Zlatý fond > Diela > Kamenný chodníček


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Kamenný chodníček

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Erik Bartoš, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 80 čitateľov

Dejstvo I.

Nádvorie domu Brezovského. Vpravo veľký dom s dvermi na javište. V prostred javišťa košatý strom, pod ním stôl, okolo lavice. Vľavo záhrada. V úzadí plot, za ním cesta.

Výstup 1.

Mišo, Tereza.

MIŠO (sedí a kuje kosu, vytiahne z kapsy fľašku, obzre sa dookola a pije).

TEREZA (vystúpi s rajnicou a varechou v ruke): Ach, kati ťa lámali, ty starý ožech, už zasa trúliš?

MIŠO (skryje fľašu): Kto trúli?

TEREZA: Nuž ty! Či sa nazdávaš, že som slepá? Dobre som videla, že si vyvracal hlavu ani kohút, keď ide kikiríkať.

MIŠO: Netáraj! Pozeral som na hviezdy, aký bude čas.

TEREZA: Hviezdy? Predpoludním, keď najlepšie slnko svieti, ty pozeráš na hviezdy! Ty cigáň starý, už sa ti hneď z rána tmí pred očima. A v tej fľaši čo máš? (Omakáva mu fľašu.)

MIŠO: Čit! To — to — sú kvapky od bolenia zubov. (Lapí si líce a narieka.) Jaj, jaj, jaj!

TEREZA (trepne ho varechou po chrbte): Ty starý čudák, rob si zo svojho deda blázna, ale nie zo mňa. Celý rok ťa zuby bolia, aby si mohol na ne, pravda, celý rok kvapky púšťať, až od nich rozum tratíš. — Však ty už ani sám nevieš, čo robíš!

MIŠO: Čit! Veď som sa ja hádam na tvoju planétu nenarodil.

TEREZA: Nuž a ký čert to slýchal, po Michale kosu kuvať? Čože s ňou budeš, zemiaky kopať?

MIŠO: Čit! Čo ja s tou kosou budem robiť, do toho ťa nič, ako sa ja nestarám, čo ty s tvojou varechou spravíš. Každý rozumie svojmu remeslu, nuž ty najlepšie svojmu jazyku, a preto čuš!

TEREZA: Čože? Čušať? Keď ťa človek k dobrému napomína, ty povieš: čuš! A just, just budem rozprávať, čo sa mi páči, just a just!

MIŠO: Teda rozprávaj si, a ja si zaspievam. (Vstane a spieva):

Voždy sa vraj staré baby divily,
prečo ony všetky zuby ztratily,
a to preto, lebo do nich
jazykom vždy mlátily.

Juh! (Zvrtne Terezu.)

TEREZA: Nepovedám, že rozum tratí! (Trepne ho varechou po chrbte.) Ty stará pokuta naničhodná, už ti zasa udrelo z ruky do hlavy!

MIŠO (pripaľuje fajku): Čit! Čo komu súdené, to ho vraj neminie. A mne obecali babu-jaštericu, aj som jej neminul.

TEREZA: Čo, ako? Ja som ti jašterica? (Trepne ho varechou.) Ja som ti jašterica? (Trepne ho.) Za to, že ťa pred korhelicou, pred tým diablom pekelným vystríham? Že ťa pred gazdom zastávam? Preto? Čo? Preto? (Trepne ho zakaždým.)

MIŠO: Počuj, stará, že si sa ty nezverbovala, z teba by bol taký komandáš, ani no, — keď začneš vojnu točiť v chalupe, nech každý soberie nohy na plecia, ináč pomastíš mu lopatky.

TEREZA: Tak i treba. I ty sa ber do roboty. Čo sú dnes hody? Ba nech som dobrá, všetko poviem gazdovi, a ten s tebou zatočí.

MIŠO (vyklepáva fajku): A ja dbám? Však do smrti už len akosi dožijem, a po smrti — fuk do neba!

TEREZA: Kam? Bože, odpusť mi hriechy! Ba do horúceho pekla medzi samých ohnivých čertov. Či to už len kto kedy slýchal, že by korheľ prišiel do neba!

MIŠO: Skôr by mňa tam prijali, ako teba, lebo by sa museli báť, že im ztade svojím zlým jazykom všetkých svätých povyháňaš. (Založí si ruku za ucho a spieva):

Stodolička deravá
a zlá žena k tomu,
tie dve veci vyženú
hospodára z domu.

(Tacká sa.)

TEREZA: No, veru si poriadny; to ťa tie kvapky tak doriadily.

MIŠO (lapí sa za tvár, narieka): Jój, jój, jój, moje zúbence! Jój, jój, jój! (Vytiahne fľašu a pije.)

TEREZA (chce mu ju vychytiť): Dáš ju sem, ty večná pijavica. (Trepne ho varechou.)

Výstup 2.

Brezovský, predošlí.

BREZOVSKÝ (s puškou na pleci, s kapsou pri boku — nahnevaný): Sto hrmených sa vám do takého poriadku! Lichva v maštali poodtŕhaná, div sa nepoprekáľa, a vy tu! (Skríkne.) Čo robíte?

MIŠO (drží sa za líca): Jój, jój, jój! Hrozne ma zuby bolia. (Vytiahne z vrecka veľkú šatku, omotá si ňou hlavu.)

TEREZA (preľaknutá): Jój, veru, prosím, do zbláznenia ho tie zuby bolia. Práve som mu gáfor prikladala.

BREZOVSKÝ: Tou varechou? Aká bolesť, taká masť! (Mišovi a Tereze.) Berte sa do maštale, a ak sa stalo nešťastie, beda vám!

TEREZA (Mišovi): No, poď! Ber sa! Ale kým sa ty, starý medveď, pohneš, ja som tam desať ráz prv. (Odchádza).

MIŠO: Už-už! (Dvíha kosu, v tom vypadne mu fľaša.) Jój, jój, jój!

BREZOVSKÝ: Už si zasa pil, ty starý korheľ, zasa máš fľašu?

MIŠO (schová fľašu): Kvapky, prosím pekne.

TEREZA (vráti sa): To sú kvapky; nevedela som si s ním už rady, nuž som mu od Šlojma chrenového gajstu na tie zuby doniesla.

BREZOVSKÝ: A to hneď v pollitrovej fľaši? Veď je celý otrundžený; hľa, ako sa tacká!

MIŠO (odchádza): Od bolesti, jój, jój, jój!

TEREZA: (ťahá Miša, sotí ho a varechou lupne).

MIŠO, TEREZA (odídu).

Výstup 3.

Brezovský sám.

BREZOVSKÝ (hľadí za nimi): Pekná čeliadka, a s takou čvargou musí človek hospodáriť! No, len aby môj syn Adam s vojenčiny sa vrátil, musí sa hneď oženiť, aby bol už raz poriadok v dome. Kde niet ženy, tam pustne celý dom. (Za kulisňou počuť smiech a výskot.) Čo to? Nezbedná chasa, tí pekne pracujú! Keď výnde kocúr z domu, majú myši hody. Nečakali ma ešte. No, počkajte, však sa vám odnechce smiechu. (Zavesí pušku i kapsu na strom a nahnevano odchádza do úzadia.)

Výstup 4.

Evuška, predošlý.

EVUŠKA (strojne oblečená, s košíkom v ruke, zastaví cestu Brezovskému a salutuje): Hapták! Azda len nemáte proti mne namierené?

BREZOVSKÝ (zadiveno): Kto sme? Kam ideme? A čo tu chceme?

EVUŠKA: Prišla som vás pozrieť, strýčko!

BREZOVSKÝ(hľadí na ňu, ustupuje a hovorí stranou): U sto čertov! Tá je pekná, ani obrázok. Keby som ju tak v hore stretol, nazdal by som sa, že to nejaká víla.

EVUŠKA (veselo sa rozosmeje): Hihihi! Čo sa vám stalo, strýčko, že ste razom onemeli? (Ide k Brezovskému, lapí ho za lakeť, hľadí mu zaľúbeno do tvári.) Strýčko Brezovský, naľakali ste sa azda mojich očú?

BREZOVSKÝ: Čože, ty mňa poznáš? Zkadiaľ? Dnes po prvý raz ťa vidím.

EVUŠKA: To sotva! Známe sa už pekných pár rokov. Kým som bola malá, mali ste ma radi; že v posledné časy málo ste si ma všímali, zato ja nemôžem.

BREZOVSKÝ: Nepamätám sa. Odkiaľže si? A čia si?

EVUŠKA: Ach, na tom málo záleží, strýčko! Človek nemusí všetko vedieť.

BREZOVSKÝ: A prečo nie?

EVUŠKA (žartovne): Lebo od vševedela hlava bolí.

BREZOVSKÝ: Ó, ty samopašná veverica! Nuž aspoň mi povedz, ako ťa volajú?

EVUŠKA: Krstili ma Evou a volajú ma Evušou.

BREZOVSKÝ: Eva, Evuška! (K obecenstvu.) Nech som dobrý, ak i tá prvá Eva, naša pramatka, bola taká kaľavná, nuž nedivil by som sa, keby Adam nie jeden, lež aj tri ohryzky bol zjedol. (K Evuši.) A čo tu hľadáš, anjel pekný?

EVUŠKA: Doniesla som vám novinu.

BREZOVSKÝ: Novinu?

EVUŠKA: A akú dobrú! Tá vás iste poteší!

BREZOVSKÝ: Nuž a?

EVUŠKA: Bola som v meste a videla som vojakov.

BREZOVSKÝ: A to sa ti ľúbilo. To verím! (Smeje sa.) Dievčence rady pozerajú na trojaké súkno.

EVUŠKA: Jaj, veď to takých vojakov, čo idú s vojenčiny domov. A medzi nimi je aj — (rýchle) — no, strýčko, uhádnite, kto?

BREZOVSKÝ: No?

EVUŠKA (radostne): Adam.

BREZOVSKÝ (natešený, lapí Evušku): Kto? Môj Adam?

EVUŠKA: Áno, áno, môj Adam.

BREZOVSKÝ: Teraz predsa neviem, či tvoj Adam a či môj Adam ide?

EVUŠKA: Môj — (zbadá sa) a či váš, váš syn ide domov.

BREZOVSKÝ (radostne oblapí Evušku): Môj syn, môj drahý syn Adam ide domov?

EVUŠKA: Joj, a keby ste ho videli, strýčko, ako dobre vyzerá. (Tľapká Brezovského po lícach.) Ako červené jablíčko, div som sa od radosti nezbláznila.

BREZOVSKÝ (zadiveno): A ty ho poznáš?

EVUŠKA (sa veselo zasmeje): Hi-hi-hi! Možno, lepšie, než vy, strýčko!

BREZOVSKÝ: Čože?

EVUŠKA (sa zbadá): To jest nie — nie — ja — ho neznám, len mi iní o ňom povedali. (K obecenstvu.) Skoro by som sa bola od samej radosti prezradila.

BREZOVSKÝ: A kde je už? Veď mi ani nepísal, že príde!

EVUŠKA: Chcel vás prekvapiť, tak mi aspoň povedal. Ale ja, sotva sme sa zvítali, vytrhla som sa mu z rúk a pustila sa chodníkom krížom cez pole, aby som tu prv bola a vám to zvestovať mohla.

BREZOVSKÝ (objíme ju): Ty si anjel môj dobrý, Evuška! Ďakujem ti. Ale poď do domu, nech ťa aspoň uhostím za dobrú novinu.

EVUŠKA: Ďakujem vám, strýčko; až keď druhý raz prídem, potom; teraz nemám kedy.

BREZOVSKÝ: A prídeš, Evuška? Prídeš skoro?

EVUŠKA: Prídem, strýčko, ak dovolíte; prídem dosť skoro, ale potom ma nesmiete s hnevom, lež s usmiatou tvárou prijať. Dobre sa majte!

BREZOVSKÝ: No, len príď, Evuška. Ty sa mi páčiš, a keby som takú nevestu dostal, ako si ty, bol by môj Adam i ja šťastný.

EVUŠKA: Naozaj, strýčko? Čo zo srdca ide, v srdci sa ujme. Ja vám takú nevestu žičím, a ak takej nenájdete, zavolajte mňa! S Bohom, strýčko! (Odbehne so smiechom.)

Výstup 5.

Brezovský sám.

BREZOVSKÝ (hľadí za Evuškou a spieva na vojenskú melódiu capfenštreich):

Eva — Eva — Eva — Eva —
Eva — Eva — Evuška — Eva
Evuška — Eva — Eva — Eva.

To dievča mi muselo porobiť (Tre si radostne ruky.) Adam, syn môj, Adam ide! (Volá vpravo — vľavo.) Mišo! Tereza! Hej, kde ste?

Výstup 6.

Mišo, Tereza, predošlý.

MIŠO (rozospaný, pretiera si oči a zíva): Už-už!

TEREZA (vbehne): Čo sa stalo, pre pána Jána?

BREZOVSKÝ: Adam, môj syn, Adam, váš mladý gazda, vracia sa s vojenčiny domov, už je v meste. Povedzte chase, aby ho slávnostne privítala, lebo čo chvíľa je tu. Pripravte, čo najlepšie môžte, aby sme jeho šťastný návrat náležite oslávili.

TEREZA: Už pred chvíľou išla mu mládež v ústrety, veď sa na to od rána chystali. Ale ako ste sa vy to dozvedeli, gazdíčko? Veď to malo byť prekvapenie pre vás!

BREZOVSKÝ: Dvaja rada, traja zrada. Vietor mi ten chýr doniesol.

MIŠO (k obecenstvu): Dobre urobil; mali mu ústa zapchať slivovicou, ako mne, bol by čušal, ako ja. Každý žart stojí groš.

TEREZA: No, mladému gazdovi to nebude po vôli, že ste sa to dochyrovali, a beda tomu, kto to vyzradil.

BREZOVSKÝ: Už len nemudrujte a robte, čo vám kážem; pripravte hostinu, ako na hody. Zavoláme rodinu i známych na privítanku.

MIŠO: Tak — tak sa svedčí. (K obecenstvu.) Hody, veselie, krštenie mám radšej, ako okopávačku!

TEREZA: Tri húsky, päť kačíc, so pár sliepok som zavraždila, bialošov, makovníkov napiekla, hriateho navarila, ozaj, ako na hody.

MIŠO (sa oblizuje a brucho si hladká).

BREZOVSKÝ: No, predsa že ste raz už aspoň na starosť rozumom pohli.

(Vonku počuť zďaleka spev.)

BREZOVSKÝ, TEREZA, MIŠO: Tu sú! — To sú oni!

BREZOVSKÝ (beží do úzadia, kýva ručníkom): Adam! Adam!

Výstup 7.

Adam, Ondro, Juro, Zuzka, Beta, ľud, predošlí.

(Za kulisňou spievajú najprv slabo, potom vždy silnejšie a silnejšie, ani čo by sa spev blížil):

Sotva som si švárne dievča zamiloval,
už mi lístok prišiel, abych mašíroval.

„Mašíruj, mašíruj, Pán Boh ti pomáhaj!
Ak ťa nezabijú, domov sa ponáhľaj!“

Keď ma nezabili vo vojne vojaci,
už ma nezabijú mládenci rodáci.

Keď ma nezabili v javorovej hore,
už ma nezabijú v tatíčkovom dvore.

BREZOVSKÝ (volá radostne): Adamko môj!

ADAM (vo vojenskom obleku, na čiapke má kystku a úzke, na meter dlhé, červené, svetlé, tenké stužky, taktiež na tenkej trsteničke, na prsiach má vyšívaný ručníček, vbehne — radostne): Otec — otecko! (Objíma otca, bozká mu ruku.)

BREZOVSKÝ: Syn môj drahý, už si mi tu! (Objíma syna). Chvála Pánu Bohu!

VŠETCI: Chvála Bohu!

ADAM: Aj som rád, že som zasa pri vás, lebo viete, všade dobre, ale doma najlepšie.

VŠETCI: Ej, veru najlepšie.

BREZOVSKÝ: No, teraz už ostaneš doma a budeš gazdovať na otcovizni; ja sa utiahnem na odpočinok. Pritom ťa už len jeden manéver čaká, a keď ten šťastne vyhráš, nuž si víťazom do smrti.

ADAM (zadiveno): Čože? Manéver? A aký?

BREZOVSKÝ: Ten najvážnejší v celom živote, od ktorého tvoje budúce šťastie a moja spokojnosť záleží.

ADAM: A to je?

BREZOVSKÝ: Ženba!

VŠETCI: Sláva! Živio!

ADAM (veselo sa rozosmeje): Ha-ha-ha! To sa mi ľúbi, ja sa mám ženiť!

BREZOVSKÝ: Veru, ženiť, syn môj, a to čím skôr, lebo nám gazdiná treba do domu, ani soľ do polievky. Hen tetka je už stará, tá nevládze. Ja sa už ženiť nechcem, nuž neostáva iné, len aby si sa ty obzrel po nejakej poriadnej osobe a dobrej gazdinej. Oženiť sa musíš.

ADAM (smeje sa): Musím sa oženiť? Ha-ha-ha! A kde ženu vezmem?

BREZOVSKÝ: To je reč! (Popúdeno.) Choď k Židovi do krámu a vyber si drevenú paničku alebo u pernikára medové páňa. Hanbi sa, ty vojak a jediný syn bohatého Brezovského, majiteľ troch dvorov, päťsto honov gruntu, poľa a lesa, a nevedel by si nájsť ženu!

TEREZA: Ojo-jój! Taký driečny, bohatý mládenec dostane ich aj desať na každý prst.

VŠETCI: Oj, jej!

MIŠO: To by tak chybelo! Človek má s jednou celých sedem hromov, a keby ich desať mal, nuž odbavil by si horúce peklo. (Adamovi.) I jednej je nad hlavu dosť.

VŠETCI (sa smejú).

TEREZA (shovára sa zticha s Adamom).

BREZOVSKÝ: Statočná žena a dobrá gazdiná je zlatý stĺp domu, a preto sa, syn môj, neokúňaj, ale daj sa hneď s chuťou do toho!

ADAM: Ako vidím, prišiel som z vojny do vojny.

MIŠO: A táto je sto ráz horšia od tej kuruckej.

TEREZA: Ty sa máš čo žalovať, ty starý medveď! (Ťahá ho do úzadia.)

BREZOVSKÝ (Adamovi): Nepôjde to tak ťažko. Vybrať si môžeš dievča, aké sa ti ľúbi, ja ti priekory nebudem robiť. Na majetok hľadieť nemusíš, lebo, ďakovať Bohu, máme, čo nám treba. Môžeš i chudobné dievča šťastným spraviť, len hľaď na to, aby bola poctivá, statočná Slovenka, že by nerobila hanbu nášmu menu i domu. Vezmi si dievča, ktoré má vieru, lebo kde je viera, je i svedomie, a bezbožná žena, čo by i pekná bola, je kvetina bez vône.

VŠETCI: Tak je — tak je!

BREZOVSKÝ: Ty vstúpiš, syn môj, ženbou do verejného života, ktorý je boj dobra a zla; aby si v tomto boji obstál, voľ si družku života, ku ktorej ťa srdce viaže, lebo kde je pravá láska, tam anjelov na stá, a do domu, kde láska býva, slniečko sa rado díva. Kde je láska a svornosť, tam je i spokojnosť, a na spokojnosti spočíva šťastie.

VŠETCI: Tak je! To je pravda!

BREZOVSKÝ: Ty budeš, syn môj, gazdom, a ako taký nakladaj mierne, prísne, ale spravedlive s čeľaďou a robotníkmi. Prívetivé slová a láskavosť viac sluhu pohnú, aby verne slúžil, než sto krutých a drsných rozkazov. A verný sluha je tajný poklad v domácnosti, toho si váž. Káž a hlásaj domácim poriadok, usilovnosť, sporivosť, ale nie slovom, lež príkladom, lebo vrana ku vrane sadá.

VŠETCI: To je pravda.

BREZOVSKÝ: Bol si vždy dobrým, poslušným synom, a preto úfam, že budeš kráčať v živote po mojich šľapajach. Pamätaj si, syn môj, že moje životné zásady boly tieto tri (číta na prstoch): Miluj Boha, národ a vlasť. Statočná práca zlatom sa spláca. Všetko za česť a česť za nič! Tohoto sa i ty v živote drž, a posvätíš pamiatku svojho otca!

ADAM (objíme otca).

VŠETCI (slávnostne): Sláva šľachetným!

(Opona spadne.)




Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.