Nový list Panónie Germánii

Quirinus, cnosťou vynikajúci nad iných ľudí,
  bohatstvom oplývajúci, popritom nadaný muž,
keď som nedávno vstúpil na pôdu karpatských vrchov,
  idúc do bezpečnejších krajín, než naša je zem,
tu, hľa, už takmer na samom vrcholci strmého vrchu
  odrazu smutná žena pred môj si zastala zrak.
Mala špinavé šaty a bola skropená krvou,
  obličaj smutný a z úst sa vydieral žalostný hlas.

Ostal som zdesený stáť a z celého tela mi zmizla
  krv a vlasy mi dupkom zostali na hlave stáť.
Len čo však zbadala, úbohá žena, že márne sa v srdci
  desím, tu takéto slová vyriekla zo svojich úst:
„Neboj sa, priateľ môj milý, a zbav sa veľkého strachu,
  nie som ja nijaký lupič, nie som ja mátoha, nie.
Európa mojou je matkou a ja som jej stratenou dcérou,
  volám sa Panónia, zlomený je však môj trón.
Pôjdeš do diaľnych germánskych krajín, kde žije sa v mieri,
  hľadajúc bezpečnejšie polia, než naša je zem.
Choď len so šťastnou nohou, veď takto určil to Osud,
  aby tu každý človek opustil rodný svoj kraj.
Choď len, prosím ťa vrúcne, a odovzdaj našej sestre
  toto písmo, čo z mojich naposled vyšlo mi rúk.
Možnože sa už zbudila zo svojho dlhého spánku,
  možnože vyslyší prosby, ktoré ja vysielam k nej.
Možnože vyslyší sťažnosť, čo hovorím pohnutým hlasom,
  možno, ak bude mať rozum, všimne si svojich i mňa.“
Takto to riekla, a hoci jej slzy zaliali oči,
  po ceste, ktorou som kráčal, ďalej mi kázala ísť.
Mňa však samotní bohovia viedli, a keď som sa dotkol
  šťastlivou nohou zeme, kam som sa rozhodol ísť,
sväté to písmo, čo Panónia mi zverila do rúk,
  publikoval som tlačou, každý nech číta ho muž.
Aby však písmu zverejnenému nechýbal patrón,
  tvojmu menu som, slávny Quirinus, pripísal ho.
Ty však nezhrdni darom, čo z vďačnej mysle ti dávam,
  dostaneš lepší, pravda, ak nám to dovolí čas.
Ja však na teba vždycky, to ver mi, pamätať budem,
  dokiaľ sa v mojom tele bude mi zdržovať duch.
Zatiaľ však, prosím ťa, spokoj sa s týmto maličkým darom,
  sám i s rodinou svojou dlho a šťastlivo ži!