ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odel sa diabol raz do rúcha človeka,
trasie sa celý svet, kľaje a narieka.
Na hrade spustnutom, v dúpäti ohavy,
vyrástol na slzách kvietoček krvavý.

Zabili zbojníci dvoch pánov bez viny,
vrhli ich do vody, na vode lekníny.
Bavia sa na hrade bezcitné obludy,
začali rúbať i chudobných do ľudí.
Chudoba v podhradí ako tie osiky,
kladú si zbojníci v stodolách ohníky.
Z rozkoše zbíjajú, vraždia a, Bože, ach,
najväčšmi pasú vždy nevinných po devách.

Nesie sa zvonov hra k tichému chotáru,
mládenec vedie si srdiečko k oltáru.
V svadobnom sprievode všetok ľud dediny,
žení sa richtárov synáčik jediný.
Richtárov synáčik, dievčatko ľalia,
vidieť ich obidvoch hotová pasia.

Zbojníci pri víne za stolom dubovým,
smejú sa na korisť úsmevom ružovým.
Výskajú, tancujú, prichodia poslovia:
„Na svadbu veľkú sa v dedine hotovia…“
Lahodná novina, smeje sa kapitán,
rozkladá po stole bezbožný, krátky plán:
„Nevesta ružička, očká jak nebesá,
valašky do ruky, za ňou hneď berme sa!“

Vrhli sa zbojníci na ľudí v kostole,
v kostole zdesenie, prejavy nevole.
Šable sa ligocú, lietajú valašky,
mieša sa ošklivosť dvom ľuďom do lásky.

Anička zamdlieva, strach sadá na líčka:
„Chráňte ma, preboha, chráňte ma, mamička…!“

Kapitán s priateľmi vrhá sa k oltáru,
ako by hrom udrel mladého do páru.
Ženích hneď k zbojníkom holoruč priskočí,
hrozný to obrázok vniká mu do očí.
Nečakal na svadbe takého pozdravu:
nevesta v náručí zbojníka ohavu.

Kto môže, pomáha, bitka je v kostole,
namiesto organa valašky, pištole.
Vyháňa starec-kňaz zbojníkov z kostola,
slzičky v očiach má nebeské pachoľa.
Kapitán zahnal sa valaškou na kňaza,
z hrude mu teplá krv potôčkom vyráža.
„Bodaj ťa hrom zabil, bodaj si skamenel,
že si sa v kostole nebesám rúhať chcel!“ —
tak pletie pred smrťou do kliatby svoju reč,
zbojníci na koňoch, cvalom sa berú preč.

Zmätok je v prítomných, ženích tiež bez ducha,
zbojníci ďaleko, s nimi i mladucha.

Na hrade živo zas, vína jak v potoku,
kapitán vyčkáva koristi po boku.
Vyčkáva vzbúrený, pokiaľ sa prebudí,
potom jej zahrať dá na gajdy, na dudy.

Anička po chvíli oči si otvorí,
ťahá sa s úžasom od hroznej potvory.
Skočila k obloku, zbojník ju zachytí:
„Budeš ty, holúbok, zbojníka ľúbiti…“

Bitka je na život, zúfalosť pomáha,
vrhá sa dievčina bezmocne na vraha.
„Holúbok, hrdlička, kým mojou nebudeš,
darmo sa trepoceš, veru mi neujdeš…“
Chytá ju úskokom, probuje všelijak,
potkol sa pri skoku na stolici nevdojak.
Na stole krčah sa prevalil bronzový,
Anička na útok chytro sa hotoví.
Trafila zbojníka, trafila do slychov,
tak treba pohladkať takýchto ženíchov.

V kaluži krvavej váľa sa kapitán,
dievčina žehná sa, zmätene hľadí naň.
Skočila ku dverám, dvere sú zamknuté,
vtáčatko v klietke je, zviazané perute.

Minula hodina, zbojník sa spamätal,
skočil a priateľom bezcitný rozkaz dal:
„Svadobné šaty z nej na dvore strhajte,
po nahom tele ju korbáčmi švihajte.
Nech jej z rán cícerkom tečie krv červená,
to jej dám za lásku frajerskú do vena.
Potom, keď na jazyk dušu si posadí,
priepasť jej do neba cestičku osladí.
Hoďte ju, druhovia, hoďte ju hlboko,
aspoň tá potecha zbudne mi pre oko!“

Anička v pokore s očami na nebi
Panenku Máriu modlitbou velebí.
Zbojníci zvliekajú dievčinu bezbrannú,
teší sa kapitán na strašnú pohanu.

Z obloka kričí a chlíple sa uškrieňa:
„Nože sa drsnejšie vrhnite na šteňa!“
Nevesta trasie sa, Bohu sa oddáva,
krváca srdiečko, dušička boľavá.

Roznáša vetríček biely šat mladuchy,
kúsočky odevu ako tie lopúchy.
Zvliekajú nevestu z ľanovej košele,
vlní sa vzápätí dlhý vlas po tele.
Dlhý vlas po tele namiesto odevu,
z kože by vyskočil kapitán od hnevu.

Zbojníci meraví, drevení od ľaku,
nečuli doteraz o takom zázraku.
Rozkázal kapitán trhať i kadere,
zbojníci nehybní, kľaje im matere.
Probujú poslúchať, vlasy len rastú zas,
Anička modlí sa Zdravás a Otčenáš.

Zahrešil kapitán, z obloka vyskočil,
zrazu sa na dvore bez ducha potočil.

Ukuli na nebi šípy si na neho,
chytro ho trafili do boka ľavého.
Nestačil vydýchnuť, uhorel na uhoľ,
ešte mu pri smrti vetríček zahúdol.

Zazvonil pesničku vetríček voňavý,
od čertov na cestu pekelné pozdravy.

Na dvore Anička, zbojníci kľakajú,
šaty jej pred nohy po kúsku skladajú.
Prosia ju pre Boha: „Odpusť nám, dievčina,
veď sme my konali na rozkaz zlosyna…“

V dedine zvony sa ozvali od seba,
vznáša sa nad kostol nebeská veleba.
Po smutnej dedine kráča zas boží mier:
Hankina zásluha, mŕtvy je človek-zver.