ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mikuláš Dohnány — Samuel D. Štefanovič: Slovenské povstanie 1848 — 1849

„Keď bolo slobodno dedom dedov našich hovoriť a jednať na svete v časoch minulých spôsobom tým vekom primeraným, musí byť aj nám dovolené spôsobom naším vlastným do časov našich zasahovať.“

„Každý filister o národe slovenskom zle myslel, ohováral ho, posmieval sa mu… Keď spieval (Slovák), bol (ľuďom) ľahkomyseľný, keď plakal, bol im babský, keď bojoval, bol im divoký, keď vo svojich dedinách žil, bol im podlý, otrocký, keď mestá zakladal, bol im bojazlivý, keď cez moria sa plavil, bol im ziskovný, keď ustupoval, smiali sa jeho dobrote, keď na výboje išiel, preklínali jeho moc, keď sa sám v sebe zosiľoval, sprisahali sa proti nemu, keď sa s nimi spolčoval, ošudárili ho a vyškerili mu zuby. A všetky tieto veky prežil Slovák bez náruživostí osobného života!“

Slovenskie pohľady

„Unsere Bewunderung gehört nur denen, die ihrer Zeit vorauseilend, das Vorgefühl des nahenden tages und den Muth gehabt haben, ihn zu begrüssen. Denn eine unabhängige und stolze Stimme zu erheben, wenn man das Geschrei der öffentlichen Meinung gegen sich hat, die Macht, die si verläumden wird, zum Kampfe herauszufordern, für eine Menge, die sie nicht begreift oder sie ignorirt, in sich selbst nur seine Ermuthigung, seine Kraft und Hoffnung zu finden, mit unbeugsamen Muthe und mit einem heiligen Cifer der Gerechtigkeit dem Ziele zuzuschreiten, ohne umzusehen, ob Jemand folgt…: ja, das ist ewigen Preises würdig, und für die, die solcher Opfer fähig waren, muss der Geschichte emposteigen.“

Louis Blanc

„Kalich večný blahoslavenstva duchovného neprikladá sa k ústam rozkošami a šťastím opojeným, ale k ústam tuná v zmätkoch zemských len horkosťou naplneným!“

Slovenské pohľady

Prvý list sv. Pavla Korinťanom 1, 18, 2, 4 — 16.

Prvý list sv. Pavla Solúnčanom 5.

Nový zákon

„Nicht die Stärke ist es, die Welt leitet, was auch der äussere Augenschein sagen mag; der Gedanke ist´s.“

Louis Blanc

Edičná poznámka

Slovenské povstanie 1848 — 1849, ktorého sto štyridsiate výročie si pripomíname, je dôležitým medzníkom v dejinách slovenského národa. Stalo sa predmetom výskumov, ustavične sa k nemu vraciame, dôvernejšie sa s ním zoznamujeme, vnikáme do revolučných pohybov a usilujeme sa pochopiť ich zmysel, význam, dosah i odkaz. Z viacerých aspektov, v súvislostiach národných i nadnárodných. Nielen štúdiom materiálov, prameňov, odbornej literatúry, ale aj prostredníctvom svedectiev súčasníkov a pamätníkov. Áno, i čítaním svedectiev a pamätí, ktoré sú dokumentom i literatúrou. Sú literatúrou faktu v plnom význame slova, ktorá je svojho druhu jedinečná a ktorá ustavične pútala — a aj dnes púta — pozornosť verejnosti.

V prítomnej knihe chceme cez túto literatúru faktu sprítomniť a priblížiť čitateľskej verejnosti Slovenské povstanie 1848 — 1849. Zaradili sme do nej dve dobové publikácie od Mikuláša Dohnányho a Samuela Štefanoviča (Historia povstaňja slovenskjeho z roku 1848. Písau M. Dohnány. V Skalici, písmom a tlačivom Fraňa Xaveria Škarnicla a sinou, 1850; Slovenské povstanie z roku 1848/9. Na základe pravdy a skutočnosti sostavil Očitý svedok. V Trnave, tlačou Adolfa Horovitza, 1886). Každá je „iná“, každá z iného zorného uhla nielenže zaznamenáva historické udalosti, ale ich aj interpretuje a hodnotí. Každá je „iná“ už aj preto, lebo vznikli za odlišnej situácie v slovenskom národnom živote: Mikuláš Dohnány napísal knihu bezprostredne po povstaní, Samuel Štefanovič z odstupu viac ako tridsaťročného. A to tiež zanechalo svoje stopy. Pritom, pravdaže, dôležitú úlohu zohrávali aj iné objektívne a subjektívne činitele, osobnosť autora a jeho názorová orientácia. Výrazne sa to prejavuje v postoji k Hurbanovmu opisu revolučných udalostí a jeho interpretácii. Mikuláš Dohnány sa s Hurbanom bezvýhradne stotožňuje, kým Samuel Štefanovič sa od Hurbana dištancuje, ba s ním aj polemizuje. Odlišnosti vyplývajú aj z „povahy“ publikácií; kým Dohnánymu išlo o akúsi „historickú sondu“, revolučné udalosti usiloval sa zachytiť na pozadí vývinu národného hnutia, Štefanovič k revolučným udalostiam pristupoval z pozície „očitého svedka“, ktorý chcel nielen revidovať a na „pravú mieru“ uviesť Hurbanovo (a aj Dohnányho) poňatie Slovenského povstania, ale poskytnúť aj nové údaje a fakty. (Žiada sa pritom poznamenať, že ani Dohnány ani Štefanovič si nevšímajú Slovenské povstanie v celej šírke, sústreďujú sa predovšetkým na prvú — septembrovú — výpravu 1848.) Ide o rozdielne prístupy, interpretácie a hodnotenia. Aj Dohnány aj Štefanovič všeličo precenili, nadhodnotili alebo nedocenili a zamlčali. Je to len prirodzené — ba vyplýva to zo samého charakteru literatúry faktu a či dokumentárnej prózy, v ktorej je rozhodujúce autorovo hľadisko. Autor je presvedčený, že podáva objektívne svedectvo o udalostiach, o ktorých píše. Lenže… Lenže i pri najlepšej snahe o objektívnosť už sám výber faktov je subjektívne motivovaný, nehovoriac o tom, ako ich autor interpretuje a aké k nim zaujíma stanovisko.

Literatúra faktu a či dokumentárna próza je svojho druhu svojbytným fenoménom. A tak ju aj chápeme. Ak ju konfrontujeme s historickou realitou, zisťujeme viaceré omyly alebo „prehrešenia“. Proti nej „prehrešil“ sa i Dohnány i Štefanovič. Keby išlo o historické práce, nevyhnutne by bolo treba zaujať k nim stanovisko, uviesť omyly na „pravú mieru“ a v poznámkovom aparáte ich náležite komentovať. Ani Dohnányho História povstania slovenského z roku 1848, ani Štefanovičovo Slovenské povstanie z roku 1848/9 nie sú však historickými prácami — a teda ani omyly a či „prehrešenia“ nie je treba uvádzať „na pravú mieru“. Sú svojbytným literárnym žánrom — a takto ich aj predkladáme čitateľskej verejnosti. Dohnányho Históriu povstania slovenského z roku 1848 publikujeme v celom rozsahu; Štefanovičovu knihu Slovenské povstanie z roku 1848/9 bez Dodatku (ktorý je len akýmsi voľným apendixom k textu; autor v ňom vyslovuje predovšetkým iba svoje predstavy o národe, ktoré zastával v čase, keď písal svoju knihu o Slovenskom povstaní). Ako „čítanie“ súčasníkov o Slovenskom povstaní 1848 — 1849.

Textová úprava

Texty zaradené do tejto publikácie sú písané rozdielnym pravopisom: Dohnányho História povstania slovenského „štúrovskou slovenčinou“, Štefanovičovo Slovenské povstanie pravopisom po hodžovsko-hattalovskej reforme. Pokiaľ ide o lexiku a syntax (aj tvaroslovie), nevykazujú väčšie odlišnosti; odlišnosti sú predovšetkým v ortografii, v pravopise a hláskosloví. Obidva texty v podstate vychádzajú zo spoločného základu — a to máme na zreteli aj pri textovej úprave. Usilujeme sa zachovať dobový štýl a slovník, a teda ani do syntaxe ani do lexiky nezasahujeme. Iné textové úpravy robíme podľa zásad, ktoré sa používajú pri publikovaní starších textov. Aj keď ide o texty písané rozdielnym pravopisom, zásady prepisu uvádzame spoločne. Ide predovšetkým o transkribciu z hľadiska dnešného úzu (robili sme „zásahy“ aj do hláskoslovia a tvaroslovia, pravda, s istou dávkou tolerancie, aby sa úplne nezotrela „dobová patina“).

Podľa dnešného pravopisu upravujeme písanie i/y, s/z.

Dvojhlásky ja, je, ju prepisujeme na ia, ie, iu. Na konci slov ich prepisujeme takto: ja — á (národňja — národná), ja — ie (něšťasťja — nešťastie), je — é (svatje — sväté), je — y (všetkje — všetky), ju — ú (posledňju — poslednú).

Dvojhlásku uo transkribujeme na ô (muoj — môj), u prídavných mien a zámen na é (potrebnuo — potrebné, istuo — isté).

Podľa dnešnej normy zavádzame ä namiesto dobového a alebo e.

Odstraňujeme mäkčenie spoluhlások d, l, n, t pred samohláskami e, i, í, a dvojhláskami ia, ie, iu.

Podľa dnešnej normy upravujeme kvantitu samohlások.

Odstraňujeme nejednotnosti v kvalite spoluhlások.

Namiesto koncovky -u píšeme v gen. pl. muž. rodu a v 3. os. min. času -l.

Písanie veľkých písmen upravujeme podľa dnešného spisovného úzu.

Upravujeme písanie vlastných mien a miestnych názvov.

Takisto upravujeme aj písanie cudzích slov a skratiek.

Zámená jaký, jaká, jaké; jich, jim a častice jako, jak prepisujeme na aký, aká, aké, ich, im, ako, ak.

Podľa dnešného pravopisu upravujeme nejednotnosti v hláskosloví, vyplývajúce najmä z rozkolísanosti dobovej normy (společnosť — spoločnosť, spravedlivosť — spravodlivosť, dúležitý — dôležitý, prievrat — prevrat, čnosť — cnosť, svevolne — svojvoľne, kdo — kto, šlechta — šľachta a i.).

U podstatných mien, prídavných mien a zámen upravujeme pádové koncovky: táboru — tábora (gen. sg.), hukotu — hukote (lok. sg.), ideále — ideály, filologi — filológovia, kmeňi — kmene, gardiste — gardisti (nom. pl.), hájou — hájov, časov — čias (gen. pl.), svazki — zväzkami, duchami — duchmi (inštr. pl.), misli — mysle (nom. pl.), poistenôk — poisteniek (gen. pl.), nohama — nohami (inštr. pl.), podporovaňú — podporovaniu (dat. sg.), morá — moria (nom. pl.), víťazství — víťazstiev (gen. pl.), očmi — očami (inštr. pl.), velkuo — veľké, literárno — literárne (nom. sg.), druhjemu — druhému, najsrďečnejšiemu — najsrdečnejšiemu (dat. sg.), najvetšú — najväčšiu (ak. sg.), peknje — pekné (nom. pl.), zloženíma — zloženými (inštr. pl.), žjadno — žiadne (nom. sg.), ktorjeho — ktorého (gen. sg.), akjemu — akému (dat. sg.) a i.

Upravujeme tiež slovesné tvary (rozumeť — rozumieť, zasahuvať — zasahovať, spisuvau — spisoval, šeptau — šeptal, túža — túžia, chcejú — chcú) a pod.

Podľa dnešného úzu upravujeme písanie prísloviek (pravdivo — pravdive).

Zložené slová, výrazy a slovné spojenie prepisujeme do dnešnej podoby, zložené príslovky a spojky píšeme spolu (ňje len — nielen, veki — naveky, do teraz — doteraz, v pravo — vpravo, S Bohom — zbohom a pod.).

Dobovú interpunkciu prispôsobujeme dnešnej.

České texty a citáty písané v bibličtine transkribujeme podľa dnešného úzu (g — j, j — i, w — v, y — j, ss — š, au — ou).

V ojedinelých prípadoch do textov nerobíme nijaké zásahy a publikujeme ich in extenso. Vtedy, keď ich pisatelia sa nepridŕžali nijakej pravopisnej normy. (Ide o manifest cisára Ferdinanda z 20. okt. 1848, vyhlásenie L. Kossutha zo 17. okt. 1848 a list Martina Bartona z väzenia.) In extenso publikujeme aj prevolanie Slovenskej národnej rady Rusínom a Rumunom.