ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spásu ti posielam, Germánia, hoc sama ju nemám,
ak len niekto, čo nemá, môže to niekomu dať.
Hovorím pravdu, bo chýba mi z blaha tá najväčšia čiastka;
takmer v ruinách ležím, do ktorých zrazil ma Gét.
Žiarivý Foibos^[6] na svojich tátošoch, chrliacich oheň,
obchádzajúc svet celý, zavŕšil deväť už liet,^[7]
odkedy zeme, pod mojou správou, s krvavou šabľou
prvý raz napadli Géti, ktorým je neznámy mier.
Hoci ináč už predtým ma často napadli mečom,^[8]
predsa v ruiny moje kráľovstvo nezmenil nik.
Surových nepriateľov som dokonca so zbraňou v ruke
ďaleko od našich hraníc desila, tiesnila ich.
Často totižto ten, čo premohol helénske mestá,^[9]
pocítil na svojom chrbte údery panónskych rúk.
Koľko ráz Turci a s nimi aj Besi^[10] a divokí Géti,
keď som ich premohla v boji, skúsili reťaze pút!
Teraz však, beda, ach, aký len škodlivý Osud ma biednu
trápi a nesmierne tlačí, že to ver nevidel svet.
Lebo keď padol môj kráľ, kráľ Ľudovít v ukrutnom boji,^[11]
bojujúc za moje blaho, bojujúc za svoju vlasť,
od toho času som stále a neprestaj zrazená k zemi;
mohamedánski Géti tlačia ma zo všetkých strán.
Zatiaľ čo stále a stále, ach, bože môj, útočia na mňa
so strašnou mocou, ach, koľko biednej mi ubrali síl!
Bohatstvom žiadnym sa nevedia nasýtiť, preliata krv ich
teší a radosť im robí od krvi zvlhnutý meč.
Preto tiež nespravodlivou krvou i mladých i starcov
na všetkých stranách sa pení zvlhnutá panónska zem.
Rovnakým Osudom hynie i otec i syn jeho milý,
rodička preto má deti, aby im videla hrob.
Koľko ráz trpela nešťastná matka, keď videla svoje
dietky, ako ich vlečú popraviť, na biednu smrť!
A keď videla telá synov nastoknúť na kôl,
radšej by nebola chcela priniesť ich na tento svet.
Nestačí na živých zúriť, nuž často o život príde
dieťa a nemôže ani v živote matky sa skryť.
Predčasne príde na svet, keď rozseknú rodičke brucho,
aby skonajúc náhle predčasne nechalo svet.
Predsa však chúďaťu surový nepriateľ prejaví službu,
pretože spoločne s mŕtvym leží tu aj jeho mať.
Načo mám spomínať ohavné smilstvá, čo ukrutný tyran
pácha, a surové činy na tých, čo premohol prv?
Zločiny tieto sa nekonajú len na jednom mieste,
takéto zločiny pácha hromadne úskočný vrah.
Nieto poľa, kde nevidieť takéto divadlo smutné,
kamkoľvek obrátiš oči, všetko tam bolestné je.
Veď som videla sama, jak pred zrakom rodičov vlastných
prznili dcéry a potom sprznené porúbal meč.
Akou surovou smrťou mi zhynuli zajatí chlapi,
keď ich ukrutný tyran porúbal, sťa by bol kat!
Ako len často sa od našej krvi broneli rieky,
ako tiež všetku pôdu sfarbila vyliata krv!
Toľké tisícky potĺkol divý tyran, že drevo
chýbalo na stavbu hraníc, fakieľ tiež nebolo dosť.
Nestačí však si vyzúriť zbesilosť vraždením živých,
vrhnú sa na staré hroby, kosti z nich vyhodia von,
zrútia pomníky predkov a hlinou pokryté kosti
rozhádžu na všetky strany na povrch zodraných ciest.
Potom, keď už sa nasýtia krvavým vraždením ľudí,
vrhnú sa na slávne chrámy, v ktorých má stánok svoj Boh.
Potom už rad-radom dráždia aj všetkých nebeských bohov,
váľajú oltáre v chrámoch, nešetria svätých ni sôch.
Takto surovo rúcajú všetko na všetkých stranách;
z bohov, čo veríme my v nich, nemajú nijaký strach.
To, čo železom nemôžu zničiť, to snažia sa ohňom
zničiť a dľa svojej vôle hocičo berú si preč.
Nadmieru zlomená som a pod váhou trosiek sa zrútim,
ak mi pomoc, čo žiadam, poskytnúť nebudeš chcieť.
Príď hneď už teraz na pomoc sestre, ktorá je v tiesni,
zažeň, prosím ťa, so mnou tureckých vojakov preč!
Osud ti predsa do moci zveril aj naše blaho,
v tvojich rukách je naša spása a takisto smrť.
Tebe náleží ríša a ochrana veľkého sveta,
preto ti právom patrí bezmocným na pomoc prísť.
Isteže stačí, ak možno zahubiť zlosynov podlých,
pravda, ak niekoho teší takáto obrovská moc,
ale je oveľa dôstojnejšie než ono, ak môžeš
zachrániť iných a zväčšiť ešte viac oddanosť ich.
Isteže preniesla som, ak chudere možno mi veriť,
oveľa viacej strastí, trpkejších nad všetky zlá,
lebo veď nielenže pripravil dosiaľ tú nešťastnú, strašnú
porážku^[12] môjho vojska ukrutný barbarský Gét,
ale s našimi občanmi zničil aj právo a slušnosť,
zanikla svätá viera, zanikla taktiež jej česť.
Dokonca ešte aj Cnosť, súc v čierne odetá rúcho,
vyhnaná sem i tam blúdi po hrudách neznámych ciest.
Za ňou sa uberá Viera a celá sa od bôľu chveje,
nijakým spôsobom nevie zastaviť potoky sĺz.
Nepriateľ krutý ich obidve ďaleko odtiaľto zahnal,
naopak, namiesto nich sem prišli zas Podvod a Lesť.
Tamtie po tmavých horách a všade po poliach blúdia,
tieto však k veľmožom chodia, do pyšných palácov ich.
Čo vravieť o stádach statku a o jeho bučaní bôľnom,
o smutnom spievaní vtáčkov v kraji, kde ľudí už niet?
Načo mám spomínať, Dunaj, to tvoje hučanie hrdé,
keď sa ťa pokúša často prekonať barbarský Gét?
Isteže by si sa radšej nebol na horách zrodil,
ako tie tvrdé putá pohanských moslimov niesť.
Konečne načo mám spomínať smútok, čo všade ho vidieť?
Všetko ťa na pomoc volá, konca tu nepozná žiaľ.
Takéto veci by iste a právom mali ťa dojať,
lebo veď koľko ráz mohli samými bohmi už hnúť.
Žiarivý Foibos, osvetľujúci na svete všetko,
nad naším osudom často pocítil so sestrou^[13] bôľ.
Často už bolo vidieť, že dokonca celý Olymp,^[14]
nesúci nebeské hviezdy, zastenal nad naším zlom.
Keby dovolil Osud, že Huňady^[15] náš by sa vrátil,
takouto osirelou iste by nemohla byť.
Alebo keby mi biednej, ach, Matej,^[16] ozdoba moja,
teba onen deň vrátil, ktorý ťa odtiaľto vzal,
to by si iste, podlý Turek, už tou svojou rukou
nijako územie naše pustošiť netrúfal viac.
Nič by nezmohli tvoje šípy, zmáčané v jede,
na osoh by ti nebol ani tvoj ohnivý kôň.
On by sa spoliehal na našich odvážnych mužov a s nimi
pobíjal rad-radom tvojich vojakov, hanebný Gét.
Ak ma však neklamú hviezdy,^[17] tie predpovedateľky pravdy,
čoskoro vezmeš skazu, strmhlav sa rúti tvoj pád.
Toto už dávno predpovedali proroci svätí,
s nimi to predpovedali veštecké bohyne^[18] tiež.
Len si ty, sestra, zozbieraj vojsko, i veľké, i silné;
môžeš zničiť ten divý národ, a teda ho znič.
Príliš sa na ústup dávaš a príliš si zabudla na nás,
so mnou súčasne ničíš seba i vlastný svoj ľud.
Lebo ak pod toľkou váhou sa zrútim a nakoniec padnem,
na žiaden spôsob sa po mne zachrániť nebudeš môcť.
Lebo ten divý národ sa nesnaží znivočiť len mňa,
ale sa snaží bojom celý si podmaniť svet.
Mlčky obídem Líbyu^[19] šíru a Áziu žírnu,
ktoré si zahnutou šabľou dávno už podmanil Gét.
Z kmeňov, čo Turek si podrobil dosiaľ, si aspoň tie všimni,
ktoré sú výstrahou veľkou — môžeš sa poučiť z nich.
Vidíš predsa, že Grécko, tá matka umenia, leží
v troskách a Epiros^[20] a aj učená achájska zem,^[21]
ako aj premnohé iné — ich mená sú dobre ti známe —
ktoré tam omýva Dunaj vlnami modravých vôd.
Tieto si pred oči postav a na ne pozri sa zrakom
mysle, bo takýmto zrakom všetko ti možné je zrieť.
Tak by si mohla vidieť aj mňa, čo po roky som ťa
chránila uprostred bôľnych zranení, fakieľ a striel.
Lebo veď vtedy, keď na tvoje kráľovstvá útočil hrozný
tyran, čo svoje meno z Ditovej krajiny vzal,^[22]
bolo to naše vojsko, čo vtedy ho zahnalo nazad,
ono ho prinútilo opustiť rakúsku zem.^[23]
Ale aj vtedy, keď Mahomet^[24] tyran, ten najväčší postrach
sveta, sa pokúšal s vojskom burcovať italskú zem,
zhrozil sa našich odvážnych švadron, čo naňho sa smelo
hnali, a zanechať musel začatý úmysel svoj.
Ale aj mnohí iní, čo chceli ani nie moje
kráľovstvo získať, lež iné skrze mňa podmaniť si,
s ktorými ja, hoc s výzbrojou malou, som smelo sa stretla
v boji a krvavú vojnu za teba zvádzala som.
Ty však, i hoci máš nadostač všetkej výzbroje skvelej,
ako, povedz len, môžeš na ruky Panóncov zrieť?
Beda, ach, neviem ti nijako bezpečne porátať, koľké
tisícky za teba mečom zahynúť videla som,
na oných miestach však, nikde, ach, nikde nevidieť muža,
ktorého by si bola poslala zachrániť nás.
Udávaš, pravda, sťa príčinu^[25] nedávnej neblahej našej
porážky zbrane a tým mi pôsobíš ešte viac rán.
Lebo veď, hoc by si mohla mi vyhnať odtiaľto Turkov,
nechávaš ma tu hynúť, hanebnú porážku zrieť.
Kedykoľvek mi, sestra, to všetko na myseľ príde,
myslíš, že možno nájsť spôsob zastaviť potoky sĺz?
Či ťa nenúti cit, ak ešte máš nejaký v sebe,
za toľko mojich zásluh dôstojnú odmenu dať?
Lebo veď nieto ni lepšej veci, ni slušnejšej vďaky,
ako keď záchrancovi záslužnú odmenu dáš.
Žiadajú to, to ver mi, aj sami duchovia slávnych
mužov, čo pred smrťou zviedli s Turkami urputný boj.
Títo totižto vravia (ach, aká to hanba!), že nie si
vďačná za to, že zviedli za teba s Turkami boj.
Konečne nech ťa dojme aj naše bohatstvo veľké,
ktoré by, ver mi, mohlo samými bohmi tiež hnúť.
Naša výnosná pôda je pôda nad všetky iné,
prevýši úrodnosťou dokonca líbyjskú zem.^[26]
Zbohom nech ide tiež ten, čo chcel by prednosť dať Kréte^[27]
pred naším vínom, čo naša pestená dodáva zem.
Aj keď epirský kraj^[28] je známy kvalitou koní,
predsa však krajine našej aj on by musel vzdať hold.
A či mám spomínať sverepých juncov, čo naša zem chová,
alebo rozličné druhy v potokoch žijúcich rýb?
Načo lesy a hory, tak vhodné pre milé lovy,
ktorými by sa mohol zotaviť často tvoj duch?
Keby sem prišla aj sama Panchaia,^[29] povestná zlatom,
ihneď príde o svoju vo svete chýrečnú česť.
Sú tu hory, čo delia Panónsko^[30] od skýtskych krajín,
kadiaľ z chladného pólu Severák vozieva sneh.
Vidieť ich všade, zdobí ich rúcho z rozličných kovov,
ktoré blikajú leskom na spôsob nebeských hviezd.
Ako sa prelievajú žily po ľudskom tele,
ťahajúc so sebou každú pre život potrebnú vec,
takto aj vo vrchoch jednostaj blúdia rozličné žily,
ktoré v útrobách svojich skrývajú najlepší kov.
Lebo veď jedny sa z olova tešia a železom lesknú,
druhým zas veľké ich brucho nadúva žltkastá meď.
Jedna hora, bohato zdobená, pýši sa žltým
zlatom, kým druhá váhou striebra ju prevýši zas.
Skôr však budem ti môcť, to ver mi, vyrátať jarné
kvety, než vo svojich veršoch opísať každý ten kov.
O čo lepšie budeš môcť sama a na vlastné oči
všetko vidieť a z toho príjemný pôžitok mať!
Nech ťa len dojmú prednosti tieto a ľútosť maj s tými,
ktorých utláča Turek, keď mu v tom nebráni nik.
Neváhaj ďalej, veď dávno už Mars ťa vyzýva, sestra,
aby si s udatným vojskom začala s moslímmi boj.
Nech sa Bavori smelí a v bojoch skúsení Švábi^[31]
dostavia v zriadenom šíku do tvojho tábora hneď.
Nech hneď za tebou prídu aj hrdinskí vojaci Frankov,^[32]
ktorých dľa zvyku predkov nosieva divoký kôň.
Nech sem prídu aj Norimberčania a durínski chlapi,
ako aj tvoja, Meissen, slávna a vzdelaná mlaď!
Nech sem mladíkov ráznych aj bojovné Hesensko pošle,
nech sem pritiahne svoje jazdecké švadrony Sas!
Nech sa sem poponáhľajú aj tvoji junáci, Marka,
s nimi nech Sarmati^[33] prídu, zdatný a premocný kmeň.
Udatní Helvéťania^[34] nech do tvojho tábora prídu,
nech sem jeden i druhý cisár^[35] svoj privedie ľud.
Prvý^[36] nech privedie bojovných Iberov^[37] do našej zeme,
druhý^[38] nech štajerských^[39] chlapov stiahne a tirolský^[40] voj.
Prvý nech velí Talianom, Belgom a divokým Frízom,^[41]
druhý nech rozkazuje vojakom z moravských miest.
Nech sem aj Slezania prídu a s nimi aj udatní Česi,
spoločne s nimi nech prídu rakúski chlapi tiež sem.
Nech sem pribehnú všetci, čo vlaží ich Dunaj a veľký
Rýn, čo zurčí mu prameň na stranách západných hôr.
Zo všetkých strán si zhromaždi takéto zbory a s nimi
príď sa sem čoskoro vrhnúť na divý moslimský kmeň.
Zvíťazíš iste, veď teraz ti bude pomáhať Šťastie,
s úmyslom tvojím bude súhlasiť iste aj Boh.
Znič len tohto krutého tyrana, premilá sestra,
uchráň sa mojím telom, svojím zas, sestra, mňa spas.
Aká to hanba, že ten, čo kedysi v ďalekých zemiach
naňho si útočiť smela, úrodu páliť ti smie!
Kedysi švábsky Konrád,^[42] keď žezlo ríše mal v rukách,
v ďalekých východných krajoch víťazne zrazil sa s ním.
Ale aj žiarivá Cnosť, čo zdobila Fridrichov našich,^[43]
pri hradoch Jeruzalema získala víťazstvá dve.
Aká to hanba, že ty, čo kedysi mohla si často
všetkých rivalov svojich udatnou pravicou tĺcť,
jemu sťa porazená už podávaš pravicu svoju,
vôbec už nepamätáš na svoju bývalú cnosť.
Duše zabitých mužov si od teba vyžiada, ver mi,
ten, čo na všetko stále očami mstiteľa zrie.
Lebo veď ako hlave tej veľkej a vznešenej ríše,
ktorá presväté meno po samom Kristovi má,
treba kresťanov šetriť a pohanov úplne zdrviť,
toto je úloha tvoja, takúto povinnosť máš.
Nesmieš už dlhšie váhať a vyčkávať budúce časy,
rýchle zo svojej hlavy zažeň tú bezbožnosť preč!
Nech sa zaskveje znova tá tvoja žiarivá mužnosť,
obnov si teraz svoju takmer už stratenú česť!
Neváhaj, zvíťazíš iste, veď nikto nemôže s tvojou
pravicou zvádzať boje, vydržať dlhší čas boj.
Veď aj nedávno malé len vojsko^[44] zahnalo Turka,
vtedy keď, Austria, tvoje mestečká vydobyť chcel.
Sama som nejeden raz, a dokonca s neveľkým vojskom,
premohla toľkých mužov početných tureckých hord.
Teraz tiež, keby mi Osud bol dal dákeho muža
za vodcu, na výzvu Marta za ktorým mohla by ísť,
nebála by som sa, hoci aj sama, aj proti hrozným
ľuďom so zbraňou v ruke smelo sa do boja dať.
Teraz však ničí ma nesvornosť^[45] občanov mojich, a preto
musím pred tebou kľačať, tvojich sa dotýkať nôh.
Takýmto spôsobom podlým ma zdrvil ten surový tyran,
hľaď, nech nemôže s tebou použiť podobný trik.
Lebo ak budeš aj naďalej príliš pokojne sedieť,
spôsobom tisícorakým bude si získať ťa chcieť.
Preto nech všetci svorne a jednotne za tebou idú,
zároveň z nebezpečenstva, prosím ťa, vyrvi aj mňa!
Vyrvi ma, prosím ťa, milá sestra, ako len môžeš,
čoskoro pripoj k svojim titulom záchranu nás.
Potom nech takisto pristúpi k titulom tvojim aj Grécko,
ktoré od teba čaká pomoc už dlžizný čas.
To, že okovy znáša aj matka kultúry našej,
to je — a môžeš mi veriť — naozaj žalostná vec.
Ešte však oveľa horšie je, že učenie Krista
zhanobil mrzko a celkom znesvätil ukrutný Gét.
Toto si, milá sestra, už konečne do hlavy vezmi;
ak máš rozum, tak čím skôr znivoč ten surový kmeň.
Nielenže nás tým uvedieš láskavo do našich sídel,
ale aj meno si vpíšeš do ríše nebeských hviezd.
Toto od teba žiadam, a preto ti, sestra, tiež vravím:
Doži sa dlhého veku, šťastná buď po celý čas!