ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pamätáte, bratia, na tie pekné dni mládeneckého života nášho, ktoré sme nad slovanským Dunajom v „národnej svätyni“ spojení najsrdečnejšími zväzkami pobratimstva a priateľstva slovenského trávili? — O tom nepochybujem. Často vy mysľou i srdcom zaletujete do tých posvätných krajov prvého zápalu na miesta drahé, kade ste chodievali, na kopce pekné, na ktorých ste o národe dumávali, do tichých hájov, po ktorých sa spevy naše slovenské rozliehali. Sväté zostanú takéto miesta mládeneckých zábav, rozkoší, bolestí a vyšších mysle letov pre muža k bojom pripraveného a všetkým návalom sveta vzdorujúceho.

Od Dunaja nás vlny búrne zaniesli pod večnoveké velebné Tatry naše! I tu sme v diele započatom pokračovali, upevňujúc sa v láske k národu a chystajúc sa k nastávajúcim búrkam života pozemského.

Od toho času sa v svete mnohé prevraty porobili. Nenazdali sme sa, že v zápalistých dobách nás nadletujúce túžby, spevy, ideály — trebárs sme presvedčení boli, že sú sväté, pravdivé, a preto semeno budúcnosti v sebe nesúce — tak skoro do života a skutočnosti sa predierať a všetky spoločnosti a okresy ľudské zaujímať budú. — Čas nás skoro nepripravených zastihol; ale ďakovať Bohu, že aspoň vyšších géniov národa nášho schytil na kriela, hodiac ich do nezmeraného oceánu zbúrených vĺn najnovšieho veku. Títo schytili národ so sebou a plávali s ním k prístavu šíreho Slovanstva! Národ náš v zbúrených vlnách nezahynul, lebo mal vodcov zmužilých, správcov múdrych, ktorí vyhnuli sa náramným prúdom a obišli besné, ich pohltiť sa hroziace skaliská. Národ z mora vyplával rezkejší, živší a odvážnejší; poznal svoju silu a seba ako rovného druhým národom; a jeho synovia budú vedieť zastať práva svoje i posvätiť sa za dobro celku i umrieť za bratov svojich.

Pozorujúc toto vrhnutie sa národa do vĺn zbúreného mora a obdivujúc odvážnosť vodcov a posvätnosť junákov slovenských, vzbudila sa v duši mojej túžba naznačiť toto na pamiatku pre Vás, drahí vrstovníci moji! Lebo viem, že Vy dejom týmto najlepšie rozumieť, najväčšiu útechu v nich nachádzať budete.

Na Vás som teda myslel, spoločníci skutku mládeneckého, keď som tieto riadky Povstania slovenského spisoval. Prijmite a pozdravte prvopočiatočnú prácu moju srdcom úprimným, pohľadom vďačným. Zbohom!

Upozornenie

^[1]

História slovenská sa nedá podľa vzoru nemecko-francúzsko-anglických historikov písať;^[2] napísal som ju teda duchom a spôsobom čisto slovenským.

Viem, že mojej práci k dokonalosti, aká sotva viacročným prerábaním docieliť sa môže — aby sa Horáciovo „nonum prematur in annum“ vyplnilo — mnoho chybuje; a preto ale pokutkárskych kritikov, čo namiesto toho, aby sa k dačomu pribrali, iba druhých rečami „to mal inakšie“, „toto nemal napísať“, „to by som ja takto myslel“ — posudzovať a posmeškovať vedia, ani ako mak si nevšímam. Z takých my ani škody, ani osohu nemáme; môžu odísť — spánombohom!

Nedokonalosť prednášania môjho vynahradia výťahy z „Obrazov povstania slovenského v roku 1848“ veľacteným p. Hurbanom — na žiadosť daktorých moravských a českých vlastencov — nakreslených a spisovateľovi prítomných dejov spolu i s dôležitými listami súkromnými na „najhodnejšiu spoločnicu jeho hrozných, ale i slávnych osudov“ písanými, k upotrebeniu priateľsky doručených.

Úprimných rodákov a priateľov pravdy úctivo žiadam, aby ma o vynechaniach, asnáď dôležitých udalostiach, upovedomili. Vítané mi budú také oznámky; jednotlivec nemôže všetko vedieť a všetko všade vidieť. Spolu aj keď by chybu alebo (čo nemyslím) nepravdu našli v spisku prítomnom, nech ma upozornia: aby nepriatelia naši vedeli, že my nielen ich hriechy nezveličujeme, ale ani najmenšej nepravdy o nich nehovoríme; ba dosť často blednú farby opisovania nášho pred ich skutočným so Slovákmi zachádzaním a ukrutnosťami, akých sa na národe slovenskom dopustili. Maďari o nás samé lži písali — my si dovoľujeme aspoň svedectvo pravdy o nich a ich skutkoch vydávať.

Kto chce mať „Úvod“ do mojej histórie a všetkému dokonale rozumieť, nech si prečíta v Slovenských pohľadoch Slovensko a jeho život literárny od Jozefa Miloslava Hurbana.

O pravopise takom lebo takom šíriť sa pôvodca prítomného spisku nebude; lebo jemu na litere, ktorá sa vždy premeniť môže, mnoho nezáleží, ale jedine na duchu, ktorý obživuje, jehožto zákony sú večné a nezmeniteľné. Načo sa „abecedou“ zapodievať, ktorá je dnes latinská, zajtra môže byť cyrilská a napozajtrok zas inakšia?

Pôvodca so zápalom číta vznešené básne a spevy Homéra slovenského Jána Hollého — v bernoláčtine; vítané sú mu srdce i ducha roznecujúce znelky nesmrteľného Jána Kollára — a kocháva sa i v druhých bezpočetných dielach klasických, v českej reči písaných; ale rád berie do ruky aj — zápalom, životom a nadšením dýchajúce — knihy mladej literatúry slovenskej v slovenčine, z čistého tatranského žriedla čerpanej, spísané a uverejnené.

On teda hádky z ohľadu reči za veľké nešťastie nedrží a držať nemôže, filológovia sa vždy hádali a hádať sa neprestanú. Len aby u nás akési diktátorstvo a škrupulantstvo prestalo, ktoré hneď druhému do zradcov nadáva, ak on snáď ypsilon nepíše. A tu zas tá tisícorakými farbami maľovaná nesvornosť slovenská sa z hrobu vycituje, ktorou prestrašený, slabý duch kričí: beda, beda, beda vám, vy nesvorní Slováci, nepomysliac, že on práve „staré hriechy“ začína.

Dajteže tomu pokoj a nerobte darobné mrzutosti. Boje sú potrebné k vyvinutiu sa národnému. Či by sme ozaj od „bibličtiny“ ďalej ísť nemali?

Nemci a Francúzi — že tí sú vraj svornejší! — Ale prosím vás, páni moji, ak ich literatúru skúmate, či nenájdete, že sa literatúra u týchto národov skoro každým desaťročím mení; a že pred Napoleonom Francúzi veru inakšie písali ako teraz? A Nemci? Títo iba od Goetheho čias majú istejšie pravidlá písania. Takým spôsobom sa to ani u nás nešťastím menovať nemôže; — a daj, Bože večný, aby len inšej nesvornosti medzi nami nikdy nebolo! Pôvodca v tom napríklad žiadne nešťastie nevidí, že Michal Miloslav Hodža Dobruo slovo inakšie, Větín zas inakšie, Epigenes Slovenicus a Der Slowak tiež inakšie písal. Len aby duch boží viacej ľudí povzbudil k vydávaniu podobných spisov! Jeden génius vždy viac stojí ako tisíce nad nesvornosťou bedákajúcich a lamentujúcich nesvorných škrupulantov!

Kým nebudeme mať akadémie, učené spoločnosti, školy a stolice reči slovenskej a dokiaľ nedosiahneme život verejný, občiansky, ani reč naša nebude a nemôže mať ustálené a skryštalizované formy a zákony.

Čo sa pôvodcu týka, on deje prítomné v reči inšej písať nemohol, iba v tej, ktorá deje tieto takrečeno stvorila.

Písané sú ony v reči tej, ktorá vystúpením svojím ako blesky jarného slnka celé Slovensko občerstvila a k životu prebudila, ktorá prvý raz samostatnosť a život národný Slovákom zvestovala; k bojom srdcia i duchov slovenských proti nespravodlivým Maďarom podpálila a meče za najjasnejšieho kráľa a za práva národa slovenského tisícom mládencov a mužov slovenských do rúk podala; v reči tej, v ktorej sa rozkazy a zákony (v prítomných dejoch) vydávali; pred ktorou sa odrodilci slovenskí triasli a polepšenie sľubovali; ktorej piesňami kojení a povzbudení bojovníci slovenskí do ohňa proti nepriateľovi smelo stúpali; v ktorej, dokiaľ sa terajšie okolnosti nepremenia, najskôr a najlepšie život politický na Slovensku založiť, vyvinúť a vyviesť sa dá; a naposledy reči tej, ktorá si mečom život vydobudnula. A to je naša nová — a najstaršia — Slovenčina!

Komu by ona uši obrážala, nech odloží spisok tento na stranu; nikomu sa nevtíska. Bohdá, že on aj svojich priateľov nájde; a tí, ktorým v rukách meče a bodáky sa blýskali, ho vďačne prijmú a s potešením čítať budú.

Ostatným posmievačným Thersitom odpovedám slovami Jozefa Miloslava Hurbana (Slovenských pohľadov diel I., zv. 1, str. 34, riadok 7): „My by sme nedbali, čoby tí terajší naši učení pokutkári už bárs po anglicky písali, keby len písali o veciach národa sa týkajúcich a tak boli dákymi stĺpmi vyviňujúcej sa z národa nášho sily! Ale samá nečinnosť — iba ak činnosťou pomenuješ to therzítsko sa z tých, čo dač pracujú, vysmievania.“

V Ovčiarsku na Považí dňa 2. brezna 1850.

M. D.