Zlatý fond > Diela > Obrazy z dejín prešovských evanjelikov


E-mail (povinné):

Belo Klein-Tesnoskalský:
Obrazy z dejín prešovských evanjelikov

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 42 čitateľov

III. Za našich dní

Objavenie telesných pozostatkov Caraffových obetí

Poltreťasto rokov práchnively kosti martýrov prešovskej jatky na rozličných miestach.

Riadneho cirkevného pohrebu dostalo sa len v Peklanoch v rodinnej hrobke pochovanému Gabrielovi Keczerovi a jeho švagrovi Martinovi Šárošimu.

Fleischhackera, Medveckého, Schönlebena a Székelya pochovali za múrami mesta asi na priestore terajšieho Trhoviska; miesto tomu určiť sa nedá. Nepoznáme ani záhradu, do ktorej vdova Žigmunda Zimmermanova muža svojho pochovala. Feju vzali do Košíc.

O Andrejovi Keczerovi a Jurajovi Radvánskom boly poznámky u Rezíka, že ich pochovali pod vežou obce Sina. Nezdalo sa to byť akosi spoľahlivým údajom, keďže je Sviňa čiste katolícka obec a kostol tiež katolícky. Označenie nebolo určité, sotva niekto myslel na to, že sa pod menom Sina neďaleká obec Sviňa skrýva. A keď aj, otázne bolo, či by správa kat. cirkvi svinianskej, poťažne jej nadriadená diecéza, na exhumáciu pristaly. Avšak rozlúštenie prišlo nečakane práve s tejto strany.

Kostol svinianský leží na vyvýšenom pahorku, s ktorého je krásny výhľad na údolie Svinky a na pohorie od západu. Kostol sám je gotického štýlu, roku 1628 pribudovaná veža má podobu bašty. Na južnom boku veže z troch grafitových nápisov dva sú čitateľné a nosia mená zbudovateľov: Krištofa a Ladislava Merse de Zinie.

Anno 1628,

Christophorus Zinie Juvavit opem ferendo Merzeidum Patriasorsus Abire vices.

*

Quando opus extructum Fundamine toto Ladislaus de Zinie nomen decusque fuit.

Tu je aj címer rodu Merse: bieloodetá, okrídlená postava, majúca na hlave korunu a na nej malý kríž, drží v rukách rybu. Veža chrámu je jedna z najcenejších umeleckých pamiatok Šariša a bola na trovy krajinského úradu obnovená. Reštavrovanie veže sprostredkoval na patričnom mieste r. kat. farár a dekan svinianský Jozef Dobránsky, ktorý sa s úľubou zaoberá s historickými otázkami.[38]

Keď pri reštavračnej práci — z jari r. 1930 — robotníci začali kopať okolo veže a trafili na ľudské kosti, dekan Dobránsky pripomenúl si, že podľa starého rukopisu, ktorý sa na fare opatruje, boly pozostatky niektorých prešovských Caraffových martýrov pod vežou kostola — sub turri — pochované. Zastavil ihneď prácu a upovedomil o tom dr. Vladimíra Gallaya, okresného náčelníka, ktorý to zas sdelil predstavenstvu šarišského ev. seniorátu.

V evanjelických kruhoch Prešova objav tento zbudil samozrejme nemalý rozruch a záujem.

Preskúmalo sa dôkladne Rezíkovo dielo: Theatrum Eperiense Publicum a skutočne našly sa v ňom dáta, podľa ktorých mali byť jednotliví martýri prešovského krvavého tribunálu pod vežou svinianského kostola pochovaní. Na tomto základe rozhodly sa oba ev. sbory Prešova, jestli sa vedecky zistí, že sú to kosti obetí Caraffových, previesť ich so súhlasom rím. kat. biskupa v Košiciach do Prešova a uložiť v krypte ev. chrámu.

Tak odišla dňa 24. sept 1930 komisia dvoch ev. sborov a seniorátu do Svine, aby vykonala exhumáciu. Prítomní boli: v zastúpení ev. sboru slovenského : Julius Hajdu, farár-senior, dr. Vladimír Gallay, cirk. dozorca, Gustáv Pogány, farár-konsenior; v zastúpení ev. sboru maďarského: Viktor Fábry, farár, dr. Karol Floriín, sen dozorca, Ján Gömöry, riaditeľ ev. koleg. gymnázia v. v.; v zastúpení rím. kat. cirkvi Jozef Dobránsky, pleban a dekan, konečne dr. Viliam Austerlitz, lekár z Bardejova, bývalý asistent anatomického ústavu a ing. Eugen Bárkány.

Na základe rukopisu Jána Rezíka komisia konštatovala, že sa kosti Caraffových obetí majú hľadať buď v predsieni pod svinianskou chrámovou vežou alebo v kostole samom „sub Campanili seu atrio“. Podľa mienky Kornela Divalda a Viliama Austerlitza rozhodla sa komisia kopať pod vežou pod vedením a dozorom inž. Eugena Bárkánya.

Sotva sa došlo na 1,10 m. hĺbky, objavily sa zbytky zpráchnivelej truhly dubovej, v ktorej sa objavila len jedna lebka. Prácou obozretnou našiel inž. Bárkány ešte jednu lebku. Okrem týchto dvoch lebiek bolo v tejto truhle len niekoľko kostí. Od tejto truhly na pravo, trochu hlbšie, objavily sa obrysy druhej truhly. V tejto truhle našla sa jedna ľudská kostra. Kostra ležala na svojom ľavom boku, hlavou k chrámu. Ďalej hľadajúc, našla sa pod predošlou kostrou hlbšie kostra bez hlavy, ležiaca na svojom pravom boku, obrátená nohami k chrámu.

Pozostatky najdené v spomenutých truhlách boly podrobené odbornému skúmaniu, ktoré previedol dr. Austerlitz z Bardejova. Po bedlivom a presnom skúmaní a meraní dospel k záveru, že objavené telesné pozostatky najmenej dvesto rokov mohly byť v zemi, že sú to kosti mužské a že majitelia dvoch nájdených lebiek mohly byť 35 — 50 roční. Keď sa pozostatky z truhál pečlive usporiadaly, vysvitlo, že obsahovaly zbytky kostier štyroch osôb, ale len tri lebky. Na základe Rezíkových a iných zápisov komisia ustálila, že sú to pozostatky Andreja Keczera, Juraja Radvánskeho, Jána Bartóka a Gabriela Paláštyho.

Ako sa evanjelickí martýri dostali pod vežu katolíckeho kostola?

Vysvetlí to pohľad do dejín svinianskej cirkvi a chrámu. Máme dva pramene. Katolícky i evanjelický. Zo skvostne vystaveného jubilárneho diela „A Kassai százéves egyházmegye emlékkonyve“ (1904) vynímam: „Sviňa je jedna z najstarších obcí horného vidieka, vzdialená je na 9 km od Prešova. V starých dokumentoch prichodí ako „Castrum Zwinye“ „Villa Zvinye, Svinye“, neskôr sa spomína pod menom Szanefalva aj Szniye. (Sine). Zprvu bola obec dominiumom povestného Bánk bána, po jeho tragickom osude stala sa kráľovským majetkom a Bela IV. daroval ju spolu s obcami Nová Ves a Jarovnie rodu Merse (Merže) s predikátom de Zwine.

Kedy povstala svinianská cirkev nedá sa ustáliť. V druhej polovici XIII. stoletia familia Merse dala na Castrum de Zwine postavenú malú káplnku na kostol prebudovať a v XIV. století jestvovala už aj fara. Na začiatku XVII. stoletia dvaja príslušníci rodu Merse Krištof a Ladislav dali postaviť ku kostolu vežu, ktorá je so svojím vpadlým krovom majstrovským dielom staviteľstva. Veža je pamätná i tým, že pod ňou ležia traja martýri Caraffových prešovských účinkov. Andrej Keczer z Lipovca, syn jeho Gábriel a Juraj Radvánsky z Radvane, ktorých mŕtve telá r. 1687 v nočnom čase sem doniesli.

V dobe obnovenia viery, svinianský kostol a fara sú raz v katolíckych, raz v protestantských rukách. V druhej polovici XVII. stoletia až do jeho konca jedna ratolesť rodu svinianskej vetvi a poddaní sú protestanti, tak i cirkev patri k tomuto vierovyznaniu. Roku 1701 je fara už katolícka, plebánom je od r. 1701 — 1721 Ján Zavardkay.“

Jozef Hörk v spomenutej už monografii A sáros-zempléni esperestég története (1885), píše na strane 272, 273 o svinianskej cirkvi.

1636. Podáva výkaz cirekvného majetku, je to zjavne výťah z protokola kanonickej vizitácie, konanej superintendentom Petrom Zablerom.

1666. Skvelý kostol, 3 zdobné oltáre, 2 zvony, 1 zvonček, fara a škola; kňaz Ján Prúny; dôchodky cirkve, kňaza, učiteľa skvelé.

1680. Ako predtým, patrí luteránom; Mikuláš a Ladislav de Zwine, luteráni, budovali 24. jan. 1703. Žena gr. Štefana Szirmayho, luteránka, chcejúc svojho muža z väzenia vyslobodiť, dala skrze svojho správcu statku Juraja Sluha kostol katolíkom oddať. Tento priniesol kľúče kostola a vpustil dnu v záhradách sa skrývajúceho šarišského prepošta Tarnócyho, proti čomu Ladislav a Juraj Szinyei protestovali. Evanjelici r. 1712 dostali kostol zpäť. Na zakročenie Krištofa Szinyeiho kostol znovu odobrali tak, že srazili šindle s krovu, vošli do veže a z nej do kostola.

Kazatelia:

Ján Damiani 1614.
Jakub Marothinensis po r. 1614.
Jakub Moller 1623.
Andreas Hodikius vysvätil ho supeintendent P. Zabler 1626).
Hieronymiades Leonhard 1649.

Hörk na strane 145 spomína, že 26. júna 1683 na sen. konvente v Prešove bol Ján Prúni svinianský kňaz za seniora zvolený, na str. 146 čítame, že r. 1693. zvolili za seniora Mikuláša Lippóciho michalanského kňaza, teda Prúni pravdepodobne r. 1693 zomrel a vtedy prišiel do Svine za kňaza Ján Andricius, bývalý kazateľ prešovskej slovenskej cirkvi, ktorého mestskí hajdúsi, pod vedením mestského senátora Tóbiáša Grotkera lapili, vyoflinkovali a z mesta vyhnali. To sa spomína aj v protokole kanonickej vizitácie superintendenta Pavla Jozeffyho: Joannes Andricius anno 1693. propudiose urbe ejectus caesusque Andricius bol ako svinianský kňaz r. 1699 za konseniora zvolený. Konal i tu evanjelickej veci cenné služby.

Prešovskí evanjelici po roku 1687 nemali ani kostola, ani školy a hoci tvorili v meste väčšinu obyvateľstva, jednako im mestská rada — právom zemského pána — zabránila stavať cirkevné budovy. Vtedy prešovskí evanjelici — tak Slováci ako i Nemci a Maďari na výročité slávnosti a po nedeliach chodili húfne do kostola súsedných dedín, do Šalgova, kde bol Martin Krudy a do Svine, kde bol Ján Andricius kňazom — na slovenské služby Božie. (Hörk. Az Eperjesi Coll. Torténete, strana 70.)

*

Roku 1687 bol teda kňazom svinianskej cirkvi Ján Prúni. V tom čase bola majiteľkou jednej kúrie svinianskej sestra Kecer Andrejova Klára, vdova po Mikulášovi Merse de Zwine. Táto hrdinského ducha žena — ako o nej Rezík hovorí — i ako evanjelička, i ako sestra ťažko niesla neľudské ukrutnosti Caraffove a keďže od tohto nemohla vymôcť vydanie mŕtveho tela svojho brata, rozhodla sa na tom, že rozštvrtený cadaver dá po tajomky sňať so šibenice a uchová vo Svini.

Z ľútosti nad žalostným osudom mladého Jána Radvánskeho, ktorý bol svedkom trýznenia a popravenia svojho otca zasvätila Klára Merseová i tohto do svojho úmyslu a spolu s ním previedla svoje predsavzatie. Nočnou hodinou vyslala zo Svine štvorspražný voz ku Prešovu, kde Ján Radvánský už čakal. On dal sosnať krem mŕtvol Andreja Kecera a svojho otca i mŕtve telá Jána Bertóka a Gábriela Paláštyho, ktorí boli s jeho otcom súčasne popravení. Otcovu hlavu neposlal však do Svine, pojal ju sebou do Radvane a pochoval v rodinnej hrobke. Tým je vysvetlená tá okolnosť, že sa pod vežou našly 4 kostry a len tri hlavy.

O exhumácii bol spísaný protokol.

Na rozhodnú žiadosť rím. kat. biskupského úradu v Košiciach komisia upustila od akýchkoľvek miestnych cirkevných obradov a dala pozostatky martyrov previesť do Prešova, kde boly predbežne v evanj. kostole za oltárom umiestené.

*

Oba prešovské sbory: slovenský a maďarsko-nemecký po dlhších poradách spoločne usniesly sa na tom, že budú telesné pozostatky najdených štyroch martýrov cirkevnými obradmi pochované a dočasne vo výklenku evanj. chrámu, neskôr v zdobnom sarkofagu v blízkosti oltára uložené.

Objavenie telesných pozostatkov Caraffových obetí nebolo však len vecou prešovských evanjelikov, záujem javil sa v širokých kruhoch protestantských, ba i u inoveriacich. Dľa toho musí si riadiť i otázku pohrebu, ktorý má byť neobyčajne vážnej udalosti primeraný, má byť okázalý, impozantný.

Preto predsedníctvo oboch sborov podalo správe Generálnej cirkvi ten návrh, aby tohoročný generálny konvent do Prešova bol svolaný, kde by sa 400-ročná pamiatka augsb. vyznania zasvätila a spolu i telesné pozostatky prešovských martýrov slávnostne pochovaly.

Presbyterium generálnej cirkvi návrh s ochotou a v plnej miere si osvojila, tak bol generálny konvent v dňoch 11. — 13. novembra 1930 v Prešove pri veľkej účasti zadržaný.

Slávnostný pohreb martýrov

Na historickú a mučenícku pôdu Prešova svolaný generálny konvent z r. 1930 — mal veľkolepý, nadšený priebeh. Sišlo sa evanjelictva vo väčšom počte ako inokedy, aby zasvätili dôstojne 400-ročnú pamiatku Augsburského vyznania a 243-ročnú pamiatku prešovských mučeníkov.

Predsedníctvo gen. cirkvi, dištriktov a presbyterov pozdravili pri príchode do Prešova, dňa 10. nov. večer na stanici. V mene mesta starosta Karol Straka (katolík) a dozorcovia oboch cirkví dr. Gallay a dr. Toperczer. Na pozdravy odpovedali Dušan Fajnor, biskup a dr. Ján Vanovič, gen. dozorca.

Významným bodom gen. konventu bola zpráva o tom, že pri oprave katolíckeho chrámu šarišskej obce Sviňa najdené boly telesné pozostatky 4 martýrov z časov Caraffových a do prešovského chrámu prevezené. Vďaka za to patrí v prvom rade r. kat. plebánovi obce Sviňa Jozefovi Dobránskemu. On uvedomil prešovských evanjelikov o náleze, jeho konciliantné pokračovanie umožnilo zistiť totožnosť najdených kostí s telesnými pozostatkami martyrov. O zistenie identity nálezu na základe Jána Rezíkovho diela zaujal sa horlive Ján Gömöry, býv. riaditeľ koleg. gymnázia.

Kostry martyrov složené boly do medenej rakvi s nápisom; na jednej strane:

„Hic requiescunt Andreas Ketzer, Georgius Radvánszky, Gabrielus Palásthy et Joannes Bertók, qui missu Caraffae anno 1687 supplicio affecti pro deo et libertate mortui sunt.“

Na druhej strane je latinsky citovaná výpoveď Písma:

„Nebo zemřeli jste, a život váš skryt jest s Kristem v Bohu.“ (Kol. 3, 3.)

Smútočný pochod z evanj. gymnázia do chrámu Božieho bol veľký, impozantný: pedel kolégia s práporom, evanj. stredoškolská mládež, voz s vencami rodiny, gen. cirkvi, dištriktov, sborov, atď., biskupi, gen. a dištriktuálni dozorcovia, zástupcovia kalvínskej cirkvi, evanj. kňazstvo, pohrební fungesi Julius Hajdu, senior, Viktor Fábry, farár prešovský a Gejza Berg, farár bardejovský, rakev ťahaná štyrmi bielymi koňmi, zprava i zľava po traja presbyteri oboch miestnych sborov (Ľudevít Lutočka, Belo Klein, Koloman Fridery s jednej strany a Gustáv Materny, Ján Gömöry a Ján Schönwiesner s druhej strany), príslušníci rodiny, konventualní a veriaci z blízka i z ďaleka. Kňazov bolo asi 150, a celý sprievod asi 10 tisícový. Podobného Prešov sotva videl.

V chráme Božom, zaplnenom až do posledného miesta, započaly sa služby Božie s predspevom a to v troch rečiach. Kázali krátko, jadrne a vecne. Julius Hajdu slovensky, Viktor Fábry maďarsky a Gejza Berg nemecky. E. Balogh, biskup kalvínsky, hovoril za kalvínov a najmä k príslušníkom rodín martyrov, medzi ktorými bol ml. Radvánsky.

Za českobraterskú cirkev prehovoril J. V. šebesta, farár v Pečkách. Pri prešovskej jatke spomenul si na popravu na staromestskom námestí. Tu Leopold, tam Ferdinand, ale i tu i tam aj horlivosť a vernosť — až po česť, hrdlo, statok.

Sboroví dozorcovia dr. Vladimír Galay a dr. Gejza Toperczer prevzali telesné pozostatky do opatery cirkevných sborov prešovských. Požehnaním Dušana Fajnora, biskupa, bola zakončená smútočná slávnosť, pri ktorej dojemne spievaly spevokoly piesne slovenské, maďarské a nemecké.

Z tejto príležitosti bolo v divadle slávnostné predstavenie: Emil Boleslav Lukáč predniesol svoj sonet: Karaffa. Maďarskí ochotníci „Verný až do smrti“, historickú hru od Viktora Fábryho. Báseň od E. Bindera „Kežmarskí martyri“ recitovala Vilma Oswaldová nemecky. Posledné dejstvo z historického kusu Gabányiho „Karaffa“ zahrali slovenskí ochotníci. — Čistý výnos bude obrátený na mramorový sarkofág Caraffových obetí.

*

Generálny konvent započal sa krátkymi službami božími dňa 13. nov. s modlitbou a čítaním 46. Žalmu. Dr. Ján Vanovič, gen. dozorca, poukázal v svojej reči nielen na krásne počiatky reformácie v Prešove a na jeho okolí, ale i na jeho smutné potlačenie za časov Karaffovských. Pre nás slovenských evanjelikov — hovoril — smutné je i to, že práve pred 30 rokmi, práve tu v Prešove bola prenasledovaná naša evanjelická mládež len preto, že bola slovenská.

Sriadený konvent pozdravil dr. Karol Flórian, sen. dozorca. Boly časy — hovoril — keď evanjelici prešovskí mali tri kostoly: veľký, terajší katolícky bol nemecký, terajší gr. katolícky bol slovenský a terajší evanjelický bol maďarský. V senioráte bolo vyše 100 evanjelických sborov (Dnes je len 20.) Časy sa zmenily, ale evanjelictvo stojí verne pri svojej viere.

Dušan Fajnor, biskup vystúpil na kazateľňu, aby pripomenul 400 ročnú pamiatku Augsburského vyznania. Spomíname — hovoril — augsburgských mužov, ktorí ponúkali i svoje hlavy za pravé vyznanie augsburské. To je pevnota našej viery, v ktorej stáli v časoch súženia Hus, Luther a stáli i naši predkovia — otcovia, i prešovskí martyri. Ktosi povedal, že nijaká sekta neudrží sa 300 rokov. Za nami je už 400, to je dôkazom toho, že nie sme nijakou sektou, ale cirkvou Božou. Prečítal slávnostné osvedčenie, v ktorom evanjelictvo na Slovensku ďakuje Bohu za sviatosti a za slovo Božie, za Luthera, za vieru, za vyznávanie predkov — otcov, ktorí hotoví boli obetovať česť, hrdlo, statok a súčasne osvedčuje, že vo viere otcov stojí verne a drahé dedictvo zanechá i potomstvu svojmu nepoškvrnené. K osvedčeniu pripojili sa: dr. Ľ. Šimko za evanjelickú verejnosť slovenskú, poslanec Jozef Szentiványi za maďarských a senior M. Faix za nemeckých veriacich.

Z chrámu Božieho šlo sa ku pamätnej doske, vloženej do rohu starého kolégia roku 1908, a tam dr. Ján Vanovič položil vavrínový veniec za gen. cirkev.

Slávnosti i konvent boly v duchu lásky a tichosti, a bolo badať slávnostnú náladu a bratské sbližovanie sa všetkých národností. Katolíci zachovali sa tiež korektne, mnohí sa zúčastnili služieb Božích.

*

Poukázali sme v skromnom svojom diele na poníženie, ale aj na povýšenie evanjelického Prešova. Nechže obrázky tieto upevňujú nás napospol v láske k cirkvi našej evanjelickej a v prítulnosti k evanjeliu Kristovmu, cirkvou našou čistotne a úprimne zvestovaného a vtedy utrpenia našich otcov nebolo nadarmo!

Daj to, Pane Bože náš!



[38] V prešovskom maď. týždenníku „Uj világ“ vyšlo jeho essay: A szerzetesrendek története Sárosmegyében a reformácií elterjedéseig.

« predcházajúca kapitola    |    



Belo Klein-Tesnoskalský

— publicista, básnik, redaktor, prekladateľ Hviezdoslava a Vajanského do maďarčiny Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.