ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predmluva

V úbočiach tatranských rastú zelené limby; po pasekách kvitnú nežné fijalôčky a tichý vetrík prináša chládok so snežných hôľ.

A nám sú najmilšie limby naše zelené, milšie, než palmy v tropických krajinách; najskvostnejšie sú nám modré fijalôčky, skvostnejšie, nežli begonie; lahodí nám vetrík mierny, tichý a netúžime po tropickom podnebí.

A tak sme aj s poeziou slovenskou.

Poezia naša je tá, v nejž odzrkadlený je svet slovenský.

Duch jedneho národa hovorí o tragédiach; dejiny druhého národa rozpráva epos a národ slovenský skladá si svoju epopeu v trávnicach, v piesňach, vo spevoch.

Túto epopeu skladá národ celý. Spievanky Jána Kollára; piesne, ktoré znejú na perách Slávy dcér, a spevy, narodené v duši Horalovej… všetko to tvorí tú veľkú, dokonalú všebáseň slovenskú.

V Horalových spevoch sa zeleňajú a večne sa zeleňať budú jedle tatranské; v nich kvitnú a prekvitať budú beľavé fijalôčky a tichý, laskavý vánok z nich povieva.

A v jeho spevoch miluje a sa modlí, plesá a plače, teší sa i žiali syn matky Slovenky, i Slávy dcéra.

Horal zvečnil Slováka, ktorý miluje a ktorý vyznáva, že na láske stojí svet; a zvečnil Slováka, ktorý sa modlí a ktorý verí v Boha. Lebo takýmto je a takýmto musí ostať národ náš. Milovať a veriť! Láska zaisťuje mu život blahoslavený, viera mu je zálohom života večného. Bo, ktorý národ ztratil vieru, ten sa stavia za Najvyššieho a v tomto blude padá; ktorý národ ale cíti nad sebou Boha, ten trvá vo zbožnej pokore.

Horal je básnikom naším: on uchytil časť krásy zo sveta slovenského a túto obliekol do krásy svojho božského ducha.

Jeho spevy majú prístojné miesto vo všebásni slovenskej.

Rečou spieva Horal najkrajšou, aká sa v duši človeka narodiť mohla; rečou, ktorá až vonia; rečou rýdzeho Liptova, akou iba Umka tatranská vstave je ozvať sa; rečou sladuškou, ktorá poteká čistá, jasná, ani striebristý potôčik a ktorá plynie sladko a voňave, ani voňavý med z úľa.

Horal svojimi dotklivými spevami zobudí každé nežné srdce; a kto Horala počuje spievať, ten s ním miluje a sa modlí; plesá a plače; teší sa a žiali, žiali tým najšľachetnejším žiaľom, akým sa srdce ľudské pohnúť vie, a túži so slzou v oku, so slzou, ktorú osládza tá najsviežejšia, najživšia nádeja…

Lastovíčatá si tak vychová mať v hniezde, aby vyletely a švítorily;… aj Horal spevy svoje si tak vypestoval v duši, aby ony vyletely v úboče tatranské, na polia slovenské.

A ta vyletia, ta poletia ony.

Tam budú švítoriť tklivo a najsladšie.

Milovať ich budú a laskať sa budú s nimi nežné Slávy dcéry.

Hájomil

Horal, Peter (vlastne Peter Bella. Nar. r. 1842 v Liptovskom Sv. Mikuláši; umrel v Pešti roku 1919): Piesne z ďaleka a iné verše

Horal patrí k básnikom, ktorí spievajú tónom ľudovej piesne. Z Pešti, kde bol úradníkom, túži smutnými veršami za svojím rodným krajom. Vo svojich veršoch zvečnil Slováka, ktorý miluje a ktorý vyznáva, že na láske stojí svet. Prostým slovom ľudovej piesne vie opisovať život vojakov, ich túžbu po domove a smrť na vzdialenom bojišti. Horal myšlienkove hľadel na východ, odkiaľ čakal spásu a obrodenie.