Zlatý fond > Diela > Obrazy z dejín prešovských evanjelikov


E-mail (povinné):

Belo Klein-Tesnoskalský:
Obrazy z dejín prešovských evanjelikov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 42 čitateľov

II. Z doby jozefinskej

Po konečnom utlumení povstania malkontentov pod Fraňom Rákócim II. protestantská cirkev bola vydaná na milosť a nemilosť pod vlivom katol. hierarchie stojacemu absolutizmu rakúskeho dvora. Protireformácia slávila svoje triumfy, väčšina vysokých rím. kat. cirkevných hodnostárov vytkla si za cieľ vykynožiť úplne prívržencov Lutherovho a Calvinovho učenia, lebo podľa nich jestvovanie čo len jedného kacíra poškvrní svätú matkocirkev.

Je prirodzené, že vo všeobecnom nátlaku trpela i prešovská cirkev a jej škola. Následkom prenasledovania stratila veľkú časť svojich fundácií a len horlivou a napnutou obetavosťou vládali evanjelici udržať svoj povestný ústav na žiadúcnej úrovni. Patronát kolegia obracia sa v zaujme školy na zahraničných panovníkov, roku 1708 vyslali Daniela Krmana a Samuela Pohorského ku švédskemu kráľovi Karlovi XII., v Poľsku táborom ležiacemu. Zriedkavá je taká obetavosť, akú preukázal voči prešovskej cirkvi Loffelholtz, cisársky generál.

Roku 1667 evanjelikmi zbudovaný novy stánok kolegiálnej školy zaujali jezuiti spolu i s kostolom a tieto dve budovy spojili chodbou, vedúcou s prvého poschodia kolégia na pravý chór. Evanjelici z vnútorného mesta vyhostení museli sa vysťahovať na predmestie, „Nižný Hušták“ zvané, a i tam im rozličné prekážky kládli v cestu. Na zbudovanie kostola vykázali priestor v súsedstve katana šarhu a keď evanjelici inde začali budovať, stavbu vrchnosť zastavila.[19] Roku 1715 prešovský posádkový veliteľ, katolíkmi naštvaný, protivil sa zbudovaniu školy z dôvodu blízkosti bašty, v ktorej je pušný prach uložený. Nová, merníkom hradu daná priaznivá odborná mienka stála Prešovčanov — podľa Vandráka — 3000 zlatých[20].

Jezuiti usadili sa pohodlne v cudzom hniezde, kacírom vykázali miesto „poza múry“ a ani tam ich nenechali na pokoji.

Roku 1749 rektor jezuitov udal evanjelikov, že vo svojej škole vyučujú filozofii a teológii a na skúškach zriaďujú o teologických témach verejné debaty. Vrchnostenské vyšetrovanie potvrdilo údaj. Miestodržiteľská rada na základe tomto navrhla zrušenie vyšších tried, čo kráľovná Maria Terezia v marci r. 1750 aj nariadila. Nepriateľsky smýšľajúca mestská vrchnosť ponáhľa sa s vykonaním nariadenia. Prešovčania teraz však na stupeň trónu kladú svoju inštanciu a prosba bola vyslyšaná. Maria Terezia v dobrej chvíli priaznive vybavila žiadosť, hoc dvorná kancelária a gróf Fekete narádzali odmietnutie.

Kráľovná za zásluhu pripísala petentom, že sa k jej osobe utiekali, vyhradila si tri podmienky. Školu môžu navštevovať len evanjelici augsburského vierovyznania, šuhajcov zo Sedmohradska neslobodno prijať za žiakov a daň snášajúci poddaní nesmú sa obťažiť.

Prešov však ťažko dochodil na cestu pokojného vývinu. O rok jezuiti už zas udávajú správu kolégia, že školu navštevuje šesť kalvínskych žiakov a navrhujú zrušenie školy. Rozhodnutie kráľovnino je však i teraz milostivé, uspokojí sa s odstránením žiakov helvétskej viery. V inom prípade vzali do pochybnosti reálnu hodnotu kolegiálnych základín a žiadali prísne vyšetrenie. Avšak svoje rozhodnutie Maria Terezia nedala už zvyklať.[21]

Kráľovnino shovievavé pokračovanie voči prešovskej škole vyvolalo obdiv, lebo ináč všeobecne panovala proti protestantom naprostou krutosťou a neporozumením. Zatváralo a hádalo sa na vlivného protektora. Ponúka sa však iné vysvetlenie: poukázal by som na možný subjektívny psychologický moment v pohnútkach milostivej nálady kráľovnej.

Maria Terezia iste poznala dejiny svojej ríše, mala vedomosť o neľudských ukrutnostiach, aké generál Caraffa, v mene jej starého otca Leopolda I. v Prešove páchal, aj sa pod istým zhrozila nad nimi, možno odtiaľ jej blahosklonosť voči prešovským evanjelikom.

Nasledoval ju v tom jej vznešený syn, ktorý svojimi predkami na prešovských protestantoch a ich škole páchané krivdy a neprávosti — vedený citom humanity a spravodlivosti — aspoň čiastočne odčinil.

Jozef II., cisár rímsko-nemecký, nekorunovaný kráľ Uhár a Čiech, už zamladi obznámil sa s dielami francúzskych reformátorov, podľa toho utvoril si svoj slobodomyselný svetonázor, ktorý potom do života uvádzal.

Po smrti svojho otca Fraňa I. bol od r. 1762 so svojou matkou spoluregentom v dedičných zemiach habsburského domu, v Uhorsku patrilo impérium Marii Terezii, čo korunovanej kráľovnej.

Jozef II., ako následník uhorského trónu, chcejúc sa obznámiť s panujúcimi pomerami krajiny, precestoval skoro všetky kraje Uhorska a Sedmohradska.

Roku 1770 osobne chcel obzreť — pre vtedy panujúce zmätky — na uhorsko-poľskej hranici postavený kordón pohraničnej stráže a vtedy navštívil aj Prešov. Jozef Hórk kolegiálny profesor vo svojom obsažnom diele. „Az eperjesi Collégium története“ obšírne opisuje pobyt následníka trónu v Prešove; zo zvlášť poučného opisu vynímam nasledovné podrobnosti.

Podľa ustáleného cestovného plánu prišiel Jozef II. 7. júna predpoludním o 11. hod. v sprievode poľsko-saského kniežaťa Alberta, dvoch generálov, ev. šlachtica Miltisza a šlachtica Nostitza a ubytoval sa v dome posádkového veliteľa.[22] Po 12. hod. prijal na výsluchu bez všetkých ceremonií niekoľkých osôb, bez rozdielu stavovského a vierovyznanského a nik od neho neodišiel so smutnou tvárou: šlachtic Imro Metzner z Bardiova sa žaloval, že ho nechcú prijať do verejnej služby preto, že je evanjelik, hoc aj u vojska slúžil. Na otázku Jozefovu, z akej príčiny opustil vojenskú službu, odpovedal Metzner, že to urobil k vôli svojej matke, ktorá s 9 deťmi zostala vdovou.

„Táto príčina je dojemná, budem mať o Vás starosť,“ odpovedal Jozef II. Tak potešil mnohých.

Nasledujúceho dňa vyjazdil do Solivaru, a evanjelici sa radili, ako ho majú prijať.

Kňaz prešovskej slovenskej evanj. cirkvi Gregor Fábry, ktorý mal úmysel pozdraviť II. Jozefa krátkou latinskou básňou, zabával sa v jednej záhrade s Berzevickým, kňazom giráltovským. Nebol vtedy — na šťastie — prítomný, lebo Jozef II. nemohol vystáť ceremonie a preto v Debrecíne neprijal jedným tógátom mu ponúkanú báseň. Tak teda i tento dobrý úmysel bol by možno pomýlil evanjelikov, zvlášť preto, že Fábry, ktorý si mnoho zakladal vo svojom básnictve, nedal sa celkom odhovoriť od svojho predsavzatia.

Ján Kriebel, nemecký kňaz, v noci robil rôzne memorandá a ľahnul si oblečený spať. Sotva začal driemať, zbudil ho hluk cválajúceho husára, preto pospiechal ku dverám a zpýtal sa, kto je tam? „Cisár žiada obzreť kostol a tu je na blízku,“ odvetil husár. Kriebel sa hneď poriadne obliekol, dal zavolať svojho kolegu Hellnera a prítomných profesorov a učiteľov, dal otvoriť kostol a keď už Jozef II. so sprievodom sa blížil, stali si všetcia do blízku, Kriebel a jeho spoločníci pokročili pred neho s hlbokou poklonou.

Jozef II. bol veľmi blahosklonný voči ním, sosňal klobúk a keď sa popri nich niesol na koni, riekol im, svojim poddaným: Ihr Diener. Keď sišiel s koňa, šiel Jozef II. so sprievodom prosto do kostola. Cestou kládol Krieblovi rozličné otázky:

— Odkedy stojí tento kostol?

— Od roku 1750.

— Predtým ste nemali kostola?

— Mali sme, ale keď sa starý kostol zrútil, zbudovali sme s dovolením túto priestrannú a pohodlnú modlitebnu.

— Aký je sbor veľký?

— S prirátaním všetkých členov sboru máme asi 4000 duší.

Jozef II. sňal klobúk a vošiel úctive do modlitebne[23], zastal pri oltári a spýtal sa, či sa cirkevníci pri službách Božích všetcia spracú do budovy? Kriebel odpovedal, že je sbor dvojrečový, totiž nemecký a slovenský a podľa toho dve cirkvi tvorí,[24] ktoré striedave v rozdielnom čase shromažďujú sa k službám Božím. Jozef II. vzal to v známosť a spýtal sa, koľko kazateľov je zamestnaných a či sú všetci prítomní? Kriebel na to odpovedal, že oni dvaja prítomní sú, oba patria k nemeckému sboru, slovenský sbor má jedného kazateľa, ten je však nie prítomný.

Nato sa knieža Albert spýtal Hellnera, či majú evanjelici i teraz superitendentov a kde? Túto otázku opakoval i Jozef II., Kriebel odpovedal, že áno, i teraz majú a spomnul Eliáša Fischera, kežmarského kazateľa, superitendenta potiského dištriktu.

Jozef II. potom zblízka obzrel oltár aj obraz cisárovnej s nápisom Maria Therezia, dlho sa pozorne díval naň, s úsmevom.

Vyjdúc z modlitebne, obrátil sa ku škole. Na otázku, čo všetko sa v nej vyučuje, Kriebel odpovedal, že nižšie predmety (humaniora), ale i teologia a filozofia, lenže nie obšírne, len asi aby mali poslucháči pochop o tom.

Trieda gramatistov a donátov (pomenovanie podľa hlavných predmetov) bola práve otvorená, vošiel dnu, prítomní žiaci vítali ho s povstaním a zvyklým pozdravom „grata praesentia“.

Na otázku Jozefovu, či majú i tu na povzbudenie mládeže rozličné znaky pre dobrých a zlých žiakov, ukázal Kriebel zlatú a slamennú korunu, ktoré tam visely na katedre učiteľa. Ešte si obzrel za školou podľa návrhu istým žiakom menom Heinselim urobené opevnenie, ktorého čiastky knieža Albert vysvetľoval.

— Koľko cirkví majú evanjelici v tejto stolici? — spýtal sa ďalej Jozef II.

— Krem mestských sborov a filií jestvuje už len asi 10 sborov. Predtým sme mali do 40, aj viac.

— Čo je príčina tomuto úpadku? Všakver zákony z roku 1681? (Tým chcel označiť, že je dobre informovaný.)

Na Kriebla upravenú otázku: zkadiaľ je rodák, odvetil tento: Ja a môj kolega sme Spišiaci. Tam by Vaša jasnosť skoro samých Nemcov našla.

— To je mne milá vec. To sa mi páči.

Jozef II. sa ešte spýtal, či teológiu v Uhorsku možno úplne skončiť?

— Nie, takýchto škôl tu niet, študujeme zväčša v Nemecku.

— Snáď v Göttinge a Halle?

— I v týchto mestách, avšak najviac na akademiách v Lipsku a Wittenbergu, ktoré sú pre poslucháčov z Uhár dobre zariadené.

Dúfame, že milosť a dobrota najvyššieho miesta tu v našej vlasti postará sa o podobnú akademiu.

Druhý Jozef nepozastavil sa nad dôvernými slovami, lež vypočul ich s najvľúdnejším pohľadom. A keď už začal rýchlejšie jazdiť, Kriebel tiež veľkými krokami ho nasledoval a bozkal rúcho následníka trónu. Tento potom s celým komonstvom odjazdil cez šiance smerom vyšnej brány do mesta“. Toľko o tom u Horka.

*

Kriebel nadobudnul si nemalých zásluh, že vedel u Jozefa II. vzbudiť porozumenie pre vitálne záujmy prešovských evanjelikov; avšak jeho pokračovanie voči Greg. Fábrymu, kňazovi slovenskej evanjelickej cirkvi, — mierne rečeno — nebolo na mieste. Z malicherného dôvodu hľadel ho vylúčiť z výsluchu u budúceho panovníka, — tisnúc interesy nemeckej cirkvi do popredia; zračí sa v tom egoismus nemeckých osadníkov, akým sa chovali voči Slovákom i Maďarom.

A Gregor Fábry preca nebol jednoduchým tógátom, lež váženým kňazom a výtečným profesorom. Ján Matej Korabínsky prešovský rodák, vo svojom geograficko-historickom diele, píše o ňom:[25] „O Gregorovi Fábrymu treba poznamenať, že mal neobyčajné vychovávateľské schopnosti a u celej študujúcej mládeže získal si lásku a vážnosť.

Na svoje meniny mládež prekvapúval nejakým darom a robieval ten deň príjemným. Na jeho zbehlosť v matematike, poézii a v rečníctve a na jeho ostatné významné vlastnosti radi sa pamätajú mnohí z jeho vtedajších poslucháčov a známych s uznaním. Zomrel pred niekoľko rokmi ako superintendent“.

Toľko u Korabinského. Gregor Fábry narodil sa 6. marca 1718 v Hrušove, Gemerskej stolici z otca Petra Fábryho roľníka a matky Katreny Štefanidesovej. Od roku 1744 bol poslucháčom univerzity v Jene, kde ho 23. novembra 1747 gróf Karol Fridrich Kaltschmied ovenčil[26] vavrínom za cisárskeho básnika (poeta laureatus). Neobstoja tedy o ňom Krieblove zľahčujúce poznámky. Písal i slovenské verše menovite epitaf k exekviam Tomáša Dessewffyho, inšpektora potiského okolia.

Za 18 rokov bol rektorom kolegiálnej školy. Roku 1767 stal sa kňazom slov. cirkvi, r. 1774 po smrti Fischerovej ho zvolili za superintendenta potiského okolia, zomrel 4. apríla r. 1779.

Tolerančný edikt

Za života svojej matky Jozef II. hatený bol v uskutočňovaní svojich slobodomyseľných reforiem. Dňa 29. nov. 1780 zomrela však Maria Terézia a jej syn stal sa jediným panovníkom celej ríše. Nadišiel čas, v ktorom mohol svoje ďalekosiahle úmysly bez obalu uskutočniť.

Prvou starosťou jeho ušlachtilej duše bolo zlepšenie stavu uhorských protestantov. Pri jeho vstúpení na trón protestanti z Austrie nemali nijakých práv, v Uhorsku veľmi málo. Po uzavretí pokoja v Satmári, v nasledujúcich dvoch generáciách, katolicizmus obsiahol moc a vládu v Uhrách a usiloval sa plne využiť svoje víťazstvo.

Jozef II. odpútal sa od tradičnej nepriazne svojich predkov voči protestantizmu, osvedčil sa čo apoštol tolerancie a náboženskej snášanlivosti. Naložil dvornej kancelárii, aby mu predostrela všetky, v náboženských veciach vynesené kráľovské rozhodnutia. Bol to celý arzenál na protestantov namierených urputných zbraní.

Cisár Jozef II. videl v bezprávnom položení protestantov nebezpečie pre pokoj v krajine a za štátny záujem uznal odstránenie útisku. Podľa toho aj konal: 25. okt. 1781 vyšiel takzvaný tolerančný edikt, nesúci nekatolíckym kresťanským vierovyznancom plné občianske právo a náboženskú slobodu.

Tolerancia vychodí zo všeobecnej zásady náboženskej slobody.

Prvý bod dovoľuje súkromné služby božie všade tam, kde dosiaľ nemali právo na verejné. To znamená, že kdekoľvek je na takomto mieste viac než 100 nekatolíckych rodín, ktorí bez nebezpečia schudobnenia vládzu vydržať kostol, kňaza, učiteľa, môžu zbudovať kostol, avšak bez veže a bez zvonov — môžu si povolať kňaza a učiteľa.

2. Nekatolíci môžu sa dostať na svetské hodnosti a úrady tam, kde ich dosiaľ zákon vytvoril. V Chorvátsku a v niektorom slob. kráľ. meste, budú s času na čas kráľovskou dišpenzáciou na to uspôsobení. Inde všade bude ohľad bratý len na zásluhy, schopnosti a na počestný kresťanský život.

3. Netreba im prísahu složiť, ktorá sa protiví ich náboženstvu.

5. Toto nariadenie nezruší na základe starších zákonov a privilégií nadobudnuté práva, s druhej strany necháva aj práva katolíckej viery, nakoľko v Chorvatsku a v niektorom slobodnom kráľovskom meste nedovoľuje verejné služby božie a súkromné dovoľuje len z milosti kráľovskej. — Tieto všeobecné zákony nariadilo Jeho veličenstvo v každej svojej krajine bez žiadania. Miestodržiteľstvo všade tam, kde dostatočný počet vykazujú, súkromné služby božie povolilo.

6. V smysle tolerancie nariadil cisár ďalej:

V miešaných manželstvách nech prestanú reversy, ktoré na to viazaly rodičov, aby všetky svoje deti vychovávali v kat. náboženstve. Predpis bol ten, že keď je otec katolík, všetky deti majú byť v jeho viere vychovávané, to je výhoda panujúceho náboženstva. Keď je otec nekatolík, chlapci nasledujú jeho vieru, dievčatá matkinu.

7. Keď nekatolícky muž prestúpi, všetky maloleté deti ho nasledujú. Keď matka katolizuje, idú s ňou dievčatá. Katolíci nemôžu preniesť na svoju vieru nekatolícke deti a siroty.

8. Pôrodné baby helvetského vierovyznania nemajú sa prenasledovať pre krstenie.

9. Katolícky kňaz nech nenavštevuje nekatolíckeho chorého proti jeho vôli, jestli však to chorý žiada, nech ho pustia dnu. Nekatolíckych väzňov vlastní kňazi potešujú aj na popravišti.

10. Keď v jednej obci nekatolíci nemôžu vydržiavať školu, môžu posielať svoje deti do katolíckej alebo do nekatolíckej školy iného vyznania. Sbieranie nekatolíckych žiakov je prísne zakázané.

11. Nik nech nehatí nekatolíkov v majetku doterajších kostolov. S dovolením miestodržiteľstva môžu nové budovať, jestli to ľud veľmi neobťaží.

12. Evanjelické filiálky zostanú. Proti kňazom filiálky navštevujúcim zavedená fiškálska akcia sa má zastaviť.[27]

Na službách božích veľmožov a zemanov môžu brať účasť aj obyvatelia susednej obce.

14. Biskupi, ktorí evanj. kňazov skúšali, exeminujúc ich o krste, — nech to zanechajú. Superintendenti smú navštevovať kňazov svojej viery, jestli pri tej príležitosti sbierku nezavedú. Proti tomu činiacich prísny trest zastihne. Jestli nekatolíci chcú svolať synodu, to sa im na základe 30. článku z roku 1715 dovolí takým spôsobom, že vopred predostrú predmety rokovania a že synoda v prítomnosti dvoch kráľ. komisárov, jedného katolíka a jedného nekatolíka, bude sa konať.

15. Nezmeniteľným zákonom je, že nik sa nesmie telesne alebo peňažite pokutovať pre jeho vieru, ak len trestný čin nespácha.

Preto nech sa zdržiavajú katolíci haniť nekatolíkov a títo navzájom. Staršie náboženské nariadenia nakoľko sa týmito výnosmi nemenia, zostanú v platnosti.

Nariadeniu predišly mnohé porady v štátnej rade (Staatsrath). Jeden člen rady — gróf Hatzfeld — mal rozličné obavy, naproti tomu člen rady Gebler a český veľmož Vencel Anton Kaunitz, štátny kancelár a zaslúžilý dávny hodnostár rakúskeho domu, podporil novoty cisárove.

Vykonanie tolerancie

Úsilie Jozefa II. v prospech náboženskej slobody vyvolalo u pápeža Pia VI. konsternáciu, odhodlal sa navštíviť cisára vo Viedni, dúfajúc od osobného styku priaznivý vliv na smýšľanie panovníka. To však nemalo nijakého úspechu. Cisár prijal hlavu katolíckej cirkvi s najväčšou reverenciou, šiel však ďalej na započatej ceste. Kancelár Kaunitz naprosto odmietol protest pápežského nuncia.

Katolícky vyšší klérus pod vedením ostrihomského primasa prijal tolerančný edikt s najväčším odporom. Ím to bolo prestúpením zákona, všetcia predostierajú námietky proti nariadeniu a vo svojich diecézach pracujú na zmarení slobodomyseľnej reformy.

Svetské vysoké hodnosti boly tiež v katolíckych rukách, menovať len katolíkov menovali a sebavedomí, horliví protestanti zriekli sa radšej úradu, než že by boli skladali náboženskému presvedčeniu protiviacu sa prísahu. Miestodržiteľstvo, uhorská kancelária robily uskutočneniu tolerančného patentu rozličné prekážky.

V mnohých konkrétnych pádoch pokračovali cirkevní a svetskí hodnostári s pominutím tolerancie, avšak cisár Jozef s obdivuhodnou energiou v každom prípade zabezpečil platnosť svojim nariadeniam.

Medzi predostretými nadpismi zvláštnej povesti si získala reprezentácia stolnobelehradského biskupa. Vyhlásil, že je Jozef II. nie korunovaným kráľom a preto jeho privilegie nie sú platné. Miešané manželstvá sú len katolíkom na škodu. Vychovávanie sirôt v katol. viere nikoho neuráža. Väčší hriech je v tom, keď terajšie nariadenie pokrstenie detí odvislým robí od samovôle nekatolíckych rodičov. On ako biskup pri vizitáciach presvedčil sa, že mnohí kalvínski kňazi neuznávajú krst za potrebný ku spaseniu a že ani jeden nedovolí pôrodnej babe krstiť deti ani v najväčšej potrebe. Takým činom mnoho detí stratí večné spasenie.

Zákaz návštevy chorých prekáža kňazom v ich apoštolskej úlohe. Pohania nevolali apoštolov k sebe, títo sami vyhľadali blúdiacich, ináč by sa nebola šírila samospasiteľná viera. Kto v tomto biskupovi prekáža, koná násilie na svedomí.

Podobne sa vyslovili vo svojich predostretiach všetci ostatní biskupovia a mnohé stolice. V niektorých podali protestanti osobitný návrh. Stolica kumánska (Jászkunság) nepredostrela nadpis protestantov, ktorým vyslovujú vďaku za tolerančný edikt.

Šopronská stolica diví sa, že v dobe pokoja dávajú sa výhody protestantom. Protiví sa zvyku, aby nekatolík úrad zastával.

Adresa Satmarskej stolice hovorí, že protestanti doniesli nám Turka na krk. Uhorsko je apoštolská krajina, Regnum Marianum. Nič sa tak neprotiví spravedlivosti ako sloboda svedomia.

Šarišská stolica vyzdvihuje, že ani nekatolíckym vlastencom nie je vhod spôsob, akým bola tolerancia vyhlásená. (3. Apríl 1782).

Všetcia bez výnimky naliehajú na svolaní krajinského snemu, ktorý je jedine oprávnený rozhodovať. Tak sa osvedčila i Šomodská stolica, ktorá ináč s poďakovaním prijala nariadenie.

Jozef II. cez zimu pevne sa pridŕža svojho rozhodnutia. Nariaďuje, aby patent bol na stoličných kongregáciach vyhlásený. Proti nemu došlé predostretia majú sa na kopu odkladať, ale vec nemožno odročiť.

Povolenie protestantských služieb božích záviselo podľa tolerančného ediktu od stoličných vrchností a v druhej inštancii od miestodržiteľstva, ktoré v najviac prípadoch odmietave rozhodly, alebo aspoň spozdile vec vybavovaly. Cisár vždy liberálne pokračoval a preťahovanie záležitostí karhal. Pohrozil, že bude prinútený zvláštnu komisiu vyslať na tvár miesta a neposlušných županov a iných činiteľov stoličných zbaví úradu.

Uhorská kancelária chcela odsúdiť jednu ženu pre zanechanie katolíckej viery na ročné väzenie, pôstom zostreného. Cisár proti tomu vyriekol zásadu, že je apostázia nie zločinom a nemôže byť trestaná.

Kancelária ozvala sa proti tomu, že pri zapĺňaní úradov nemá sa brať ohľad na vierovyznanie. Hovorí, že to môže mať zlé následky. Cisár vyhlásil, že je jeho prianím, aby medzi obyvateľmi štátu obapolnou snášanlivosťou taký bratský súhlas sa utvoril, že by sa otázka vierovyznania viac nevyskytla.

Cisár jedno za druhým sám skúma každú inštanciu, sám ju signuje a postúpi kancelárii na vybavenie. V Sv. Jure a Lubietovej nekatolíkov vytvorili z úradov. Nariadil novú reštavráciu.

Kancelária chce trestať hodrušského kňaza pre návštevu filiálok. Cisár znovu vyhlásil, že je to slobodno a že cirkev môže mať aj učiteľa. Kancelárii nakladá, aby už raz skončila neprajné vybavovanie podobných prípadov. Grófovi Pálffymu píše, že je v skutku hnusné (eckelhaft) videť protivenstvá, akým je v Uhrách tolerancia vystavená.

Pri novom zriadení miestodržiteľskej rady, ktoré sa vtedy dialo, cisár vymenoval dvoch protestantov k najvyššej uhorskej vrchnosti, Ladislava Prónayho, evanjelika a. vyzn. a Fraňa Darvasa, reformátskeho vierovyznania. Týmito skutkami cisár skutočne uviedol do života toleranciu. Jeden protestantský miestodržiteľský radca viac vykonal ako tisíc rozkazov a hrozieb. Už teraz každému zrejmým bolo, že je starému cirkevno-politickému systému koniec. Do tých čias pozerali na celú náboženskú slobodu ako na dočasnú.

Administráciu miest, ktorá bola zvlášť planá, hodlal cisár zlepšiť tým, že odporúčal za senátorov a mešťanostov vyslúžených vojenských dôstojníkov. Právo slobodnej voľby chce zadržať, ale zato takým zaslúžilým ľuďom by dal prednosť pred čižmármi a inými remeselníkmi.

Dbá aj na to, aby pri reštavrácii nevytvorili zaslúžilého človeka pre jeho vierovyznanie.[28] Do Košíc a Prešova nariadi vymenovanie dvoch nekatolíckych mestských senátorov.[29]

*

Pre rozvažité a logické smýšľanie cisárovo charakteristické je jeho zakročenie proti rožňavskému biskupovi v záležitosti odopretia dišpenzu k uzavretiu manželského sňatku.[30]

Jeden protestant a jedna katolíčka, v treťom a štvrtom stupni vice versa príbuzní, chcú stúpiť do manželského stavu. Rožňavský biskup môže dať dišpenzáciu, ale jej nedá, lebo jedna stránka je katolíčka a pre túto by mohlo jestvovať nebezpečie zvádzania a on, biskup, by k tomu dišpenzáciou do istej miery prispel. On — ako hovorí — „dvihá oči k nebu, pomýšľa na večnosť a na súdny deň“.

Je to pekné a pozdvihujúce, čo sa jeho svedomia týka, ale strašne blbé (erzdum) na kombinovanie a posúdenie okolností. Lebo miesto toho, aby oči k nebu dvíhal a súdny deň spomínal, mal na to mysleť, že katolícku osobu, ktorej zabránil sňatok uzavreť, uvalil tým do väčšieho nebezpečia, ako keby jej bol sňatok povolil a že pre spasiteľnú vieru horšie následky môžu povstať, lebo nie každý človek je na martyrium stvorený a keď vie, že do manželského stavu ním žiadaného len tak sa môže dostať, keď sa k protestanskej viere prizná a od katolíckej odpadne, tak vidím väčšie nebezpečie v biskupovom jednaní, nežli v povolení dišpenzácie.

Krem toho, keď katolícka osoba svoju vieru zanechá, budú všetky deti protestantsky vychované, keď však biskup dišpenz udelí, vtedy aspoň polovica deti bude katolícky vychované, — znova doklad jeho blbosti.

V prítomnom páde — hovorí cisár ďalej — biskup nedal dišpenz pre nebezpečie odpadnutia od katol. viery. Ja vravím, že málo ľudí je tak pevných vo svojej katolíckej viere, ako práve otázna osoba, ktorá sa na tak dlhý čas biskupskými nesmyseľnými a protivnými (eckelhaften) prekážkami dá hatiť v svojom predsavzatí a oddialiť od svojho žiadaného cieľu len preto, že nechce katolícku vieru opustiť, kdežto keby od viery odpadla, by už dávno bola v manželskom stave.“

Na koniec cisár dal vyzvať biskupa, aby zadal svoju demisiu. Jestli nemá z čoho žiť, má sa podať cisárovi návrh na miernu penziu pre biskupa. Pre túto dišpenzáciu nemá byť jeho svedomie znepokojené, lebo tú udelí alebo vicarius generalis alebo jeho nástupca.

Jozef II. znova v Prešove

Radosť protestantov nad novým poriadkom vecí bola nesmierna. Ich vierovyznanie nebolo ešte uznané za roveň katolíckemu, ale pokrok bol úžasný.

Na všeobecnej radosti mali prešovskí evanjelici podiel dvojnásobný. Pomocou veľkodušného cisára, ktorý začiatkom júla 1783 do Prešova prišiel, získali si zpäť svoje majetky, kostol i budovu Kolégia. Po zrušení jezuitského rádu pápežom XIV. Clemensom r. 1773 kolégium vyprázdnili a kostol zatvorili. Jozef II. nástojil na tom, aby sa kolégium predalo, lebo so všetkými majetkami v roku 1782 ním zrušených rádov tak učinil a nechcel robiť výnimku ani s majetkami prešovského jezuitského rádu. A to tým menej, lebo nariadil ustanovenie nových plebánií, dal založiť ľudové školy i k tomu všetkému bolo treba mnoho peňazí.

Licitácia bola vypísaná na 24. mája 1783.

Mesto Prešov robilo si nároky na kostol, ktorý by boli chceli upotrebiť na sklad vojenských zbraní; 12. nov. 1782 zadal magistrát v tomto smysle na kráľovskú komoru návrh. Odvolali sa na to, že kostol roku 1642 mesto samo budovalo, ako to na náčelie kostola zamurovaná mramorová pamätná doska dosvedčuje. Má nasledovný nápis.

Anno DMCXLII.
Die prima may.

Templum hoc in Honorem S S Trinitatis Sumptibus Regiae, ac Liberae Civitatis Eperiensis, — Judice Nobile Daniele Lengfelner, Aedilis vero Nobile Adamo Czimerman, itidem Circumspecto Daniele Schneider est fundatum et feliciter Die XV Junij MDCXLII. continuatum.[31]

Mesto ponúka za vnútorné zariadenie kostola 1000 r. zlatých v prospech študíjneho fondu; veľký oltár aj pobočné oltáre by sa prepustily brestovskej cirkvi, lebo zariadenie kostola bolo aj tak pátrami jezuitov z mestských prostriedkov zadovážené, preto po práve patrí parochiálnej (mestskej) cirkvi a nie jezuitom.

Ako sme vyššie videli, mesto Prešov r. 1642 skutočne vystavilo kostol pre evanjelikov maďarskej národnosti, nakoľko Nemci terajší veľký kostol užívali a Slováci terajší gr. kat kostol. Vtedy bol celý Prešov evanjelický, malo tedy mesto starosť o náboženské potreby evanjelikov všetkých troch národností. Maďari sa dlho netešili kostolu, r. 1673 bol spolu s nemeckým kostolom datý jezuitom, slovenský kostol prešiel do rúk minorítov.

V ďalšom podaní na kráľovskú komoru ponúka magistrát mesta za budovu kolégia 2500 r. zlatých, vývodiac, že keď trnavskí stavitelia bývalý „Adalbertínsky seminár“ (terajšia fara) na 5000 zl. cenili, budova kolegia, ktorá je vraj len prázdna kopa kameňov (manis Lapidum congeries), je asi len polovicu hodná.

Padania podpisovali:

Clientes et servi humillimi Josephus Schmitsek m. p. Judex,
Michael Mauchs m. p.,
Joannes Platsko m. p.,
Michael Villecz m. p.,
Josephus Horcsinyi m. p.,
Josephus Krausz m. p.,
Mathias Faczonyi m. p. et Samuel Steller m. p., Senatores,
Ladisslaus Kiss m. p., Tribunus plebis.

Poslední dvaja senátorovia boli evanjelici. M. Faczonyi, poddozorca slovenskej a S. Steller, člen nemeckej cirkvi.

I evanjelici hlásili sa k slovu. V archíve mesta nachodí sa rukopis: Diversae represantiones sub Josephini Systhemate; z toho podávam v preklade spoločnú ofertu nemeckého a slovenského sboru.

„V mene obecenstva oboch národov prešovských augsburskému vierovyznaniu oddaných, (Nomine Communitatis utriusque Nationis Augustanae Confessioni addictae Eperiessiensis) z príležitosti licitácie rezidencie zrušeného rádu v pevnej nádeji, že obdržíme na umiestnenie učiteľov a profesorov, ako aj prednášajúcich študentov dobrotivé povolenie cisársko-kráľovské — ponúkame za budovu rezidencionálnu čili kolegiálnu 3010 r. zl., teda o 10 zl. viac ako mestský magistrát ponúknul. Keďby však i spojený kolegiálny kostol pod licitáciu prišiel — ponúkame ešte 1990 r. zl., tak teda za obe stavby spolu 5000 r. zl, čo pre väčšiu istotu písomne vyhlásiť za potrebné sme uznali. V Prešove 24. mája 1783.“

Ďalší priebeh pokračovania latinsky opísal Sámuel Nicolai, kňaz prešovskej slovenskej ev. cirkvi a superintendent potiského okolia v pamätnej knihe slov. ev. sboru. Z toho vynímam v preklade:

„Boli auktoritu majúci mužovia, ktorí radili, aby evanjelici licitovať sa nepodujali, aby ich, keď sa vec nevydarí, nevysmiali. Ale evanjelici, keď v Austrii Cyprus panoval, mali príhodný čas využiť. Lebo hoc aj kostol, ktorý teraz užívali, bol elegantný a pohodlný, jednako bol obďaleč a vyjmúc nevysokých fundamentov drevený a čiastočne aj nachýlený. A budova školy nemala už veľkej stálosti. Prišli tedy zúčastniť sa licitácie.

Darmo by sa boli ustávali, keby vec od týchto senátorov bola závisela, ktorí licitáciu viedli. Títo evanjelickým vyslancom rozhodne vyhlásili, že len na kolégium môžu licitovať, ohľadom kostola sú na predmestie odkázaní, poneváč je nie ocenený.

Evanjelici avšak kolégium bez kostola kupovať nechceli. Z tej príčiny aby žiaden pokus nevynechali, radili sa s prednostom „Triciatky“, statočným Čechom. Ten odpovedal, že keď iní kupci neprídu alebo len Židia, môžu kostol kúpiť. Mestský magistrát vyhlásil, že je kostol na zrútení, že sa len jeho materiál môže predávať.

Tak stály veci a kto vie, ako by sa boly vyvinuly, ale evanjelici celú záležitosť predniesli cisárovi Jozefovi, ktorý práve na čas znova prišiel do Prešova. Cisár dal si kostol ukázať a povedal: „Ja kostol na bárs čo môžem upotrebiť, ale radšej ho vám dám, lebo toho istého Boha zvelebujeme.“ Toto hovoriaceho pri ňom stojaci inšpektor škôl Ladomirsky v ostatnom slove nenadále chcel by bol korigovať, ale cisár ho zamračenou tvárou (vultu modicum austero) zahriaknul.

Záležitosť však nemohla hneď byť skončená. Magistrát považujúc počínanie evanjelikov za marné, poveril Drozdíka, viedenského svojho agenta, aby vo zvláštnej audinencii 6000 zlatých ponúknul. Poprední katolíci mali porady a prosili jágerského biskupa Karola Esterházyho, ktorý keď môhol evanjelikom škodiť, žiadnu príležitosť nezmeškal, aby ponuknutím väčšej sumy tieto budovy evanjelikom z rúk vyrval. Tento avšak odpovedal, že vec neskoro započali, že čo cisár (Imperator) raz sľúbil, to nerevokuje.

Konečne prišiel mandát, ktorý kázal evanjelikom odovzdať, čo kúpili. Keď kúpnu cenu vyplatili, 25. nov. 1784 vyššie spomenutý predstavený „Triciatky“ odovzdal kľúče obidvoch budov v prítomnosti magistrátu s výrazom dobroprania novým majiteľom. Jezuiti vidiac kostol zdnuky osvetlený, pozerali na oltár,počuli spev…“

O tomto vážnom historickom akte píše Hork v spomenutom diele svojom.

— Odovzdávajúca listina bola 24. novembra 1784 v dvoch exemplároch vyhotovená, podpísali ju: Jakub Lerner, triciatnik ako odovzdávajúci a Žigmund Toperczer, ako prešovskej ev. cirkvi a školy inšpektor, Ján Désy, školský pokladník a Samuel Waxmann, cirkevný pokladník ako prijímajúci. Poslední 6000 zl. obnášajúcu kúpnu cenu vyplatili. Deň na to triciatnik Jakub Lerner, ako homo regius a Jozef Schmitsek, ako mestský sudca (Judex) v prítomnosti veľkého zástupu rozličného vierovyznania — slávnostným spôsobom odovzdali Žigmundovi Toperczerovi.

[32]

PRVOTINY
Služeb vďečnosti, djku čineni, proseb a žádostí kterážto
Bohu svému
Cyrkev Evangelická Pressovská
Náciji Slovenské
do chrámu, z ktorého pred 74 lety zastehovana byla,
zase radostne navrácená
na slávnost Letníc Leta Páne 1785
skrz kazatele svého nábožne obetovala.
W Pressove, u Augusta Henrika Pape

Nicolai v Predmluve hovorí:

A již nyni povzbudil Ducha milostiwého krále wassého Jozefa druhého, oprawdivého Cýra Rakouského, k štestí poddaných a našého století narodzeného a na vznessený Trůn královský povýsseného, k tomu, aby zase privédl Syonské wasse shromaždení, wasse Boží služby do vnítrného Města, aby je privédl na toto místo, na kterém se predtým Predkowe wassi Bohu svému klaneli, ano který Otcowe wassi pred stočtyridseti a trojma lety vystawili a Trojjedinému Bohu poswetili. (1642).

V Prístupe hovorí:

Po sedemdesát zajiste letech, Cyrus král Perský vybojoval Babilon, lid Izraelský propustil do wlasti a svobodu jemu dal k staweni Chrámu Jeruzalemského, jako nás o tom Historie lidu tohoto preswedčuje. Tento Chrám Cyrkwi nassi Roku Páne 1711 poslední krát odňat byl.

V Závirke vraví:

Cirkew ewangelická Pressowská! S tebou se radují všetky Evangelické Uherské Cyrkwe negen príčinu Chrámu tohoto, ale i príčinú Školy neb kollegiumu: kterážto predtým byla Semenárem Evangelické Cyrkve, dauffame, že y tam w nem užiteční Cyrkwi y Kragine Mužowé wychowáwaní budou.

*

Nicolai zaznamenal vo svojom pamätnom spise len jeden pád neprajnosti so strany katolíckej voči odovzdaniu kostola evanjelikom. Bol to miestny kat. kňaz, ktorý nariekal nad tým, že vidí luteránov do jezuitom odobratého kostola vchodiť a počuje ích tam „blačať“. (… eos ibidem balantes audiam.)

Naproti tomu veľká masa katolíckych spoluobčanov chovala sa indiferentne, ba po väčšine skôr priaznive a priateľsky. Magistrát mesta súčastnil sa síce licitácie, tým však len mestské záujmy hodlal podporiť, nakoľko otázny kostol na trovy mesta bol budovaný. Keď sa však kostol evanjelikom pririeknul, uspokojili sa a sami odovzdali kúpené objekty slávnostne.

Tak sa viedlo tolerančnému patentu v celej krajine.

Dá sa rozumeť, že katolícka hierarchia pozerala s nedôverou na kategorické počínanie osvieteného panovníka, videli v jeho priazni k evanjelikom ohrožené vlastné záujmy.

Že však zo svetských katolíkov nie všetcia sdielali odmietavé stanovisko cirkevných hodnostárov voči tolerancii, na to poukazuje mienka vyššie už spomenutého historického spisovateľa Antona Szirmayho, katolíka,[33] ktorý vyzdvihuje spravodlivosť cisárovho pokračovania:

„Toleranciou cisár k sebe pripútal veľkú čiastku svojho ľudu. Mnohé stolice a slobodné kresťanské mestá poslaly protesty proti reforme skôr z poverčivosti, než z politických dôvodov. Keby sa boly dívaly bez predsudkov na účinky múdreho panovníka, boly by sa presvedčily, aké sú užitočné, spravedlivé a sväté.

Pozdejší vek nebude veriť príkladom intolerancie a neľudskosti, aké v mojej dobe proti evanjelikom tropili.

Tretina obyvateľov cisárovej ríše nepatrí ku katolíckej viere. Títo práve tak prelievali krv za kráľa a vlasť ako my, všetky občianske ťarchy znášali a preca boli zbavení práv a dobrodení krajiny len preto, že iným smerom hľadali cestu k nebesám.

Do týchto čias, keď nebolo súcich rímsko-katol. jednotlivcov, často sa dostali do úradov podlí prišelci, ktorým dali prednosť pred najvýtečnejšími občanmi, jestli títo k inej viere patrili. Že tedy humánny panovník vyzdvihnul rozdiele medzi občanmi, to je jeho najspravedlivejším skutkom.“

Tolerančný edikt v širokých vrstvách katolíckeho ľudu nenašiel vážneho odporu, nenarazil na protichodné záujmy. Za dvoje století spolunažívania katolíkov a evanjelikov zlepšil sa pomer medzi nimi, zvlášť krížnymi manželstvami, napomohla sa navzájom obapolná úcta rôznych vierovyznaní.

V rokoch 1784 — 1785 tolerancia v jej podstate je už do života uvedená.

*

Tým žalostnejší bol osud ďalších reforiem cisárových.

Tu už dobromienené úmysly cisárove stretly sa naprostým vzdorom.

Tak i jeho v prospech poddanství vynesený patent, ktorým zrušil ich osobnú odvislosť od zemského pána (Leibeigenschaft) i od pôdy (glebae adstricti), dajúc im právo slobodného sťahovania. Prestal pojem „večný poddaný“, sedliak mohol sa ženiť bez dovolenia svojho pána, smel vstúpiť na vedeckú postať alebo robiť remeslo. Nariadenie zrušilo sudcovské právo zemana nad svojím poddaným.

V dedičných zemiach dynastie prevedenie reformy išlo hladko, v Uhrách stretlo sa s odporom oveľa početnejšieho nižšieho zemianstva, ktoré tvorilo jadro uhorského národa. Touto reformou a zvlášť úmyslom cisárovym uskutočniť všeobecné snášanie krajinských tiarch, videli ohroženú svoju hmotnú existenciu. Do tých čias zeman daň neplatil. Tí, ktorých tolerancia cisárovými fanatickými ctiteľmi spravila a ktorých ani zavedenie nemeckej reči nemohlo v loyalite zvyklať, teraz sa stali rozhorčenými protivníkmi cisára. S obavou a zášťou pozerali na popisy pozemkov, na prípravy k zavedeniu katastru a pozemkových kníh.

Tuhy odpor vzbudily centralistické snahy cisárove, kroré sa javily v prenesení koruny a klenotov do Viedne, a v nevšímaní a v pominutí uhorskej ústavy, čo vrcholilo v nesvolaní snemu. Proti cisárovmu absolutizmu vzopreli sa stoličné municípie, jeho nariadeniam nadstavily pasívnu rezistenciu, na svojich kongregáciach vynášaly renitentné uzavretia, ktoré predostrely cestou uhorskej kancelárie. Odvolávajúc sa na neúrodu odopreli zásobenie armády, stojacej pod vodcovstvom generála Laudona na južných hraniciach v boji proti Turkom a odopreli i regrutovanie.

Zavedenie nemeckej diplomatickej reči prispelo tiež k nespokojnosti krajiny.

Spomenutia zasluhuje D. Rapantom sdelený politický hanopis slovenský z doby Jozefa II.[34] V úvode hovorí Rapant:

„Je prirodzené, že reformy (Jozefa II.) vyvolaly vo vrstvách nimi najviac dotknutých, šľachtických, hodne nespokojnosti, ktorej často bol daný výraz aj písomne.

V archíve býv. uh. kancelárie zachoval sa nám jedon takýto spisok slovenský, a to vo veršoch, z roku 1787. Jeho autorom podľa hlásenia vicišpána stolice Oravsko-Liptovskej bol Ladislav Záborský z Demänovej. Pri výsluchu u vicišpána Záborský autorstvo priznal, vyhováral sa však tým, že sostavil svoje verše, ako patvarista u vicišpána Szentiványho z rôznych veršov, ktoré kolovaly po stolici pred dvoma rokmi a boly predostreté aj miestodržiteľskej rade. Jozef II. nadiktoval Záborskému mimo neschopnosti k úradu ešte polročné stoličné väzenie (na vlastné útraty).“

Verš je zaujímavá dobová pamiatka, preto nebude škodiť otlačiť ho i tu.

Panujú krajino ach Nemci nad nami,
Milý Jozef druhý, čože bude s nami?
Závisť majú Nemci, Cisár jest priskúpy.
Že nemúž byť dobre, pochopí i hlúpy.

Byt by byla žila kráľovna Tereza,
Dokud by nastaly vše zlatem železa.
Její panování bylo šťastné lidu,
Uznala prosícich i zmenšila bídu.

Syn její tak nečiní, divné veci strojí,
Straší lid s vojakem, kdo pred ním obstojí,
I teraz prichádzí vojsko, nevje na čvo
Zajiste sa robí v krajine ledačvo.

Víra, zeman, sedlák, turbuje sa všecko,
To by nečinilo v pátem roku decko,
Duchovný i svetský stav má pokúšení;
Nasleduje také čas slobôd zmenšení.

Které nekdy Uhria, svú krvú získali,
Když okolo Vídne Turci si výskali.
On síce slibuje, že nechce inferre
Vim conscientiae, sed hoc non est vere.[35]

Ponevadž když nekdo, čo dá, potom ruší,
Tomu se již více veriti nesluší.
To právě skusujú uhorskí zemani,
Kterým se tú rečú, kterú znajú, bráni.

Mluviti zajiste jest proti svedomí,
Že kdo neni Nemec, musí býti nemý.
O nešťastný zemani i s tvojím jazykem,
Že neznáš nemecky, musíš ostať býkem.

Darebné zustanú všecky tvé zásluhy,
Úrady krajinské obdržuje druhý.
Kam nemohol vojak vstúpiť ze svým bídlem,
Již jest naznačený ten grunt tvúj černidlem.

V jednej si rubrice s tvojima sedláci:
Hle čo vyrovnáva v Uhrích cisár s Nemci.
Ješte je to málo, musím vyjeviti.
Že čo v Transilvanii i tu strojí býti.

Kaziti zemjanstvo Jozef privoluje,
Hora vedle rúle jeho pokračuje,
On jsice praetextem jestiť ulapený,
Jaký pak arest má? jest ku podivení:

Arest mu jest súden Alba-Carolina,
Aby byl okuvan, nenašla se vina.
Prechádzi se smele v knižecím palácu:
Že víc nezaslúžil za svú vernú prácu.

Jest to tam i varta, aby se nic zlého
Nemohlo pritrefit: tod jest arest jeho!
Čo se tehdy mužeš krajino Uherská
Úfati? korunu vzala moc rakúská.

Vzala ju do Vídne, dost se tam má bídne.
O bár by dočkala štestlivejšé týdne!
Byla dost v neštestí, však ju P. Buch predse
Vyslobodil mile z neprítelskej ruce.

Ona jest darunek Silvestra papeže
Vyslobodí se snad i s tejto lúpeže.
Len sa milá krajno, pozbavená krásy,
Neodporuj k Bohu volat této hlasy:

Uslyš nás Hospodin Bože všemohúci,
Vysloboď čím spíše nás z cisárskej moci;
Dej nám kníže také, které to navrátí,
Čo z kostelúv, knezúv gvaltovne se chvátí.

Navráť nám korunu, daj i pokoj časný,
Zanechaj našu reč, kterej sme účasní. Amen.

Pamflet tento spomína Marczali v III. sväzku svojho diela, aj sleduje obsah podľa nemeckého prekladu, ten však, v ktorom sa zemianstvo sťažuje, akoby nesmelo maďarsky hovoriť, je nesprávny. Verš maďarčinu nespomína, tej neboli „účasní“.

A nesprávne je poznamenanie Marczaliho, ako by bolo hornouhorské zemianstvo vysoko čnejúci ostrov v strede obklopujúceho inorečového poddanstva. Na „Horniakoch“ nebolo maďarského zemianstva, tým menej v Liptove, tu hovorili zemani jednou rečou so svojím poddanstvom, toho svedkom sú aj tieto v Liptove, Orave, Turci medzi zemanmi kolujúce verše.

Nesdielam však ani Rapantovu poznámku, ktorá vystihuje charakteristiku slovenského zemianstva: jazyk slovenský, ale duch uhorský, bez akejkoľvek stopy slovenského národného povedomia. Nie je to dosť, že slovenská šlachta stáletiami húževnate pridžiavala sa svojej materčiny?

*

Opozičná nálada dostala podnet a oporu zo západnej Európy. Dobytie Bastilly (r. 1789) malo ohromný morálny vliv na chovanie sa iných národov, roznecovalo odpor proti absolútnemu vladáreniu.

Zmätok v krajine sa čím diaľ tým väčšmi šíril.

Rezignácia

V takých okolnostiach nebolo radno stupňovať energiu, akou dotiaľ cisár svoje rozhodnutie uskutočňoval.

Ozvali sa vysokí hodnostári, ktorí poukázali na rastúcu nespokojnosť. Tak učinil gr. Karol Zichy, krajinský sudca (judex curiae), vyhlásiac, že každý deň sa môže čakať vypuknutie vzbury. Podobne sa vyslovila kráľ.-uh. kancelária, radiac upustiť od doterajšieho systému verejnej správy — na celej čiare.

Najrozhodnejšie padlo na váhu, že i knieža Vencel Kaunitz, najpovolanejší zástupca mocenského postavenia monarchie, ku ktorému sa vedúce kruhy krajiny o prostredníctvo už driev obrátily, teraz s celým ťažišťom auktority svojho postavenia zakročil u cisára.

Kaunitz vo svojom predostretí bez okolkov pripomína vrenie a zmätok v krajine, čo by mohlo mať osudné následky pre celú monarchiu. Odporúča svolať snem čím skôr a splniť všetko to, čo uhorská kancelária žiada.

Isteže valný účinok malo na rozhodnutie cisárovo i slovo jeho brata, následníka trónu Leopolda II., ktorý tiež rozhodne odporúčal splniť požiadavky revoltujúcej mienky.

Nemožno si bez súcitného pohnutia predstaviť ten stiesnený, deprimovaný duševný stav so smrťou zápasiaceho panovníka, na ktorého upravili kategorickú alternatívu, buď sa vzdáš svojho životného diela, svojej štátnickej tvorby, na ktorej si si toľko zakladal, buď vystavíš otrasu mohutnú ríšu svojich predkov.

Dojemne opisuje maď. spisovateľ Henrik Marczali[36] posledný akt panovníckej činnosti Jozefa II.

„Problém v celej svojej tmavej skutočnosti stál pred ním a v agonii jeho nemoce ani najoddanejší radcovia nemohli ho sprostiť od vynesenia trápneho rozhodnutia. Neprestal byť monarchom, jeho úlohou bolo rozmýšľať, rozvažovať v takom stave, v akom chudobný otec rodiny cíti už len milú opateru nežných rúk. Pri takomto rozhodnutí musel sa mu zjaviť celý jeho pracovitý život, pri odvolaní každého svojho činu stálo mu pred očami, ako ho konal, čo čakal od neho? prečo bolo zmarené jeho očakávanie? A v celom dlhom rade rozhodnutí nebolo jedného, na ktorom by nebol lpel s láskou svojej duše, ktoré by nebolo tvorilo čiastku jeho osobnosti.

Ten cit povinnosti, ktorý ho nabádal k uskutočneniu jeho zásad, požadoval od neho ich zničenie.“

Jozef II. zaiste po ťažkom duševnom boji — podvolil sa svojím radcom, odvolal svoju desaťročnú panovnícku prácu čo uhorského kráľa; na venovanie rescriptu dáva nasledovnú úpravu:

„V takýchto okolnostiach nič nestojí polovičatý skutok. Aby som odrazu predišiel všetkým možným slušným stiažnostiam uhorských a sedmohradských stavov, zničujem všetky, pod mojím panovaním vynesené všeobecné nariadenia a uzavretia a do takého stavu zpäť uvádzam, v akom pri smrti jej veličenstva kráľovnej boly. Vynímam z toho len tolerančný patent, na kňazské zriadenie vzťahujúce sa ustanovenie, konečne na poddaných sa vzťahujúce nariadenie. Pomeranie a súpis pozemkov má sa tak pretrhnúť, aby v doterajšej práci, ktorá toľko stála a je potrebná, mohlo sa pokračovať.“

Zo stroskotanej lodi zachránil dve najcenejšie perly: tolerančný edikt, ktorým hodlal odčiniť krivdy protestantov a patent o poddanstve, ktorým chcel pariám občianstva uľavniť do neba volajúcu biedu a neresť.

Reskript podpísal 30. jan. 1790., potom už len mechanicky vybavoval bežné veci a o 21 dní (20 febr.) najsympatickejší príslušník rodu Habsburgov vypustil tvoju šľachetnú dušu.

*

Sámuel Nicolai v cirkevnej pamätnej knihe so žiaľom spomína odumretie Jozefa II.:

„Smrť hviezdy austrijskej monarchie Jozefa II. cirkev evanjelická úprimne oplakala, — javila sa obava o budúcnosť, ale posledná vôľa Jozefa a s touto rovnomerná deklarácia Leopolda II. nové nádeje budily. Leopold bol so svojím bratom rovného ducha. Zákony z rokov 1790 — 1791, slobodu evanjelickej viery na pevnejší základ položily, akým bol tolerančný edikt.“

Apothoesis

Protestanti Uhorska prijali tolerančný edikt s veľkým uspokojením a osobu veľkodušného panovníka zahrnuli s výrazom nekonečnej vďaky.

V Debrecíne 13. jan. 1782 mali reformáti vo veľkom kostole služby Božie, na ktorých rečník pred velikým zástupom velebil kráľov veľkolepý a šľachetný skutok.

Iný reformátsky kňaz vydal knihu pod názvom: „Magyar öröm“, mely a Felséges II. József tolerantiáról kiadot kegyelmes parancsolatja alkalmatosságával iratott M. M. által Pesten, 1782. (Maďarská radosť, ktorá bola písaná skrze M. M. z príležitosti jeho veličenstvom Jozefom II. vydaného rozkazu o toleranci, v Pešti, 1782.)

Zas iný reformát v hexametroch pozdravuje Jozefa II. k jeho meninám a hoc je rodom Maďar, národ maďarský stavia pod ochranu dvojhlavého orla.

Pisateľ politicko-cirkevného diela „Manch-Hermacon“ — evanjelik — s oduševnenými slovami oslavuje veľkú udalosť. „Tak sa tešili cisárovi a jeho podujatiu, ako sa teší oddávna súžený väzeň poslednému úderu, ktorý jeho putá rozbije.“

Ale i slovenskí evanjelici vítali v tolerančnom edikte paladium svojej viery, o čo im išlo nadovšetko.

Na všetkých krajoch Slovenska bol deň vyhlásenia ediktu dňom sviatku a plesania, bo veď všade mali trpké skúsenosti, všade pamiatky na prežité martyrium a útisk trval ešte.

Ján Rezík v spomenutom diele Theatrum Eperiessine Publicum spomína prenasledovanie liptovských evanjelikov a zobranie dvoch liptovských artikulárnych kostolov, v Hybiach a vo Veľkej Paludzi. Po sto rokoch Augustín Doležal, písateľ dramatickej básne Pamatna celému svetu tragedia, kazateľ hybský v rokoch 1769 — 1784 oslavoval Jozefa II. a zveleboval jeho dielo vzletnou dithyrambou:

Chválospev má obzvláštny názov:

Weselost rolj boží Hybské
pod
Rakauským Sskřiwánkem.
Zpěv při příležitosti wydané od Cýsaře Jozeffa II-ho
Tolerancý L. P. 1781. složený
od
Augustýna Doležala.[37]

Podávam z básne niekoľko štróf:

Shromaždení svaté, urozenj Páni,
Poslysste máličko hlas mého plesánj,
Múza mlčet nesmí, w tak radostném čase,
Berla se nás dotkla u weliké kráse!
A takť se nás dotkla, že by y mlčení
Milých múz náramné bylo prohřessenj.
Pročež pri weselém cyrkwe boží hlasu
Zbližim se jen aspoň k svatému parnassu.

— — — — — — — — — —

Slawný dům rakauský z nížiny hluboké,
Důstognosti nabyl ssťastně y wysoké
Grof z Habspurku Rudolf, gegž Otokar ztupil,
Na rímsko-cysařský trůn slawne wystaupil,
Geho knížecy rod pohlawj mužského
Do cýsaře Karla prokwital ssestého.
Wssickni syc rakausstj slawnj cýsařové,
Byli milostiwí Kragín swých Pánové,
Y poslednj prautek pohlawj ženského,
Welká Terezie z srdce královského
Milovala slawné wssecky swé národy,
Odwrácejíc hrozné od swých kragin škody.
Ale žadný z knjžat rakauských nebýwal,
Genžtoby o wýry swobodě zazpjwal.
Rudolf syce druhy pod Swau berlau swatou.
Byl prohlasyl dekret a list magestatu,
By koruna Česká s ochranau wsselikau,
Fedrowala snažne y ewangeliků.
Horliwost wssak sskodná a zemi zbaurenj
Takowé milosti zprawilo skončenj.
Kdyby Frydrych V.-tý, Pán a Kurfurst z Pfalzů
Na korunu českau nebyl kládl palců,
Mohli snad Čechowé až do nassich času
Užiwat swobody, w náboženstwj krásu.
Y w nassich syc Uhřích rakauska knižata
Wyhlásyla pekná o wíře mandata,
Než nenáwist welká, wssemi temeř místy
Potrhala slawné o swobôde listy.
Welká Terezye w slawnem sweta rynku,
Wdaná za Frantisska knižete z Lotrynku,
Zahojila ssťastne swých narodů ránu
Porodiwssi slawných milostivych pánů
Gak arcyknižata, tak i arciknežny,
Krok činicý k berlím roztomilý, bežný,
Pátery byl počet pohlawj mužského,
Karel z nich zaletel do rage wečněho.
Jozeff nám pozustal s bratrem Leopoldem,
Maximilianem, slawným Ferdinandem.
Toto gsau sskriwánci z rodu rakauského
Jozeff začal notu zpewu líbezného
Preutesseným tjm a milostnym tónem,
Pohnul zarmauceným, častečném zákonem,
Gimž wiry swoboda hamowína byla,
Pod kterýmžto klesla jeho kragín sýla.

— — — — — — — — — —

Raduge se z toho Jozeff naš welice,
Když v pokogi kwete duchownj winice.
Když nese pod berlau geho důstognosti,
Owoce pokáni, fík sprawedlnosti
On gako sskríwanek w nauzy takowéto
Prohlásyl nám teplé milostiwé léto.
Abychom staweli modlitební domy
A meli pokogné v swé wjre swedomj.
Bychom tak slaužili s chutj ne gen gemu,
Ale y wečnému Spasiteli swému.

— — — — — — — — — —

Blaze ti kragino, giste budeš kwésti,
A hogné owoce požehnánj néstj.
Blaze tobě cýrkwe Protestantů milá
Jozeffowa berla giž tě potessila
Poskakugte hory, radugte se háje!
Welký Jozeff w zime postawuge máge.
Ach Bože weliký, upewniž trun geho
Zweleb sláwu swého gména důstogného.
W nás pak rozniť lásku, cnostj milovánj,
By radostné bylo geho panovanj.
Chrámy nasse ohraď milostj swé mreží.
Buď nám silným hradem a prepewnau weží.
Srdce nasse budiž zwučným wssudy zwonem,
By chwálilo tebe prelíbezným tónem.
Když pak mríti Budem, w Tobe nassém Pánu
Chrámu nebeského otewriž nám bránu,
Ty gsy wsselikého požehnanj pramen,
Ach! Požehnej krále y kraginu, Amen.

Ľudomilné pokračovanie Jozefa II., ktorým sa staral o najnižšie vrstvy občianstva, donieslo mu poverečné zbožňovanie u pospolitého ľudu.

V dojemnej nemeckej básni: „Die böhmischen Bauern“ líči Moritz Hartmann hlbokú oddanosť českých sedliakov k dobrému cisárovi. Úbožiaci nechcú veriť, že zomrel, hoc už 50 rokov uplynulo od jeho smrti.

V hostínci sedia pri pive, poslúchajú, čo rozpráva súsed, ktorý sa práve z Viedne vrátil domov. Videl cisára viezť sa na záprahu o šesť koňoch. Aj pod zem viedol ho páter, do krypty, kde i cisárovia práchnivejú, keď ich Všemohúci zavolá.

„Všetky tie rakvi, zlatom a striebrom obité, videl som stáť v smútočnom rade, len jedna rakev, zo všetkých je bez erbu a skvelého kovu; bez ozdoby — tak si to žiadal nebožtík — má sa uschovať jeho srdce. Keď mi to rozprával pobožný páter, ach, ako mi bolo žialne okolo srdca: v tej rakvi leží všetkých nás otec cisár Jozef.“

Usmievajú sa neveriaci sedliaci, hm, dáka babka leží v tej diere. Daromný bol tvoj zármutok: cisár Jozef žije i dnes.

„Ale ten páter.“ — „Oklamal ťa. Dajaký jezuit, čo nevie len lhat.“ — „Ale pädesiat rokov už uplynulo…“ — „Budeš ticho hlúpy čeladník.“ — „Storočný by bol cisár i viac. Či nehovorí to aj úbohá rakva, prostá, bez skvostu a okrasy jako on sám.“

— „Von s planým ničomníkom! Zabite ho, lotra!“ — kričia sedliaci rozsrdení, oči im blčia zlobou. Vyhodia ho, vrátia sa utíšení zpäť ku skleniciam. Pomaly sa tratí ich hnev, utíchnu a rozmýšlajú, čo ten neverec povedal.

Pädesiat rokov — mrmle jeden z ních —
pädesiat rokov, dlhý to čas;
A iný zas: že práve tá jedna,
tá jedna rakva je bez ozdoby.

A tretí: či sme nie otroci,
robotní paholci ešte vždy
našich kňazov, našich grófov?
Či sa neplazia kňazi sem i tam?

Či tvoj chlapec neskonal hanebne
pod korbáčom v kasárni?
Či tvoje dievča nesprznil
budúci milostivý pán?

Môžeš sa modliť dľa svojej vôle?
Či jeme iné než čierny chlieb?
Či sme nie osirelí a rozšliapaní?
Cisár Jozef je mŕtvy, je mŕtvy.

„Je mŕtvy!“ — Hovoria žialne
a obnažia hlavu k modlitbe. —
Pädesiat rokov a bieda, útrapy,
musely prísť, kým tomu uverili.



[19] Žilinský: A magyarhoni prot. egyház története, strana 376.

[20] Žilinský, strana 456.

[21] Zsilinszky, tiež tam, strana 478.

[22] Je to takrečená Stará kasáreň a teraz vojenská ubikácia. (Masarykova ul. č. 119. Horský prápor náhradná rota.)

[23] Z Korabinského opisu modlitebne a školy na predmestí podávam: „Evanjelici augspurského vyznania na predmestí neďaleko od bránky, za mlynským jarkom majú peknú modlitebňu a školu, ktorú na miesto starej školy zbudovať Maria Terezia r. 1750 povolila. V modlitebni je podobizeň tejto nesmrteľnej panovníčky (Landesfurstin) a spolu Jonasom Kramezom maľovaný menší obraz jej manžela Fraňa I., ktorý ruku panovníčky na svojich prsiach drží. Krem toho je modlitebňa s obrazom 12 apoštolov ozdobená. Medzi budovami školy a modlitebny nachodia sa štyri neobyčajne vysoké lipy.“

[24] Ket nyelvü a gyulekezet t i nemet és tót és eszerint 2 egyházat is alkot.

[25] Geographisch historischer und Producten — Lexikon in Ungarn Presburg 1786.

[26] Alex Lomburdini: Slov. Plutarch.

[27] Zavedená proti novohradským a hontianskym kňazom.

[28] Vzťahuje sa na Prešov. Marczali v spomenutom diele II. str. 430 má k tomu pod čiarou poznámku 12138 83. Eperjes.

[29] Za takých boli na mestských reštavráciach opätovne zvolení Matiaš Fatzony literatus, podinšpektor slovenskej ev. cirkvi a Samuel Steller, farbiar, príslušník nemeckej ev. cirkvi.

[30] Marczali III. str. 589. Podávam to v preklade z nemeckej pôvodniny. Zajímavé sú dôvody cisárove, ktorými pokračovanie biskupovo odsúdil.

[31] Roku 1642, dňa 1. mája.

Kostol tento bol ku cti svätosvätej Trojice na trovy kráľovského a slobodného mesta Prešova za sudcovstva šľachtica Daniela Langfelner skrze staviteľov šľachtica Adama Cimerman, ako aj opatrného Daniela Schneider založený a šťastlive 15. júna 1642 dokončený.

[32] Poznámka Zlatého fondu: chýba s. 91.

[33] Nar. v Prešove 1747, od neho je aj „Hungaria in parabois“ a „II. Jozsef az Elizion mezejen“.

[34] Prúdy 1930, str. 46 — 48.

[35] Nechce robiť násilie svedomiu, nie je to však pravda.

[36] Magyarország története II. József korában. III. sv. 564 str.

[37] Vyšlo v Tablicom redigovanej sbierke Slovenskj Werssowcy, Swazek druhy We Wacově, u Antonyna Gottjba prywl kněh tlačitele 1809. Nachodi sa v knižnici Univerzity Komenského v Bratislave a v knižn. Narodn. muzea v Prahe.




Belo Klein-Tesnoskalský

— publicista, básnik, redaktor, prekladateľ Hviezdoslava a Vajanského do maďarčiny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.