ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zišli sa páni raz, zišli sa zo strachu,
aby sa zbavili hrozného postrachu.

Zbojníkov regiment, pomyslieť odvaha,
krem pánov na svete každý im pomáha.
Vodca ich ozruta, meno mu Jánošík,
pri bledom mesiačiku ostrí si palošík.
Palošík brúsený, seká jak najatý,
nemožno šuhajka, nemožno zlapati.

Zišli sa páni raz, zišli sa z troch stolíc,
ratujú životy, poklady klenotníc.

Od týždňa kuchtili kuchári na hrade,
treba sa posilniť ku takej porade.
Sedia už vovedno, s nimi i starosti,
na stole vínečko smeje sa na hostí.
Trvala hostina od svitu do šera,
sadla im do očí prehriata dôvera.
Každý si ešte raz holbičku vyprázdni,
aby bol do reči smelý a odvážny.

„Keď sme tak pokope,“ najstarší začína,
„dobre sa pripravme na toho zlosyna!
Neprejdeš na koči cez chotár jediný,
aby sa na teba nevrhol z breziny.
Z breziny, bučiny, z hory či spod zeme,
skočí prv, ako sa na útek zmôžeme.
Nevieš, kde zjaví sa, všade ho plný svet,
buntoší, mátoží, chytáš ho, zmizne hneď…

Tu stojí, tam beží, strelíš mu do srdca,
guličku ulapí, od seba odrúca.
Tuná bol, tamto je, tu i tam odrazu,
probuj ho obesiť, strhne sa z povrazu.
O panne železnej strúha len posmechy,
červené kohúty sadí nám na strechy.
Lámanie v kolese, tak sa zdá, nestačí,
nie je to výstraha zbojníckej bedači!
Jediná odpoveď: zbaviť sa ozruty,
nedá nám pokoja čertov syn do smrti…“

Tlieskajú páni a primknú sa k sebe blíž,
vari sa podarí zhodiť z pliec ťažký kríž.

Znovu si vypijú, túžia sa nanovo,
bolo by skutkami nadviazať na slovo.

„Teda ho chytíme, dajme sa do boja,
inakšie nebude v krajine pokoja…“

„Probujme do pasce, tak ako zverinu,
takú mám náradu ja iba jedinú…“

„Vypíšme na neho velikú odmenu,
sedliaci lakomí, iste ho zoženú…“

„Probujme ženskú mu postaviť do cesty,
na našom okolí krásne sú nevesty…“

Každý už hovoril, ešte je posledný,
kapitán Slivkay na dvore vo Viedni.
Rozpráva ohnivo, jeho reč valaška,
panie si šepocú: „Krásny jak z obrázka…“

„Čuli sme, páni, už rozličné nárady,
kvietočky strakaté z májovej záhrady.
Inak vám poradím, ak chcete, slúchnite,
lepšieho spôsobu sotva kde kúpite.
Jánošík, ako viem, rád vidí jarmoky,
do mesta Žiliny chodí už dva roky.
Príde i o týždeň, jarmok je veliký,
do krčmy na rínku na dva-tri decíky.
Myslí si zbojníček, v meste je v bezpečí,
nemá tam šabličku, karabín na pleci.
Treba vziať pandúrov, šikovných chlapíkov,
lapiť a spraviť ho na mieste kalikou.
Verte mi, nebude trepotať krídlami,
keď sa s ním objavím, ako včuľ, pred vami.
Ak je vám po vôli, ujmem sa velenia,
sláva však spoločná, pracujem nielen ja…
Cítim ho v hrsti už, iste ho chytíme,
na zdravie, pánovia, teraz si vypime!“

Vypili, zapili, z polnoci čas ide,
Slivkay povstane, lúči sa, odíde.
Želejú paničky, aj páni pri víne,
že ich už opúšťa pre veci rodinné.
Všetci mu ďakujú, chvália ho do neba,
prídu mu pomáhať, ak bude potreba.

Slivkay s družinou berie sa na koči,
svitá už, pánom však nejde sen na oči.
Priviedli Cigánov, hrajú si do nôty,
ustali trošičku od toľkej roboty.

Už ráno na dvore, už slnko vychádza,
zastal koč pred hradom, Slivkay vracia sa.
Úžas a zdesednie, Slivkay prebledlý,
trasie sa na tele, k stolu ho priviedli.

Pomaly okrieva, vzmáha sa na slovo,
„Jánošík…“ — vykoktal mrazivo, ľadovo.
Dvorana celá sa od smiechu natriasa,
Slivkay nechápe, slovíčka lapá sa.
„Bol tuná? Povedzte…“ — „Máta ťa, Slivkay?!“
„Veru bol určite, i jeho šuhaji…“
„Azda ťa strašilo pod lesom za noci…“
„Chcel som sa vymotať, nebolo pomoci…“
„Prečo si neostal s nami až do rána?“
„Tam som bol v zajatí zbojníka oplana…!“
„Neboj sa, Slivkay, tomu už dohára,
šibeň mu krešeme, žalár sa otvára!“
„Počkajte, pánovia, skoro deň chválite,
iba ak mačku si do vreca lapíte…“

Pookrial Slivkay, víno ho prehrialo,
pri takých novinách údivu nemálo.
„Včera, keď išiel som na vašu poradu,
chytil ma Jánošík hodinu od hradu.
Chytil ma do klieští, ruky jak lopaty,
zvliekol ma nasilu od hlavy po päty.

Potom ma prestrojil, sťa by mi z oka bol,
so svojím sprievodom, verte mi, vypadol.
Tak som vám, pánovia, nač’ reči šíriti,
celú noc v hore stál ku stromu pribitý.
Ku stromu pribitý na ťažkej reťazi,
nado mnou päť chlapov s valaškou na stráži.
Duša mi, priznám sa, na ústach sedela,
ani len obrva pohnúť sa nesmela.
Medzitým Jánošík s vami bol vovedno,
na moju dušičku, to sa mu poviedlo…“

„Šalieš var’, Slivkay, kdežeby, Jánošík…“
„On veru, spolu s ním Ilčík i Gajdošík!“

Do smiechu pánom je, neveria akomak,
hoc by sa rozkrájal Slivkay, neborák.

Už je reč skončená, vykríkli paničky,
boli sa presvedčiť, prázdne sú ládičky.
Niet slychu po zlate, ta šli i dukáty,
na chodbe v stene palošík zaťatý.
Palošík, lístoček: „Riekli sme si pri víne,
iste sa stretneme o týždeň v Žiline!“

Skysol smiech na ústach, končí sa porada,
pavúk si sieť svoju na slovách rozpriada.