ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— štiavnickému vicecomitovi kráľovnej Uhorska, svojmu pánovi a patrónovi, ktorý si vždy zasluhuje úctu, posiela pozdrav Pavol Rubigal ^{[4] [5]}

Keď som často uvažoval, vznešený pane, akú vďaku by som mohol vzdať tvojej vznešenosti za toľké dobrodenia, ktoré si mne nehodnému preukázal, nemohol som nájsť v sebe ani schopnosť prejaviť ju, nieto ju ešte uskutočniť. Dobrodenia, ktoré si mi poskytol, sú totiž také veľké, že i keby som svoju vďaku chcel prejaviť vlastným životom, nad ktorý nieto nič cennejšie, nijakým spôsobom by som nemohol učiniť zadosť tvojej vznešenosti. Ako som sa týmto znepokojoval a trápil, prišlo mi na myseľ, že ak už nemôžem splatiť primeranú vďaku, aby som — ak sa mi naskytne nejaká príležitosť — aspoň ukázal, že pamätám na teba a som vďačný tvojej vznešenosti. Keď som zložil túto báseň, nech je akákoľvek, z lásky k už takmer zničenej vlasti, ku ktorej, ako je dostatočne známe, tvoja vznešenosť už od junáckeho veku horela neuveriteľnou láskou, pokladal som si za povinnosť preukázať svoje zmýšľanie o tvojej vznešenosti a venovať ti ju ako prvotinu svojho ducha, hoci cítim, že je nepatrná. Preto čo najsnaživejšie prosím tvoju dôstojnosť, aby si všimla, ak už nie samu báseň, tak aspoň ducha, ktorý dobre zmýšľa s vlasťou a čo najochotnejšie vykoná všetko spravodlivé a dobré pre tvoju dôstojnosť. Buď zdravý. Vo Wittenbergu 23. apríla roku 1537.