Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Samo Vozár:
Fragment drámy
Dielo digitalizoval(i) Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Karol Šefranko, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 52 | čitateľov |
B. — HRADNÝ PÁN. OTEC:
Ach, dievča, toľko ma netráp!
Ukor už len raz sverepú si krv
a nenadájaj bujnosť svých pudov.
Veď prekojíš si útly cit ženstva —
pýr, láska, vďak — všetko zdurmateje
a ty vyrastieš v divú saň a vraždu.
Ba klať, mäsiariť, žhať a surmovať,
do tvojich kolov búr a svár hádzať,
ako ľutica budeš úžasná.
A čože v lone muža miesto lahôd
budeš, keď nie zbroj, lomoz, skazy ples?
Veď ti už stajne mých koňov nestačia,
zbrojnica dosťná pre jeden celý pluk,
všetkos’ spľundrovala.
Lúky a nivy jak keby čerti
boli zrejdili, jak tok zholotené
a preprtené jazdmi tvojimi.
A. — DCÉRA:
Tak ako telo moje žilami,
v ktorých je len má krv, mých pudov strmeň.
Čo ma karháte, že som nie taký
pampúch, jak vaši muži, čo by lepší
boli pod kúdeľ, ženy aby spriadli
ich brady, utrieť z tvár’ svých mužský znoj.
Však žreb ukrutný, sto ráz oplakaný,
že ma vlial v kamžu, kabátu dal právo,
čím statnejší môj duch mdlie a čanie.
B.:
To všetko, ba viac, čo nedolíčiš,
júnónsky nárok v tvých slovách cítim.
Mohutnosť, pýcha, sprava, šikovnosť
vám hojne dané a do prác zátrudných
často rešetná niť a lúče ste
rozhodujúcich váha okamžení,
ani nemienim, čo je dobré špintať.
A.:
Kto špince, že v nej jadro, škrupinu,
kto špince tŕnie, v ňom že je ruža?
B.:
Zlato sa pracne dobýja von z rudy
a cnosť zarastlá býlím zádusným,
vlohy človeku sú v nepriateľstve,
jedna pres druhú čiaha, sa vraží —
či nenačim len na majdan ich zhnať,
osln neviny zmizne jak dúha,
veľký cit ľahko v necit sa zmení
a veľká túha pruh svoj vytúži:
prísnosť sa snadno kazárstvom stáva,
poživ mrhaním, pýcha potupou,
štedrosť bezvennou, veselosť márnou
a veľký jazyk, rozum sa sám nechá;
v človeku dva sú duchy náčinní:
veriteľ a kupec, darca a správca —
kto verno zveril istinu kupcovi
v úrok za jednu — hrste má dvoje.
Tak tvoje cnosti múdrym obchodom
zlatne úročia; však zri na pohodu,
kedy boh praje ťažko naváženej
lodi z prístavu pohnúť sa, by troskot
a surma vášní, náramov a pudu
nerozdrúzgali loď, tovar aj kupca.
Za to k ustlaniu vnútorných vetrov,
k vyhnaniu otchláň, priepadlísk vo nás
slušno modlitbou, ká’ním a pokorou
vôľu posvätiť, krehké odhodlanie,
veškerý obor schlapiť našich duší —
a to nikde viac, jak žene práve,
čo svým určením je jemnosť, lakota.
A.:
Lakota? Otče, ach, nezabúdaj,
že sa dotýkaš uší mej duše
a že len dúchaš vatru mých vášní,
kým myslíš, že ju hasíš a chladíš.
Koňa mi, koňa do jazdy, pane,
a to takého jak sup behúňa,
čo voľným vzduchom pojachá so mnou
a ponesie ma púšťou i dolom,
že hory, skaly za mnou pošumia
a duchy lesov z svých skrýš vystúpia
vidieť svojeho kňaha dol letieť
a skalovať sa v vetroch oboru.
Nech kto chce ide za mníšku, opicu —
ja chcem mať berlu, cársku županicu!
B.:
Keby som bol mlád’ — a ona vydaj,
u nej by volil zrobiť vzor námluv.
A práce hodný bol by to peniaz,
bo čo atómy v vzduchu ptýlavé
majú krás — v tele jej sa všetky stretli,
zliali sa v jeden názor oslávenstva.
Oj, že taký rod je rodom ľudským —
hodná vyskočiť z lebu Perúna,
hodná byť láskou v nebách Apollona[7]
i matkou nových božstva plemien zhynúť!
— — —
SLUHA:
Dobrý večer, a lepšiu večeru! Keď uši moje veria, čo chýr uverejňuje, a jazyk môj tiež verí, čo mu uši povedajú, tak sú veci ohromné na ceste, väčšie, ako sa do uší spracú, a ako žeby sa voľno jazyk pod nimi hýbať mohol; ako sa k delu ucho nastavené veľmi počuje a päsť sa ťažko v hudbe omúľa. Zle je, pane, zle — Brandenburci[8] sú tu, Mongoli[9] sa navrátili, Turci[10] sa statárčili a toľko grošov sa na toľko čertov, rarášov a molochov obrátilo; povetrie od šípov jak od hadov frčí, od mečov jak od brnkáčov zunie, strach sa s strašidlom, dieťa s mátohou mieša a dávi a za jedno plačú — súdny deň ako dozretú hrušku zo stromu dol trasú…
B.:
A tvoja hlava ti od pijanstva blnčí. Na! (Obleje ho.) A nekaz ďalej povetrie! Iď drichmať a nerob haráš — alebo lepšie — iď a povedz kastelánovi, aby ťa ako roztrúsené seno zviazal a položil do chládku na 23 hodín o vode bez chleba a so spaním, koľko ti spopruhovanie dopustí, aby korheľ triezvosť na tebe neprežil.
SLUHA:
Zaspievalo vtáča na kosodrevine,
čo komu súdené, to ho ver neminie!
Mňa, ako dobrého kresťana, táto Siráchova[11] múdrosť potešuje — a že nič večne trvať nemôže, ako aj moje čižmy a hološne, na ktorých sa tiež musí plátať dnes, keď ich zajtra chcem mať; práve tak ako s máloktorým ni chasníkom na doline, koho dnes zatvárajú, aby zajtra do pálenky letel. Fuj! Ďakujem ti, pane, že som ja ni ako tí pálenkári, že tokajčinu pilno pijem, slivovicu mrhám, šampanier ľúbim jak moje teplé vnútornosti — ale pálenku, tú smradľu vystáť nemôžem. Špatnejších, pane, pijanov niet, ako sú pálenkári, to sú tí najhlúpejší, najsprostejší korheli. Čo? Ja pálenku piť, tie pomyje, z ktorých lepšiu polovicu svine dostanú, a horšia by mala mne pripadnúť? Nie, to neurobím, radšej si kosť pri dajednom válove opatrím a budem rochtať triezvy so sviňami, lež sa pomíňať a blázniť, ako bláznia a rozum tratia tí, čo druhú polovicu sprepadenej tej pálenky užívajú. Pálenčiari — tí sú tak pri druhých poctivých pijanoch ako všiváci a nákazníci vo vyberanom vojsku. A žiaden cech sa ešte tak nespodlel skrze ľahtikárov a hudlikárov, ako práve cech pijanov skrze pálenkárov a slivovičiarov. Ach, keď ďalej o tom myslím, tak sa mi hnusí, že by sa samého vína odriekol, len aby som neprináležal do brda pijanov, z ktorých sú bárs len traja na sto pálenčiarov. Uderil hrom do všetkých kotlov a páleničiek, bárs sú ešte raz tak pekné! Takto, takto zhanobiť riad poctivého potúženstva! Oj, že mi nevie tu prísť dáky pálenkár — napľul by mu do očí, vylál, vyklial by ho, ako prvú polovicu zo svine! Nie, piť radšej nebudem, že by som tým smelší mohol ich uzdiť, bo ja, ja ho, prisámbohu, vyplácem len za to, že mi všetku chuť na pitie zhnusil. Porúčam sa, ešte sa teraz zavrieť, pane, nedám, lebo idem, idem do prvej krčmy, tam budem kričať, nútiť, aby prestúpievali do triezvosti a tak dáky spolok triezvosti zaraziť; a ja nebudem s nimi robiť, že by „ty teraz a ja potom“ — nič, ja taký mäkkúš nebudem, ale ich zoženiem v kŕdeľ ako svine, pohon v ruke a všetci musia byť aj triezvi ako svine od svojej polovice pálenky.
B.:
To bude boj medzi vínom a pálenkou — a predsa je to jedno, či biely, či čierny vôl.
SLUHA:
Že by som nebol čiernym lebo bielym nechcem byť volom; a práve z toho jak pravda je, že tu stojím, víno piť nechcem, kým len jedného stretnem, čo bude pálenku piť. Preto chcem kázať, podnikať, spolky zarážať, kým pálenku scela nevykážem. Opitého vycuzdím, že bude myslieť, že to zlý duch ho dávi, do skleníc dám pilule korenia, že bude myslieť, že to žid v bruchu mu búri, ktorý sa v kotle zatopil; krčmárovi prebijem sudy a v náhradu mu budem do rúk tiskať rozpálený groš; hutníkom prevrhnem voz, keď do krčmy povezú sklenice; do kotlov nalejem lúlok, a slovom budem taký ďas a raráš, mátoha a bobo pre pálenkárov, konečne nedbám aj vincierom, akého ešte na šírošírom svete žiaden cieľ, žiaden spolok a žiadna neporodila horlivosť. A to je všetko, čo vám tu rozkladám, taká svätá a jediná moja pravda, ako že ma tu vidíte.
B.:
Božechráň, ktože by to pochyboval, že ty tu stojíš. Keď tak budeš pokračovať, ešte si aj veľké meno dobudneš!
SLUHA:
Čo sa môjho mena týka — to som ja dosť veľké už po otcovi zdedil. Pravda, neviem, jak sa zhlboka a dávna počína môj rod, ale to viem, že som mal jedného starého otca; a nakoľko môj otec mňa matke nechal, natoľko nechcem ani ja moje potomstvo bez matky nechať. Či vlastne lepšie — moju ženu nechcem na bis-bas bez potomkov nechať; toto je síce len moja vôľa, ale i ona i oni sami budú si môcť meno dať, a čo moje aj nosiť meno nebudú, moje za to byť však môžu ako deti. A keď šťastie bude tak šťastné, že moje deti aj moje zdedia meno, ja sa nebojím, že o hlade dobrého chýru zomrú, lebo, mimo že tento môj podnik aj by ma do slávy neobliekol, sú druhé cesty a prostriedky — a to sa vie, že boh každého opatrí, koho na svet dá!
B. (bokom):
Keď by dosiaľ bol do triezviarne pristal, teraz by ta nadurmatenou rečou bol aj pre pampúšik súci. —
Môj milý slúžanko, zostaň len tak, ako si byť počal, a nádeja ťa tvoja nenechá; zostaň, keď aj z horlivosti tejto vytriezveš, čo si započal; tak opilstvo, mrhanie, spotvorovanie, neduh lámania, hostec, vystavenie úst na bľačanie, oči na škamry, spleť olovená, krvi spustený mešec, požiare a šibenice — všetko vyschne ako bez prameňa potok.
SLUHA:
Ale som povedať už zabudol, že tam von čaká jeden pocestný, ktorého noví na okolí zákerníci spopáckali a vyprášili; a teraz naplašený sem letí, útočište a vymoženie svojho mania hľadajúc. — Ostatné nech druhí povedia, mne hlava len za mojím predsavzatím horí…
[7] Apollo, Apollon — grécky a rímsky mýtický boh slnka, svetla; vodca múz — bohýň krásnych umení
[8] Brandenbursko — územie okolo Berlína a severovýchodne od neho, pôvodne obývané polabskými Slovanmi. Od 10. storočia pripojené ako marka k prusko-nemeckému štátnemu komplexu (len v rokoch 1373 — 1415 patrilo k územiam českej koruny). Postupne sa stalo prvou krajinou Pruského štátu s hlavným mestom Berlínom. — Vozárova štylizácia „Brandenburci sú tu“ by mohla súvisieť s nepokojmi, keď po smrti kráľa Karola IV. prevzal štátnu moc jeho mladší syn Žigmund (1377): k tomuto výkladu by smerovalo aj meno, použité vo fragmente drámy v iných dvoch výjavoch.
[9] Mongoli — v stredoveku boli známejší pod menom Tatári: ich vpád do Európy (Zlatá horda) sa zastavil až roku 1241 na Morave. Výrok postavy z ľudu vo Vozárovom fragmente — „Mongoli sa navrátili, Turci sa statárčili“ — možno interpretovať v tom zmysle, že drobný ľud u nás oba vpády Aziatov v rozmedzí dvoch storočí (13. a 15.) spájal bezproblémovo do identity.
[10] Turci — turecká expanzia do Európy začala roku 1453 rozbitím Byzantskej ríše a pokračovala postupným dobytím Belehradu, Moháča, Budína až po južnú časť Slovenska. Po porážke pri Viedni roku 1683 boli Turci vytisnutí z Uhorska — na tento fakt by sa mohla vzťahovať štylizácia poslednej repliky Vozárovho fragmentu: „Medzi tureckou porobou a teraz, povedz, ’ká medzera?“ — Jednoznačne sa však historicita Vozárovho dramatického fragmentu nedá presnejšie definovať.
[11] Sirách — autor starohebrejskej apokryfickej zbierky mravných príbehov a porekadiel asi z 2. storočia pred n. l.
Samo Vozár
— bol slovenský básnik, publicista a prekladateľ Viac o autorovi.
- 95 Z epiky
- 80 Akžeby srdce
- 60 Básnické preklady
- 59 Lyrická nôta
- 55 Prvotiny
- 53 Ukojenie tôní
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
