ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[47]

Od niekoľko rokov doniesla maďarská domáca tlač značný počet článkov, ktoré — jeden ostrejšie než druhý — napádali domorodých Slovanov a ich národnosť a usilovali sa ich kompromitovať pred očami krajiny. Napadnutí sa začali v poniektorých týchto novinách brániť, ale keď videli, že redaktori maďarských novín si často vôbec nepovšimli ich vyprovokované odpovede, čo sa stalo aj podpísanému,^[48] vzdali sa tohoto klamného prostriedku sebaobrany a chopili sa prostriedku najvhodnejšieho, najúčinnejšieho a najlojálnejšieho. Slovania, obvinení z rozličných pletiek, vykričaní za buričov a zradcov, pobrali sa, plní trpkého bôľu, k trónu Jeho Jasnosti^[49] a zložili k jeho nohám svoje žaloby za utŕžené zhanobenia a pri tej príležitosti zároveň kráľa snažne prosili o odstránenie niektorých násilností, ktoré utrpeli na viacerých miestach natískaním cudzieho maďarského nárečia do cirkvi a školy, a žiadali ho o iné ustanovizne na podporu svojho vzdelania. Po tomto kroku boli ustavične sa opakujúce útoky proti Slovanom a ich národnosti v domácich maďarských novinách zastavené, čím strana, ktorej Slovania boli tŕňom v oku, pokladala za potrebné hľadať iné pole na pokračovanie vo svojich útokoch proti Slovanom. Predovšetkým v tomto úsilí má svoj pôvod v Lipsku vychádzajúci Vierteljahrschrift aus und für Ungarn,^[50] ako aj článok pána Lukácsa^[51] v 139. a nasledujúcich číslach Allgemeine Zeitung o jazykovom boji v Uhorsku. Keby sme tento článok boli čítali v našich domácich novinách, neboli by sme naň odpovedali, keďže sme svoje žaloby odovzdali Jeho Jasnosti; pretože však článok vystupuje proti nám pred verejnosťou, ktorá nevidí priamo vývin vecí, a okrem toho obsahuje nesprávnosti a prekrúcania, nemôžeme ho mlčky obísť, a to tým skôr, že nás sám vyzýva, aby sme vyvrátili prednesené skutočnosti a na nich osnované dôkazy. Ako každý vidí, tu aj tam sme na obrannej línii.

Autor začína svoju rozpravu v maske nestrannosti, aby nám tým trpkejšie veci mohol povedať na konci článku; chytrácky vysúva do popredia to, proti čomu vlastne odpor Slovanov nie je vôbec zameraný, aby to, čo spôsobuje ich trpké a oprávnené žaloby, mohol potisnúť do úzadia a označiť za bezvýznamné, ba nejestvujúce. Slovania sa nežalujú na to, že maďarčina bola povýšená na zákonný jazyk namiesto latinčiny, lež dotýkajú sa ich bolestne iba svojvoľne z toho vyvodzované dôsledky, keďže stoličná správa maďarčinu používa aj v styku so Slovanmi, ktorí ovládajú len svoju materčinu, a právny postup so všetkými náležitosťami sa vykonáva iba po maďarsky aj v čisto slovanských stoliciach, z čoho — ako každý ľahko pochopí — musí vyplývať pre Slovanov trápna situácia. V krajine, kde je viac miliónov Slovanov, chcú na súdoch úplne ignorovať slovanský jazyk a vôbec neprijímať slovanské podania! Veď stoličné úrady vzhľadom na styk so Slovanmi musia rozumieť ich jazyk a hovoriť ním, lež ony pri verejnom rokovaní nechcú o ňom vedieť. Nuž pýtame sa pána Lukácsa, či to vari nie je utláčanie Slovanov a či z toho nevyplýva snaha nanútiť Slovanom maďarský jazyk? Ak sa teda, opakujem, nežalujeme na to, že sa maďarčina stala zákonným jazykom, predsa sa cítime skľúčení a postihnutí týmto svojvoľným rozširovaním uprednostnenia, ktoré si maďarčina vydobyla.

Ináč ani okolnosti, na ktorých náš odporca osnúva povýšenie maďarčiny na zákonný jazyk a toto povýšenie predstavuje ako nevyhnutné, nie sú také, ako to chce verejnosti nahovoriť. Podľa jeho mienky je to predovšetkým početný vzťah Maďarov k Slovanom a iným národnostiam v krajine, ktorý ich oprávňuje povýšiť svoj jazyk na jazyk zákonný. Tento pomer, podľa ktorého sa ukazujú Maďari v dosť značnej prevahe nad Slovanmi, je však nesprávny. Autor si vyberá dáta z Fényesovej^[52] Štatistiky, ktorá vyšla lanského roku; Fényes je však Maďar a ako taký je náchylný početnosť svojho národa odhadnúť čo možno najvyššie. Veď ak sa dnes pripočíta k Maďarom každý, kto hovorí ich jazykom alebo začína v ňom bľabotať, pokladá sa mladá generácia, ktorá sa podľa platných predpisov učí po maďarsky v školách, za vinúcu sa už k Maďarom a (ako to urobil Bárándy^[53] v najnovších štatistických tabelách) vyhlasuje sa za takú, ktorá v krátkom čase bude celkom maďarská. Bárándy v každom meste a v každom kraji zaznačuje presný počet tých, ktorí rady maďarského národa čoskoro rozšíria. Tak napr. v nemeckom meste Prešporku^[54] uvádza tých, ktorí spadajú do tohto transsubstančného^[55] procesu, v počte štyritisíc a zatiaľ každého, čo býva v tomto meste, zmocňuje sa smiech z týchto vo vzduchu postavených údajov. Či takýto postup nevyjadruje jasne snahu vidieť všetkých obyvateľov našej vlasti čo najskôr pretvorených na Maďarov?

My dáta o počte Maďarov a Slovanov preberáme z Magdovho^[56] Štatisticko-geografického opisu kráľovstva uhorského (Lipsko, 1835). Každému rozumnému je jasné, že od roku 1835 sa vzájomný pomer spomenutých národností nemohol natoľko vykývať, ako to uviedol Fényes a podľa neho Lukács. Magda, ako vieme, je človek naprosto oddaný Maďarom, o čom sa každý presvedčí, kto siahne po jeho diele; on uvádza pomer oboch národností takto: Slovanov vyše štyri milióny, Maďarov skoro pol treťa milióna. Šafárik vo svojom diele Národopis slovanský,^[57] ktoré vyšlo lanského roku, na základe presného sčítania odhaduje počet jediného slovanského kmeňa — Slovákov na 2,753.000, Fényes a Lukács uvádzajú len 1,687.256 Slovákov, čiže o vyše milióna menej. Keďže nemožno predpokladať, že by Fényes bol počet duší ostatných národností odhadol vyššie, než je v skutočnosti, treba 1,065.744, ktorý počet podľa Šafárikovho sčítania ešte nad údaj Fényesov pripadá v prospech Slovákov, odobrať Maďarom, čiže 4,339.058 — 1,065.744 = 3,273.314, ktoré číslo by dokonca o niečo ešte prevyšovalo skutočný počet Maďarov v Uhorsku. Zrazenie by potom pripadlo v prospech Nemcov, ktorých počet v Uhorsku a Sedmohradsku^[58] by mohol byť hodne vyšší než 1,273.677, ako ho uvádza Fényes. Podľa Magdu niet ani jedinej stolice, kde by ako celok a nepomiešane bývali Maďari, zato Slováci takto bývajú v šiestich stoliciach.^[59] Autor robí medzi ostatnými Slovanmi z jedného náboženského rozdielu rozdiel nacionálny, totiž u Šokacov,^[60] ktorí predsa spolu s takzvanými Rácmi^[61] a Montenegrínmi patria k srbskému kmeňu. Veď Šokaci, takto len posmešne nazývaní, sú Srbi katolíckeho náboženstva a Ráci, ktorých tiež iba posmešne cudzinci tak zvú, hlásia sa ku gréckej nezjednotenej cirkvi. Štatistik, publicista by sa nemal dopúšťať takých chýb. Klementínov^[62] by tiež mal označovať ich pravým menom, totiž Albáncami, ktorí patria k tráckemu^[63] kmeňu.

Zo všetkých týchto dát vidno, že početný pomer Uhorsko obývajúcich národností nijako nesvedčí za povýšenie maďarčiny na zákonný jazyk, lež skôr by sa prihováral v prospech slovanskej väčšiny. Bývalý kazateľ v Rábe Matej Ráth,^[64] od koreňa Rábčan a Maďar, ten istý, čo vydával podľa môjho vedomia prvé maďarské noviny v Bratislave za cisára Jozefa,^[65] navrhuje vo svojom oznámení na nemecko-maďarsko-latinský slovník vzhľadom na početnú prevahu Slovanov v Uhorsku slovančinu ako kuriálny jazyk, a ako je známe, sám cisár Jozef prišiel kedysi na myšlienku povýšiť slovančinu na rokovací jazyk vo svojich štátoch. Hlavne početný pomer Slovanov k ostatným národnostiam mu dal k tomu podnet, ale zas ustúpil od tejto myšlienky a pred slovančinou uprednostnil nemčinu ako jazyk najvzdelanejšieho národa vo svojom štáte.

Čo sa týka politickej prevahy Maďarov nad Slovanmi, je skutočne pravda, že je značne viac šľachticov maďarského pôvodu než slovanského a že sa maďarská šľachta od čias uprednostňovania maďarčiny regrutuje z prebehlíkov zo slovanskej strany. Jedine tejto okolnosti má čo ďakovať maďarčina za svoje povýšenie na zákonný jazyk, a nie väčšiemu počtu maďarského národa, ani jeho intelektuálnej prevahe. Z druhej strany je zas oveľa viac slovanských kráľovských slobodných miest^[66] než maďarských. Kto môže za to, že význam slobodných miest v Uhorsku vzhľadom na politické oprávnenie sa rovná takmer nule? Mestám sa ich predošlé hlasovacie právo na snemoch odňalo, a my sa nezhodujeme v nádeji s autorom, že čoskoro znova nadobudnú stratené právo. Veď už na terajšom sneme sa ozval istý závažný hlas, že by sa slobodným banským mestám^[67] mohol povoliť len jeden spoločný hlas, a pretože sú slovanské a nemecké a neprejavujú ochotu pomaďarčiť sa, nemali by sa stavať na roveň iným čisto maďarským mestám, ktoré sú v krajine iba tri a majú mať právo na samostatný hlas!

Čo sa týka šľachty^[68] v stoliciach obývaných Slovanmi, tá je vonkoncom slovanská a veľmi početná. Najnovšie sa vo viacerých týchto stoliciach silne vyslovila za to, aby sa o veciach, jej sa týkajúcich, rokovalo v jej materinskom jazyku, ktoré požiadavky by zákonodarstvo nemalo ponechať bez povšimnutia.

Ako sme už spomenuli, nebola to istotne intelektuálna prevaha Maďarov nad Nemcami a Slovanmi, ktorá rozhodla o povýšení maďarčiny, pretože tá nikdy nejestvovala a ani podnes nejestvuje. Pred postupným povyšovaním maďarčiny na zákonný jazyk nebolo vlastne okrem náboženských a zopár iných nevýznamných kníh skoro nijakej maďarskej literatúry, kým Slovania už v skoršom storočí mali aj keď nie bohatú, ale dosť obsažnú a ich vtedajším potrebám primeranú literatúru. Až odvtedy, ako maďarčina začala prenikať do verejných rokovaní, a ešte viac, keď sa vyšvihla na zákonný jazyk, prejavil sa u Maďarov aj väčší a významnejší literárny ruch, čo platí najmä o práve pominulom desaťročí. Už predtým sa zozbierali veľké peňažné sumy na zriadenie maďarskej akadémie, ktorá napomohla vydanie mnohých kníh, vypisujúc znamenité ceny alebo preberajúc na seba útraty za vydania. Akokoľvek sú chválitebné tieto snahy, ku ktorým my Maďarom zo srdca blahoželáme, jednako musíme povedať, že všetko to skôr zvonku vyhúklo, než vyvrelo z vnútorného tlaku a prešlo do kostí a krvi maďarského národa. Pozoruhodnou výnimkou v tom sú dôležité politické a národohospodárske diela grófa Štefana Széchenyiho,^[69] kde vidno vnútorný tlak, z ktorého vyvreli a o ktorých sa vie, čo spôsobili, takže tieto diela treba v rozmachu Maďarov označiť za epochálne. V súčasnom desaťročí sa maďarská literatúra utiekala viac k periodickým časopisom a politickým brožúram, než by sa venovala vážnym štúdiám a vede. Veľa z toho, pravda, prešlo do života, ale či mu to bolo vždy aj na osoh?

Slovania nezaostali v duchovnej činnosti za Maďarmi. Ak je ich literárnych plodov, ktoré vyšli z ich radov, aj na počet menej (pretože ich nenapomáhajú nijaké vonkajšie prostriedky a podpory), jednako ich náplň sa môže smelo pretekať s náplňou maďarskej literatúry. Dokazujú to diela Kollárove, Šafárikove, Hollého, nebohého kanonika Palkoviča^[70] a profesora Palkoviča.^[71] Slovanský ľud má vo všetkých svojich kmeňoch nielen veľkú schopnosť vzdelávať sa, ale je aj veľmi dychtivý za vzdelaním, o čom sa môže nadostač presvedčiť každý, kto čo i len letmo pozrie na duchovnú činnosť, ktorá sa teraz všade medzi ním rozvíja. Toto úsilie po vzdelaní, túto schopnosť vzdelávať sa pripomínajú aj skvelé mená z literárnej histórie Uhorska, ako Pray,^[72] Bel^[73] atď., ktorí prináležia slovanskému národu a ktorých diela sa ešte dnes používajú ako pramene pre naše dejiny a skoršie pomery Uhorska. To by veru mali Maďari dobre uvážiť! U nás sa všeobecne uznáva, že Slovania augsburského vyznania vzdelanosťou prevyšujú Maďarov, ktorí sa poväčšine hlásia ku kalvínskemu vyznaniu, čo možno plným právom tvrdiť najmä o obecnom ľude. Obyvatelia miest a mestečiek, ba dokonca aj obyvatelia dedín slovanského pôvodu majú veľkú záľubu v čítaní; ak o nedeliach a sviatkoch alebo za dlhých zimných večerov vojdeš do ich domov alebo chalúp, veľmi často ich nájdeš pri čítaní poučných kníh. U Maďarov medzi obecným ľudom toho nateraz ešte niet. Aj naši južní súkmeňovci, najmä Chorváti, najnovšie sa silne rozmáhajú v duchovnej činnosti. Oni sa už môžu vykázať nejedným potešiteľným výtvorom vo svojej literatúre a najnovšie si zriadili základinu na vydávanie dobrých spisov,^[74] ktorá má už značnú sumu a denne vzrastá. Ak si máme ešte dovoliť porovnanie medzi maďarskou a slovanskou literatúrou, mohli by sme maďarskú označiť za odlesk bohatstva a nádhery a slovanskú za vytrysknutú z vnútorného tlaku a potreby.

Politickú schopnosť nemožno napokon uprieť ani Slovanom ani Maďarom; obaja dokázali rovnakú chrabrosť pri udržaní a rozvoji ústavy. Je zásluhou ich obapolnej energie a mocnej záštity Rakúska, že ústava spolu so všetkými municipiálnymi slobodami^[75] zostala až podnes neporušená. Slovanským stoliciam a chorvátskym stavom sa zvyčajne vyčíta sklon ku konzervatívnym zásadám,^[76] na ktorom základe chcú sa stále opatrnejšie uberať cestou reforiem, z čoho sa vyvodzúva ich politická nesúcosť; ale k tomu môžeme Slovanom a našej vlasti naozaj len blahoželať, pretože iba na historickom základe môžeme ďalej budovať; čo najviac ho teda šetriť, čiže konzervovať — znamená pokroku preukazovať dôležitú službu, odrazu ho zbúrať znamenalo by raziť cestu, ktorá by bola záhubou všetkým a najmä tým, čo k tomu narádzajú. Slovan je opatrnejší, ale na čo sa podujme, to dôsledne vykoná. Viedlo by príliš ďaleko, keby sme sa v tejto rozprave chceli pustiť do vývinu politického života v Uhorsku; podotknime len, že je v ňom a jeho základoch veľa pôvodne slovanského, čo dokázať odkladáme na inú príležitosť.

Keď sme preskúmali a osvetlili to, čo pán Lukács vystrčil do popredia, obráťme sa k tomu, čo usúvajúc zámerne do úzadia, snažil sa predstaviť ako bezvýznamné alebo priam popiera jeho jestvovanie. Úsilie Maďarov pomaďarčiť Slovanov a to dokazujúce skutočnosti chce autor celkom odtajiť. Naozaj nevieme, akým svedomím to mohol vykonať. Robí z nás frázistov, prázdnych rečníkov, ba úbožiakov, ktorí na vyzvanie, aby na konventoch a v novinách predložili žaloby a ponosy, alebo neboli schopní uviesť nijaké skutočnosti, alebo sa neodvážili ich predniesť. Tieto úmyselné prekrúcačky (ináč ich nemožno nazvať) museli každého z nás roztrpčiť, a my veríme, že nestranná redakcia Allgemeine Zeitung^[77] nám dožičí miesto na ich vyvrátenie, k čomu nás autor sám vyzval. Pomaďarčovanie Slovanov autor prišíva ojedinelým obskúrnym indivíduám, nerozvážnym jazykovým fanatikom a zvaľuje ho zo všetkých rozumných ľudí; sme však presvedčení, že autor nebude chcieť pokladať grófa Zaya^[78] ani za obskúrne indivíduum a veru ani za nijakého nerozvážneho jazykového fanatika, a to tým menej, keďže ho nazýva vlastencom, blatom obhádzaným. Gróf Zay, generálny inšpektor evanjelikov (augsburského vyznania), vo svojej nástupnej reči, ktorá vyšla a bola rozšírená až v troch jazykoch, vyslovil sa však o pomaďarčovaní takto: „Pomaďarčovanie krajiny a jeho účinné napomáhanie je najsvätejšou povinnosťou každého opravdivého vlastenca Uhorska, každého zástancu slobody a inteligencie, každého verného poddaného rakúskeho domu, ak nechce byť zaslepencom a snaží sa vyhnúť podozreniu z potuteľných úmyslov.“ Tak znie doslovne toto miesto, čiže „pomaďarčovanie krajiny je najsvätejšou povinnosťou každého vlastenca“. Gróf dodržal verne túto najsvätejšiu povinnosť. Pravda je, zákon ešte nevyslovil pomaďarčovanie krajiny a máme aj nádej, že sa taký zákon nikdy nestane skutkom,^[79] ale ak počúvame rečníkov dolnej tabuly, ľahko vyrozumieme, čo za nariadenia by sa mohli vyniesť, keby táto tabula bola suverénna.^[80]

Faktov, ako sa všetko používa na pomaďarčovanie Slovanov a Nemcov, je tak mnoho, že sa v týchto novinách, aby sme ich nenadužili, nemôžeme pustiť do ich vypočítavania, keď aj tak máme nádej, že sa verejnosť čoskoro s nimi zoznámi v osobitnom tlačenom spise.^[81] Veď čože znamenali predtým tie ustavičné útoky maďarských novín proti Slovanom, s výnimkou statočného Nemzeti Ujságu?^[82] Čo znamená to natískanie maďarčiny do slovanských chrámov a škôl?^[83] Čo znamenajú tie zákazy generálneho konventu proti spoločnostiam slovanských študentov, v ktorých sa oni venujú pestovaniu svojho materinského jazyka? Čo znamená to hanobenie tých, ktorí sa ujímajú potlačeného národa? Čo napokon tie nadekrétované vyšetrovania a zosadzovania z čestných miest, smerujúce proti tým, čo sa v mene Slovákov pobrali do Viedne a hľadajúc záštitu, úctivo odovzdali žaloby Slovanov Jeho Jasnosti kráľovi? Veru dostatočné príčiny museli pohnúť Slovanov k tomuto kroku, veď v povahe svojej nie sú oni ľahko vznetliví a radšej voľačo vytrpia, než aby sa mali zapliesť do procesov; ale na nastúpenej ceste sú vytrvanliví.

Autor chce síce verejnosti chytrácky nahovoriť, že záležitosť, o ktorú ide, nie je dôležitá, lenže boj, o ktorom Nemci a Slovania toľko popísali, ktorý tak roztrpčil mysle a stal sa všeobecným predmetom rozhovorov v Uhorsku, ktorý vyvolal také prudké debaty na evanjelických konventoch a o ktorom sa tak živo debatovalo na stoličných zasadnutiach, nemôže byť bezvýznamný a jedine tomu sa môže takým zdať, kto ho nechce vidieť a o ňom počuť. Aj pohnútky boja hľadá autor iba v osobných, egoistických záujmoch, čiže v nečistých zdrojoch, hovoriac, že vzpieranie sa Slovanov vyviera len z neznalosti maďarčiny, z odporu učiť sa ju, ako aj z následkov, s tým spojených, totiž zo straty úradov a výdatných miest. Okrem niekoľkých svetských sú to hlavne evanjelickí duchovní, ktorí v ustarostenosti o nábožnosť a vzdelanie svojich veriacich snažia sa všetky prekážky, ohrožujúce tieto najvyššie dobrá, odstrániť a ujímať sa veci svojho národa; títo však nemusia mať strach zo zosadenia a podobne, pretože oni sú závislí od slovanských cirkví. Hlavní zástancovia slovanskej spravodlivej veci vedia po maďarsky; či je nie autorovi známe, že pán Čaplovič,^[84] tento horlivý zástupca Slovanov, dodával predtým rad dobre napísaných statí maďarským novinám a časopisom? Tak je to aj s inými Slovanmi. Potreboval autor vari k malichernému boju poznášať aj malicherné prostriedky? Vyhlasujeme mu, že my jeho jazyk ovládame, ale chceme napomáhať duchovný život svojho národa, ktorému sa darí iba v materinskom jazyku, a domáhame sa svojho práva. Toto sú naše pohnútky.

Bolestne sa nás dotkla výčitka, že sme sa vraj na posledných dvoch generálnych konventoch^[85] nebránili a nevedeli sme predložiť nijaké ponosy, keď sme boli k tomu vyzvaní. Nevieme, čo si o tom máme myslieť. Toto tvrdenie sa úplne zhoduje s popieraním tendencie o pomaďarčovaní Slovanov. Kto sa však zúčastnil na posledných dvoch generálnych konventoch, ten si mohol vypočuť reči našich dôstojných superintendentov, pánov Jozeffyho^[86] a Seberíniho,^[87] a viacerých iných, Kuzmányho,^[88] Hodžu,^[89] a mocný hlas Kollárov;^[90] tí všetci nás bránili a žalovali na krivdy spáchané proti nám. Ale ťažko hovoriť tam, kde sa hrmotom a krikom prehlušujú hlasy tých, na ktorých sa nevraží, kde sa rečníci potupujú a znevažujú, ako sa to stalo našim dôstojným zástupcom. Áno, Slovania len s odporom myslia na tie konventy, ktoré namiesto pokojných cirkevných porád stali sa pareniskom svetských zámerov a vášní. No aj tak bolo počuť hlas našich obrancov uprostred bohapustého hulákania, zaznieval on tam — povedané s naším slovanským básnictvom — „sťa hlas holubice v búrke“.^[91] Rovnako je nepravda, že my na vyzvanie veľaváženého grófa Jána Mailátha,^[92] ktorý preniknutý spravodlivosťou našej veci ponúkol nám Nemzeti Ujság na zverejnenie našich ponôs, sme takéto ponosy neposlali. Prichádzali mu ony z mnohých strán, aj ja sám poslal som grófovi obšírny článok, ktorý obsahoval naše ponosy, ale jeho uverejneniu zastali prekážky do cesty. Sme presvedčení, že onen šľachetný priateľ pravdy a práva to v týchto novinách dosvedčí.^[93][94]

Napokon autor váľa na nás podozrenie z rusizmu a politického panslavizmu. Čo sa panslavizmu týka, sme my úprimne oddaní panslavizmu literárnemu a na plodoch duchovných ostatných slovanských kmeňov, ako Trentowského,^[95] Mickiewicza,^[96] Puškina,^[97] Žukovského,^[98] Palackého, Hanku, Presla,^[99] ktorých diela majú k nám voľný príchod, budeme si vždycky pochutnávať, ako čítame a študujeme významné spisy Nemcov, Francúzov a Angličanov; ale o politickom panslavizme nevieme, a ako u nás, tak ani u iných slovanských kmeňov ho niet, nejestvuje. S nami Uhro-Slovanmi je to tak, ako to bolo podľa Kamila Desmoulinsa^[100] s Francúzmi v časoch hrôzy: bol dakto bohatý — hovorí on — nazvali ho podozrivým, bo ten by mohol peniaze použiť na povalenie slobody; bol chudobný, bol nemenej podozrivý, lebo by sa mohol dať najať na nepokoje; stránil sa dakto verejného života, „podozrivý, ten kuje tajné námery“; vystúpil a pohyboval sa vo verejnom živote, „podozrivý, pretože si chce masy získať“. Tak hovoria u nás dirigenti pomaďarčovacej stránky: „V krajine je veľa Slovanov, ktorí by si nás mohli podmaniť, až sa uvedomia, nuž treba ich pomaďarčiť; majú súkmeňovcov v zahraničí, čiže —; sympatie živia s nimi, teda —; sú to len zlomky národností (nemzet töredékei, ako hovorí Pesti Hirlap),^[101] čiže —.“ Refrén bol zakaždým: musia byť pomaďarčení. Keď je vôľa, príčiny sa ľahko nájdu. My sme sa však domáhali a domáhame sa vzdelanosti a práva, a tieto statky nám kresťanská vlasť upierať nesmie a nemôže.

Nemcov sa snaží autor predstaviť ako poddajných a povoľných, ale ako chytrák nezmieňuje sa o Sedmohradčanoch. Nevie autor, že aj Sedmohradčania sa lanského roku odobrali k trónu a že jedného zo svojich vyslancov na sedmohradskom sneme odvolali z tohoto snemu, lebo sa ukázal vo veci maďarčiny povoľnejší? V Uhorsku prejavujú Nemci tiež odpor, ak sa urazia ich práva, o čom máme doklady. Boj je tu, je to boj o sväté duchovné imanie, a popierať ho nie je ani čestné, ani nemôže byť ničomu na osoh.

Týmto sme, dúfame, pánu Lukácsovi odpovedali a svojej povinnosti a výzve bez vášne zadosťučinili.