Fragment drámy

ŽIGMUND:

Sem poď, Murajlič!
Tu v tôni zápoľ nebotyčných volá
nás zlatá voľnosť, vzduch, nebe jasné.
Skutočnosť tu sa v báj a život v kúzlo
šatí a berie veľkolepých máľb’ ráz.
Jak tie tam bralá v obzory niknúce
na ľade duše sa bája a líčia
a obraz postáv, zbla nie svojich berú.
Bo fantázie zbehy v ucho šepcú
o truploch, čarách, kliatbach a kárach,
všetko výtvorov roztekaných zmyslov:
tak myseľ každá tu v slobôd obore
vzrastá v anjela — neb’ hanobu čerta.
Oj, tu skonaný skrahlé údy vystrie,

péče blankytu poveriac svoje,
a modrým plavbám oblúkov bludných
ťažobu túto prejde jak dúhou
a práporí sa peruť pokoja.
Mudrc tu bližšie je svojím skumom,
básnik do svojich víď’ čistejšie nazrie
i k hudbe všemíru ladí struny túžb’ —
a milenec viac miluje, lež vie;
ba samých, ústa v muke kráľovskej,
duch sa tu jasní, prirovnaný
skladným zmenám a priejemom,
v nichž sa točí guľa zbehov valná.
Však — ticho, city! — Vám spať a sa trútiť
slušno, aby prúd rozkochanej duše
pres hať sa cnosti neprekypel vírny.
Mlč, obájania obraznosť má!
A ty, druh, čo vieš sprostých a neskladných
rečí, pusť hodne, nech sa každý puk hneď
jarabých bájov v zárode zmrhá:
nie cit je hlúpym, obraznosť lichou
zásterou hanby, posmechu holôt.

MURAJLIČ:

Kniežatský pane môj!
Jak ľahko bije duch svojimi nivami.
Myseľ je bez hraníc — jak vzduch, vtáka let
a najväčšia cnosť rodí sa s hriechom;
krása pribúda špate, moc neduhu,
hlad sa prehlce a med sa zhorčí,
a vždy výstredok, vzniklý z výstredku,
býva príkrejší, bo je chorosť zdravia.
Ó, chráň sa, chráň sa preháňania mysle,
rozkolujúcich chráň sa i rozmarov!

ŽIGMUND:

Kde si paskudil v ostatné časy?

MURAJLIČ:

Púť moja ide priam z brodov Adrie,^[12]
kde som sa dostal po jej siných vlnách,
časom som išiel južným námorím,
zameniac hlasť vôd v breh, hrsť prachu sucha.
Teraz z Benátok od Marcellána,^[13]
kde sa v rozkoši, slasti a lahodách
tápe deň žitia, jak ich mesto v vodách,
kaderami pien krásne lemované.
Či báj, či sen, či ten svet je krajší,
zmyslov cit ľudských súdiť nezdolá,
bo všetky sú zmazané a prekúpené
kráľovskými darmi vkusných žia’diel.
Každý pomysel bez mier’ má pašu,
veleba, sláva, krása živá z rúk majstra
je si vzájomným zrkadlom, triumfom.
Tu, s Marcellánom — čo stred je správny
mesta a dáva kroj, vkus svým šľachtám,
trud, trosky horké zlieva v zvenb’ vďakách —
prežil som milé, bezúhonné časy,
v dobrote krátke, pre môj žreb dlhé.
Bo dvojno, či bol lomoz na mých bludoch
hodnejší, lež bol po nich spočin tamný.

ŽIGMUND:

Medzi tureckou porobou a teraz
povedz, ’ká medzera?

MURAJLIČ:

…………………………