ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondro, Juro, Zuzka, Beta.

VŠETCI (spievajú prvý verš ešte pred vyhrnutím opony, okrášľujú dom a dvor):

ONDRO: Ej, veru dobrú noc Adamkovej svobode!

JURO: Veru už dnes rozlúči sa s ňou, akonáhle bude po námluvách.

ZUZKA: No, veru pekné námluvy bez námluvčích!

BETA: Veru pekné, ku ktorým sa mladý zať má, ako slepý k písmu.

ONDRO: A ako sa má mať k takým námluvám, keď ani tú, s ktorou ho majú oddať, nepozná. K takým námluvám sa veru nik nenáhli.

ZUZKA (chytro): Zato však starý gazda náhli.

BETA (sa smeje): Ha-ha-ha, aby mu kaša neochladla!

JURO: Hm, každý radšej sebe, ako tebe. I náš starý radšej sebe dopraje driečnu dcéru Horákovu, ako by ju synovi doprial.

ZUZKA: Hm, staré drevo neskoro sa lapá, ale keď sa raz rozhorí, plameňom blčí.

BETA: Nuž a či nevieš, že starý vdovec, ako krivý komín na streche, ale zato nič, dym sa z neho rovno valí. (Smeje sa.)

ONDRO: No-no-no, a ty by si vdovca ani neobzrela, keby ťa pýtal!

BETA: Ja veru nie, lebo každý vdovec na pol srdca pokuľháva.

JURO: Ha-ha-ha! Všetkých desať prstov by ste si oblízaly, len aby sa vám aspoň vdovec ušiel.

ZUZKA: No, veru, azda sme také žiadostivé toho vydaja, ako ty ženby.

ONDRO: A prečože sa modlievate? (Búcha sa v prsia i chrbát.) Nech by bol, aký by bol, len aby bol. (Hovorí to samé tri razy.)

JURO (sa smeje): Ha-ha-ha, to je pekná modlitba!

BETA (Ondrovi): Ty z cigánskeho plota kôl, počul si nás takto sa modlievať? Ty — ty… (Sotí ho.)

ZUZKA: Kedy som sa tak modlila? Ty ošemetník, ty čudo, ty — ale choď mi s očú! (Sotí ho.)

ONDRO: A vy začínate bitku? Juro, pomôž mi! (Beží za Zuzkou; tá kričí.)

JURO: Dobrá vôľa ich mrzí. (Beží za Betkou; tá kričí.)

Brezovský, predošlí.

BREZOVSKÝ (sviatočne oblečený): No, čo je to zas? Aké shonby?

JURO (ukáže na dievčence): Tamté nedajú pokoja.

ONDRO: Ustavične dopaľujú.

ZUZKA: Akí svätí, chocholatí!

BETA: Majú rožky na hlave.

BREZOVSKÝ: No, ticho, ticho; však ja viem, že sú dievčence samopašné.

ONDRO, JURO (natešení — strúhajú proti dievčencom na prstoch mrkvičku).

ZUZKA: Ale, gazdíčko, nuž či nás tak zastávate?

BETA: Ach, však nám len dobre bude, keď dostaneme gazdinku do domu; tá nenechá na nás rúbať drevo.

BREZOVSKÝ: Všetkým nám, ak Boh dá, bude lepšie. (Obzerá okrasy.) Ale či ste už všetko dali do poriadku?

ONDRO, JURO, ZUZKA, BETA: Všetko, všetko.

ZUZKA: Tak, ako ste rozkázali.

BETA: Ani čo by hody boly.

BREZOVSKÝ: No, dobre; choďte ešte cestu zamiesť a zadný dvor vyčistiť, lichvu oriadiť, a vy dievčence pomôžte tetke v kuchyni.

VŠETCI: Dobre. Poďme!

BREZOVSKÝ: To vám však hovorím, keď príde tá nová gazdinká, aby ste sa k nej úctive chovali; dovediete ju sem, a keby som tu náhodou nebol, zaveďte ju do izby a hneď ma zavolajte.

VŠETCI: Dobre, dobre. (Odídu.)

Brezovský sám.

BREZOVSKÝ (obzerá okrasy): No, dnes nemôže povedať, že by som ju neprívetive prijal. Dom je okrášlený, ani čo by už veselie malo byť, sluhovia sú vyučení k slávnemu prijatiu. Len Adam aby jej sadol na lep. Ba kde je? (Ide do úzadia a volá.) Mišo! Hej! Mišo!

Mišo, predošlý.

MIŠO (v jednej ruke veľký koláč, v druhej veľký kus mäsa alebo slaniny; jie hltavo jedno s druhým): Čo dobrého, gazdíčko?

BREZOVSKÝ: Čo robíš, Mišo?

MIŠO: To, čo ste mi rozkázali. Striehnem vrany na kamennom chodníku, a aby som nadarmo Pánu Bohu do okien nehľadel a pritom nezaspal, zamiešal som sa Dunčovi do remesla a objedám kosti.

BREZOVSKÝ: No, dobre, len sa nezadrhni.

MIŠO: Toho sa i moja stará bojí, a preto ma každú chvíľu medzi plecia hegne.

BREZOVSKÝ: Nevidel si mladého?

MIŠO: Nevidel som ho na vlastné oči, ale som počul…

BREZOVSKÝ: Čo si počul?

MIŠO: Že — že — že mi prebehol kamenným chodníčkom do Kamenného mlyna.

BREZOVSKÝ: Do Kamenného mlyna? Teda je už zasa v tom haďom hniezde, pri dievke Judáša, šplhavca, ba čvacha! (Nahnevano.) Sedem hromov sa ti do kešene páralo, ty starý pavúz, akože to striehneš!?

MIŠO: Ako líška na zajaca. Ale ten má lepšie nohy, preto ľahko ujde. Ale však mi on príde do klepca.

BREZOVSKÝ: Mišo, zapamätaj si, že vyletíš zo služby, ako žaba na cestu, keď si môj rozkaz budeš len tak naľahko brať. — Nekázal som ti, že by si každého, kto kamenným chodníčkom pôjde, chytil a zajal? Rozumej (klope mu na čelo) a zapamätaj si: každého, a čo by to hneď i sám Adam bol. — Marš, ber sa v peklo!

MIŠO (odchádza): To je tak. Jednému čertu urobíš dobre, druhý sa ti peklom odslúži. (Odíde.)

Tereza, predošlý.

TEREZA: Už je tu, gazdíčko, už prišla.

BREZOVSKÝ (radostne): Prišla? Prišla? — Chvalabohu! A kde je?

TEREZA: Čaká vás pri bráne.

BREZOVSKÝ: Ale, pre pána kráľa, pri bráne ju necháte stáť, ako žobráčku. Doveďte ju sem! Povedzte jej, že ju čakám, že ju s radosťou čakám. Choďte, choďte a doveďte ju sem! (Tisne Terezu zpäť.)

TEREZA (s plačom): No, len aby vám lepšie gazdovala, ako som vám ja hľadela. Ale tak človek na starosť vyjde. (Odíde.)

Zuzka, Beta, predošlý.

ZUZKA, BETA (vbehnú natešené): Už je tu! Už je tu!

ZUZKA: Ja som vám, gazdíčko, prvá ten radostný chýr doniesla. (Otŕča dlaň.)

BETA (odtíska Zuzku): Nie pravda, ja som ju prvá zbadala a hneď som sem bežala. (Otŕča ruku.)

ZUZKA (odtisne Betu): Ale ja som ťa predbehla.

BETA (odsotí Zuzku): Ale ja som prvá skríkla, že je tu.

ZUZKA: Nie je pravda.

BETA: Ba je pravda.

BREZOVSKÝ (dupne nohou): Čit! — ticho! Ja som sľúbil päťkorunník tomu, kto mi prvý zvestuje, že čakaná návšteva ide.

ZUZKA, BETA: Ja, gazdíčko, ja. (Otŕčajú ruky.)

BREZOVSKÝ: Ani jedna, lebo som to už od starej Terezy zvedel, tá mi prvá radostnú novinu doniesla.

ZUZKA, BETA (sklamané): Ach!

ZUZKA: Vidíš, kde čert nemôže, ta pošle starú babu.

BETA: Aká je stará, taká je falošná. Dreva, vody doniesť, do záhrady kuknúť, sliepky odohnať (napodobní Terezu): „nevládzem“ — „nohy ma bolia“ — ale pre diškréciu bežať vládze, ani ju nohy nebolia.

BREZOVSKÝ: No, len choďte pre ňu. Tisíc hrmených! Nenechajte ju pri bráne hodinu stáť, doveďte ju sem. Viete predsa, že ju tu chcem slávnostne privítať. K vôli tomu som to tu nechal okrášliť. — Chytro, chytro!

ZUZKA, BETA: Už, už. (Odbehnú.)

Brezovský sám.

BREZOVSKÝ: Ona stojí pri bráne. Ostýcha sa ďalej, lebo sa obáva, že mňa zasa nahnevaného najde. Nie, nie, Evuška, dnes som sa k vôli tebe opanoval, premohol a chcem ťa s prívetivou tvárou, s úsmevom čím najlepšie privítať.

Zuzka, Beta, Verona, predošlý.

ZUZKA (za kulisňou): Nech sa vám len páči ďalej!

BETA: Gazdíčko vás pred domom čaká.

BREZOVSKÝ (radostne): Už je tu, už je tu! (Nôti ako predtým.) Eva, Eva, Eva, Eva, Eva, Eva, Evuška — Eva, Evuška, E — (Zastane, zbadajúc Veronu, zdesene ustupuje.)

VERONA (sviatočne oblečená, ide tichým krokom vážne).

BREZOVSKÝ (k obecenstvu): Sklamanie! Hrozné sklamanie! (Ide do popredia.)

VERONA: Pán Boh daj dobrý deň!

ZUZKA, BETA: I Pán Boh uslyš! Nech sa vám len páči ďalej. (Šepkajúc, ukazujú na Brezovského a odídu.)

Verona, Brezovský.

VERONA (prejde pár krokov vpred): Ako badám, nie som rada videná.

BREZOVSKÝ (bez toho, že by na ňu pozrel): V mojom dome je každý statočný a poriadny človek vítaný.

VERONA: To dodáva mi smelosti, lebo neviem, že by som sa bola kedy niečím proti statočnosti a poriadnosti prehrešila.

BREZOVSKÝ: Kto má cit, hanbí sa za hriech.

VERONA: To je pravda, ale kto druhému chce hriechy vytýkať, musí byť sám bez hriechu.

BREZOVSKÝ: Padá to na mňa? Nemám vôle sa nechať vo vlastnom dome urážať.

VERONA: To je nie urážka. Je to skôr nedorozumenie. (Zavzdychne si.) Ach, pravda, pred dvadsiatimitroma rokmi sme si my dvaja lepšie rozumeli.

BREZOVSKÝ (nepokojne): Nespomínaj zašlé časy, nerozrývaj staré rany, ktoré podnes nie sú zacelené. Ktože je tomu vina, že sme sa nedohodli. Len ty, falošná falošnica, ty si zapovrhla láskou mojou, ty si hanebne zrušila sľub vernosti, stanúc sa ženou podliaka, Judáša, šplhavca, (opovržlive) čvacha!

VERONA (dôrazne): Vtedy ním nebol, keď som ja išla zaň. Vtedy bol tvojím najlepším priateľom.

BREZOVSKÝ: Žiaľbohu! Hanbím sa za to, že som kedysi tohoto človeka, ktorým teraz z tej duše opovrhujem, svojím priateľom nazýval. Pekný priateľ, ktorý svojho priateľa tak podvedie, oklame, ako on!

VERONA: Oklamal teba, oklamal ešte viac mňa, lebo ma nahovoril, prísahou, svedkami, dôkazmi falošnými presvedčil, že si berieš inú. Ja som nechcela veriť, ale keď mi tvoja pyšná mať naodkazovala, že aby som na teba nedržala, keď mi verejne, idúc z kostola, do žobráčok nadala, uverila som a vydala som sa za (smutne) mlynára Horáka.

BREZOVSKÝ: Toho najväčšieho podliaka, akého kedy zem na sebe vláčila.

VERONA: Nejdem ho umývať. Len toľko musím podotknúť, že z počiatku nebol zlý, ale keď prehral súd kamenného chodníčka a prišiel o majetok, potom neviem, či zo zúfalstva, či zo ziskuchtivosti a či z pomsty proti tebe, aby ťa zlostil a ti škodil, podujímal veci hanebné, nečestné, pre ktoré sme veľké búrky v dome mávali.

BREZOVSKÝ: Umývaj muríňa, koľko chceš, vždy čiernym ostane. Človek, ktorý zapre otca, mať, ktorý svoje otcovské mravy šliape, je veľký hriešnik; ktorý však svojich bratov, sestry, svoj ľud zradí a zapredá, je naničhodný podliak, Judáš, čvach, a taký bol tvoj muž.

VERONA: A môžem ja zato? Ja som jeho úpadku vina? Len Boh sám vie, čo som vytrpela.

BREZOVSKÝ: To verím, lebo kto príde do pekla, musí čertovi onikať a diablovi ruky lízať.

VERONA: Boh môj svedok, že som Horáka nikdy nemilovala, ba odkedy dopúšťal sa rozličných ohavností, som ho nenávidela, ním opovrhovala, celou dušou opovrhovala.

BREZOVSKÝ (vyčítave): A predsa si s ním žila!

VERONA: A čo som mala robiť, veď som bola jeho ženou; prísaha pred oltárom viazala ma k nemu a ľúto mi bolo jeho úbohého dieťaťa, malej mojej pastorkyne, ktoré vo svojej nevinnosti nevedelo, čo má za otca. K tomuto anjelikovi priľnula som celým srdcom, celou dušou a prisahala som tajne Bohu, že mu nebudem macochou, ale dobrou, láskavou matkou. Ja zadržala a svedomite som plnila a posiaľ plním danú prísahu. Z lásky k tomuto dieťaťu znášala som trpelive cez toľké roky svoj trápny osud; k vôli tomuto dieťaťu rozhodla som sa prekročiť s prosbou prah pyšného domu tvojho. (Prosebne.) Ó, Paľko! neodožeň ma odo dvier svojich; ty si síce prudkej povahy človek, ale tvoje šľachetné srdce je mäkké, ako vosk, oproti slzám biednych.

BREZOVSKÝ (k obecenstvu): Závrat ma pojíma, hľadiac v jej krásne oči, a to staré srdce búri sa rozpomienkami zašlého šťastia prvej lásky. (Verone.) A čo žiadaš?

VERONA: Smilovanie! Odpustenie nezavinenej viny! Almužnu lásky!

BREZOVSKÝ: Nerozumiem ti.

VERONA: Ó, Paľko! Pozri na mňa, na nešťastnú ženu, ktorá všetku lásku, ktorou kedysi teba tak vrele milovala, složila na svoje dieťa, a pre lásku túto ťa prosím (kľakne) kolenačky, pre Boha ťa prosím: nekaz šťastie môjmu dieťaťu!

BREZOVSKÝ: Aké šťastie?

VERONA: Syn tvoj Adam miluje moju pastorkyňu a ona ľúbi celým srdcom jeho; dovoľ, aby sa sobrali, nekaz mladé šťastie lásky, požehnaj ich!

BREZOVSKÝ (spurne): Nikdy — akživ! Krv nie je voda. Jeho čierna, zradná krv prebieha zaiste i jej žilami, a ja by som mal dovoliť, že by sa ňou podliactvo zaštepilo i do našej rodiny, do mojich potomkov? Nikdy. To ani jeden poriadny otec nedovolí, že by si jeho syn vzal dcéru čvachovu za ženu.

VERONA: Mýliš sa, keď myslíš, že moja pastorkyňa ponáša sa na otca; podobou ponáša sa na svoju matku a povahou na mňa, lebo som si ju ja sama vychovala.

BREZOVSKÝ: A potom — ja — ja už mám pre Adama ženu vyhľadanú.

VERONA: Počula som i to, že dnes máš vôľu Adama k nej donútiť, hoci jej tento ešte ani nevidel. Nazdávaš sa, že je Adam tvor, ktorého môžeš do takého jarma vohnať, aké sa tebe ľúbi? To si mal ináč syna svojho vychovať.

BREZOVSKÝ: Ja som dievčaťu dal čestné slovo, že ju Adam pojme za ženu.

VERONA: No, to ty sám nepoznáš vlastného syna.

BREZOVSKÝ: A keď si ju Adam nevezme — ja slovo nezruším, ožením sa sám a pojmem ju sám za ženu. — Adama si môžeš potom prijať za pristupníka.

VERONA: Je to tvoje rozhodné slovo?

BREZOVSKÝ: Áno.

VERONA: Nemám tu teda viac čo hľadať. Odkopnutá, odvrhnutá odchádzam z domu, do ktorého ma viera, nádej a láska viedla. No, s Bohom! (Výstražne.) Nezabudni však, že Boh odpláca dobré a tresce zlé. (Odchádza do úzadia.)

BREZOVSKÝ (hľadí zamyslene na zem).

(Za kulisňami strhne sa veselý smiech.)

Mišo, predošlí.

MIŠO (vbehne natešený): Ale už mám vtáčkov v hrsti! Ej, už mi neujdú. (Ukazuje kľúč.)

BREZOVSKÝ: Akých vtáčkov?

MIŠO: Akých? Sokola a hrdličku, čo si milo hrkútali po kamennom chodníčku. (Skáče.) Juch — juch, bude výkupné!

BREZOVSKÝ (chytí ho za plece a trasie ho): Čo sa blaznieš, ty stará mátoha? A či si zasa fľašu videl?

MIŠO: Bože uchovaj! Ale už som ich raz predsa dolapil, už ich mám.

BREZOVSKÝ: Koho?

MIŠO: Nášho mladého gazdu — to je ten sokol, a Horákovu dcéru z Kamenného mlyna — to je tá hrdlička.

VERONA (v úzadí): Koho? Moju dcéru?

BREZOVSKÝ (zdesene): Adama a dcéru Horákovu! (Zamračí sa.)

MIŠO: Áno, áno, tých dvoch, a tak si pekne spolu kráčali, ani ten mesiačik s tou hviezdičkou na Božom nebi. Ľúto mi ich bolo vyrušiť, ale som si na váš prísny rozkaz pomyslel, a tu si poviem: Darmo, Mišo, však si bol vojakom a vieš, že pefel je pefel. Prikradnem sa od chrbta k nim hodil som im svoju šubu na hlavy a povrieslom sviazal spolu cez pás i za ruky.

BREZOVSKÝ: Nuž a oni?

MIŠO: Smiali sa jeden lepšie ako druhý — hádam mali radosť z môjho víťazstva — a kráčali „hapták“ až do dvora.

BREZOVSKÝ: A kde ich máš?

MIŠO: Aby mi neušli, zatvoril som ich do sušiarne.

VERONA (zalomí rukami): Do sušiarne?

BREZOVSKÝ: Ty korheľ starý, už si zasa svoj rozum prepil! Môjmu synovi, kaprálovi, takú hanbu pred celým svetom spraví: zavre ho do sušiarne!

VERONA: A mojej úbohej dievke tá hanba už do smrti ostane. (Plače.)

BREZOVSKÝ: Ber sa ich vypustiť! (Sotí ho.) Sem ich doveď!

MIŠO: Hneď, hneď. Ale to vám hovorím, gazdíčko, aby ste sa nezahľadeli do tých jej huncútskych očú, lebo čo som, to som, starý čert som, ale takých očú nevidel som. Tá by nimi mohla (odchádza) celý regiment poblázniť, nielen vášho kaprála. (Odíde.)

Verona, Brezovský.

BREZOVSKÝ (nepokojne sa obzerá, k obecenstvu): Prečo Evuška neprišla, už azda ani nepríde, alebo príde v najhoršom čase, keď tá z Kamenného mlyna tu bude.

VERONA (k obecenstvu): Rozmýšľa niečo, azda sa sľutuje.

BREZOVSKÝ (pre seba): No, však ja s nimi chytrý poriadok spravím!

VERONA (prosebne): Paľko! Spravedlivý človek v povedomí svojich vlastných slabostí zakrýva chyby druhého plášťom lásky a odpúšťa. Pre milosrdenstvo Božie ťa prosím, nekaz šťastie môjmu úbohému dieťaťu!

BREZOVSKÝ (rozčúlený): Daj pokoj! Sám neviem si rady. (K obecenstvu.) Evuša nejde, možno ani nepríde a — a (rozmýšľa) dcéru čvachovu predsa len neprijmem za nevestu. (Hlasne.) Nie, nikdy!

(Za oponou čuť veselý shon a smiech.)

Adam, Eva, Mišo, Tereza, Ondro, Juro, Zuzka, Beta, ľud.

ADAM, EVA (vystúpiac, sú povrieslom spolu cez pás sviazaní, tak i ruky majú spolu sviazané.)

MIŠO (ide za nimi): No, len ďalej, ďalej, k súdu! Takto sa chytajú vrany, ľa.

VŠETCI (sa smejú).

BREZOVSKÝ (prekvapene): Evuška!

EVUŠKA: Strýčko Brezovský, Pán Boh vám daj dobrý deň!

BREZOVSKÝ (radostne): Eva, Evuška, vitaj.

EVUŠKA: Vidíte, strýčko, že ja slovo držím, prišla som, ako som vám sľúbila, a doviedla som si hneď i svojho oddanca.

ADAM: A Mišo nás chcel už cestou sosobášiť, sviazal nám ruky.

VŠETCI (so smiechom): Povrieslom!

BREZOVSKÝ (Mišovi): Dáš im to preč, ty mátoha!

MIŠO (odväzuje povriesla): Ale sľúbenú oročku dostanem, gazdíčko.

BREZOVSKÝ: Po čapici. Azda za to ti dám oročku, že si ma ocigánil! Hovoril si mi, že si lapil Adama s Horákovou dcérou, ja som sa div jedom neudusil, a ty si doviedol túžobne čakanú driečnu Evušku.

VŠETCI: Nuž veď je to ona.

BREZOVSKÝ: Aká ona? Kto ona?

VŠETCI: Dcéra Horákova.

BREZOVSKÝ (zdesene): Dcéra Horáková, z Kamenného mlyna?

VERONA: Moja pastorkyňa.

BREZOVSKÝ: Evuška, ty si dcéra Horákova?

EVUŠKA: Bývala, strýčko Brezovský (pritúli sa k nemu), bývala posiaľ, ale teraz budem už vašou dobrou a poslušnou dcérou a vy mojím láskavým otcom.

BREZOVSKÝ: A prečo si mi to hneď nepovedala, že si ty dcéra Horákova?

EVUŠKA: Vedela som, že nenávidíte to meno, bála som sa, že ma zapovrhnete. Ale preto sa na mňa nehneváte, však nie?

BREZOVSKÝ: Tebe k vôli, Evuška milá, zabudnem vďačne na zášť a nenávisť, ktorá za dvadsať rokov delila dom Brezovskovcov od tvojho rodiska, od Kamenného mlyna, a prijmem ťa vďačne za svoju nevestu. (Vloží jej ruku do ruky Adamovej.) Tu máš, syn môj, ženu, ktorú som ti vyhľadal, bez toho, že by som bol vedel, že si si ju sám vyvolil. Milujte sa vospolok, lebo kde je láska, tam anjelov na stá.

VERONA (objíme Adama a Evu): Radosť nad šťastím vaším nikto nemôže viac pocítiť, ako srdce matky vašej. Budete šťastní, len si pamätajte, že kde láska, svornosť prebýva, tam požehnania pribýva.

ADAM: Pán Boh zaplať, drahí rodičia! Nech vás blaží to povedomie, že dietky vaše sú najšťastnejšími ľuďmi na svete. (Objíme Evušku.)

VERONA (podá ruku Brezovskému): Šťastie našich dietok azda už i nás raz spriatelí.

BREZOVSKÝ (podá Verone ruku): Stará láska nehrdzavie. Preto, ak je to vôľa Božia a ak nemáš ty, Veronka, nič proti tomu, môžme jedným vrzom dve veselia sláviť. (Objíme Veronku.)

VERONA: Staň sa vôľa Božia.

VŠETCI: Sláva! Živio! (Spievajú a pritom tancujú.)

(Opona spadne.)