ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[15]

Žaloby maďarských časopisov na Ľudovíta Štúra (Társalkodó, č. 10 z r. 1841)

V utrhačnom článku x. y. z. tvrdil^[16] osočovateľ, že nebohý prof. Matej Ševrlay^[17] bol odporcom maďarského jazyka, načo ho iný v desiatom čísle Társalkodó z r. 1841 ospravedlňuje^[18] a pri tej príležitosti toto rozpráva: „Pri tejto príležitosti musím ešte túto zprávu pripomenúť, ohľadne ktorej zdá sa pán x. y. z. vo svojom článku na omyle byť, totiž v tom článku na konci pripomína, že vodcom pohanskej slávnosti, usporiadanej na Devíne,^[19] bol terajší modranský profesor. Tu pán x. y. z. pravdepodobne myslí modranského profesora pána K. Š.^[20] namiesto jeho mladšieho brata Ľudovíta Štúra. Onen neviem, ako ďaleko je priateľom našej národnosti, no isté je, že je oveľa učenejší muž, než aby sa mohol dať na takéto malichernosti, tento však, ktorý roku 1836 bol v Bratislave, je vyslovený pansláv, ktorý — ako o ňom povesť ide — len raz sa vo svojom živote priznal za Uhra, vtedy totiž, keď sa mu na univerzite v Halle dalo na vedomie, že tamojšie uhorské poručníctvo peňažitú podporu ,tantum Hungaris, non autem sic dictis Slavis, Bohemis aut Moravis‘^[21] poskytuje. Tento pán bol r. 1836 pri spomenutej slávnosti jedným z hlavných náčelníkov. Teraz žije v Bratislave, je vedúcim tamojšieho slovenského spolku a tak spieva tam slávu Svätoplukovi a polnočnému velikánovi.“^[22]

(Články, ktoré proti Ľudovítovi Štúrovi ešte priniesol Társalkodó a ďalej Világ, Atheneum a Hirnök,^[23] oznámime nášmu obecenstvu hádam inokedy spolu aj s odpoveďami na ne.)

Oprava potrebného opravenia^[24]

(Preložená z Társalkodó, č. 34 z r. 1841)

Je to veľmi smutné, že sa mnohí opovažujú vyhlasovať za pravdu to, v čom niet ani jediného pravdivého slova, ale iba prázdna lož, potuteľné, zlostné utrhania nemenovaných sokov. Zakuklený pôvodca hanlivého kúsku nás tu zo svojej skrýše poučuje o takých veciach, ktoré on sám nevidel, o ktorých nečítal, ktorým radšej s mnohými druhmi svojej zberby slepo uveril. Ale jemu nezáleží na pravdivosti týchto vecí, on celkom inam mieril, čo každému, kto jeho článok číta, ľahko padne do očí; no ja ho uisťujem, že touto zprávou, ktorá je bez akejkoľvek pravdy, zle poslúžil veci, ktorej mienil poslúžiť, že vynaložené úsilie sa ako dym rozplynie.

Obviňuje podpísaného, že bol hlavným vodcom pri domnelej slávnosti, usporiadanej na Devíne, kde vraj boli obrazy niektorých vlastencov spálené. — Že sa tento domnelý sviatok nikdy nesvätil, to už bolo dokázané v inom časopise,^[25] a my sme túto povesť sťa akési aegri somnium^[26] od nás zahnali; že by som však ja mohol byť pôvodcom takého úbohého sviatku, o tom budú pochybovať aj moji nepriatelia, ktorí statočnejšie zmýšľajú, lebo takáto nezmyselnosť sa úplne prieči môjmu zmýšľaniu. Podobné niečo by som rád dočkal iba od nepriateľov tej veci, ktorú ja zastávam! Z tohoto predmetu by sa dali ešte mnohé variácie zosnovať, keby slušnosť nezabraňovala obecenstvu predkladať takéto smiešne veci. Čo však teraz bolo povedané, to ešte nestačí; preto ďalej poslúžim vysvetlením, z ktorého sa môj odporca veľmi nepoteší.

Keď ma už za hlavného vodcu onoho devínskeho sviatku vyhlásil, potom pokračuje v obviňovaní, hovoriac, že ja som sa nikdy za Uhra nevydával s výnimkou jediného prípadu, keď totiž som na vysokých školách hallských^[27] žiadal o štipendium, ktoré podľa nariadenia zakladateľov, ako sa on domnieva, „tantum Hungaris, non autem sic dictis Slavis, Moravis aut Bohemis“ smie sa udeľovať. Ohavná je to žaloba a pritom, pravdaže, priliehavý hnusný nárek, aby ten, čo sa k takémuto skutku znížil, stal sa predmetom zaslúženého opovrhnutia; ale na skutku, ktorý môj škodca vie so všetkými okolnosťami tak opisovať, niet ani jediného pravdivého slova. Predovšetkým tohoto svojho soka uisťujem, že som sa ja vždy a všade hlásil ako Uhor,^[28] ale nikdy nie ako Maďar, ako by si to hádam on bol žiadal, lebo toto by sa nezrovnávalo s tou základnou pravdou, že som rodený Slovák a že neprináležím k tým, ktorí tak ľahko prechádzajú z jedného tábora do druhého, ktorí podľa jazyka sú iní, než to ich tvár prezrádza. Takýchto ľudí som ja nikdy priateľom nebol, a preto som ani ich príklad nenasledoval a s dobrým svedomím ani ich nasledovať nemohol.

Vec so štipendiom sa má takto. Na hallskej univerzite sú dvojaké štipendiá: jedno, ktoré založili Michaelides^[29] (nar. v Šteine^[30] v Tekovskej stolici, († 1725 vo Wittenbergu), Temlin^[31] zo Železnej stolice († 1746 tiež vo Wittenbergu) a Juliána Kubiny (žila okolo r. 1715), a druhé, zriadené Matejom Poldtom (nar. v Rábe, † r. 1766 vo Wittenbergu). Prvé štipendium, založené práve tak od Slovákov ako aj od Maďarov, udeľuje sa každému bez rozdielu jazyka, len čo príde na vysoké školy a svoje meno si dá do matriky vysokých škôl zapísať; naproti tomu druhého môžu byť účastní len tí mladíci, ktorí si donesú odporúčanie od Torkošského rodu,^[32] ktorý má v zmysle Poldtovho nariadenia právo odporúčania. Prvé štipendium som ja hneď po svojom príchode na tieto vysoké školy aj dostal, a o druhé som nikdy nestál, a to pre ustanovenie, ktoré však nie tak po latinsky znie, ako sa to môj odporca a utrhač domnieva, ale po nemecky takto: „Sollte von gedachten Andreas Torkoschischen Descendenten oder Agnaten auch bei ihren Lebzeiten keiner auf hiesige Universität Wittenberg zu studieren kommen oder wollen, damit dadurch das Stipendium nicht vacant bleiben stehen möge, solle der Collator verbunden sein, dieses Stipendium an einen hieher kommenden und allhier Studierenden, welcher Facultät er auch zugetan sei, doch aber ortodoxen und in dem Reiche Hungerlande jenseits oder über den Donaustrom gebürtigen, und vor andern eines armen Priesters Sohne, nicht aber an einen Slowaken, Wenden oder Croaten, auf ein oder mehrere Jahre zu cediren.“^[33] — Na konci tohoto ustanovenia sú aj Nemci vytvorení z tohoto štipendia, predsa však za neprítomnosti Maďarov môžu na ňom byť účastní. Pred mojím príchodom do Halle bolo toto štipendium za mnoho rokov voľné a tak vzrástlo na veľkú sumu. Keď však tento stav sa ani za pobytu môjho a iných Uhrov na univerzite nezmenil a z nás toľkých nik nemal odporúčanie od zemianskej rodiny, eforát^[34] Poldtovho štipendia uznal za potrebné chopiť sa takých prostriedkov, ktorými by sa urobilo zadosť určeniu týchto peňazí, a tak s najvyšším dovolením rozhodol tieto štipendiá rozdeliť medzi prítomných Uhrov.

Keď sa toto oznámilo, hneď prišli ku mne dvaja moji krajania a pobádali ma, aby som štipendium prijal, no ja som sa im vzoprel, pretože ako Slovák som sa cítil byť vytvorený z účasti na štipendiu. Takto vec prepadla a rozdelenie sa neuskutočnilo. Z tohoto všetkého je jasné, že som práve opak toho urobil, z čoho ma môj škodca hnusne obviňuje; hľa, tak málo on vie o pravdivosti tejto veci, ale tak veľmi sa usiluje o poškodenie a utrhanie!

Pre lepšie pochopenie teraz vyložených vecí môže slúžiť aj to, že eforát nerobí vôbec nijaký rozdiel národnosti, keď rozdeľuje tieto štipendiá, ba nestáva sa to ani pri štipendiách Poldtových. On sa spokojuje s pasom a školským uhorským vysvedčením a pri Poldtových s odporúčaním slávnou Torkošovskou rodinou. Tieto zprávy som si ja obstaral z písiem, ktoré sa na týchto školách uchovávajú, a prepísané sú z pôvodiny, aby som svoju vlasť o týchto uhorských kapitáloch poučil, nenazdajúc sa, že ich voľakedy použijem na ochranu proti zlostníkovi a nenávistníkovi svojmu.

Čo sa však toho náreku týka, že by som ja bol zaprel svoj uhorský pôvod, to vari konečne vyvráti nasledujúce. Na vysokých školách hallských je zákonom nariadené, aby sa svätila pamiatka tých dobrodincov, čo založili tieto uhorské štipendiá, každé štyri roky latinskou rečou, vypracovanou a povedanou jedným študentom, tu študujúcim a v Uhorsku narodeným. Druhý rok môjho štúdia tam nadišiel čas, keď sa mala konať tá reč. Z deviatich Uhrov, ktorí vtedy tu boli,^[35] ja som bol vyvolený na vypracovanie reči, ktorú som dňa 11. augusta (klasňa) minulého roku aj na námet „De re literaria Hungariae“^[36] mal a svojou osobou som tiež Uhorsko reprezentoval. Pri takýchto sviatkoch obyčajne používaný tlačený program, ktorého jeden exemplár mám poruke, je tento:

Hľa, takto verejne, v akademickej sieni, pred očami celého sboru i mojich spolukrajanov som sa za Uhra vyhlásil, veď ináč by som iste nebol túto reč mal. Pre lepšie presvedčenie môjho soka o tom, že som sa ja vždy za Uhra vydával, podávam tu začiatok reči svojej a tiež niekoľko iných miest z nej, ktoré majú poslúžiť k vyššie prisľúbenému vysvetleniu.

Solenni die, quem studium Vestrum in res nostras auctoribus beneficiorum, quae Hungaris urbem hanc ab universitate literaria celebrem petentibus adjumento sunt, sacrum esse voluit, mihi eosdem laudaturo, nil opportunius dictu videbatur, quam si quaedam de re literaria Hungariae ejusque in diem progressu paucis commemorem. Credebam enim, me hoc modo officii partes optime impleturum, cum et illi legatis Universitati literariae Vitebergensi, post Halas translatae, adscriptis rei literariae in patria nostra consulere voluerint, et Vos, sicut persuasum nobis est, ex incrementis literarum, ubicunque locorum apparuerint, magnam capiatis laetitiam.

V reči ďalej hovorím: „Sunt genti Magyarae viri literarum percolendarum laude illustres, horumque clarissimi Kazinczyus,^[39] Kölcseyus,^[40] Kisfaludii,^[41][42] scriptores carminum inclyti, Steph. Schéchenyus, operibus pluribus de re civili aliisque rebus, in peregrinas quoque linguas jam saepius translatis, magnam nominis famam consecutus, cumulatisque in patriam beneficiis de re nostra meritissimus. Societas erudita summa Széchenyi liberalitate condita, atque splendida bibliotheca, quam Pater ejus Franciscus Comes Szécheny, vir munificentissimus, juris publici esse voluit, instructa singulis annis plures, argumento conspicuos linguaque Magyara scriptos solet vulgare libros, proemiisque liberalissimis ingenia ad pericula in palaestra literaria facienda stimulat, quae quantum ad excitandos animos conferant, ipsi facile colligetis. — Sunt et Slavis Hungariae viri ab ingenio et doctrina celebrati, quorum vel Dobrovskyum, nuper fatis functum, peritia linguarum et operibus grammaticis insignem, Šafaříkium, historicorum Slavicorum hoc tempore principem, Kollárium, poetam summum, profero“ atď. atď.^[43][45] Toto všetko sa neveľmi dobre zrovnáva s tým nespravodlivým, zlostným nárekom, že by sme práve podobizne niektorých, znamenitých vlastencov boli spálili! Netýkam sa pravdy nikoho, ba ani toho, ktorý vo svojom spise neveľmi pekne sa o mojom národe zmienil! Môjmu utrhačovi sa to nebude páčiť, že sú tu aj uhorskí Slováci spomenutí; no jednako ja takto chápem uhorskú vlasť a keď nestranne posudzujem, viem, že sa proti mne nepostavia.

Napokon hovorí môj protivník, že teraz som predstavený Ústavu slovenského v Bratislave,^[46] na čo mu odpovedám, že toto svoje oznámenie, aby som tak povedal, zo vzduchu pochytil. Pravda je síce, že som teraz v Bratislave, no lož a nepravda je to, že som teraz v nejakom verejnom úrade alebo povolaní. S tunajším Ústavom slovenským nie som v nijakom verejnom spojení, lež celkom súkromne zapodievam sa umeniami, ku ktorým som teraz pribral aj históriu Uhorska.

S pohnutím zaháňam ono na piesku založené obviňovanie, že sa ja s inými, tu zostávajúcimi Slovákmi k rusizmu chýlim. Kde máte o tom náležité dôkazy? Tými istotne ostanete dlžní, pretože také určite nikde nenájdete. — Je to veru veľká nesvedomitosť, ba zlomyseľnosť, že sa niektorí opovažujú utŕhať v tom, o čom sa jednému mužíkovi malého ducha v jeho podozrivej kotrbe sníva, že smú takéto neodôvodnené podozrenia ako pravdivé skutky rozhlasovať, nech už nič nepoviem o tej veľkej samoláske, ktorá sa tu prezrádza. Nás však to veľmi bolí, že o nás sú takéto mienky, ktoré my týmto verejne a rozhodne popierame a odmietame ich.

Ostatné tiež, čo o mne a o iných natáral môj protivník, pokladám iba za neopodstatnené urážky, ktoré si on alebo sám vymyslel, alebo od seberovného chasníka počul.

Napísal by som ešte viac, keby to bolo hodno ďalej sa zapodievať s takým zlým utrhačom; odvraciam teda od neho svoju tvár — s počestným človekom by som si viac pohovoril.