petrova odpoveď, a vzdychnúc si zhlboka, vzal jej ruku do svojej.

„Otrávená! Nesmysel!“ zvolal Alexander, nevediac, či sa zlobiť, alebo vysmiať švagra.

„Ako? Marta by bola otrávená?“ opýtala sa i Berta, stojaca vo dverách bočnej izby; pri posledných slovách pristúpila bližšie.

„Áno,“ odpovedal Peter, zdvorile obráťac sa ku hovoriacej a podal jej ruku. „Je otrávená morfiumom.“

„To je iné — len kde ho vzala?“ hovorila s naivnosťou, neobyčajnou u takej dokonalej dámy.

„Pamätám, že mali sme ho doma,“ podotknul Alexander zľahka, „ale toho bolo málo a nedostačilo by doviesť človeka až po tento stupeň.“

„A — umrie?“ opýtala sa znova Berta; pri tejto otázke prebehnul mráz jej telom.

„Úfam sa, že nie,“ odpovedal Peter. Pritom neustále pozoroval chorú a po prestávke doložil hlasom, netrpiacim protireči: „Ostanem pri nej sám, kým nebude lepšie.“

Alexander a Berta odišli na prechádzku. Cestou hovorila Berta: „Nikdy nevidela som takého brata! Čudný je ten človek, ako tie hory, v ktorých býva!“

Peter ostal sám so sestrou. Nazrela i služobná, ale, vidiac lekára sedieť u chorej panej, utiahla sa nazpäť, rada, že jej nik nepotrebuje. Petrov zrak zarosil sa, keď hľadel na úbohú sestru. Ešte vždy držal jej zvlhlú rúčku, ktorá podobala sa uvädnutému listu — i načúval jej dýchaniu, nepokojným, no slabým pohybom jej srdca, a so vzdychom a smútkom v hlbokom zraku vzal znova jej rúčku a bozkal ju nežno. Chorá pohla sa a vydýchnuc, zakašľala, otvorila oči, pozrela vôkol seba a poznajúc brata, usmiala sa radostne.

„Ty si prišiel, ó, vďaka ti!“ Zasa zakašľala.

„Prišiel som vidieť, čo je s tebou, sestrička,“ odpovedal pod dojmami vrelých jej slov tiež vrele. A Marta dívala sa na neho pohľadom hlbokým a nespustila očú s neho za hodnú chvíľku. Potom začaly sa pohybovať jej ruky nepokojne a zvolala s prosbou na tvári i ústach:

„Peter, brat môj, podaj mi môj liek!“

„Čo ti podať?“

„Morfium! Tam v tej kasni je.“

Ale on neponáhľal sa vyhovieť jej žiadosti. Vážny bol pohľad jeho očú, keď skúmave hľadel na chorú.

„Skoro,“ prosila chorá a vystrela ramená k nemu.

„Nedám,“ povedal on zvoľna, ale určite.

„Ó!“ vzdychla Marta a zdvihla sa prudko, ale hneď premožená prudkým kašľom klesla jej hlava nazpäť na podušku. I hovoril k nej Peter nežno:

„Vidíš, netreba ti protiviť sa, ani hovoriť mnoho. Zakazujem ti to ako lekár a — brat.“ Utrel jej spotené čelo, Marta zaplakala a hovorila, že jej nemá rád a ona že umrie.

„Neumrieš, nedovolím, aby si umrela.“

„Nedovolíš?“ usmiala sa chorá zrejme potešená. „Ty ma nedáš smrti?“

„Nedám,“ povedal Peter, vrúcnejšie azda, než chcel sám.

„Ó, ty zlatý! ty milý! Teraz vidím, že ma trošku rád máš, a už nechcem ani morfia.“

„Ale ty vo všetkom poslúchať ma musíš; rozumieš, aby ozdravela si zasa.“

„Vo všetkom, len nechoď preč!“

Peter už teraz ako lekár začal zachodiť s ňou, dal jej lieky, povedal prísne, že v jej ruke je vlastné jej zdravie, jej život. Ale ona už po chvíľke zabudla na to, a keď Berta, vrátivšia sa s prechádzky, prišla ju pozrieť, pýtala ju, aby podala jej morfium. No Berta privolala Petra.

„Čo je zasa?“ spýtal sa jej prísne.

„Ó, prosím, prosím ťa, len trošku, ja zahyniem!“ hovorila s posunkom tuhej vášne, ako pijan, keď žiada svoju sklenku.

„Kde je?“ opýtal sa Peter.

S radosťou udala mu miesto, ale on musel ešte skôr hľadať kľúčik v jej šatách a potom najdúc napokon ten nebezpečný liek, vzal ho k sebe, otvoril skleničku, zavoňal a zatvoril znova.

„To je div, že ešte takto! Toho človeka dám zatvoriť, ktorý túto zbraň dal do rúk nerozumu a ľahkomyseľnosti.“

„Nie, neublíž mu!“ prosila Marta a, vystrúc opäť rameno k nemu, prosila: „pomoc! — ty nechceš?“

„Nie!“ znela určitá odpoveď. „Chcem, aby si žila, a toto je pre teba smrť. Najlepšie, keď odopriem ti to zrovna, lebo si ako dieťa, ktoré nepočúva na rozumné slová, ale vždy opakuje len svoju žiadosť.“

Marta plakala a pokašľávala, Peter podal jej liek, ktorý sám predpísal; potom uspokojila sa skoro a prosila ho, aby sadnul si k nej a podal jej ruku. Ona ju bozkala vrúcne.

„Ach!“ zvolal Peter a odvrátil sa.

„Nehnevaj sa! Rozprávaj mi, čo robíš, ako žiješ, či žijú ešte naši starodávni známi?“

Všetko urobil jej k vôli a ona napokon uspokojila sa. Ba musel jej sľúbiť, že na leto vezme ju k sebe, no dovtedy musí ju sveriť rukám svedomitým.

Preto vyhľadal známu dámu, o ktorej vedel, že má v Budíne letohrádok, a poprosil ju, aby vzala Martu pod svoju opateru a dozorstvo. Alexander bol s tým usrozumený docela. Pravda, on mal celkom iné plány, ktorých Marta úprimne sa bála; ale Peter uspokojil sestru, že Alexander nežiada tej obeti od nej, aby ona, chorá, vydala sa na cestu.

„On zná, žeby ťa to zabilo!“ tešil ju Peter, „a preto nežiada si to naozaj. Ty zotavíš sa trochu tu, a keď bude u nás teplo, vezmem ťa k sebe.“

Radosťou zasmiala sa Marta.

„A Alexander, a Berta?“ opýtala sa po chvíli.

„Oni pôjdu zabávať sa.“

„Ale potrebuje peniaze.“

„Zasa?“

„Áno. A zdá sa, že mnoho. Daj mu ich! Nech idú, nech zabáva sa podľa vôle: nedbám, čo ako dlho a ďaleko, len mňa vezmi so sebou!“

„Tak hovoríš o mužovi, Marta? Žiadaš si ho mať ďaleko od seba?“ Peter chodil po izbe, ale teraz zastavil sa pred ňou a pozeral na ňu prísne, pritom smutne.

„Tak!“ odpovedala Marta a pozrela bratovi priamo do očú. „On to vie. Nerobí si nič z toho. Ideme každý svojou stranou.“

„Smutná vec, tým smutnejšia, že to hovoríš, ako by to muselo tak byť; nepričinila si sa nikdy, aby získala si si muža, s ktorým žiješ?“

„Nie; načo?“

Peter nevedel, čo odpovedať na túto naivnú otázku. Odvrátil sa. Už nahliadnul do pomeru týchto ľudí. Videl, že Alexander je človek veľmi povrchný, ľahtikársky, že mu je pôžitok a zábava potrebou žitia, že je nie schopný vyššej myšlienky. No ešte bola osoba, ktorú vedel milovať a koriť sa jej, — jeho sesternica, družka jeho mladosti, spoločnica v radovánkach, ktorá ho rozumela, ktorá sdieľala náhľady jeho, vôbec, ktorá hodila sa k nemu, ako nikto iný na svete.

Ale Berta bola chudobná, ako kostolná myš, šatila sa len z toho, čo jej tetky a strýkovia udelili, a preto musel tiež nebohatý Alexander vziať si ženu majetnú. Dobre to vycítil Peter už dávno, že manželstvo toto bolo uzavreté z vypočítavosti jednej a z márnomyseľnosti druhej strany, preto o vnútornej shode nemohlo byť ani reči. Umienil si dostať sestru z tohoto kruhu. Jej šťastie pred triezvym zrakom Petrovým sosypalo sa v hromádku popola.

Oddajúc Martu starostlivým rukám šľachetnej dámy, Peter odcestoval domov.

Marta často trápila svoju ošetrovateľku netrpezlivosťou a rozmarnými žiadosťami. Dobrá, no energičná pani uchlácholila ju vždy len tým, že keď zotaví sa, pôjde ku bratovi. Tu i tu prišiel list od Petra, nežný a starostlivý, a ten bol na čas jej potechou, jej pokladom.

Muž prišiel ju navštíviť častejšie. Berta tiež prišla. Hovorila, že pôjde cestovať s bohatou, osamelou dámou, ktorá potrebuje spoločnicu, že pôjde na leto do Švajčiarska, na jaseň do Nizzi. Alexander nezdržal sa nikdy dlho u svojej ženy. Prišiel, opýtal sa, ako sa má, či nepotrebuje niečoho, či chodí k nej lekár a podobné. A ona odpovedala svedomite na všetky otázky a spýtala sa ho, čo vie o svojom bratovi, či je ešte v Paríži, alebo či už ako ťažný vták tiež odobral sa na sever. A konversácia šla hladko, povrchne, bez toho, aby jedného zaujímalo vedieť, akú odpoveď dá mu druhý. A v hĺbke oboch duší vrely celkom rozdielne city, túžby, náruživosti; trhlina šírila sa medzi nimi tým postupom, ako ozdravievala Marta a prichádzala k jasnému povedomiu svojho stavu. Veru, keď pomyslela si na všetko, zaplakala sama nad sebou — i stalo sa, že zažiadala si morfia, aby — zabudla.

Napokon jedného krásneho májového dňa prišiel Peter, aby ju vzal so sebou. Marta, vyčkávajúc ho už dávno, vyšla otvoriť mu záhradné dvere. Tienistým chodníkom ledva niesly ju nohy, minúty zdaly sa jej byť celou večnosťou — chvejúcou sa rukou odtisla závoru a hodila sa v náruč milovaného brata, ako by ho nikdy viac opustiť nemala.

On bol tiež dojatý. Díval sa na ňu zaroseným zrakom. Bola temer celkom zdravá, nepotrebovala lekára, len ruku, ktorá by ju viedla, mocnú spoľahlivú. Bola zasa pekná, krajšia než predtým, zdala sa byť dospelejšou — aspoň Petrovi, veď v jeho očiach nebolo nikoho nad ňu. Marta hľadela na neho po prvý raz okom zdravej, dospelej ženy. Nemohla ani dočkať, kedy už odídu. Neprotivila sa isť ani do opusteného bytu, aby pobrala si potrebné veci na cestu — a v skrytosti želala si nevrátiť sa viac nikdy sem.

Alexander odprevadil ju na nádražie. Odobral sa od nej, hovoriac, že príde sám po ňu, keď ho požiada o to, ale teraz že ide i on na leto preč.

Napokon dostali sa do vlaku. Marta kývla ešte raz rukou mužovi, ako by sa vyberala len na prechádzku, nemysliac si, že za tie mesiace rozlúčenia môže sa stať mnoho…

Len teraz verila naozaj, že ide domov. Hľadela na svet okom celkom iným. Videla ho krásnym, nechápala, že jest i zármutok, lebo svoj zabudla a cudzí nedojal ju len na malú chvíľku. V šťastí svojom sme tak často sebeckí!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.