ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starobylé mesto Prešov bolo roku 1930 svedkom a javišťom okázalého pietného aktu pochovania cirkevnými obradami v šarišskej obci Sviňa najdených pozostatkov štyroch obetí krvavého prešovského tribunálu, prenesených do prešovského evanjelického chrámu.

Krvavý prešovský tribunál, takzvaná Prešovská jatka! Verná pamiatka ukrutného vladárenia habsburskej dynastie, nesúceho sa v pravej protive s citami a snahami, a zvlášť s náboženským presvedčením ríšu tvoriacich národov. Nie div, že sa tieto proti tyranii častými odbojami stavaly na odpor. Povstania malkontentov však vždy v krvi udusili.

Po premožení českého odboja na Bielej Hore 21. júna 1621 kotúľaly sa v prachu na Staromestskom námestí Prahy rebelné hlavy českých pánov a o 66 rokov pozdejšie prešovský rýnok bol javišťom ukrutného divadla, akému sotva jest páru v análoch ľudstva.

Čo bolo príčinou týchto hrúzyplných udalostí?

Aby sme tomu porozumeli, treba nám odkryť tmavý závoj dávnej minulosti, retrospektívne nahliadnuť a vhĺbiť sa do historie týmto udalostiam predchádzajúcej doby, sprítomniť si predohru krvavého divadla.

*

V XVI. a XVII. století v cirkevnom živote hlboké ideové vrenie opanovalo mysle a umy kresťanského sveta. Isté výrastky a nesrovnalosti v konaní rímskeho episkopátu a hierarchie vyvolaly odpor a ostrú kritiku u tak vynikajúcich mysliteľov, akými boli Walden, Hus a Wiklef. Nespokojnosť bola všeobecná. Na synodách v Kostnici a Bazeli vysokí cirkevní hodnostári a bohoslovci naliehali na zavedenie reformov u hlavy a údov cirkvi.

Ale len rázne vystúpenie augustínskeho mnícha proti nesmyseľnému a nemravnému obchodu s odpustkami dalo celému pohybu pevného podkladu a určitého smeru. Smelý skutok Lutherov, ktorým 31. okt. 1517 pribil 95 téz na zámocký kostol Wittenbergu, rozvíril verejnú mienku Európy.

Za 14 dní rozšírila sa zvesť o tak vážnej udalosti v celom Nemecku a našla všade oduševneného prijatia.

Okrem Nemecka mala reformácia pripravenú pôdu aj u iných národov, v prvom rade v Čechách účinkovaním Jána Husa.

Národnosti Uhorska si osvojily protestantizmus rozdielne. Nemci a Slováci prijali Lutherovo učenie, Maďari a Sikuli nasledujú po väčšine Kalvína. Maďarský historik Henrik Marczali dokladá k tomu, že šírenie reformácie zastavilo sa len u Chorvátov, Rumunov a Rusínov pre nevedomosť a nesamostatnosť ľudu. U sedmohradských Sasov a nemeckých prisťahovalcov Slovenska ujal sa protestantizmus ľahko. Stáli bez prestania v kultúrnom a hospodárskom spojení so svojimi súkmeňovci Nemeckej ríše. Dostali odtiaľ i náboženské knihy a iné pomôcky, i kazateľov.

Slováci sa tiež čoskoro hlásili k novému učeniu, dostali ho s českej strany, cirkevné obrady, náboženské spevy sú dodnes české. Šírenie evanjelictva v Šariši napomôhly husitské kolonie, ktoré po skončení Jiskrovho poslania — čo obhajcu kráľovských práv Ladislava Pohrobka — tu ostaly. Husiti mali v stolici do 70 cirkví a zbudovali početné kostoly zvláštneho štýlu.

V Prešove začala sa nová viera šíriť už v dobe reformátorov. Roku 1531, keď kňazi Anton a Bartolom stali sa evanjelikmi, mesto i so svojími kňazmi pripojilo sa k novej viere.^[1] Anton stal sa nemeckým kazateľom (Antonius Transilvanus), Bartolomej slovenským, tento umrel r. 1538. Ako slovenský kňaz spomína sa v archíve mesta r. 1538 Laurencius, praedicator Sclavorum a roku 1605. Dr. Georgius Rajiecenus, concionator Sclavorum.

Tiež r. 1609 spomenutý je Joannes Michalko, concionator hungaricus.

Mesto ku koncu XVI. a v celom XVII. století tak pevnou obrannou baštou bolo novej viere, že už sotva sa našlo niekoľko katolíkov, a preto v tomto čase oba kostoly boly v rukách nekatolíkov, a to farský kostol užívali nemeckí a špitálsky kostol slovenskí protestanti. Neskôr, po zaujatí Dolného Uhorska Turkami, zmôhli sa i Maďari v Prešove a bol im roku 1642 vybudovaný kostol na trovy mesta Prešova (sumptibus Regiae ac Liberae Civitatis Epenessiensis) na tom mieste, kde stojí terajší ev. kostol.

Za polstoročia šírila sa reformácia v Uhorsku nehatene, povstal jej však úhlavný nepriateľ v panovníkoch habsburského domu. V Prahe rezidujúci cisár a kráľ Rudolf, ktorého vychovali v Madride u dvora Filipa II., tam nasiaknul intolerantným duchom a dal sľub, že akýmkoľvek spôsobom, ale katolícku vieru za jedine vládnuciu spraví vo svojej ríši.

V Rudolfových šľapajách kráčali aj ďalší Habsburgovia, vyjmúc Matiaša II., ktorý nechcel porušiť svojou prísahou sankciované zákony.

Za Ferdinanda II. katolícka reakcia pod vedením jezuitov rozprestierala sa na celú Európu. Tak sa dialo aj pod Ferdinandom III. a Leopoldom I.

Odberanie kostolov, väznenie popredných evanjelikov, násilné navádzanie na katolicizmus — boly na dennom poriadku.

V takých okolnostiach neprospelo nič iné, ako so zbraňou v ruke postaviť sa proti tyranii.

Rad povstalcov započal Štefan Bocskay (1604). Opierajúc sa o Turkov, v krátkom čase zaujal Slovensko a Sedmohradsko, jeho hajdúsi plienili kraje až po Viedeň. Rudolf nevládal povstanie zdolať, uzavrel s Bocskayom mier vo Viedni, v ktorom Rudolf sľubuje zachovať ústavné práva krajiny a náboženskú slobodu protestantov.

Pod Ferdinandom II. chopil sa zbrane Gabriel Bethlen, knieža sedmohradské. Roku 1619 zaujal celé Slovensko a tiahol povstalým Čechom na pomoc, ktorí zvolili za kráľa protestantské knieža Fridricha Pfalckého; prv však, než by sa bol môhol s nimi spojiť, bitka na Bielej Hore rozhodla v prospech Ferdinanda, ktorý potom krute ujarmil českú zem. Bethlen povstal niekoľko ráz a vždy víťazne, lebo viedenský dvor, stojac pod vlivom protireformácie, nikdy nesplnil v mierových smluvách sľubované reformy a náboženskú slobodu.

Juraj Rákoczi I, knieža sedmohradské, dva razy sa zaujal protestantov, 28. sept. 1633 uzavrel s Ferdinandom II. pokoj v Prešove, ktorý znovu potvrdzuje vo Viedni, Nikolsburgu, Prešporku a Košiciach uzavreté mierové smluvy.

Druhému povstaniu Juraja Rákocziho I. učinil koniec pokoj uzavretý s Ferdinandom III. r. 1645 v Linci.

Nasledovalo dlhé panovanie Leopolda I. (1657 — 1705) ktorý víťazstvom nad Turkami a oslobodením Budína získal si zásluhy o západné štáty Európy a o kresťanstvo vôbec, avšak stav vnútorných vecí sa ešte zhoršil. Leopold predsavzal si zrušenie krajinskej ústavy Uhorska, hodlal pripraviť krajinu o samostatnosť. Tento jeho zámer a podlé zachádzanie s protestantmi popudilo vysokopostavených činiteľov verejného života, uhorských a chorvátskych veľmožov a pod vodcovstvom palatína Vesseléniho sprisahali sa proti cisárovi Leopoldovi, ktorého chceli o trón pripraviť pomocou tureckého Sultána a XIV. Ľudovíta, francúzskeho kráľa. Ale Vesseléni roku 1697 zomrel a na sprisahanie sa vzťahujúce písma a plány našli sa na muráňskom zámku. Preto potom účastníkov sprisahania na smrť odsúdili a 30. apríla 1670 popravili. Franca Nádasdiho vo Viedni, Petra Zrinského, chorvátskeho bána a Františka Frangepána vo Viedenskom Novom Meste.

Z popravených bol len Nádasdi protestantom. Zrinský a Frangepán, ako Chorváti vôbec, pridržali sa katolíckej viery. Krivda protestantom činená dotkla sa však aj ich. Brat Petra Zrinského, slávny vojvoda a básnik Mikuláš Zrinský, vyslovil sa voči protestantom: „Ja mám inú vieru, som katolíkom, ale vaša sloboda je aj mojou slobodou, vám preukázaná nespravedlivosť bolí i mňa“.^[2] Ani iní statoční a šľachetného ducha katolíci nemôhli schvaľovať neľudské ukrutenstvá, aké sa za podiel dostaly protestantom za panovania Leopolda.

Vysokí cirkevní hodnostári boli zaťatými nepriateľmi nového učenia. Szelepcsényi, primáš ostrihomský, povolal na 25. sept. 1673 do Prešporku pred seba troch superintendentov a všetkých duchovných okresu banských miest. Žiadal od nich, aby sa kňazského stavu zriekli a vydali revers, že sa do služieb božích nebudú miešať. Tí, čo revers vydať nechcú, musia za mesiac do zahraničia vyvandrovať. Z triciatichdvoch jedni sa vysťahovali, iní reverz podpísali, jeden zostal katolíkom. O rok neskôr Szelepcsényi na 5. marca 1674 znova zavolal do Prešporka všetkých protestantských kňazov, lebo sa vraj prehrešili proti božiemu i svetskému veličenstvu.

Tých, čo nechceli revers podpísať, väznili. Na koniec 39 helvetských a 22 evanj. kňazov poslali zčiastky do Neapolu, zčiastky do Triestu na galeje. Z týchto mnohí utrpeniu podľahli, čo na živote ostali, boli na zakročenie Švédov, Holanďanov, Sasov a iných mocností, oslobodení, niektorí sa vrátili do vlasti na staré miesta svojho účinkovania.^[3]

Ale nielen kňazov prenasledovali nemilosrdne, aj školy, kostoly odoberali protestantom.

Dňa 23. mája 1671 prišiel do Prešova generál Spankan s Jurajom Báršoňom, varadinským biskupom a s mnohými kanonikmi a jezuitami, a na mestskom dome pred dvoma senátormi vyhlásil, že protizákonne zbudované kolegium zaujmú pre erár na vojenskú sypáreň. Po poludní prišiel do kolegia veliteľ posádky major Hutten a žiadal kľúče od povestného rectora školy dr. Samuela Pomariusa. Tento so slzami v očiach úpenlive prosí, oroduje za školu, nič platné. Školský rok, ktorý v novej peknej budove kolegia započal, dokončil v starej tesnej škole. Kolegium dostali jezuiti. Jagerský biskup Leonard Franc Szegedy už vtedy žiadal od evanjelikov, aby odovzdali i kostol, aj starú školu jezuitom. Keď to neurobili, 8. marca 1673 prišiel do Prešova cisársky vojvoda Volkra a keď evanjelici ani vtedy nechceli poslúchnuť, 10. marca v pozdných nočných hodinách pri svetle fakiel vojenskou pomocou odobral biskup všetko to, čo žiadal. Tak prišla obetavosťou evanjelických stavov r. 1667 postavená budova spolu s kostolom do jezuitských rúk. Pomariusovi dovolili, že môže zostať ďalej rektorom školy, ak prestúpi. On to však odmietnul, vrátil sa do Nemecka a ako kňaz a superintendent r. 1683 zomrel v Lubecku.

Podobne pokračovali Leopoldovi náhončí Szelepcsényi a Kolonič aj inde. V Trnave odobrali kostoly evanjelikom a reformátom, v Prešporku zatvorili kostol, lyceum a odovzdali katolíkom. Podobne robili v Trenčíne, Štiavnici, Bystrici a v iných menších mestách. V Bardejove Imrich Koložvári pripravil evanjelikov o kostol a školu.

To všetko pobúrilo mysle a spojilo východné a západné stolice Slovenska spoločným záujmom.

Všetkým násilím katolizoval aj varadínsky biskup a spišský veľkoprepošt Juraj Báršoň, syn evanjelických rodičov. Vyhnal z deväť spišských obcí evanjelických kňazov. Keď však so svojím bratom Jánom prišiel do Turej Lúky, nitrianskej obce, shlúknutí luteránski sedliaci s valaškami a sekerami Jána zabili a Juraja samého poudierali, popichali, zbili a polomrtvého nechali na ceste.

Prenasledovanie evanj. kňazov a učiteľov vzbudilo medzi evanjelickým ľudom aj inde veľké rozhorčenie. V dolnej Orave vzbúril sa evanj. pospolitý ľud, pod vodcovstvom Gašpara Piku dostali aj oravský zámok do svojej moci. Avšak Špork, cisársky generál z Trenčína, rýchle sa vrátil do Oravy, Piku dal na kôl sotiť, dvaciatištyria rychtári odvisli na šibenici.

Vyjmúc týchto pádov evanjelici nestavali sa verejne na odpor. Ale v srdciach a mysliach to všade vrelo. A keď potom sedmohradským kniežaťom Apafym a tureckým sultánom napomáhaný Imrich Thököly vztýčil zástavu náboženskej svobody, evanjelici vítali ho s jasotom.

Kto bol Imrich Thököly?

Nepochádzal z veľmi starej zemianskej famílie, jeho praded Sebastián — neznámeho priezviska — r. 1569 bol v Trnave bohatým obchodníkom, zbohatnul kupectvom koní. Ale s peniazmi sa neuspokojil, hodlal si aj v spoločenskom živote získať ctené miesto. Roku 1572 prijali ho spolu so synom Gáborom do radu zemanov s praedikátom de Tekelháza. Kežmarský zámok spolu s veľkostatkom k nemu patriacim dostal zprvu len do zálohu od Alberta Laskyho za požičaných 42 000 zlatých. Ale keď tento záloh vymeniť nevládal, pripadol veľkostatok Thökölymu ako vlastnosť. Tak dostal nový predikát de Kesmark a meno Thököly zostalo mu za priezvisko.

Potomci jeho priaznivými ženbami zveľadili i bohatstvo i dôstojnosť rodu. Otec Imrichov Štefan, po matke potomok Thurzovcov, býval na Oravskom zámku; okrem grófskeho rangu dostal titul dedičného župana Oravy. Pridŕžal sa evanjelického vierovyznania; na jeho dvore v Orave zdržiavaly sa vždy duchovné osoby evanjelické.

Imrich Thököly narodil sa 25. sept. 1657. Nedovŕšil ešte ôsmy rok veku svojho, keď ho Michal Apafy, sedmohradské knieža, vymenoval za župana stolice marmarušskej. Mal tu po matke rozsiahle dominium.

Čo 11-ročný bol prešovským študentom. Roku 1667 kolégium v Prešove, ústav luteránsky vysokoškolského rázu, prešlo do novej budovy, postavenej z obetavosti evanjelických stavov. Otec Imrichov, Štefan Thököly prispel k tomu značnou obeťou. Ním darovaná 600-jutrová vinica v Náde, reprezentovala do 10.000 zlatých! Dňa 22. januára 1668 večer prišiel Imrich do Prešova, na druhý deň pozval k sebe profesorský sbor na obed. Profesori sa dostavili a z Magdeburgu ku kolegiálnej škole povolaný rektor Samuel Pomarius vzletnou rečou vítal syna najbohatšieho patróna školy. Na druhý deň dozorcovia školy a všetci profesori odprevadili Imricha do gramatickej triedy, kde Pomarius znovu slávnostnou rečou predstavil triednemu profesorovi mladíka, ako novú nádej vlasti a evanjelickej viery. Imrich Thököly získal si v Prešove veľkej obľuby, chválili jeho bystrý rozum a smelé vystupovanie.^[4]

Pamätné dni jeho študentského života v Prešove boly 13. okt. 1668 a 4. okt. 1669, keď na verejných skúškach prednesených školských divadelných dramatoch on hral hlavné úlohy. Boly to žilinským rodákom Eliášom Ladiverom, profesorom kolegia, písané školské dramatá: Vytrvalý Eleazar (Eleazar Constans) a Skalopevný Papinián (Papinianus Tetragenos). V poslednom kuse mal Imrich takú úlohu, ktorej jedna scéna splnila sa v pozdejšej dobe jeho života.

S triedou syntaxu skončilo sa jeho prešovské študovanie, lebo ho jeho otec pre nastalé zmätky povolal domov.

Keď v novembri r. 1670 cisárske tlupy ohrožovaly Oravu, k smrti pracujúci otec poslal Imricha na Likavský zámok do Liptova. Likavu kúpil Štefan Thököly od Illésházovcov a dal jej opevnenia opraviť. Ale ani tu nebol Imrich v bezpečí, preto 4. decembra, hneď po smrti otcovej, odišiel ako 13-ročný chlapec v sprievode dvoch verných služobníkov svojho otca — nevediac, čo sa stalo s jeho sestrami na Oravskom zámku — za sedliačika preoblečený do Sedmohradska.

Uhorsko bolo v tej dobe na troje podelené. Maďarmi obydlené nižné kraje boly podmanené Turkami; Sedmohradsko a sedem k nemu z Uhorska pripojených stolíc tvorilo osobitné kniežatstvo pod protektorátom tureckým; uhorské kráľovstvo pozostávalo z územia terajšieho západného Slovenska, zo zadunajských stolíc Mošon, Šopron, Ráb, Železnej, Vesprímu a Zaly a konečne z Chorvátska.

Sedmohradsko pod svojimi kniežatmi kalvínskeho vierovyznania podporilo odboje protestantov proti dynastii. Pre vieru prenasledovaní vysťahovalci našli v Sedmohradsku hotové útočište. V tom čase bol Michal Apafy kniežaťom Sedmohradska, na jeho dvore utúlil sa Imrich Thököly. Mal stále styky s emigrantmi, ktorí pre svoju vec veľké nádeje skladali v talentovanom a bohatom mladíkovi. Jeho v kráľovstve ležiace majetky boly síce zabrané, ale po svojej matke zdedil bohaté statky v stolici Marmarušskej, ktorá patrila k Sedmohradsku.

Nespokojnosť s panovaním Leopolda, pohoršenie nad neprestajným strašným prenasledovaním protestantských kňazov a učiteľov dosiahlo vrcholu a sľubami francúzskeho kráľa nabádaní emigranti pod vedením Michala Telekyho, Apafovho kancelára, roku 1676 chopili sa znovu zbrane.

Thököly sa v týchto bojoch zúčastnil s dobrým výsledkom a zdarom, takže ho zvolili namiesto nepopulárneho Telekyho za vodcu. Bol vtedy ešte len 21-ročný. Protestanti, zvlášť evanjelici, s veľkým oduševnením stali pod jeho zástavy.

V lete r. 1680 zaujal Kežmarok, Levoču, banské mestá a v júli napadnul Andrej Szirmay, prešovský konškolár Thökölyho, jednu slabo chránenú citadelu Košíc. Szirmay zo svojho pobytu v Košiciach dobre poznal budovy a zariadenie citadely a s 1000 pešiakmi i 300 jazdcami ju dobyl. Z obrancov pevnosti zomreli 78 spolu i s veliteľom, 94 padli do zajatia, ostatní utiahli sa do mesta, proti ktorému teraz všetky delá citadely boly namierené.

Na túto zvesť Thököly prišiel 20. júla so všetkou jazdou ku Košiciam, aj Ibrahim paša, Thökölym upovedomený, 11. aug. dostavil sa k obliehaniu mesta. Veliteľ Košíc gen. Lamb do tých čias odmietal Thökölyho výzvy o podanie sa, avšak spojené povstalecké i turecké sily tak tuho útočily na mesto, že Košičania, zemani a mešťania zatkli cisárskych dôstojníkov, posádku odzbrojili a 14. aug. mesto sa Thökölymu vzdalo. Na druhý deň 600 mužov z posádky stalo pod zástavy Thökölyho, 200 mužov s kapitánom Lambom odprevadili na polské hranice. Víťazi jezuitov vyhnali a protestanti dostali zpat svoje odobraté kostoly. Príklad Košíc nasledovaly Prešov a iné mestá a pevnosti.

V banských mestách našiel Thököly mnoho zlatej a striebornej rudy a dal raziť na svoje meno peniaze s nápisom „pro libertate et justicia“.

Uzavrúc prímerie s Viedňou, 15. júna 1682 pojal za manželku Ilonu Zrinskú, vdovu po Francovi Rákóczim I. Bola dcérou Petra Zrinského, chorvátskeho bána, ktorého, čo sprísahanca, r. 1671 v Novom Meste Viedenskom popravili. Ako Chorváti zväčša, bola i ona horlivou katolíčkou, preca nemohla odopreť sympatie svoje Thökölym vedenému odboju, ktoré bolo namerané proti tyranskému panovníkovi, katovi jej otca.

Hrdinským bránením mukačevského hradu bola mužovi svojmu v ďalších bojoch povstalcov k dobrej pomoci. Komandantom pevnosti bol Andrej Radić, rodom Chorvát, ktorý ako vojak zdržoval sa v Uhorsku a priučil sa slovenskej reči. Keď sa Thököly chytil zbrane za slobodu a vieru, i Radić pridal sa k nemu a jako zmužilý, odhodlaný muž požíval uňho veľkej priazne. Neskôr mal účasť i v povstaní Rákócziho, tento ho ustanovil hlavným komandantom Slovenska. Skladal i slovenské nábožné piesne, pieseň: Ach prenejdobrotivejší — má jeho za pôvodcu. Vychodí z nej i jeho meno.^[5]

Kráľom do Šoprona svolaný snem nesplnil všetky požiadavky povstalcov. Krajinskú ústavu uviedol do života, ale krivdy a útisky protestantov neriešil. Preto Thököly v júli 1682 obnovuje boj. Zaujme skoro celé Horné Uhorsko s banskými mestami a dá raziť nové peniaze. Dobyje Fiľakovo, Levice a svoju moc rozprestre až po Váh.

Môžeme si mysleť, aká nesmierna radosť nastala v Prešove, keď 18. aug. 1682 prišiel Thököly do mesta. Kostoly, školy, kolégium prinavrátil evanjelikom spolu i s majetkom a základinami kolégia, ktoré jezuiti užívali. Týchto vyhnal z mesta.

Najzaujímavejšou epizódou Thökölyho dejstvovania, čo vodcu protestantských bojov, je jeho vymenovanie tureckým Sultánom za kráľa Horných Uhár.

Thököly z Prešova odišiel do Fiľakova, k obliehaniu Štefanom Kohárym bráneného hradu, tu sa dialo odovzdanie Thökölymu sultánom podatých kráľovských insígnií. Dňa 16. sept. 1682 s velikou nádherou šiel do šiatra veľkého vezíra. Jeho sprievod pozostával z parádne oblečených zemanov a z rôznych druhov zbraní vybratých vojakov. Na zástave jeho drabantov bolo vidno címer Thökölyovského domu s nadpisom Tandem volente Deo!

Vezír usadil Thökölyho oproti sebe a po krátkej pochlebnej reči prehlásil ho slávnostne za kráľa Uhár a prečítal o tom spolu s Thökölyim už prv shotovenú listinu. Potom sa oddaly Tökölyimu kráľovské odznaky: plásť, šabľa, kráľovská palica, zástava a koruna. Každý odznak mu pripravil iný baša. Plášť odovzdávajúci baša ho oslovil. Imrich Thököly, vezmi tento plášť, ktorý ti náš nepremožiteľný cisár posiela na znak toho, že ťa za uhorského kráľa vyvolil a upovedom si, že kto ti tento plášť odoberie, strhne ho s pliec cisárových!

Keď už mal Thököly korunu na hlave, vezír vstal, pozdravil nového kráľa a vyzval prítomných, aby i oni uznali Thökölyho za kráľa. Thököly v sprievode dvoch bašov vrátil sa do svojho šiatra a podľa žiadosti vezírovej na celej dlhej ceste niesol korunu na hlave a iné odznaky.

Keď sa bašovia odstránili, prívrženci Thökölyho pýtali rozkazy od nového kráľa, Thököly však odvetil, že mu kráľovský titul nepatrí, že on bude užívať len kniežatský titul, ako to i Bočkay urobil.

Neprávom by sa vytýkalo Thökölymu a skrz neho celému protestantizmu, že sa spojili s úhlavným nepriateľom kresťanstva. Mravnú zodpovednosť za to treba znášať vtedajším predstaviteľom katolicizmu, fanatickým zaslepencom hierarchie, čo sa neštítili spôsobami Torkvemadov španielskej inkvizície znásilniť inoveriacich. Pohanmi nazývaní mohamedáni nechali ďaurom aspoň ich vieru.

Týmto činom utvorilo sa na území Uhorska nové kniežatstvo, ktoré hoc aj nie podľa práva (de jure) ale skutkove (de facto) za niekoľko rokov jestvovalo a bolo vylúčené zpod moci a vladárenia uhorského kráľa.

Zahrňujúc v sebe prevážne slovenské kraje, javí sa tento nový verejnoprávny útvar čo pokračovanie zeme Trenčianskeho Matúša, pána Váhu i Tatier, a čo predzvesť nášho Slovenska.

Nové knieža uznali aj emigranti sedmohradskí; masy ľudu vítaly ho všade s otvorenym náručím. Thököly však nahliadnul, že banske mestá nebude môcť podržať, za ich cenu hodlal s dvorom čím priaznivejšie prímerie uzavreť. Jeho vyslanci 19. novembra 1682 vo Viedni vskutku dojednali prímerie. Thököly vydal banské mestá, ale za náhradu dostal mesačných 3.000 zlatých a severné stolice až po Hron. — Dvor viedenský Thökölyho síce neuznal, ale keďže ním zaujaté územie, hoc aj dočasne v jeho rukách nechali, Thököly od konca roku 1682, až kým sa vojenské šťastie nezmenilo, bol vskutku pánom Slovenska, vtedajšieho Horného Uhorska a vykonával panovnícku moc. Jeho titul znel: Gróf Imrich Thököly, pán a knieža čiastok Uhorskej krajiny. Hneď započal organizovanie novej provincie, a zodpovedne svojej hodnosti zriadil svoju domácnosť.

Na riešenie finančno-hospodárskych záležitostí novej zeme a cieľom nápravy náboženských a iných nehôd a nerestí svolal Thököly svoje stolice ku dňu 11. januára 1683 na krajinský snem.

Občania kniežatstva prijali zmenu pomerov s uspokojením. Ľud sa oslobodil od náboženského prenasledovania, od nesmiernych daní, od nemilosrdných nemeckých žoldnierov. Vysťahovalci sa môhli domov vrátiť, dostali zpäť svoje majetky, protestanti svoje kostoly a školy. Prešovská škola otvorila sa znovu a lesklými slávnosťami pozdravovala bývalého svojho žiaka, terajšieho protektora. Škola dostala nový názov: Collegium Tockelianum.

Maďarský historik Ignác Acsády vo svojom diele „Magyarország torténete I. Lipót és I. József korában“ v žiarivom svetle predstavil povestného vodcu povstalcov:

„Imrich Thököly bol peknej, súmernej postavy, okrúhlej bielej tváre, červených líc. V silnom tele prebýval rázny duch. Otec ho dal vzdelať výtečným profesorom, ktorí starostlive pestovali jeho prírodou mu dané bohaté duševné dary. Mnoho a rád sa učil a veľkú čiastku dňa obetoval svojim knihám. Vo vážnych i všedných okolnostiach života, v ktorých sa radosť i žalosť husto striedaly, vždy mnoho sedel pri písacom stole. Písal podrobný deník, obratne vládol perom, mal plynnú výmluvnosť a jeho výrečnosťou okúzlil poslucháčov.“

„Nebol ešte dvacaťročný, keď čo celý človek vystúpil na javište verejného života a čoskoro smerodajne vlíval na chod udalostí, hoc aj s viac strán usilovali sa držať „dieťa“ pod tútorstvom. Vedel sa však uplatniť, lebo ho príroda na panovanie stvorila. Vedel viesť, smer dať, rozkazovať, vladáriť. Pritom bol i chrabrým vojakom, vedel i s peniazmi zaobchodiť a znamenite hospodáriť. V záujme jeho cieľov neodstrašily ho únavy, práca — a svoju silu nepremarhal, tak ako to jeho otec robil. Šlachetných ctností celý rad sa v ňom sústredil a zprvu jeho práca nebola bez zdaru. Razom si získal oddanosť más, nadobudnul kniežaciu hodnosť a čo bolo ešte väčšej ceny: získal si nehasnúcu lásku najprednejšej a najvznešenejšej ženy Uhorska (správnejšie: i Chorvátska), ktorú podržal i vtedy, keď už všetko iné utratil.“

„Pamiatka Thökölyiho — píše ďalej Acsády — jednako je čiernym tieňom zahalená v análoch historie. Ani v dobe svojich najväčších víťazství nebol takým populárnym, akým bol Gabriel Bethlen, lebo jeho — ako luterána — Kalvínoví následníci nikdy do svojich sŕdc neuzavreli. S druhej strany, keďže zo slovenského vidieku pochádzal, osobní nepriatelia, akých mal dosť v cudzine i doma, prezývali ho slovenským kniežaťom. V Uhrách i Sedmohradsku mnohým stál v ceste, mnohým mýlil rátanie i plány; niektorí závideli mu jeho rozum, iní číhali na jeho obrovské majetky a nenávideli ho. On bol svojej doby najväčšmi nenávidenou, pomlúvanou osobnosťou.“

V očiach Maďarov kazilo jeho nymbus zrejme, že sa jeho účinkovanie rozprestieralo na slovenské kraje a jeho celý rod mal na Slovensku korene.^[6] Na to poukazuje i charakteristická výpoveď maďarského veľmoža Štefana Koháryho. Koháry bol aulického smýšľania, bojoval v radoch cisárskych proti povstalcom, Thökölyho ľudia ho však lapili a v Mukačeve internovali. Keď ho nahovárali, aby sa pridal k Thökölymu, odvetil indignovane: „Tót királyt nem szolgálok“ (slovenskému kráľovi slúžiť nebudem).^[7]

K tomu ja ešte dokladám, že Thököly zdedil od otcov i bohaté majetky, i vynikajúce spoločenské postavenie, to všetko obetoval svojmu náboženskému presvedčeniu. Jeho postava môže u nás len sympatie budiť.

V ďalších bojoch bohyňa víťazstva krok za krokom opúšťala jeho zástavy. Roku 1883 Turci vpadli do Uhier, Kara Mustafa tiahnul až ku Viedni, pomocou Jána Sobieského ho však premohli. To zmenilo situáciu v prospech Leopolda. I sám Thököly utrpel porážku pri Prešporku a predvídajúc ďalší nezdar, pokúsil sa u Leopolda o dohodu, vyhlásiac, že zloží zbraň, ak Leopold zaistí náboženskú slobodu a dá jemu kniežací titul s 13 severovýchodnými stolicami.^[8] Leopold žiadal však bezpodmienečné poddanie sa, preto Thököly ďalej pokračoval v boji, avšak s nepriaznivým výsledkom.

Roku 1684 utrpel Thököly so svojím táborom pri Prešove citlivú porážku. V polovici septembra stál generál gróf Valentin Schultz s cisárskym vojskom u Sabinova. Vyzvedači doniesli mu zvesť, že Thököly so 7000 mužmi hodlá proti nemu tiahnuť, preto 17. sept. s čiastkou svojho vojska, medzi nimi Barkóci so svojimi husármi, zjavil sa nenadále pri Prešove. Mestská stráž strieľala na príchodzích, vtedy sa tábor Thökölyho vzpamätal, pešiaci — 3000 na počet — postavili sa proti nepriateľovi. Avšak gróf Veterani, vodca Schultzovho predvoja, 400 z ních zabil, ostatní sa rozpŕchli, alebo do vnútra mesta utiekli. Tábor obkľučovaly priekopy. Schultzovi vojaci po krátkom zápase prekročili priekopy a tábor zajali. Thökölyho len-len že nedopadli v jeho šiatri, napochytre sadnul na koňa, aby sa zachránil. Všetky zariadenia tábora, vojenná pokladňa s archívom a 13 práporov padlo do rúk víťazov, ktorí dobývanie samého mesta na pozdejší čas odložiac, tiahli k Bardejovu. Tu bola len z 80 mužov pozostávajúca posádka, preto sa mesto bez odporu vzdalo.

O rok neskôr, 21. júla 1685, cisárske vojsko pod generálom Schultzom, pozostávajúce z 8000 Nemcov a 2000 Uhrov^[9] obliehalo Prešov. Dnu v meste bol veliteľom Šimon Feldmayer, Slezák, ktorý od Leopolda ku povstalcom prešiel a z 1000 mužov pozostávajúcu posádku povzbudzoval k srdnatému odporu. Obliehajúci mali postavené delá a možiare na takzvanom „Táborisku“. V piatom týždni obliehania, keď bol múr na jednom mieste prelomený, gen. Schultz rozkázal útok na mesto, avšak posádka a sami Prešovčania 300 útočiacich zbili a útok odrazili. Už sa zdalo byť pravdepodobným, že cisárske vojsko znova bez výsledku odíde, avšak generál Veterani s oddielom husárov a s 500 nemeckými jazdcami doviezol zo Sendrova dva veľké delá a potrebné náboje. Prvé ozvanie sa kanónov poučilo posádku o márnej obrane mesta. 11. septembra Prešov vzdal sa cisárskym pod nasledujúcimi podmienkami: „mešťania zostanú aj napozatým v úžitku svojích privilégií, svoje majetky podržia si aj naďalej. Pre minulosť a na základe obžaloby nevernosti nemá sa nik znepokojovať. Posádka môže sa vzdialiť, kam chce alebo vstúpiť do služieb cisára-kráľa.“

Od Prešova tiahly cisárske voje na Tokaj. Tento kľúč vyšnej Tisy zaujaly 29. septembra.

Jedine Mukačevo odporovalo ešte s úspechom dobývaniu cisárskych vojov. Bránila ho Helena Zrinská, dcéra Petra Zrinského, bána Chorvátska a chorvátskeho patriotu a literáta. Čo vdovu po Fraňovi Rákóczymu I. pojal ju za manželku Imrich Thököly. Zámok mukačevský, ležiaci medzi rozsiahlymi horami a šírymi bahnami, bol v tej dobe pevným múrom a hlbokou priekopou otočený. Dobýval ho cisársky generál Caprara, nedosiahnul však za päť mesiacov značnejšieho výsledku. Po ňom prišiel Caraffa,^[10] ktorý namiesto útočenia začal zámok riadne obliehať, s tisícpaťsto bojovníkmi usiloval sa prekaziť stýkanie sa z 2000 mužov pozostávajúce] posádky s cudzím svetom, aby ju tak prinútil ku kapitulácii.

Ale zámok mukačevský už vyše roka odporoval obliehaniu, ba čo viac, obrancom zámku podarilo sa nadviazať styky s Thökölym a s Turkami. K Helene Zrinskej prišli tureckí poslovia, ktorí ju v mene padišaha ozdobili zlatom vyšitým hodvábnym rúchom a povzbudzovali na ďalší odpor proti cisárskym.^[11]

Nezdar v dobývaní Mukačeva Carrafu nemálo rozzlobil. Bolo počuť, že za Nádasdym vydatá sestra Thkölyho, ktorá po smrti svojho muža s dovolením obliehajúcich z Mukačeva odišla, teraz v Košiciach verbuje a shromažďuje bojovníkov pre svojho brata. Veliteľ dá lapiť dve markotánky, ktoré sa priznaly, že prívržencom Thökölyho v Košiciach a Prešove donášaly zprávy z Mukačeva a ich tým tešily, že povstalci dostanú tureckú a tatársku pomoc.

Caraffa píše cisárovi, že objavil nové sprisahanie, ktoré ohrozuje život cisárov a ktoré, keď sa neudusí, môže štát zvyklať v jeho základoch. Shovievavosť Vášho veličenstva je nad všetku ukrutnosť nebezpečnejšia, lebo omilostenie zlých ohrožuje dobrých. V priebehu niekoľko rokov v 5 pádoch dostali milosť povstalci. Od Rabattu v banských mestách, od Dünevalda v Levoči, od Lothringenského kniežaťa v Prešporku, od Schultza v Prešove, od Capraru v Košiciach. Pokutu nik nepretrpel, ba ešte z milosti Vášho veličenstva mnohí dostali hodnosti a majetky za odmenu. A vernejšími preca sa nestali, lebo je večitou neresťou tejto krajiny, že sa v nej vždy hemžia rebelanti, veď boli i takí, čo proti Štefanovi, svätému kráľovi, zbraň pozdvihli. Povstalcov viní svet, že takmer do úplnej skazy doniesli kresťanstvo, preto bude pokuta spravodlivá a všeobecne za takú uznaná. Ja radím nenávistné veci, nech tedy ráči Vaše veličenstvo vypraviť ku mne niektorého z vysokopostavených mužov, ktorých by tak vernosť, ako i znalosť zákona na to odporúčala, ráčte poslať Kinskeho alebo Strattmanna za spolusudcu. Viem, že sa vystavím najväčšiemu nebezpečiu, ale hotový som všetko podstúpiť za cisára a za všeobecné dobro. — Tak tento nenávisťou zaslepený fanatik.

Kinsky a Strattmann zdráhaly sa pridružiť za sudcu ku človeku, o ktorom jeho krajan a zvelebovateľ Vico — hovorí, že v procesoch o urážke veličenstva bere podozrenie za dokázaný zločin, — preca poslal Leopold Caraffu do Prešova súdiť vinníkov. Dal mu však úpravu: aby vynášal súd podľa uhorských zákonov; aby tých, čo milosť obsiahli, nechal na pokoji; aby svedomite vyzkúmal, či omilostení znovu hrešili; slovom jeho pokračovanie má byť také, aké ťarcha a vážnosť obžaloby vyžaduje; jedine na základe rozhodujúcich dokladov má sa obžalovaný za vinného vyhlásiť. V naprostej protive s týmito smernicami stála okolnosť, že kráľ dovolil Caraffovi mučenie upotrebiť, tortúrou vynútené svedectvo a sozname preca nemôže mať váhy.

Caraffa prišiel začiatkom januára 1687 do Prešova, ubytoval sa v dome Matiaša Medveckého. Brány mesta dal zamknúť, tribunál za utvorený vyhlásil. Predsedom stal sa on sám, podpredsedom Wallis, plukovník pechoty. Členovia boli: Michal Fischer, direktor košickej komory, Juraj Pelsőci, kráľovský fiškus; Ladislav Szent-Ivány, podľa podania hlavný udavač; Gabriel Megyeri, notár šarišskej župy; Michal Harter a Matiaš Medvecký, prešovský senátori; Peter Juliani a Peter Frideri, prešovskí mešťania; Vilhelm Braheim, prešovský obyv., rodom z Dancingu; Martin Görtz, veliteľ prešovskej stráže, Matiaš Burghart, vojenský auditor.

Prichytili sa kneď k činu: 16. februára, v nedeľu večer, boly prvé zatknutia^[12] a 3. marca vyniesli prvý rozsudok, v ktorom sa hovorí, že nakoľko víťazné zbrane jeho veličenstva Leopolda I., rímskeho cisára, uhorského a českého kráľa mesta Prešova znovu ku zákonnej poslušnosti priviedly, menované mesto, stanúc sa účastným všeobecnej amnestie, prisahalo vernosť jeho veličenstvu. Preca našli sa jednotlivci, čo vo svojej zlobe a opovážlivosti tak ďaleko šli, že zrušiac kráľovi danú prísahu ku povstalcom pristali, manželke Thökölyho do Mukačeva list písali, ktorá v odpovedi sa teší, že Prešovčania sú jej mužovi takí oddaní a napomína ich, aby dúfali, lebo príde pomoc od Turkov, ktorí cisárovi odoberú mestá, čo do jeho moci padly a dajú zpät jej mužovi. Keďže však vysvitlo a úsilným vyšetrovaním sa dokázalo, že medzi iným Žigmund Zimmermann, Gašpar Rauscher, Andrej Keczer a Franc Baranyay boli do tej veci zapletení a vlastným soznaním, ale aj inými svedectvami zistilo sa, že opätovnú prísahu zrušili, že proti veličenstvu kráľa a pána strašne sa prehrešili, — že spáchali zločin urážky veličenstva, zbury a nevernosti, — že žiadali pomoc od Turkov a Tatárov, preto vyslatý súdny dvor vyniesol výrok a súd, aby menovaní, krem zhabania ich pohnuteľného i nepohnuteľného majetku, boli po odrezaní pravej ruky katom zťatí, ich telá rozštvrtené, čiastky tela v okolí Prešova na viac miestach na hradskej ceste vyvesené a ich hlavy von z mesta na pranier pribité. Tak to vyžaduje spravodlivosť.

Spravedlivosť to nevyžadovala, lebo delikty, pre ktoré súd vyniesli, datovaly sa z predošlej doby a boly amnestiou preminuté. Caraffa nepridŕžal sa uhorských zákonov, ale vôbec ani žiadnych zákonov.

O dva dni neskôr, 5. marca, triciati katovia z Prešova a Košíc v zelených šatách vykonali nad delikventami ortiel smrti pred oblokmi domu, v ktorom Caraffa prebýval.

Hrúzyplné vykonanie tohoto a pozdejších rozsudkov opísané je v historickom diele Jána Rezíka, profesora a rektora prešovskej kolegiálnej školy pod názvom Theatrum Eperiense Publicum. Anno 1687, die 5-ta Martii errectum, seu Laniena Eperiensis Auctore Joanne Rezík in Eperiensi Statuum Hungariae Evangelicorum Collegio, eorum Professore.

O prvej obeti Caraffovej píše Rezík takto:

„Sigismundus Zimmermann, rodom šľachtic, evanjelik, mal hodnosť senátora, bol dozorcom školy prešovského kolégia, popredný občan a obchodník. Dostal nadpriemernú výchovu, hovoril latinsky, nemecky, maďarsky a slovensky. Telesne súmerný, dušou a tvárou biely, silných údov, mocného vzrastu.“

„V dobe Thökölyho slúžil mestu radou a horlivou účinlivosťou. Roku 1686 navrátila sa moc a vláda cisárova a 7. januára 1687 padol Prešov pod moc a vládu generála Caraffu. 16. februára, v nedeľu práve na poludnie, lapili vojaci pri obede sediaceho Zimermanna, sputnali na rukách a nohách a odviedli ho. V ten večer a v nasledujúce dni vypočúval ho sám generál a sľúbil mu milosť, jestli sa prizná k zločinu, jemu za vinu kladenému. Potom ho v kúrii^[13] vypočúvali vojenský komandant Gortz a Michal Fischer, administrátor spišskej komory v Košiciach o tajnom sprísahaní rozličnými, veľmi obratne položenými otázkami.“

„Zimermann však všetko tajil, preto ho podrobili mučeniu a za štyri hodiny ho katovia ukrutne naťahovali. Jeho výsluchom bol poverený medzi inými aj istý Juliani, rodom Talian, kmotor (compater) Zimermannov a jeho priateľ, ktorý však katov ešte k ostrejšej práci nabádal, ba sám priložil ruku, aby muky pridĺžil.“

„Potom ešte generálny auditor navrhnul trýznenie na koníku do tých čias, kým obžalovaný tak vypovie a sozná, ako budú sudcovia chcieť. Zimermann zprvu i teraz tajil, potom však mukami premožený priznal sa a vyjavil i spoločníkov, keď však muky prestaly, zase všetko odvolal.

Keď bolo trýznenie skončené, lebo sudcovia počuli, čo chceli, sňali ho s koníka a dali do súsednej príšernej väzenskej pracovne (ergastulum). Nahého hodili na slamu, tam trávil deň i noc spevom i modlitbou. V tejto miestnosti soslabený a bázňou jatý hľadel sa nebeskou útechou povzniesť, skrúšenými prosbami a žalmami utiekať sa k Bohu. Vtedy Ignác Peritzhoff, jezuita, ktorý ako príslušník svojho rádu smel navštíviť väzňov, vynaložil veľkú starosť, aby Zimermanna od evanjelického kacírstva (haeressia) odvrátil. Ale nič neosožilo Zimermannovi, že svoju vieru zanechal, nič jeho manželkine slzy a prosby a manželke Caraffovej tým cieľom darovaný náhrdelný šperk, aby u svojho muža za nešťastného väzňa orodovala. Dar prijala, ale nič nevykonala.

Keď vyvolávač (praeco) zreteľne vyhlásil rozsudok, Zimermanna prvého dali do klady. Stojac medzi jezuitom a kňazom (sacrificulus) prosil, aby sa modlili za jeho život a dali času, kým dojde udelená milosť. Ale pater Peritzhoff, rukou hladkajúc nešťastnú hlavu a plecia, riekol: „Pokojným a mocným duchom príjmi, Zimermanne, smrť! To sa ináč nemôže stať, milosť ti je hotová, ale u Boha.“ On však ešte vždy úpenlive prosil o milosť tri razy opakujúc. Ihr Herren, ich bitte um Gnade. — Vtedy ho katovia chytili, ruku povrazom sviazali. Celým telom na kolená spustený, mocným hlasom zvolal: Jesu, Du Sohn David, erbarme dich meiner! Takto volajúcemu prešovský kat dvojím úderom ruku odťal. A preca, ó, sladkosť života, aká si! Už okyptený o milosť prosil, potom sa zas vrátil k modlitbe: Ježiš, syn Dávidov, smiluj sa nado mnou. Takto sa modliaceho košický kat, od chrbta prijdúc, svrchu, avšak neobratne sťal, lebo sa hlava ešte držala na čiastke tyla. Pre túto chybu vojenský kat hlasite karhal košického kata, s lešenia ho odpúdil a ostatných on sám sťal s lepším účinkom.“

Až mráz prejde človeka pri čítaní opisu vzteklých a hrozných činov; ako ďaleko môže zájsť ľudská zloba! Pravdivá je prípoviedka. Homo homini lupus… Nie menej ukrutne pokračoval Caraffa i s ostatnými obeťami; avšak dosť bude týchto podrobností na ukážku, ďalšie ukrutnosti len nakrátko spomnem.

Druhou obeťou bol Andrej Keczer, potomok starého zemianskeho rodu. Ako poslanec na sneme roku 1662 horlive zastával evanjelické záležitosti. Bol dôverným poradcom Thökölyho, ale po amnestii sa cele utiahnul, ani do kostola nechodil, aby daktorý z Thökölyho ľudí ho neoslovil a do pokušenia nedoviedol. Bol však majetný, čo mu v očiach Caraffových neprospelo, lebo práve takýchto hodlal neškodnými spraviť, vediac, že majetok hrá všade a vždy veľký zástoj.

Treťou obeťou bol Gašpar Raušer, Zimermannov obchodný spoločník. V oddaní do vôle božej pretrpel všetky muky.

Zavŕšil prvú tragédiu Franc Baranyai, mestský senátor a dozorca kolegiálnej školy, rodák zo Zemplínskej stolice. S týmto sa dialo najtvrdšie; podstúpil najhroznejšie trýzne a v najväčších bolestiach, keď bol prinútený obuť španielské boty, priznal sa i k tomu, že roku 1682 on povzbudil luzu rozbúrať františkánsky kláštor.

Na tieto zverstvá plukovník Wallis nemohol sa pokojne dívať, 20. marca zrieknul sa svojej hodnosti čo podpredseda a sudca. Aj Fischer, komorský správca, keď Zigmunda Gutha, mestského senátora šťastlive zpod obžaloby oslobodil, rýchlo vrátil sa do Košíc.

Po odchode týchto bol vynesený nový rozsudok, na základe ktorého 22. marca boli popravení:

Gabriel Keczer, syn Andrejov, muž vzdelaný i krásny, v šťastnom manželstve, sotva že započal triciaty rok svojho života. Ako menšiemu vinníkovi trýzne odpustili; na popravište sprevádzal ho Ján Andricius, prešovský slovenský ev. kňaz. Pochovali ho v rodinnej krypte v Kecerských Peklanoch.

Martin Sárossi (Šároši), zať Andreja Keczera, asi 25ročný. Musel umreť preto, lebo svojmu otcovi Sebestianovi Šárossimu písal list do Mukačova, kde tento, čo horlivý prívrženec Thökölyho zámok bránil. List bol ináč celkom indiferentný. Pochovali ho tiež v Peklanoch.

Juraj Fleischhacker, keď generál Schultz r. 1685 s 14000 mužmi obliehal Prešov, bol mešťanostom a so Šimonom Feldmayerom tak obratne a hrdinsky bránil mesto, že Schulz 6000 vojakov utratil a len po 9 týždňovom útočení zaujal mesto. Michal Gludeny, nemecký ev. kňaz, ho pripravil k smrti.

Samuel Medvedský, oravský zeman, prišiel do Prešova zo Spišských Vlachov. Mal medzi sudcami ďalšieho pokrevného Matiaša Medvedského, tiež senátora mesta, tento ho nahováral na katolizáciu, že bude asnáď omilostený. Keď to jeho manželka počula, prišla ho s plačom prosiť, aby prijal katolícku vieru a tak si zachránil života, že i ona vďačne odprisahá Luthera. On však odvetil: „nech ma Boh chráni odstúpiť od viery pre lásku života.“

Juraj Schönleben, zeman, jeden z najbohatších prešovských mešťanov. Mal vo Viedni viac dobroprajných a vlivných ľudí, v záujme prešovských evanjelikov často šiel ta a mnoho dobrého vykonal. Poprava šla ťažko, kat viac ráz ťal, kým hlava odpadla.

Fleischhackera, Medvedského a Schönlebena pochovali von z mesta v jednej záhrade, ležiacej smerom ku Sebešu. Za dovolenie príslušníci úbohých obetí Caraffovi draho platili. Pohreb sa dial za večernej doby, len najbližší pokrevní smeli byť prítomní. Mali tam všetci spolu náhrobník, ten však časom sa rozváľal, nezostalo po ňom stopy.

Druhý rozsudok bol miernejší od prvého, odsúdených netrýznili, tretí rozsudok čo do ukrutnosti vyrovnal sa prvému.

Tretiu tragédiu prvý započal Simon Feldmayer, rodom z Nemecka. Bol údatným vojakom v službách Thökölyho a vynikal zvlášť úspešne v obrane Prešova proti generálovi Schultzovi. Neskôr vstúpil do cisárskeho vojska a vyznačil sa pri Budíne v boji proti Turkom. To však v očiach Caraffových nemiernilo jeho vinu, dal ho na smrť odsúdiť. Keď mu sudcovia odkázali, že ho budú mučiť, vrazil si vreckový nôž do srdca a vykrvácal. Deň na to dal ho Caraffa na konský chvost priviazať a po meste vláčiť. Potom ho rozštvrtili a na štyroch miestach mesta na šibeň pribili.

Andrej Székely, človek smelý, pri druhom obliehaní Prešova doniesol do mesta list Thökölyho. Pochovali ho na vonkajšom priestore, kde i Fleischhacker, Medvedský, Schönleben ležia.

Juraj Bezegh, zeman zo Zvolena, čo oddaný prívrženec Thökölyho, bol vo Viedni väznený, keď však katolizoval, prepustili ho. Vrátiac sa ku evanj. viere, znovu sa zúčastnil na odboji Thökölyho. Caraffa ho dal lapiť spolu s Radvanským a hoc od Leopolda milosť obsiahnul a tá do Prešova načas došla, preca ho dal rozštvrtiť. Syn jeho Gábriel srdce otcovo od Caraffu draho odkúpil a doniesol domov, čo žalostnú relikviu.

Juraja Radvanského, zvolenského dinastu, 26. februára lapili v radvanskom dome a obvinili, že peniaze posielal do Mukačeva. Caraffa ho podrobil 8 hodinovým trýzňam, potom ležal viac dní vo väznici na slame nahý. Syn jeho Ján podplatil nočných strážcov, aby mohol otca videť. Na jeho mnohé prosby dovolil Caraffa, že mohol slovenský ev. kňaz Andricius otca navštíviť. Bolo to už pozde, nešťastník bol už v bezvedomí a onedlho, 18. apríla, vypustil ducha. Ustanovenia rozsudku vykonali na mŕtvole ohyzdným spôsobom. Mŕtve telo vymenil syn Ján od katovej manželky za 20 dukátov a v nočných hodinách ukradnuté pochoval v chráme blízkej obce Sviňa. (Michal Hýroš: Zámok Lykava, strana 329.)

Súčasne popravili dvoch bratov Fridricha a Daniela Webera: tamten bol zradcom, svedčil, že on prostredkoval listy medzi Prešovom a Mukačevom, preca nevyhnul smrti. Pred popravou prosil brata Daniela za odpustenie, ten ho však opovržlive odmietnul.

Jozef Roth, rodom z Banskej Bystrice, pretrpel trýznenie, pred smrťou sa však s 10.000 toliarmi vykúpil a vyhlásili ho za nevinného.

Gabriela Palásthyho, zemana z Krušoviec z Nitrianskej stolice, obvinili, že od Radvanského niesol peniaze do Mukačeva Helene Zrínskej. Palásthyho mučili bezpríkladnou beštialitou. Keď sa nechcel priznať a proti iným svedčiť, nabili mu klince pod nehty a do jeho pohlavného úda vrazili rozpálený drôt. To má byť taliansky spôsob mučenia!

Ján Bertók bol údajne 22. apríla popravený spolu s Palásthym a Radvanským.

Dávid Feja, turčiansky zeman, bol sudcom košickým v dobe Thökölyho. Na smrť umučeného kati vyniesli na lešenie, uťali ruku i hlavu a telo rozštvrtili. Podľa inej verzie previezli ho mŕtveho do Košíc a tam zavesili.

Sámuel Láni, mäsiar košický, podstúpil smrť udajne preto, lebo Caraffa potreboval krem Feju ešte jednu košickú obeť. Na inom mieste Rezíkovho diela menoval sa košický mäsiar Kováč, ináč Konkoly. (Láni je len skrátenina od lanio = mäsiar.) Sudcovia uspokojili sa s jeho smrťou bez mučenia, jeho trup, von z brány vyvezený, mučitelia zemou zahrabali. Tento nešťastný človek nikdy nestál v kurii pred týmito sudcami, ač niekoľkokrát len tak na oko ho viedli zo žalára a v predsieni súdnej dva razy pod strážou vojaka ho nechali, až dve-tri hodiny minuly. Potom ho zas do väzenia zaviedli, čo hnevalo vojakov. Tak teda nad ním nevyslúchaným, nevyšetreným bola vyrieknutá smrť už v žalári. Keď počul túto smutnú zvesť, zhrozil sa a k nebu ruky spínajúc dokazoval svoju nevinnosť volajúc „ničoho som si nie povedomý, nič som nespáchal, nič neprijal, nič nedal, čo by túto smrť zaslúžilo a umieram! Vytýka sa Mukačevo, — veď som ja tam nikdy nebol, ani listy od žiadneho smrteľného poslané som neniesol, ani zpat neodniesol.“

Manželka jeho po smrti mužovej po Prešove zjavne rozhlasovala, že je to vymyslený zločin, akoby jej muža bol Feja s listom do Mukačeva poslal. Žiaden kazateľ jeho viery nestál pri umierajúcom, lebo kazateľa kalvínskej viery nebolo v meste. Avšak maďarský (evanjelický) kazateľ mu maďarsky privolal, aby opakoval slová, ktorými ducha odporúčal Bohu.

*

S týmto košickým mäsiarom končí Rezík opis popráv — z ďalších odsekov diela vynímam ešte významnejšie časte.

„Takým bol sudcom generál Caraffa, plný zášti proti obyvateľom Uhier, ako Etna a peklo horí, tak on horel za ľudskou krvou. Veď počuté boly z jeho úst slová od Neróna neronskejšie: „keby som jedinkú žilku v tvojom tele naleznul, ktorá by bola Uhrom priaznivejšia, i tú bych, kdekoľvek by bola ukrytá, nožíkom vyrezal a kázal do najtuhšieho ohňa hodiť.“ — On bol sám i žalobník, i svedok, i sudca. To je v Uhrách známa vec, že Caraffa trýzňou donútil istého človeka k nepravdivým výpovediam. Bol to akýsi Petenády z dolných uhorských strán. Do prešovského väzenia zavlečený a dlho tam držaný nemal už úfnosti, že odtiaľ dakedy vyviazne. Keď ho Caraffa raz zo žalára k sebe dal doviesť, Petenády mnohými vyhrážkami donútený konečne vypovedal proti markgráfovi Badenskému, cisárskemu vodcovi, akoby tento bol príčinou nových odbojov, že ich podporoval a s rebelmi spolucítil. Caraffa chcel markgráfa, protivníka svojho, zničiť, preto od Petenádyho žiadal, aby svoju výpoveď prísahou a podpisom svojej ruky potvrdil, hroziac mu, že ho omnoho väčšie muky očakávajú ako ostatných. — Petenády na slobodu pustený prišiel do Prešporka a celú krvavú tragédiu a zúrenie Caraffove pred viacerými i pred samým cisárom Leopoldom rozpovedal. Potom do Viedne prevezený a do takzvanej červenej veže zatvorený pred neodvislými sudcami vyhlásil svoje obvinenie proti margráfovi za vynútené. Hermanna Badenského potom za nevinného vyhlásili.

V spise svojom predkladá Rezík otázku, či povstalci boli pokrokári (concitores) alebo buričia (rebelli) alebo zlopovestní (notorici)? A odpovedá, že prvému prisviedča, tretie tají, — to druhé Uhri rozhodne odmietajú, odvolávajú sa — ako na pavezu na 31. artikul Andreja II. jeruzalemského, ktorý zneje: „Jestliby sme my alebo niektorí z našich následníkov v daktorom období týmto našim ustanoveniam chceli sa sprotiviť, — majú slobodu, mocou svojej auktority, bez akéhokoľvek obvinenia nevernosti (nota infidelitatis) tak biskupi, ako iní poddaní, aj šľachtici kráľovstva, všetcia spolu i jednotlivci, prítomní i budúci a pozdnejší právo sprotiviť sa a protirečiť nám i našim nástupníkom v každom prípade.“

Veľký význam a účinok tohoto zákonného článku ukazuje aj pokračovanie katolíckych stavov v Uhorsku. Títo, keď kráľovi Jozefovi I. na nasledujúcom sneme formulu prísahy určili, vynechali z prísahy Ondreja II. tie slová článku, ktoré sú uhorskej slobody korene a stĺpy. Podľa toho potom Jozef I. dňa 9. okt. 1687 vo svojej prísahe sľúbil dodržať dekréty Andreja II., vyjmúc časti z 31. zákonného článku, ktoré sa vzťahujú na právo protirečenia.

*

Týmto odôvodnením oprávnenosti protestantských povstaní končí Rezík svoju Lanienu.

V diele svojom opisuje Rezík niekoľkými črtami mesto Prešov. „Ohradenie mesta múrami začalo sa r. 1373 alebo 1393 za panovania Ľudovíta I., štvrtého syna Karla, na tom mieste, kde dedina (pagus) Langdorf, Maďarmi Hosszufalu volaná stála. Meno dostalo od maďarského Eper, čo jahody znamená, lebo sotva jest na pestovanie jahôd príhodnejšieho miesta nad okolité háje. Jahoda = latinsky fragus, odtiaľ sa volá mesto až Fragopolis. Má z pálenej tehly dva múry, ktorými sa zaviera. Viac menej starších veží má desať, päť ich bolo polohou výtečnejších. V nedávnej dobe boly tieto — z viny mešťanov — na zrútenie odsúdené a spolu s múrami a bránami (vyjmúc jednej) so zemou srovnané a na obranu mesta nesúcimi spravené. Objaté je mesto aj šiancami, ktoré sú veľmi užitočnou vodou naplnené s tej strany mesta, čo na lesy a Torisu pozerá. O Torisi hovorí, že ani vlnami ani rybami nevyniká.

Predmestia, čo do rozsiahlosti a do počtu domov, vyrovnajú sa vnútornému mestu.^[14]

Za kvetúcich rokov malo mesto dokonalý senát, pozostávajúci temer zo samých Nemcov a evanjelikov. Čo sa cirkvi a škôl týka, nikde v krajine nemali ich viac od dávnejších časov než tu. Trhy sú v iných mestách sotva natoľko navštevované ako tu, — rôzne národy donášajú sem najvzácnejší tovar. Strážny anjel mesta (genius loci) je naprosto jedinečný, i tie kamene a strechy múrov dýchať a radovať sa zdajú. Týmito a inými ustanovizňami vynikajúc, obrátilo mesto na seba oči krajiny i cudziny a pre množstvo pekných vecí a pre zvláštne zvyky mešťanov bolo obyčajne menované Malou Viedňou.

*

V rukopis. exempláre diela, v knižnici Františ. rádu v Prešove nachodí sa i jeden slov. verš, opisujúci Zimmermanovu ukrutnú popravu. Akrostychon podáva meno popraveného. — V iných rukopisných exemplároch (v prešovskom kolégiu a v peštianskom muzeu) tohoto verša niet, preto však nemáme príčiny pochybovať o tom, že bol Rezík pôvodcom verša. Popri latinsky písanom vážnom historickom texte poetickému výlevu nevenovali povážnosti. Jednako je slovenský verš i rečove i literárno-historicky zaujímavá pamiatka. V neskoršej dobe slovenské literárne produkty nemali v povážnosti. Verš som uverejnil v Slov. Pohľadoch z r. 1929, čo autorom označený doplnok prešovského divadla — podávam ho i tu.

Threnodia de Sigismundo Zimmermann, ad suplementa Theatri Eperiessini referenda ^[15]

Autor diela Ján Rezík, latinsko-slovenský spisovateľ, narodil sa v Krušovciach v Nitrianskej stolici, otec jeho Mikuláš Rezík bol zprvu rektorom školy v Turč. Sv. Martine, neskôr kňazom v Hájnikách a seniorom topolčianskeho seniorátu, matka menovala sa Zuzana Palachová. Doma skončiac elementárky, študoval na prešovskom kolegiu pod profesormi Pomáriom, Cabanom a Ladiverom. Čo výtečný žiak vyššej triedy na školskej skúške r. 1669 pod predsedníctvom Pomaria, prečítal svoje pojednávanie o VII. článku augsburského vyznania s tak veľkým úspechom, že jeho prácu uznali za súcu na vytlačenie. Ešte ako prešovského žiaka poslali ho profesori do Košíc, aby vyhlásil v ich mene čo odpoveď jezuitom, menovite Matiašovi Šámbarovi, že prijímajú vyzvanie na verejnú náboženskú diškusiu. Dňa 25. mája 1670 zapísal sa na wittenberskú univerzitu. Keď 10. marca 1673 prešovské školy a kostoly protestantom odobrali a kolegiálnych profesorov z Prešova vyhnali, aj Rezík vzdialil sa z Prešova a dokončiac svoje štúdia, odišiel do Torúnu, kde už r. 1874 stal sa profesorom. Roku 1683 povolali ho Košičania za profesora-riaditeľa. V tom roku 15. dec. prišiel do Košíc, tu už však našiel smutné pomery. Patronát školy bol zaujatý s povstaním Thökölyho, tak teda málo sa staral o školu. K tomu prišlo ešte, že 6. januára 1684 protestantský magistrát zrušili, a s cisárskymi držiace Košice začaly prenasledovať prívržencov Thökölyho — Michal Fischer, predseda spišskej komory v Košiciach dal Rezíka lapiť a tri dni ho prísne vyslúchali. Reč bola o listoch písaných Thökölymu a Ilone Zrínskej, bol však čo nevinný na slobodu prepustený. Vďačne prijal vtedy pozvanie Prešovčanov a zaujal katedru rečníctva, poézie a dejepisu. Moc Thökölyho bola však zlomená, Prešov 13. sept. 1685 dostal sa do moci Leopolda I., to malo za následok, že 7. febr. 1687 pobrali protestantom kostoly a školy. Rezík vrátil sa do Torúna, kde ho r. 1688 za mimoriadneho a roku 1690 za riadneho profesora univerzity vymenovali, tu účinkoval do r. 1705. Vtedy, po víťazstvách Fraňa Rákóczyho II., protestanti znovu dostali zpät svoje školy, Rezíka prv Kežmarčania povolali za rektora školy, potom ho však Prešovu prepustili. Dňa 17. marca 1705 prišiel do Prešova, oživotvoril kolegiálnu školu, jeho dobrá povesť pritiahla do nej mnoho žiakov. Na skúškach r. 1707 študenti predniesli jeho školský divadelný kus. „Pigritus scholarum hostis ad Caucasum deportatus.“ Zomrel roku 1710 na mor.

Rezík svoje dielo „Theatrum Eperiense publicum“ začal písať 14. júla 1687 v Prešove a dokončil ho 14. júla 1689 v Torúne, čo tamojší mimoriadny universitný profesor.

Štefan Hyroš vo svojom obsažnom historickom diele „Zámok Lykava a jeho páni“ na str. 506 rozprestrel sa i na jatku prešovskú, o ktorej našiel „v chýrečnej a veľkolepej knihovne Čaplovičovskej Dolného Kubína“ zvláštny rukopis pod názvom „Theatrum Eperiense“. Knihu spísal Martin Juraj Kovačič, kráľ. budínskej univerzity prvý strážnik, r. 1799 podľa predmluvy preto, aby sa ukázalo, že v onom divadle, hoci sa v ňom ďalej pokračovalo, nežli hriech vystihoval, preca nie z nenávisti kacírskeho vyznania, ani prísnosťou kniežaťa-mocnára, ale vzteklosťou Uhrov, nenávidiacich exekútorov, stalo sa to tak. Z Hýrošovho prekladu vysvitá, že Kovačičova kniha srovnáva sa doslovne s Rezíkovým dielom, ktoré je aj tak o 100 rokov staršie.

Rezíkovo dielo vyšlo tlačou iba r. 1932 nákladom spolku Tranoscius, do týchto čias nachodilo sa iba v rukopisoch vo viacerých knižniciach, medzi inými i v knižnici Franciškánskeho rádu v Prešove. Z tohto exemplára som ja čerpal.

Ku tomuto rukopisu, po Zimmermannovom žalostnom verši pripojený je výťah v Göttingenu r. 1808 vyšlého diela: „Magazin für Geschichte Statistik und Staatrecht Österreichischer Monarchie.“ Obsahuje nové dáta.

Mikuláš Szirmay obžalovaný, že Ilone Zrínskej do Mukačeva list písali z Bardejova, kde bol v tom čase väznený pod dozorom grófa Arianzaja. Caraffa robil grófovi výčitky, že Szirmaymu papier a atrament dal k písaniu listu. Gróf Arianzaja to tajil, Caraffovi vynadal a v súboji Caraffu hlboko zranil. Szirmay bol v Prešove väznený v malom dome pri vyšnej bráne, ktorý je do mesta príchodiacemu na pravej strane. Ako sa odtiaľ vyslobodil, toho sa tu nedočítame.

V tom istom domčeku bol krem Szirmayho zavretý aj Andrej Jeleník a iní. Keď niektorého z odsúdených väzňov ku poprave viedli, musel zástup ľudu, čo ulicu zaujal, blízko lešenia voľné miesto nechať, aby ostatní väznení zo spomenutého domčeka (na výstrel z pušky od popravišťa vzdialeného) stínanie priateľov a známych videli a týmto strašným pohľadom nútení boli soznať to, čo Caraffa žiada, hoc ich ten istý osud očakával.

Manželka Juraja Ottlíka z Ozoroviec a Kochanoviec (trenčianska stolica) cestovala dňom a nocou do Viedne a získala milosť pre svojho muža. 24 hodín sa viezla a do Prešova prišla toho dňa, v ktorom mal byť jej muž popravený. Brána mesta bola pre včasnú raňajšiu hodinu alebo z naloženia Caraffovho zatvorená, preto šla ku malej bránke a hlasne volala. Milosť, milosť pre Ottlíka. Keď Caraffa shliadnul ukázaný mu dokument omilostenia, škrípal zubami a trhal si vlasy, konečne pustil jej muža na slobodu.

Vdova Ostrožičová, barónka, bola Caraffom v žalári trýznená, vypustil ju, až keď složila niekoľko tisíc toliarov.

Kalmancay, protonotár najvyššieho sudcu Mikuláša Dražkoviča, zdráhal sa proti svojmu predstavenému k vôli Caraffovi nepravdivé veci svedčiť. Keď ho však mučením strašili, poslal hroznému Caraffovi zo žalára kartabianku, aby sám vpísal do nej, čo má Kalmancay luhať. Tento bol s ostatnými do ťažkých pút datý, tak, že si už všetcia smrť žiadali; snem z roku 1687 doniesol im pomoc.

Ladislav Nagy-Mihály zo Zemplína bol spolu s Jánom Radvanským v blízkosti Caraffovho bytu, na hlavnej stráži väznený, ktorú budovu teraz prešovský posádkový veliteľ obýva.

Dávid Feja, mešťanosta Košíc, turčianský zeman, sedel v kostole u boku Petra Szirmayho; zo služieb Božích ho jeden muž, posol vojenského veliteľa, von vyvolal, zatknul a do Prešova previezol. (Štefan Nikolaj Hýroš v diele „Zámok Lykava a jeho páni“ hovorí, že bol Feja snáď synom Juraja Feja z Veľkého Rakova, roku 1626 turčianskeho snemového vyslanca.

*

O trovách tribunálu poučí nás Štefan Šároši, pokrevný popraveného Martina Šárošiho, ktorý sudcom a iným osobám platené diurná z archívu spišskej komory vypísal.

Nápadný je rozdiel medzi jednotlivými položkami. Megyeri a siedmi prísediaci dostali spolu 100 zlatých rýnskych, kdežto generál Wallis 600, Fischer 640 a Ladislav Szent-Ivány sám 1686 zlatých. Posledný, bol pravda, nielen sudcom, lež i udavačom a svedkom v jednej osobe. Za svoje horlivé služby, čo liferant potravných článkov, dostal r. 1690 grófsky titul. Ľud ho preto volal otrubovým grófom. Svojim liptovským pokrevným, potomkom slávneho Bohomíra, urobil ostudu. Pod Rákóczim zúčastnil sa na sečianskom shromaždení r. 1707, kde proti nemu syn v Prešove popraveného Juraja Radvanského, Ján náružive vystúpil. Syn Ladislavov, Jozef, zomrel bezdetný, v ňom vymrela grófska linaj Szent-Iványch.

Zo soznamu nevidno, v akej miere participoval Antonio di Caraffa na odmene za vykonané katovské služby. Isteže neobišiel naprázdno. Videli sme vyššie, že sa mohol Ján Roth z Kráľovej (Zvolen)^[16] s 10.000 zlatými od smrti vymeniť, sú však známe aj iné pády.

Alžbeta r. Szontaghov, manželka Gašpara Kubinyho, liptovského podžupana (r. 1671 rodená dcéra Gašpara Sontagh a Dóry Zabler), ktorá dobre vedela z vlastnej skúsenosti o trýznení svojho starého otca Pavla (v Spiš. Novej Vsi), — ako i svojich švagrov Rótha, Zimmermanna, Caunera, Absolona a iných, v časoch Caraffovej prešovskej jatky páchaného, že Caraffa veľmi baží za peniazmi, aby ostatnú rodinu svoju obránila od podobného trýznenia, preto od svojich majetných rodičov vyprosila 10.000 zlatých a keďže hrdinsky sa pridržiavala evanjelickej viery, preto šla ku Caraffovi a v auguste r. 1687 tomuto krvelačnému generálovi výmenný peniaz odovzdala, — a tým činom potom nielen celú svoju rodinu, lež i veľkú časť Oravy a Liptova evanjelických vyznávačov od ukrutného prešovského trýznenia oslobodila. Neskôr vstúpila do druhého manželstva s Jozefom Okoličányim, v Mokradi bydliacim, tiež oravským miestožupanom, ktorého manželkou bola v rokoch 1727 — 1750. (Nagy Iván X. 821 a VIII., strana 209, 207.)

Anton Szirmay vo svojom diele Notitia Historica Comitatus Zemplinniensis (1804) spomína, ako sa oslobodili Zemplínčania od Caraffovho prenasledovania. „Nám, čo zemplínske veci píšeme, stačí poznamenať, že hlavným žalobcom a spolu i svedkom bola jedna, z Nového Mesta pod Šiatrom pochádzajúca proštitútka, Maďarmi Tábori Erzsók zvaná. Jednako tá veľká búrka, čo vtedy na Horné Uhorsko zaľahla, zemplínskym famíliám nedoniesla škody, čo pripísať treba zvlášnej obozretnosti hlavného župana Barkóciho. Barkóci ku generálovi Caraffovi vypravenými poslami Augustínom Benkovičom, varadinským biskupom a podžupanom Fraňom Klobušickým, dal doručiť generálovi zemplínskym zemianstvom složených 400 dukátov spolu so 24 okovmi samorodného vína a tak človeka za bohatstvom pachtiaceho uchlácholil.

Na Caraffovu radu nariadil cisár Leopold novú kontribúciu (daň) nielen na sedliakov, lež i na zemianstvo a protesty vysokých hodnostárov i samého palatína, kniežaťa Esterházyho, nič neprospely. Caraffa sám sa postaral, aby kontribúcia riadne dochodila. Štefan Nikolaj Hýroš v diele svojom Zámok Lykava a jeho páni, na základe stoličných zápisníc, na strane 326 naznačil: „Generálovi Karaffovi vďačí sa Lyptov podarúnkom (diškréciou) 100 toliarov a jeho tajomníkovi 20. (Kto to bol?)“ — „Dňa 14. apríla sbor tejže stolice ustanovuje, aby farári po sudcovsky napomenutí boli, podľa milostivej resolucie generála z Karaffov, ku zaplateniu stoličnej dane medzi zemanské porty, jináč že bezprostredne dostanú exekúciu.“ — A ďalej: „Generál Karaffa oznámil: jestli vidiek Lyptov dá Thökölymu 4000 zlatých, že jemu vtedy musí dať 8000 zlatých.“

Voči týmto skutočnostiam daromná bola námaha Caraffovho krajana Vico (Vicus),^[17] ktorý sa pokúsil Caraffu na čisto umyť a zdôrazniť vážnosť jeho poslania.

Caraffa vo svojom intimáte cisárovi Leopoldovi preukazuje sa čo fanatický prívrženec a zástanca absolútnej moci monarchu a stavia sa proti humanizmu pokračovania voči povstalcom, lebo vraj omilostenie zlých ohrozuje dobrých. Preto si vyžiadal od cisára upotrebenie španielskej inkvizície a využije povolenie do krajnosti. Poznal tie ukrutné, avšak účinné prostriedky zo svojej vlasti, oboznámil s nimi aj renitentných protestantov.

Nebol Caraffa sám, čo v tej dobe v Uhrách ukrutenstvá páchal, strašné neľudské represálie tropil aj generál Spork v Orave na vzbúrenom pospolitom ľude. Napichnutie na kôl zaživa — podľa spôsobu Aziatov — mal hojne na programe, ako pièce de résistance. Odsúdeniahodné sú aj tieto činy, ale situácia je tu iná. Pikovi ľudia sami páchali neprávosti na cisárskych prívržencoch a boli in flagranti — so zbraňou v ruke — dopadnutí.

Caraffa bral — ako to jeho životopisca Vico či Vicus píše — podozrenie za dokázaný skutok. A z čoho pozostával ten skutok? Z písania listov do Mukačeva, to bol celý crimen, hoc to bol i len list syna písaný otcovi svojmu. Celá obžaloba stála na veľmi slabých nohách, na vynútených výpovediach za to platenej proštitútky.

Caraffa zneužil pritom i dôveru cisárovu, ktorý mu naložil, aby podľa krajinských zákonov súdil a nebral ľudí na zodpovednosť za skutky, ktoré boly už hlásanou milosťou preminuté. Vo svojom počínaní nedal sa mýliť požiadavkami ľudskosti, čo zbytočnými pochybnosťami, keď je o vyšších cieľoch reč a Caraffa zlomenie odboja protestantov uznal za taký vyšší cieľ. Nepreberal tedy v prostriedkoch, majúc pred očami devízu Jezuitov cieľ posväcuje prostriedky.

Avšak nenásytné pachtenie po peniazoch lpie na jeho karaktere a silne devalvuje učinnosť tých ohľadov, ktoré by daly vziať do povahy sa na pochopenie a porozumenie jeho skutkov. Dal sa v mnohých pádoch podplácať, teda sudcovskú nestrannosť darmo hľadáme u neho.

Zloduch Caraffa zuril nielen proti živými, lež i proti mŕtvym telám. Hlavy pribil na pranier, trupy rozštvrtil a vyvesil na cestách. Šesť týždňov vysely tak chránené drábmi a vojakmi, Caraffa so svojimi satellitmi vychádzal koňmo k nim presvedčiť sa, či tam vysia? Niekedy vyjazdila ta i jeho manželka. Ženská útlocitosť iste nebola jej najväčšou cnosťou, našli sa dva rovní. — Caraffa nedoprial svojim obetiam ani cirkevného pohrebu a len na veľké prosby manželky Zimmermannovej rodenej Zuzanny Keczerovej a iste nie darmo — vydal jej mŕtveho muža po šiestich týždňoch. Vdova Zimmermannová sosňala kusy tela s praniera a uschovala v záhradnom domku kdesi na predmestí.

Neľudské účinky Caraffove vyvolaly veľké rozhorčenie i v aulických kruhoch. Sám palatín Pavel Esterházy ozval sa u dvora proti pokračovaniu sadististického generála. A keď chcel od Juraja Petenáda trýzňami vynútiť svedectvo o tom, že nielen palatín Esterházy, krajinský sudca Mikuláš Dračkovič a chorvátsky bán Erdödy, lež i gróf (Markgraf) Herman z Badenu, predseda hlavnej vojenskej rady, potajomky s Thökölym držia, prišiel najvyšší rozkaz, aby ďalšie vyšetrovania hneď a zaraz zastavili.

Caraffa vrátil sa do Viedne ako persona grata, dostal rôzne a cenné vyznačenie, a bol designovaný za veľvyslanca habsburgskej monarchie ku španielskemu dvoru. Tejto vysokej hodnosti Caraffa tešil sa veľmi, hľadel sa na ňu pripraviť. Nakúpil nové, skvostné bytové zariadenie, na to pošly v Prešove usporené groše. Avšak neprajníci Caraffovi, akých mal u dvora aj inde nadostač, lebo jeho ohavné činy stretly sa i u dobromyselných katolíkov s odporom — prekazili navrhnuté čestné poverenie z toho dôvodu, že je Caraffa nie štátnym občanom monarchie a tak ju v zahraničí zastupovať nemôže. To si Caraffa vzal k srdcu, vo svojom viedenskom paláci od všetkých opustený upadnul do zúfalstva. Mal v duchu stálu predstavu, že ho prenasledujú a tie slová, ktorými Zimmermann jeho pýtal o milosť, opakoval teraz on sám: „Ihr Herren, bitte um Gnade.“ Smyslov pozbavený umrel 6. marca 1693, zanechajúc po sebe zlopovestné meno.

Z vyššie spomenutej knihy Antona Szirmayho „Notitia Historica Comitatus Zempliniensis“, podávam v preklade dve, na Caraffu sa vzťahujúce anekdotické drobnosti:

„Štefan Szirmay naznačil pri smrti Caraffovej roku 1693, že kardinál Kolonič vyzval zo žartu Maďarov, aby sa za zmŕtvychvstanie Caraffu (pro resuscitando Caraffa) jeden Otčenáš a jednu Zdravas Maria pomodlili. Na to Szirmay odpovedal, že Maďari skôr svoje príslovie: Beste lélek Caraffia (beštiálna duša Caraffovská) budú opakovať, aby svoju zášť proti Caraffovi dali najavo; pri jeho mene si horliví Maďari odpľuvnú.“ U Maďarov bolo aj nasledovné porekadlo v obehu: Három rossz fája van a Magyarnak, Kara-Musztafa, Caraffa és akasztóta. (Tri zlé stromy majú Maďari. Kara-Mustafa, turecký vojvodca, Caraffa a šibenica. Strom v maďarčine = fa.)

O Slovákoch hovorí Szirmay, že mali obvyklé porekadlo: „Karaffa czo panoch raffa“, čo toľko znamená, že tak ako roľnícke ženy hlavy ľanu ratajú, Caraffa ratá zas hlavy zemianske. Poznávame v tom výstižný vtip šarišského slovenského ľudu.

Keby sme sa mali riadiť heslom: „De mortuis nil nisi bene“, nemohla by byť o Caraffovi žiadna zmienka. Historia sa však tou zásadou neriadi, meno Caraffovo znelo čo postrach generáciami a naplňuje nás i dnes odporom a desom. Ako Herostrates podpálením kostola efezskej Diany — získal si Caraffa prešovským krvavým tribunálom zlorečenú pamiatku.

Naproti tomu mysle a city pozdného potomstva vinú sa k jeho obetiam s obdivom a pietou. Roku 1908 správa prešovského kolégia hodlajúc uctiť mužov, ktorí za svoje náboženské presvedčenie a za slobodu svedomia na prešovskom námestí vykrvácali, — na podnet Andreja Mayera, ev. teol. akad. profesora v Prešove v. v. — zaviedla verejnú sbierku a v jej dôsledku umiestila sochárom Belom Markupom zhotovenú reliéfnu sochu na severo-západnom rohu kolegiálnej budovy, obrátenom k domu, v ktorom krvežíznivý Caraffa prebýval.

Thököly vo vyhnanstve

Po konečnom nezdare odbojov za náboženskú slobodu Thököly vysťahoval sa do Turecka, kam ho nasledovala i jeho manželka. Prv žili v Galate, predmestí Carihradu, neskôr v kaštieli Kvetového Polia (Campi Flori)^[18] u Nicodemie, kde aj oba zomreli. Helena Zrinská zomrela 18. febr. 1703, jej mŕtvola bola pochovaná pri Bizante. Na náhrobku mala latinský nápis, začiatok zneje podľa Hýrošovho prekladu:

Tu odpočiva od hrdinskych prác Mužského ducha žena, pohlavia svojeho a stoletia sláva, Najvyššia Pani Helena Zrinska, Zrinskeho i Frangepanského rodu okrasa poslednia, Thökölyho kniežata manželka, nekdy Rákócyho, obydvoch hodná manželka, Veľkými u Horvátov, Sedmohradčanov, Uhrov, Sikulov slávna názvami. Činami obrovskými v celom svete svetlejšia.

*

Thököly zomrel 13. septembra 1705. Pochovali ho v Nikodémii, začiatok z náhrobného nápisu zneje v slov. preklade Hýrošovom.

Najvyšší Pán Emerich Thököly z Kežmarku, Uhorska a Sedmohradska knieža. Muž od vecí za vydobytie vlasti slobody silne konaných. V celej Európe slavný. Po rozličných Šťasteny pádoch napokon vyhnanec.

Roku 1905 skrsla myšlienka domov doniesť telesné pozostatky Rákóciho, Thökölyho a ich prívržencov. To sa o 4 roky neskôr uskutočnilo.

Fraňa Rákóciho II. a jeho matku Helenu Zrínsku — čo katolíkov — pochovali s velikou pompou nad kryptou košického dómu. Thököly v záveti vyslovil, že si praje spočívať v evanj. kostole. Keďže však káplnka kežmarského zámku je v katolíckom majetku a kežmarský evanj. chrám má drevenú povalu, vyskytnul sa návrh: umiestiť pozostatky Thökölyho v prešovskom ev. kostole, lebo Thököly tu ztrávil svoju mladosť.

Kežmarok nechcel však prepustiť svojho rodáka Prešovu; ku kostolu vybudovali káplnku, v nej spočíva posledný člen slávneho rodu; muž skvelých skutkov, hrdinských bojov, na jeho pamiatku my protestanti len s pietou môžme pozerať.