ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri tajnom úkryte, pod skalou Guľatou,
delia si zbojníci tri vozy dukátov.
Zbojníci hľadia len, kapitán rozdáva,
najväčšiu hromadu pre seba necháva.
„Zle delíš, kamarát, rovnosť si nalomil,
veď si sa na naše dukáty zlakomil!“
Slovo sa do slova zaťalo pri vrave,
lietajú vo vzduchu nadávky štipľavé.
Tak sa tí zbojníci pri vatre rátali,
vodcovi valaškou do hlavy zaťali.
Umiera kapitán, neriekne slovíčka,
horí mu dušička uprostred ohníčka.

Ľudská krv na zlate nedobré znamenie,
dívaj sa, kde len chceš, pohľad ti kamenie.
Kde sa len obrátiš, pália ťa výčitky:
„Načo len delil tak, nútil nás do bitky…“

Už je to delenie v dúbrave hotové,
krvavé dukáty ostali vodcove.
Ta mu ich hodili do jamy na telo,
zlatom ho prikryli od nôh až po čelo.
Na hrobe čierna zem, kamene, balvany,
ostali hrobárom mozole na dlani.
Na tichom pohrebe myšlienky túlavé
tratia sa bez slova po smutnej dúbrave.
„Tu ti je odmena, tuná stoj na stráži,
aspoň sa vyhneš už temnici, reťazi…
Nebol si človek zlý, len si bol lakomý,
Sáms’ vravel: „Umrieť má, kto rovnosť nalomí…““

Zbojníci svetom sa rozpŕchli za svitu,
hnali ich mátohy od hrobu-úkrytu.
Tam sú už, ďaleko, na piatom chotári,
svedomie zahlušiť tu sa var’ podarí.

Týždeň sa pominul, mesiac sa pominul,
zakliate miesto je, kde zbojník zahynul.
Spolok je rozbitý, chasníci zakliali,
o novom živote rozmýšľať začali.

Najal sa jeden z nich k bačovi za sluhu,
robí si u pána oko a zásluhu.

„Na piatom chotári, pod skalou Guľatou,
kameňmi prikryté tri vozy dukátov.
Choď si ta, bača môj, odvaľ tie kamene,
odnes si z úkrytu poklady najdené.
Odnes si, čo len chceš, jedno však pamätaj,
úkryt i hrobom je, mŕtvemu pokoj daj!
Netkni sa opaska, možno ťa omámi,
lebo sa nehneš už živý viac od jamy…“

Bača len počúva, v hrdle reč pridusí,
zdvihol sa od oviec, berie sa na skusy.
Pod skalou Guľatou, pravdička pravdivá,
nikdy ho údiv tak nezdrvil za živa.
Odhrnul kamene, mútia sa pohľady,
pravdu mal chasník ten, naozaj poklady!

Celý deň vynáša, ešte je na vrchu,
pozval si na pomoc i svoju staruchu.
Dvom ide chytrejšie, zlato už na kope,
v jame len mŕtvola, srdiečko zaklope.
Oči sa potkli, hľa, na zlatom opasku,
bača reč valacha neberie na vážku.

„Zíde sa,“ hovorí, „môj je už zodratý,
počuj len, kamarát, takú vec škoda ti…“
Hneď si ho pripína, div oči vyočí,
iba keď mŕtvola zo zeme vyskočí.

Neživý ožíva, sily má za leva,
bača sa križuje, modlí a zamdlieva.
Už by ten opasok, už by ho odhodil,
zbojníček drží ho, bača však nemá síl.
„Ja som si odležal celý čas na vlások,
stráž si tu ty teraz, na to máš opasok!“
Ulapil baču a šmaril ho do jamy,
len sa tak zatriaslo piatimi horami.

Lež si tu, bača môj, lež si tu kamarát,
dakedy dakto ťa príde snáď vystriedať…