Zlatý fond > Diela > Kamenný chodníček


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kamenný chodníček

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Erik Bartoš, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

Dejstvo II.

Ovocný sad. Na ľavo studňa. Na pravo tŕňový plot, pri ňom slamená viecha s doskou, na ktorej je napísané: „Priechod zakázaný!“ V úzadí pole.

Výstup 1.

Evuška.

EVUŠKA (stojí s krčiažkom pri studni a spieva):

Dolina, dolina, kamenný chodníček:
kde je naša verná láska, švárny šuhajíček?

Šuhajova láska a moja sloboda:
naše verné milovanie, ako v koši voda.

Škoda našej lásky, že sa nám tak tratí!
Kto nás zlostne rozlučuje, nech mu Pán Boh platí!

Výstup 2.

Adam, predošlá.

ADAM (kým Evuška spieva, objaví sa v kroji na javišti. Keď Evuška dospieva, pokračuje):

Nás nik nerozlúči, iba Pán Boh s neba,
len sa verne radi majme, iné nám netreba.

EVUŠKA: Adam! Vitaj! Kde si sa tu vzal?

ADAM: Prišiel som, Evuška.

EVUŠKA: Kade si šiel, keď som ťa nezbadala?

ADAM: Kamenným chodníčkom.

EVUŠKA: No, keby to tvoj otec zvedel, bola by búrka v kalendári.

ADAM: Však starý Mišo stojí na stráži.

EVUŠKA: A ty si predsa prišiel? No, ten ťa iste vyzradí otcovi.

ADAM: Nevyzradí, lebo ma nevidel.

EVUŠKA: Ako by ťa nevidel, keď tam na stráži stojí?

ADAM: Ja som mu dal pár pätákov na tabak, a on tomu porozumel, zažmúril oči, aby ma nevidel, kým kamenným chodníkom prejdem.

EVUŠKA: Obávam sa, Adamko môj, že predsa raz najdeš, čo hľadáš. Otec tvoj sa predsa len raz dozvie, že prestupuješ jeho príkaz, potom bude zle-nedobre.

ADAM (nežne objíme Evušku): Pre lásku, anjel môj zlatý, niet nijakého pravidla ani zákona. A keby mi chodník k tebe nie obyčajným kamením zahádzali a tŕnim zahatali, ba keby naň celé obrovské bralá Tatier nakopili, samou bodľačou vystlali, ešte by som sa musel k tebe dostať, lebo ľúbim ťa viac, ako vlastný život.

EVUŠKA: Čo zo srdca ide, v srdci sa ujme, v ňom klíči a rastie — kvitne najzaľúbenejším kvetom, ktorý nás blaží a šťastným robí. Kvet ten je láska, ktorá okrášľuje život náš, ako ranná zora krášli oblohu i zem. Láska plodí lásku, a pravá láska trvá i po smrti. (Skloní hlavu na Adamove prsia.)

ADAM (spieva):

Dobre mi, dobre mi,
dievčatko šepce mi,
jak holúbok hudie,
že ma ľúbiť bude,
kým len živá bude.

ADAM, EVUŠKA (spievajú spolu):

Dobre nám, dobre nám,
ako na konárku,
hora hučí vôkol,
nad ňou krúži sokol,
my tu v tesnom párku.

Výstup 3.

Verona, predošlí.

VERONA (nepozorovaná dlhší čas počúvala ich rozhovor, vážne sa ozve): To máš pravdu, dievka moja, šťastná láska blaží, ale nešťastná umára srdce ranené.

ADAM: Ach, vitajte, tetka!

EVUŠKA: Vy tu, mamička?

VERONA: Tu, dievka moja bolo mi dlho na vodu čakať.

EVUŠKA (podá jej krčiažtek): Ach, odpusťte, sišla som sa s Adamom a —

ADAM (dokončí): — zarozprávali sme sa.

VERONA: Počula som celý váš rozhovor a mrzelo ma vyrušovať vás vo vašom šťastí, ktoré i tak — bohvie — či dlho potrvá.

ADAM: A prečo by netrvalo?

EVUŠKA: Nestrašte nás, mamička.

VERONA: Doba lásky, deti moje, je doba rozkoše, ale i utrpenia, lebo koľko kvetu v poli, toľko bôľov v láske.

ADAM: Láska je trpelivá, ona znesie všetko.

EVUŠKA: Láska zdolá všetko.

VERONA: Hm — dokiaľ nehrmí, ľudia sa nežehnajú.

ADAM: Nuž a s ktorej strany malo by hrmieť?

VERONA: So strany tvojho otca, až sa dozvie, že chodíš k nám do domu za dievkou Horákovou.

ADAM: A prečo, tetka?

VERONA: Preto, že od domu tvojho otca k nám do Kamenného mlyna je chodník kamením zahádzaný a tŕnim zahradený, chodník zakliaty hnevom tvojho otca, ktorý zanevrel na otca Evuškinho, nebohého Horáka, a ani na smrteľnej posteli nechcel sa s ním smieriť.

ADAM: A čo popudilo môjho otca k takému hnevu?

VERONA: Opýtaj sa ho, on ti to najlepšie bude vedieť vyložiť.

ADAM: A vy to, tetka, neviete?

EVUŠKA: Mamička, prosím vás, povedzte nám to aspoň, čo viete o príčine hnevu našich otcov.

VERONA: Ja vám len máličko môžem o tom povedať. Toľko viem, že vaši otcovia boli najlepší priatelia a že priateľstvo zmenilo sa razom na zášť a nenávisť, akej páru pod slnkom nenajdete.

ADAM: To je podivná historia.

VERONA: Predtým sa do Kamenného mlyna chodievalo týmto chodníkom cez Brezovských pole, a za desať minút bol si z dediny u nás. Keď sa však tvoj otec s nebohým Horákom pohnevali, otŕnil chodník a zakázal priechod. Môj muž sa odvolával na to, že priechod tým chodníkom bol od starodávna v úžitku, vyhodil stĺp so zákazom i plot tŕňový.

ADAM: A môj otec?

VERONA: To je tvrdá hlava a človek železnej vôle; čo si ten raz zaumieni, to i vykoná. On postavil viechu a otŕnil chodník znova. Horák to zasa povytŕhal. To sa pár ráz opakovalo, až konečne z toho povstal veľký process, ktorý obom tvrdohlavcom toľko peňazí z kapsy vytrhol, že by sa chodník od Brezovských do Kamenného mlyna k Horákoví bol mohol striebrom vyložiť.

EVUŠKA: Škoda peňazí.

ADAM: Súdmi sa ľudia nivočia. A ďalej, tetka?

VERONA: Ďalej? Nuž, kto má sadlo, tomu snadno, a kto má peniaze, má i moc. Otec tvoj vyhral a my sme museli pár honov zeme, čo sme mali, predať, aby sme trovy poplatili. Ľudia nesmeli viac kamenným chodníkom chodiť, ale len hradskou. Cesta sa im o dobrú hodinu týmto nadĺžila, čím sa nám veľa meláčov odrazilo, tak že stáli sme na prahu biedy. (Utiera si oči.)

EVUŠKA (nežne objíme Veronu): Neplačte, mamička moja. Pán Boh má viac, ako rozdal, on zasa pomôže.

ADAM: Staré hriechy sa vyrovnajú. Z toho chodníka ani môj otec osohu neberie.

VERONA: Pravdaže neberie. Kamenný chodníček zarástol tŕnim, a stá ľudí, ktorí ho museli obchádzať, zasypali ho zlorečením a kliatbou, a preto sa obávam, že ani vám šťastia nedonesie.

ADAM: Nebojte sa, tetka, láska divy robí. Ona tŕnie kamenného chodníčka vykynoží, kliatbu hriechu sotre a donesie požehnanie.

EVUŠKA: Nezabúdajte, mamička, že Boh dopustí, ale neopustí.

VERONA: No-no! Láska rada verí to, čo si žiada. (Obzerá sa.) Zdá sa mi, že ktosi na blízku rozpráva.

ADAM (ukazuje vpravo): Ľa, hen ide môj otec so starým Mišom; hneď s ním vážne prehovorím.

VERONA: Nebudeme ti prekážať. Poď domov, Evuška!

EVUŠKA: Adamko, pozri, tvoj otec je akýsi nahnevaný; nehovor mu teraz nič, vyhni mu radšej z cesty, aby nebolo hriechu.

ADAM: Raz sa to prevariť musí.

EVUŠKA: Dobre, ale musíš použiť priaznivejšej doby, keď je otec v dobrej vôli.

VERONA: To má Evuška pravdu. Dobrá vôľa robí smiech a za zlou vôľou chodí hriech.

EVUŠKA: Choď, Adamko, s mamičkou, ja tu ostanem a donesiem ti otca do dobrej vôle, potom sa môžeš s ním porozprávať.

VERONA (hrozí jej): Evuška, Evuška! Kto nešťastie hľadá, ten v ňom zahynie.

EVUŠKA: Nebojte sa, mamička. Strýčko Brezovský sa so mnou rád zabáva; on nevie, že som dcéra po nebohom Horákovi, a ja sa mu prv neprezradím, až keď bude treba. Adamko, urob mi to po vôli.

ADAM: Nuž nechže ti je po chuti. (Podá jej ruku.) Do videnia!

VERONA: Mačka myši nenechá, ani ona svoje veselé kúsky. (Odíde vľavo.)

ADAM (ide za ňou, spievajúc):

Nech ti je, dievčatko,
ej, nech ti je po vôli,
veď ty budeš moja,
ej, bárs otec nezvolí.

Bárs otec nezvolí,
ej, aj celá rodina,
predsa budeš mojou,
ej, ty švárna dievčina!

Výstup 4.

Evuška sama.

EVUŠKA (hľadí vpravo do úzadia): Už sú tu. Dočkať ich? Nie, skryjem sa a dočkám, až prejde hrmavica. (Schová sa za kulisňu vľavo do popredia.)

Výstup 5.

Brezovský, Mišo, predošlá.

BREZOVSKÝ (nahnevaný Mišovi): Čuš a netrep, ty stará pokuta! Ale to je pravda, že nepamätá krava zimy, keď sa leta dočká. Ani ty sa už nepamätáš, že som ťa z biedy vytrhol, pred hladom zachránil; hovieš svojej korheľskej chuti a na to, čo ti kážem, nedbáš.

MIŠO: Nehnevajte sa, gazdíčko, každý človek má akú-takú chybu.

BREZOVSKÝ: To verím, ale ty nemáš jednu, lež tisíce chýb. Inej povinnosti nemáš, ako vystriehnuť, kto chodí zakázaným kamenným chodníčkom, a ty čo? Môj rozkaz jedným uchom dnu a druhým von.

MIŠO: Nuž keď nemôžem nikoho dostriehnuť.

BREZOVSKÝ: Nemôžeš, keď nechceš. Tráva na chodníku je každý deň čerstvo pošliapaná, cesta je spravená z môjho záhumnia až do Kamenného mlyna. A ty nemôžeš nikoho dostriehnuť! I pred chvíľou šiel niekto kamenným chodníkom; videl som ho, idúc z hája, len som ho zďaleka nepoznal. Nuž prečo si ho nechytil? Ale, pravda, vlk vlka neruje.

MIŠO: Už si dám lepší pozor, už sa napravím.

BREZOVSKÝ: Ako remeň v ohni. Akživ z vlka nebude baran. To ti hovorím, že alebo budeš robiť, čo ti kážem, alebo ťa vyperiem v čerty. (Chodí nahnevaný.)

MIŠO (škrabe sa za uchom — k obecenstvu): Ja som síce s čertom navyknutý, lebo moja stará a čert a naopak, čert a moja stará musia byť veľmi blízka rodina. Ale takejto dobrej a ľahkej služby bolo by len predsa škoda. (Brezovskému.) Gazdíčko, nehnevajte sa, prosím vás, od dneška už neprepustím nikoho, a čo by hneď i váš syn, náš mladý gazda, bol. (Odíde vpravo.)

Výstup 6.

Brezovský sám.

BREZOVSKÝ (hľadí prekvapeno za Mišom): Čože? Teda je to predsa pravda, že môj syn chodí na zálety do Kamenného mlyna k dcére Horákovej? — No, počkaj, panáčku, však ja s tebou ináč zatočím. To by mi bolo treba, aby mi z takého hadieho plemena ženu do domu doviedol a do rodiny zapelešil! Nie, nikdy, radšej nech mi cigánku dovedie.

Výstup 7.

Evuška, predošlý.

EVUŠKA (v úkryte zticha spieva Capfenštraich): Eva, Eva, Eva, Eva, Eva, Eva, Evuška, — Eva, Evuška, Eva, Eva, Eva!

BREZOVSKÝ (prekvapene): Čo je? Kto je? Kde je? Ten hlas mi je známy. (Hľadá.)

EVUŠKA (vybehne so smiechom): Ha-ha-ha! Vitajte, strýčko Brezovský.

BREZOVSKÝ: Ach! Ľala! Nuž a kde sme sa my tu vzali?

EVUŠKA: Išla som na studienku vody nabrať. V tom ste vy práve išli s jedným strýcom, a keď som videla, že ste taký napálený, ani čo by ste boli sedem plánok zjedli, naľakala som sa vás a skryla som sa za krovie.

BREZOVSKÝ: A počula si všetko, o čom sme sa rozprávali…

EVUŠKA: Počula som, to je pravda, ale som si z celej tej rozprávky nič iné nezapamätala, iba to, že váš syn chodí na zálety do Kamenného mlyna.

BREZOVSKÝ: Človek sa potom diví, že majú i múry, i stromy uši.

EVUŠKA (žmolí roh zásterky): Počujte, strýčko, a či je pekný ten váš syn?

BREZOVSKÝ: Či je pekný?

EVUŠKA (kýva hlavou).

BREZOVSKÝ: Však si povedala, že si ho videla, že ho poznáš.

EVUŠKA: Ja? Ale ja? Neviem. A kedy?

BREZOVSKÝ: Keď si mi doniesla novinu, že ide s vojenčiny domov.

EVUŠKA: Aha — pravdu máte. Tedy v tom meste som ho videla. Ako vojak bol veľmi driečny, ale či je i v kroji taký?

BREZOVSKÝ: Čo ja viem! Príď k nám a obzri si ho.

EVUŠKA: Ja k vám? Hoj, prišla by k vám rada, strýčko, ale — keď…

BREZOVSKÝ: Čo? Aké ale — keď?

EVUŠKA: Keď sa vás bojím.

BREZOVSKÝ: Mňa, a prečo?

EVUŠKA: Kedykoľvek vás vidím, vždy ste nahnevaný, a hnev i zlosť nebezpečný hosť.

BREZOVSKÝ: Toho sa neboj, dievka moja. Neraz hrmí, a neudre. A pamätaj si, že ocot a hospodár neostrý mnoho nestojí. Preto len príď, však si sľúbila, že prídeš. A čert nevie, čo sa Bohu zaľúbi. Možno, Adamovi sa pozdáš, keď ťa uvidí; možno, bude mariáš hotový.

EVUŠKA: Ach, strýčko, na to nesmiem ani myslieť.

BREZOVSKÝ: Prečo?

EVUŠKA: Kto vysoko lieta, ten nízko sadá. Vy ste boháči a ja chudobná. (Hľadí k zemi.)

BREZOVSKÝ: Poctivá chudoba cti netratí. Držme pekne hore hlávku (chytí ju za bradu), tak. Ja radšej sto ráz ako nevestu teba privítam v dome svojom, než tú zakliatu princeznu z Kamenného mlyna, za ktorou sa Adam vláči, lebo od včely je med a od hada jed.

EVUŠKA: I ja by som rada vašou nevestou bola. Bože dobrý, tak by som si vás opatrovala, ako svojho vlastného otca; to miesto by som vám dúchala, kde by ste si mali sadnúť.

BREZOVSKÝ: Ty si dobrá duša. (Chytí ju za ruku.) Ty si anjel. Tak dobre cítim sa pri tebe, ani čo by si bola mojou dcérou. Len príď k nám, aby ťa Adam videl a sa zamiloval. Prisám vačku, ty musíš byť mojou nevestou!

EVUŠKA: Pán Boh daj nebeský! Ale Adam…

BREZOVSKÝ: Adam musí robiť to, čo mu kážem. On si ťa musí vziať.

EVUŠKA: Je to vaše úprimné slovo?

BREZOVSKÝ: Evuška, ty neznáš Brezovského. Som človek železnej vôle, a čo si raz pred seba vezmem, to i vykonám, i keby sa mi celé hory prekážok v cestu staväly. Keď raz poviem, že budeš a musíš byť mojou nevestou, nuž je to sväto-sväté.

EVUŠKA: Ďakujem vám, strýčko, za vašu úprimnosť. Teraz sa už i ja vám zdôverím, že — (pritúli sa k Brezovskému) milujem Adama celým srdcom a celou dušou, milujem ho viac, než kvetinka ranné slniečko, milujem ho viac, než svoj život. (Spieva):

Keby bol svet papier a more atrament,
ej, ešte by nespísal, ej, ľúbosti fundament.
A keby sa sišli zo sveta pisári,
ej, ešte by tú ľúbosť, ej, všetku nespísali.

Tak ľúbim Adama, a veďľa neho i vás, strýčko, ako dobrého otca. (Položí mu hlavu na prsia.)

BREZOVSKÝ (bozká ju na čelo): Ty si opravdivý anjel. Naše šťastie. (Počuť volať: „Evuška!“)

EVUŠKA (vytrhne sa mu z objatia): S Bohom, strýčko — do videnia! (Odbehne.)

Výstup 8.

Brezovský sám.

BREZOVSKÝ (hľadí za ňou a nôti): Eva, Eva, Eva, Eva! Ja dobre hovorím, že mi to dievča muselo porobiť. A tak porobí i Adamovi, že zabudne na Kamenný mlyn, a to bude jeho i moje šťastie. Keby som len vedel, kde je. (Obzerá sa.) Ale iste zas v tom prekliatom hadovom bydle väzí. Až ho vystriehnem — no, potom beda mu! (Odíde v ľavo.)

Výstup 9.

Tereza, Mišo.

TEREZA (nesie kôš, prikrytý ručníkom, z ktorého trčí fľaša): Daj mi pokoj, k olovrantu si ty prvý, ale do roboty najposlednejší.

MIŠO (žartovne spieva):

Robotičku, robotu
nechám až na sobotu, —
po sobote nedeľa,
vtedy sa nič nedelá. — Juj!

TEREZA: Vtáka poznať po perí a človeka po reči. To každý usilovný človek také pesničky vyspevuje! (Prísne.) Ber sa po svojej práci!

MIŠO: Až ma počastuješ. (Pozerá komicky na fľašu.)

TEREZA: Len ak by ožechom. Však málo chybelo, že ti gazda nenameral so pár tým čakanom. A dobre by bol urobil, však si už dosť starý, že máš vedieť: čo pán prosí, to byť musí.

MIŠO: Ale netrep a neplieskaj.

TEREZA: Ako by som neplieskala: inej roboty nemáš, ako strážiť, kto kamenným chodníčkom chodí, a ani to nerobíš.

MIŠO: Kto chodí, však ja viem; kto chodí, nik iný, ako mladý pán.

TEREZA: Nuž i toho si mal lapiť, alebo aspoň gazdovi oznámiť.

MIŠO (postaví sa ku košu, nepozorovane vytiahne fľašu, podá si ju poza chrbát do druhej ruky a vopchá do vrecka a medzitým hovorí): No, dobre, keď ho raz budem mať pod okom, ja ho lapím a nepustím, až bude a je v mojej kapse. (Vážne.) S Bohom! (Náhlym krokom odíde.)

TEREZA: No, chvála Pánu Bohu, predsa raz vstúpil do seba a dá sa hádam na pokánie.

Výstup 10.

Zuzka, Beta, predošlá.

ZUZKA, BETA (spievajú):

Chudobné dievčence,
malú vôľu máte;
to je vaša vôľa,
to je vaša vôľa,
[:keď si zaspievate.:]

(Vystúpia zprava s motykami na pleciach; zbadajúc Terezu, radostne.) Ach, ach, tetka Kafrneje!

ZUZKA: Vitajte, tetka; kde ste sa tu vzali?

BETA: A čo to nesiete? (Obzerá kôš.)

TEREZA: Čo nesiem? Samé dobré veci.

ZUZKA, BETA: A komu?

TEREZA: Nuž vám, deti moje, olovrant. Už ste hladné po tuhej práci. A kde sú ostatní?

ZUZKA: Idú za nami. Už sme tam hotoví.

BETA: Čo chvíľa sú tu.

TEREZA: Tak-tak teda ich tu dočkám.

ZUZKA: No veru, škoda by bolo nohy lámať. Dočkáme tu.

BETA (sa smeje): Ale ak zasa dolapíme kocúra na slanine!

ZUZKA: To máš pravdu. (Hrozí jej prstom, aby bola ticho.)

TEREZA (zvedavo): Čo? Kde? Akého kocúra?

ZUZKA: Ale nič.

BETA: Pletka.

TEREZA: Čos’ nažul, to i prežuj. Len von s tým.

ZUZKA (tajomne): Tetka, my by sme vám niečo povedaly.

BETA: Ej, veru novinu. Ale nás nesmiete vyzradiť.

TEREZA: Nuž a či som taká?

ZUZKA: Teda počujte. My sme chcely ísť vody nabrať ta na studienku, ale čo sme videly!

BETA: Ani svojim očiam sme veriť nechcely.

TEREZA: A čo, pre Boha?

ZUZKA (obzerá sa — tajomne): Nášho gazdu, strýčka Brezovského.

BETA (tiež tak): S Horákovie Evušou.

TEREZA (pustí kôš na zem): S kým čertom?

ZUZKA: No s tou cifrou z Kamenného mlyna. Aj sa objímali.

BETA: Ba i bozkávali.

TEREZA: Ale, matička jeruzalemská, kto? Náš starý gazda?

ZUZKA, BETA: Nuž veru ten.

ZUZKA: Videly sme na vlastné oči.

BETA: A počuly na vlastné uši, ako ju anjelom menoval.

TEREZA (lomí rukami): Anjelom?! — No, čo v srdci vrie, to z úst kypí. Už sa mi otvorily oči, už teraz všetko viem, prečo starý mladému bráni, aby mohol sám smotánku lízať. Ach, ach, čím kocúr starší, tým je horší.

(Všetky tri rozprávajú šepmo, majúc spolu hlavy.)

Výstup 11.

Mišo, predošlé.

MIŠO (prikradne sa — vypíja poslednú kvapku z fľaše; k obecenstvu): Ponúkni ústa, a keď nechcú, vypi sám. (Fľašu vloží do koša a, obzerajúc sa, vykradne sa preč.)

Výstup 12.

Predošlé, Ondro, Juro, robotníci.

ROBOTNÍCI, ONDRO, JURO (S motykami na pleciach, spievajúc, vystúpia zprava.)

Ej, už sa na tej hore listie červeneje:
kdeže sa ten šuhaj na zimu podeje?
Ej, spraví si kolibu z tej hustej čečiny;
keď mu zima bude, šibne do doliny.

ONDRO: Ach, tu je tetka s olovrantom!

JURO: I fľaša je tu. Sláva!

VŠETCI: Sláva!

TEREZA: Aha, ale som vám trafila do nôty.

VŠETCI: To už hej.

TEREZA (vykladá z koša): Tu máte po kúsku chlebíka so syrom a tu trochu toho posilnenia.

ONDRO: Toho gurážu, tetka.

VŠETCI: Toho, toho.

TEREZA (vezme fľašu z koša a podá Jurovi): Tu máš fľašu i skleničku, rozmeraj to.

JURO (zdvihne fľašu do výšky): To je to korenia od brucha bolenia.

VŠETCI: Sem s ním, sem s ním!

JURO: Počkajte len, najprv sebe, potom vám. (Nalieva do skleničky.) Nuž, tetka, veď fľaša je prázdna.

VŠETCI (sa smejú): Ha-ha-ha, ale si nám nadelil!

ONDRO (Jurovi): Počkaj, bratku, to je nie div z plnej fľašky nalievať, ale nalej z prázdnej.

JURO (leje do skleničky a podá ju Ondrovi): No, na, napi sa z prázdneho.

DIEVČATÁ (so smiechom): Nech ti slúži na zdravie!

TEREZA: Ach, ach, čo sa to len mohlo stať, kde sa podelo? Či ho zmok z tej fľaše vysúkal a či ký parom? Ja som doma plnú naliala, až som preplnila.

ONDRO: Dnes je veľmi teplo, tetka, nuž sa azda vyparilo.

VŠETCI: Z ruky do hlavy. Ha-ha-ha!

TEREZA: No, darmo je, čo sa stalo, už sa neodstane. Čert čerta najde. Choďte len ešte do večera na záhumnisko kopať, to je blízko, ja vám ta donesiem iné.

ZUZKA: Ale čo vás po ledačom, tetka; kto je smädný, nech sa napije vody. (Ukáže na studňu.)

BETA: Veru tak. Od vody neztratí rozum.

ONDRO: To bude pre vás, panenky. Voda krásu napomáha.

JURO: Od vody budete dobre spievať.

ZUZKA: To sa vie. I slávik len vodu pije.

BETA: A najkrajšie spieva.

TEREZA: No, už len choďte, dietky moje, však ja to usporiadam. (Ukazuje vľavo.) Hen ide gazda i s mladým, aby nebolo zle-nedobre, že postávate. (Odíde vpravo.)

VŠETCI (odchádzajúc spievajú):

Vínečko mládencom, pálené chlapom,
vodičku pannám a ocot babám.

Výstup 13.

Brezovský, Adam.

BREZOVSKÝ: Nechcel som veriť klebetám; to vieš, že na ľudské reči nič nedám a neverím, kým sa nepresvedčím. (Vystúpi zľava.) Ale teraz som ťa sám dostriehol i dolapil. (Chodí nahnevaný hore-dolu.)

ADAM: Pri čom, otec?

BREZOVSKÝ: Pri tom, že chodíš do Kamenného mlyna, (opovržlive) do toho prekliateho, hadieho hniezda.

ADAM: Otecko, to je nie nijaký prečin.

BREZOVSKÝ: To je nie prečin, keď jediný syn Brezovského vláči sa za dcérou Horákovou, dcérou najúhlavnejšieho nepriateľa svojho otca? Povedz mi, prosím ťa, s akým úmyslom ta chodíš.

ADAM: S tým úmyslom, aby som vyplnil vašu vôľu, vlastne váš rozkaz a čím skôr sa oženil.

BREZOVSKÝ (podráždene): Oženil? S dcérou Horákovou? Nikdy, syn môj! Nikdy!

ADAM: Rozpomeňte sa, že ste mi ponechali úplnú svobodu vo voľbe ženy. Povedali ste mi, že môže byť chudobná, len aby bola poctivá, statočná, pracovitá a pobožná. Tieto všetky ctnosti má dcéra Horákova, ba má ich ešte o veľa viac, lebo je tichá, úprimná, dobrosrdečná, veselá a pritom pekná ani obrážtek, že by krajšieho najchýrnejší maliar nemohol namaľovať.

BREZOVSKÝ: Neverím. Akživ ešte sova holúbä nevysedela, a čo sa bude kavka i na snehu váľať, neobelie.

ADAM: Ako to myslíte, otecko?

BREZOVSKÝ: Ako to myslím? Tak, že na prašivom strome nemôže byť zdravé ovocie. Vieš ty, v akom pomere stojí dom Brezovského s Kamenným mlynom?

ADAM: Zčiastky viem, a práve ženbou svojou sotrieť chcem staré viny a nahradiť učinenú škodu.

BREZOVSKÝ: Nahradiť učinenú škodu? Ako to myslíš?

ADAM: Prehratým súdom kamenného chodníka prišli Horákovci o celý majetok, stali sa otrokmi biedy. Horák od žiaľu nad ztratou majetku podľahol chorobe, umrel. Nuž či je nie našou povinnosťou zaujať sa zaostalej dcéry a vdovy?

BREZOVSKÝ: To je nie tak. Si zle, nesprávne upravený o celom priebehu. Horák bol mojím najlepším priateľom, ale, bohužiaľ, falošným. Keď som bol na vojenčine, umrela mu žena, v šestonedeliach zanechajúc mu päťtýždňové dieťa, dievčatko. Ja som prosil nebohú svoju matku, aby dieťa vzala k sebe, kým Horák najde nejakú opatrovníčku. Nebohá matka vyslyšala prosbu moju, vyše roka opatrovala mu dieťa, a on, nevďačník, odslúžil sa mi tak, že podvodom, falošnými dôkazmi o mojej nevernosti odviedol mi milú. Toto bol začiatok nášho nepriateľstva.

ADAM: Potom ste zahradili priechod kamenného chodníka, z čoho povstala škriepka, súd, ktorý uvrhol Horákovcov do biedy.

BREZOVSKÝ: Áno. To bola moja pomsta a zadosťučinenie. Ja ztratil som milú a on majetok. Boli sme vyrovnaní.

ADAM: Nie spravedlivou mierou, drahý otec. Vy za ztratu milej dostali ste dostatočnú náhradu v mojej drahej mamičke, ale úbohý Horák neprišiel nikdy viac k svojmu majetku. Vyrovnanie bude vtedy úplné, keď pojmem jeho dcéru za manželku.

BREZOVSKÝ (prudko): Nikdy! Nikdy, Adam! Tú priekorizeň svojmu otcovi vykonať nesmieš. Ja mám už pre teba ženu vyhľadanú, driečnu, dobrú, milú, tú si vziať musíš, ale nie dcéru Horákovu.

ADAM: Nemožno, otecko, my sme si už prisahali vernosť pred Bohom.

BREZOVSKÝ (zdesene): S dcérou Horákovou?

ADAM: Ano.

BREZOVSKÝ: Ty mi chceš doviesť do domu dievku šplhavca, podliaka, ktorý spreneveril sa priateľstvu, ktorý nikdy nevedel, čo je a či je, ktorý pri každej rozhodnej príležitosti zapredával sa, zradiac ako Judáš za mizerných tridsať strieborných svoje presvedčenie, svätú pravdu, svoju reč, svoju krv, svoj ľud? Už teraz vieš, kto bol Horák. Bol to človek opovrženia hodný, šplhavec — podliak. (S významným opovržením odchádza.)

(Opona spadne.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.