Zlatý fond > Diela > Nový list Panónie Germánii


E-mail (povinné):

Pavol Rubigal:
Nový list Panónie Germánii

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Michal Belička, Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 35 čitateľov

Panónia Germánii


Dlho si, sestra, sa zdala šťastnou blaženým bohom
a mne, nešťastne bitej, spásou si zdala sa byť.
Nesiem ti spásu, čo toľko ráz s nárekom od teba prosím
za svoje zásluhy právom, predsa však spásy tej niet.
Na aký Osud si, úbohá, sťažovať? Ktoréže hviezdy
viniť, že ochotné nie sú na moje prosby nič dať.
Často aj najtvrdšie skaly vyhĺbi mäkušká voda,
tvrdú železnú masu zoderie bezcenná zem,
teba však nemôžem dojať, hoc neprestajne ťa prosím,
z nešťastí, ktoré ma trýznia, z tých si ty nerobíš nič.
Tvrdšia si ako skala a tvrdšia než železo samo,
bezcitnosť tvoja je väčšia, než ju má hocktorý zver.
Aby si uchránili svoje potomstvo útle,
nemé zvieratá často zvádzajú urputný boj.
Ty však, hoc oveľa lepší rozum ti do hlavy vložil
Boh, čo riadi a chce si zachovať stvorený svet,
nemáš odvahu svoju pomstivú pravicu podať
toľkým priateľom svojim, s ktorými spája ťa krv.
Pozri sa na tie miesta,[4] čo súvisia s pohorím Karpát,
na naše kraje, čo s nimi susedí sarmatská zem,[5]
nájdeš tam istotne viac než celé tisícky ľudí,
ktorí sú potomstvom tvojho národa, jeho sú časť.
Ako len dovoliť môžeš, že ukrutný nepriateľ strašne
nakladá s ňou i so mnou, smutná že hrozí jej smrť?
Nespočitateľné vojská jedna lakónska žena[6]
pritiahla k Tróji, keď z domu trójsky ju uniesol princ,
jediná Lucretia[7] priviedla Tarquiniovcom
úplnú skazu, keď Sextus mrzko jej potupil česť,
Teba však toľko počestných matrón a únosy panien
nemôžu nijako priviesť uchopiť do ruky zbraň,
ani ťa nemôže vydráždiť proti nečistým Gétom
krv, čo z tvojho tela vylial ten ukrutný sok.
To, čo zvieratám príroda dala, čo počestnosť radí,
to, čo ti povinnosť tvoja káže, čo káže jej ráz,
na to ty nedbáš a hanobiac toľko udatných činov
hrdinov svojich, im moru hnusného pripínaš znak.
Kam sa podela cnosť, čo zdobila Fridrichov, Otov,[8]
kam sa Arminiova[9] podela sláva a česť?
Kam len vymizla tvoja vrelá náklonnosť k bohom,
kde je tá úprimná láska k posvätnej viere? No kde?
Kam sa podela ctihodná česť, čo radí nám splatiť
zásluhy, ktoré sme často získali v predošlý čas?
Sama som, sama, ťa kryla svojím telom sťa štítom,
proti nepriateľovi zvádzajúc žalostný boj.
Ukrutné strely, čo tvojim mužom uškodiť mali,
sama som zachytila, nešetriac život si svoj.
Po mnoho rokov som ťa udatne chránila takto,
mnoho som za teba zniesla, hoci som preniesla viac.
Všimni si minulé roky z čias, čo za sebou máme,
všimni si, ako často menil sa striedavo lós.
Zistíš, že sto a päťdesiat rokov sa minulo od čias,
ako som spoznala sama prvý raz tureckú zbraň,
keď som sa zrážala s krutými tyranmi v tak dlhom čase,
za teba, za tvojich ľudí mnoho som musela zniesť
pri meste Nikopoli,[10] kde prvý raz postihla mojich
porážka krutá, keď Gétom nečistým pomáhal Mars.
Bajazetes[11] tam premohol Žigmunda,[12] cisára nášho,
štyri a dvadsaťtisíc našich si našlo tam smrť.
Druhá však seč sa začala vyvíjať s Osudom lepším;
ako som si to priala, seč tá sa skončila tak.
Mikuláš[13] z rodu Makedónskeho v ukrutnej bitke
o nespočetných mužov pripravil turecký voj.
Vo dvoch bitkách hrdinsky zahnal divého soka,
z jeho víťazstva dvakrát Žigmund sa radovať smel.
Tento obrovský úspech však roznietil vznešené srdce
vojvodcu Pipa,[14] čo v slávnych Fesulách uvidel svet.
Hrdina tento až dvadsať ráz porazil surových Turkov,
zvíťazil nad svojím sokom, nesmiernu korisť mu vzal.
Potom však Amurates[15] obľahol belehradský
hrad, keď na tróne môjho kráľovstva Albertus[16] bol.
Ragúzsky Ján[17] však Amurata hrdinsky zahnal,
vybraných dvadsaťtisíc vojakov našlo tam smrť.
Po ňom za kráľa Vladislava[18] zas Huňady[19] prišiel,
vynikajúci vojak, verný a počestný muž.
Pobliže Belehradu[20] pripravil Turkovi strašný
krvavý kúpeľ a ten sa na útek hanebne dal.
Odtiaľ sťa víťaz zostúpil do zeme Dákov a pritom
znova sa s Turkami zrážal, zvádzajúc urputný boj.
Dvakrát ich porazil tvrdo a stotisíc vojakov pobil.
Železné vráta[21] tu zvlhli, skýtska ich skropila krv.
Potom zas strateným územím stíhal Tomčanov divých,
celé tisícky vojska Tomčanov našli tam smrť.
Odtiaľ postúpil k bulharským krajom, a keď už bol blízko
miesta, kde Morava[22] vteká do šírych dunajských vôd,
do nových bojov[23] krutého Marta sa nanovo pustí —
povinnosť chrabrého vodcu na seba preberá rád.
Čoskoro pobije tridsaťtisíc tureckých mužov,
krem toho štyritisíc vojakov odvedie v plen.
Načo mám spomínať veľký zápas pri chladnom Heme,[24]
na tvojich poliach, Varna, rozbité hromady tiel?
Načo Kosovo pole, tak rodnou skropené krvou,
veľké rúbanie mužov, strašne keď zúril tam Mars?
Načo rátať tie príšerné boje Mateja kráľa,
do ktorých s mohamedánskym ľudom sa odvážne dal?
Načo mám spomenúť, porážku tvoju, Ľudovít, vladár,
ktorý tu ležíš, keď krutý zvíťazil nad tebou sok?
Beda, ach, koľko ráz premýšľam o tých, čo vtedy tam padli,
strácam rozum a oči zastrie mi úplná tma!
Tí totiž za krásny čin to mali, že za teba môžu
podstúpiť smrť a svoj život za lacný pokladať dar.
Ty ma však opúšťaš predsa a opúšťaš hanebne aj tých,
ktorí kráľovstvá tvoje spasili skrz svoju krv.
Tým, čo na nich, kým žili, sa tyran obával pozrieť,
teraz rozbité telá rozdiera pätami nôh.
Bárs by si videla obličaj môj a líca, keď píšem,
ako mi tečú z očí veliké potoky sĺz!
Píšem, no namiesto pera držím v pravici oštep,
ktorý je vlhký a teplý, na ňom sa červenie krv.
Blúdiace tiene zabitých mužov mi diktujú tvrdo
látku a nevďačnosť tvoju spomenú nejeden raz.
Nepriateľ stojí však blízko[25] pri mne a nešťastný meč mi
úbohej na šiju kladie, smutný mi chystajúc lós.
Okolo mňa sa povaľuje hromada mŕtvol
zabitých mojich; ich telom sýti sa divoká zver.
Kamkoľvek pozrieš, tam všade vidíš horiace mestá,
z vlasti mi odvláčajú ďaleko bezbranný ľud.
Všetko je od krvi mokré a všade šialene besnie
Mars a nijakú mieru voči mne nevie si nájsť.
Zbytočné sú nám úbohým oltáre, zbytočné chrámy,
takisto chlapcom i starcom neplatný je im ich vek.
Nechráni panny ich spanilá krása a matróny cudné
nechráni ženský pôvab, nechráni dôstojná cnosť.
Chceš ešte niečo? Nič také kruté a bezbožné nie je,
čo by si nedovolil, keď mi chce ublížiť, Gét.
Všetko, čo sa mu páči, to skúša a presadí tyran,
všade, kde môže mi biednej škodiť, tam škodí mi vždy.
Takto vyzerám ja a toto je, sestrička, dobro,
z ktorého teší sa sestra, kým ty sa prizeráš len.
Keby si nebola blízka a keby nás susedstvo naše
nespájalo a taký blízky a bojovný rod,
oveľa pokojnejšie by niesla, že takto ma biednu
nechávaš samu a menšia bola by tiež moja strasť.
Že si však moja sestra a že som sa za teba bila,
právom si ťažkám, kým postoj tvoj je ver bezbožná vec.
Takto sa nespráva sestra, lež takto sa macocha správa,
takéto chovanie nemá ani len na horách zver.
Tú, čo ťa chránila, zrádzaš a opúšťaš sestru, hoc po jej
zotročení ty sama bezpečná nemôžeš byť.
Dokonca nejeden z tvojich, čo nenávisť chovajú ku mne,
vraví, že moji právom znášajú takúto strasť.
V akých len mračnách a v akých temnotách tápeš a blúdiš,
do akých strašných trestov s národom zrútiť sa chceš!
Či som si ozaj to zaslúžila, keď, hlupaňa, som ťa
chránila svojím telom, rútiac sa skrz krutú seč!
Toto je odplata za to, že som ťa za toľko rokov
chovala,[26] dávajúc chutné pokrmy pre národ tvoj!
Čo by si robila, keby som riekla, že ja som ti krivdu
spáchala, zatiaľ čo takto nevďačne krivdíš ty mne?
Ver mi, že bezpečné nie je, ak šliapeš po tom, kto leží,
ani ak k Osudu svojmu priveľkú dôveru máš.
Mnoho je, sestrička, dní, hej, mnoho v menlivom roku,
hodín je ešte viacej, častí ich ešte zas viac.
Za tohto dlhého trvania času niet ničoho, čo by
nemohlo zvrhnúť mocné Šťastie, ak bude tak chcieť.
Nezmôžu proti nemu nič ohne a železné hradby,
obrovské morské vody nemôžu nahnať mu strach.
Šťastena vyvracia vysoké kráľovské mestá aj s kráľmi,
aj tých, čo nečakal by si, surovo pokoriť vie.
Takto padli aj kedysi slávne kekropské hradby,[27]
Kadmov[28] a Priamov[29] palác padol a v ruinách je.
Ja som tiež žila naozaj šťastná, to pamätám dobre,
vo svojej moci som mala nejeden kráľovský trón.[30]
Teraz však zbavená otcovských kráľovstiev, zmorená žiaľom,
ležím pri tvojich nohách, ako to ty sama zrieš.
Šťastena[31] potláča jedných a druhých zas do výšky dvíha,
učí nás, akú veľkú ukrutný Osud má moc.
Ale hoci ma nenávidíš a v samote zrádzaš,
hoci na mojej krvi najväčšiu zásluhu máš,
predsa, i hoci sa surovo chováš, dívať sa neviem
na teba s príkrou tvárou, lebo veď spája nás krv.
Nedovolí to cit a nedovolí to rodná
láska, ktorou ťa vždycky milujem nad život svoj.
Ak mám však hovoriť pravdu, nuž o teba bojím sa väčšmi,
ako sa starám o svoj posledný života lós.
Len čo totižto surový nepriateľ porazí moje
vojsko, hneď všetky zbrane zamieri na tvoju zem.
Na teba útočiť bude a vojnou bude ťa dráždiť,
pustošiac v kráľovstve tvojom pečlivo šľachtenú zem.
Vtedy snáď spoznáš, hoc bude už neskoro, zbabelosť svoju,
akú hanebnosť strašnú páchajú tvoji a ty.
Spoznáš ten strašlivý stav, čo doň si vnorila svojich,
keď si mi odmietala na pomoc s vojakmi prísť.
Žalostný obraz smrti ti bude pred zrakom blúdiť,
so strašne zježeným vlasom budeš ho pred sebou mať.
Duše bude vám desiť tak veľký počet tých mužov,
ktorých z Kristovho stáda vytrhol surový Gét.
Za nimi prídu ti v ústrety tiene hrdinov padlých,
ktorí si získali činmi, krvou a ranami česť.
Budeš si myslieť, že sprisahali sa proti tebe,
aby si pykala sama za zločin ohavný trest.
Ty však, ak nemáš ešte celkom zahmlenú myseľ,
a ak sa nechceš zrútiť o prekot do tohto zla,
príď čo najskorej na pomoc sestre, tak nadmieru bitej,
zachráň, prosím ťa, v jednom tele, hej, zachráň nás dve.
Aby si mohla, sestra, ich lepšie nivočiť za mňa,
látku ti dodávať bude postupne turecký voj.
Vidíš, že horia dravým plameňom susedné kraje,
horia susedné domy, horia ti poklady tam.
Vidíš, a predsa to trpíš a nevedia spoločné škody
tebou pohnúť a ani hrozivé budúce zlo?
Zobuď sa, chop sa zbrane, hľa, tu je nesmierna sláva;
na teba, na tvojich čaká, bude ti priaznivý Mars.
Vidíš i sama, že Mars ťa so svojou žiarivou prilbou
hucká na tých, čo nemá v ľúbosti ani sám Boh.
Prečo ti toľko ráz suroví Tomčania trhajú údy?
Prečo panónske zeme nivočí divoký Gét?
Neváhaj viac, veď šľachetne odstrániš skýtskeho vraha,
pod tvojou pravicou padne nesmierne veliký zver.
Ale ak po mojom Osude žízniš a nedáš sa dojať
prosbou, keď vo svojich tvrdých prsiach len kamene máš,
predsa o to ťa prosím, keď dokončím život, daj aspoň
napísať na mojom hrobe niekoľko káravých slov:
„Zatiaľ, kým Panónia kvitla a zbraňami mohla
víťazne potláčať drzý nápor, čo robil jej Gét,
opevnená významnou cnosťou hrdinov svojich,
pravicou svojou zdatne chránila teutónsku zem.
Ale keď pod tvrdým Osudom svojím sa začala kývať,
keď už musela žiadať dlžníkov na pomoc prísť,
chudera padla, keď bezcitná sestra ju nechala samú,
lebo jej za zásluhy priniesla takýto dar.“
Načo však treba ti písať? A či ma máš opustiť, sestra?
Ak sa zachránim, väčšiu získaš si slávu a česť.
Získaš si väčšiu slávu, len, prosím ťa, hynúcu zachráň,
látku k chvále ti dodá panónska kráľovská zem.
Nech sa sem poponáhľa aspoň Karol,[32] tvoj cisár,
ktorý z nebeských výšin odvádza slávny svoj rod.
Nech sa sem ponáhľa ten, čo Osud mu najavo dáva,
že mu náleží všetko, čo chová more a zem.
Dovoľ mu na pomoc prísť, to prosím, keď v takej sme tiesni,
obidvom ríšam totiž prinesie slávu a česť.
Veď ak sa pamätám dobre, tak podľa viacerých dávnych
otcov takéto verše vydali Sibyly z úst:
Konštantínopol padne[33] a padnú aj kamenné kone,
padne kamenný stĺp a paláce strmého Ríma,
ľudia prepadnú bludom a pápež nebude v Meste.
Galovia padnú a víťazné znamenia zjavia sa ľuďom.
Nestálosť Galov dá právo Germánom ujať sa vlády,
stratí sa dôvera pevná, čo Taliansko ku Galom malo,
pápež čoskoro umrie a všade zavládne cisár;
za neho prestane terajšia sláva prázdneho kléru.

Konštantínopolské hradby už padli, no vstanú zas s tvojím
príchodom, Karol, a budú vďačné ti za skutok tvoj.
Rím, tá hlava šíreho sveta, sa oddávna rúca,
krem toho všade sa šíri, bôľne to povedať, blud.
Akú má klérus moc, je široko-ďaleko známe,
nemôže ani Francúz poprieť to, že si mu pán.[34]
Aby si teda, Karol, sa zmocnil tej sľúbenej zeme,
budeš čo najskôr musieť poraziť turecký ľud.
Najsamprv preto zaútoč naň a pritlač ho celou
silou a pripoj k ríši ďalšiu a ďalšiu zas zem.
Storočiu nášmu ťa nebeskí bohovia ráčili zoslať,
aby si vo svojej ríši čo najviac kráľovstiev mal.
Ako prekvital svet, keď v mieri Augustus[35] vládol,
keď sa božskému nášmu otcovi narodil syn,
takto aj za tvojej vlády nech povstane storočie zlaté,
nech sa navráti svetu poctivosť, láska a mier.
Pod tvojím vodcovstvom iste sa odstráni nesvornosť kráľov,
druhým Augustom všetkým národom budeš sa zdať.
Len už neváhaj ďalej, veď s tebou je Víťazstvo iste,
z vavrínu uvitý veniec chystá ti na hlavu dať.
Nech sa dostane pod tvoje žezlo, jak Sibyly riekli,
takisto Západ a Východ ako aj Sever a Juh.
Tebe však, Germánia, nech so mnou dopraje Osud,
aby si mohla večne pod takým cisárom žiť.



[4] Pozri sa na tie miesta — narážka na početné nemecké mestá na území Panónie

[5] Sarmati — Poliaci

[6] lakónska žena — spartská Helena, manželka kráľa Menelaa, ktorú podľa Iliady uniesol trójsky princ Paris, čo bolo príčinou trójskej vojny

[7] Lucretia — manželka Tarquinia Collatina, ktorú znásilnil Sextus, syn posledného rímskeho kráľa Tarquinia Superba

[8] Otov — nemeckí cisári. Oto I. (936 — 973) — vďaka nemu germánsky svet vystúpil na historické javisko. Oto II. (973 — 983) pripojil k Nemecku Lotrinsko a porazil Slovanov a Dánov. Oto III. (983 — 1002) vpadol s vojskom do Itálie (998) a porazil hnutie rímskeho senátora Crescentia. Oto IV. — nemecký cisár v r. 1209 — 1218.

[9] Arminius — vodca germánskych Cheruskov, ktorý r. 9 pripravil v Teutoburskom lese zdrvujúcu porážku rímskemu vojvodcovi Varovi

[10] Nikopolis — bohaté obchodné mesto; ležalo na Dunaji. V 15. a 16. stor. sa oň často zvádzali boje. Rubigal mal na mysli bitku r. 1396.

[11] Bajazetes — turecký cisár. Po víťazstve pri Nikopoli obľahol Konštantínopol, ale pretože tatársky vodca Tamerlán vpadol do Anatólie, upustil od obliehania mesta a vypravil sa proti Tatárom. Tamerlán ho však porazil a zajal. Zomrel v zajatí r. 1402.

[12] Žigmund — syn Karola IV., zať uhorského kráľa Ľudovíta I., od r. 1387 uhorský kráľ, od r. 1419 český kráľ a od r. 1433 rímsky cisár. S Turkami viedol nešťastné vojny, lebo utrpel porážku na Kosovom poli a pri Nikopoli, odkiaľ sa len útekom zachránil.

[13] Mikuláš — syn Petra Makedónca. Bojoval proti Turkom na strane cisára Žigmunda.

[14] Filip z Ozory — nazývaný Pipom. Pochádzal z Fesúl pri Florencii a bol pôvodne obuvníkom. Vojenským umením si získal najvyššie vojenské hodnosti. Bol v službách kráľa Žigmunda a bojoval proti Turkom, Benátčanom a husitom. Žigmund ho menoval temešvárskym grófom a správcom kráľovských solivarov.

[15] Amurates — Murad II., turecký sultán od r. 1421

[16] Albert — zať cisára Žigmunda, uhorský kráľ (1437 — 1439)

[17] Ján Ragúzsky — pomohol Žigmundovi na úteku po porážke pri Nikopoli; neskôr sa stal veliteľom hradu Belehradu a spolu s Huňadym sa zaslúžil o to, že sultán po siedmich mesiacoch upustil od jeho obliehania.

[18] Vladislav — uhorský kráľ (1440 — 1444). V bitke pri Varne utrpel krvavú porážku a sám v nej padol.

[19] Huňady — Ján Korvín, gubernátor Uhorska za nedospelého Ladislava Pohrobka; úspešne bojoval proti Turkom a iným nepriateľom Uhorska

[20] Pobliže Belehradu — Turci obsadili pevnosť Senderoviu (východne od Belehradu) a z nej robili sústavné výpady do okolia a napokon obľahli aj Belehrad.

[21] Železné vráta — v údolí Dunaja na hraniciach Rumunska a Juhoslávie

[22] Morava — rieka v Juhoslávii, pravý prítok Dunaja

[23] do nových bojov — pri meste Niš r. 1443

[24] Hemus — v tomto pohorí v strednom Bulharsku Huňady porazil r. 1443 Turkov

[25] Nepriateľ stojí však blízko — r. 1544, keď Rubigal písal túto báseň, Turci mali obsadený Budín a veľkú časť Uhorska a robili sústavné vpády na územie južného a stredného Slovenska

[26] že som ťa za toľko rokov chovala — že bohatá Panónia dodávala jatočný dobytok do Nemecka a do Čiech, písal aj M. Rakovský v Opise Loun

[27] kekropské hradby — podľa Kekropa, prvého aténskeho kráľa, ktorý vraj postavil aténsku akropolu

[28] Kadmos — mýtický zakladateľ boiótskych Téb

[29] Priamos — posledný trójsky kráľ. Dobytie Priamovho paláca opísal Vergilius v 2. speve Aeneidy.

[30] nejeden kráľovský trón — vyplýva to aj z titulatúry uhorských kráľov

[31] Štastena — Fortuna, rímska bohyňa šťastia

[32] Karol V. — rímsky cisár (1519 — 1555), brat uhorského a českého kráľa Ferdinanda a Márie, manželky uhorského kráľa Ľudovíta. Vládol v Španielsku a jeho kolóniách, vo Flandroch a v Nemecku. Vo viacerých bitkách porazil francúzskeho kráľa Františka I., bojoval s Turkami v Tunise a v Alžírsku. R. 1555 sa vzdal cisárskej hodnosti v prospech brata Ferdinanda.

[33] Konštantínopol padne — humanistickí a najmä reformační autori radi vkladali do svojich básní veršované predpovede. Uvedené verše sú jednak anachronizmom (Konštantínopol dobyli Turci r. 1453), jednak ohlasom Rubigalovej návštevy Konštantínopolu (sochy koňov a obelisk), protestantských kritík Ríma (bludy) a súčasných pomerov (dobytie Ríma Karolom, jeho víťazstvo nad Francúzmi a voľba cisára z nemeckých vladárov).

[34] nemôže ani Francúz poprieť to, že si mu pán — narážka na Karolove víťazstvá nad Francúzmi

[35] Augustus — rímsky cisár (31 pred n. l. — 14 n. l.)




Pavol Rubigal

— autor latinskej politicko-publicistickej poézie, náboženských hymnov a epigramov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.