ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

O prvých levočských básňach a piesňach Janka Čajaka (Janka z Považia) vieme zväčša len z titulov. Kurzívou sú označené názvy, ktorých texty sú známe a vychádzajú v tomto súbore. Ide o tieto dosiaľ zistené z rokov 1846 — 1848:

Mámenie,
Fujara,
Výjav zo života Otokara IV-ho,
S Tebou chcem začať (suspírium),
Pltníci,
K bratovi (dúbium),
Čo koho pohne!,
Znelky (1, 2, 3),
Piesne (Sloboda ľudu).

Verše:

Mámenie: Zmienka je v Pavlovi Dobšinskom (Deje Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848, Predmety z kola v Čitárni od 28. brezna po 13. lipeň, s. 6 a faksimile 92) ako predposledná: „19. Báseň nedokončená z predmetu: Mámenie. — Čajak.“ Vznikla po Bottových básňach Duma nad Slovenskom a Syn a dcéra Tatier.

Fujara: Tamže (s. 138 a faksimile s. 224 pod titulom: Činnosť praktická: a) Kolá): „11. Fujara, znela ako báseň od J. Čajaka.“

Výjav zo života Otokara IV-ho: Tamže (s. 138 a 224): „14. Výjav zo života Otokara IV-ho, básnicky predstavil J. Čajak.“ Zriedkavý doklad, že sa J. Čajak zaujímal aj o témy historické. Prácu napísal pred Bottovými Slovenskými piesňami a Slovenskými povesťami (tamže s. 139 a 225), ktoré vznikli pred 10. novembrom 1846.

S Tebou chcem začať: Dobšinský odpísal do Dejov Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848 text suspíria (pred rečou) s incipitom S Tebou chcem začať, ty bože veliký 29. marca 1846 v Spolku miernosti… Recitoval ju za Dohnányho básňou Oj, Tatry naše, v oblakoch stojíte… (Deje s. 73 — 74, faksimile s. 159 — 160). Pred textom je Dobšinského poznámka: „Nato vystúpil Janko Čajak s vzdychnutím a rečou.“

Pltvíci: Pôvodný titul Pltňíci, pjeseň od J. Čajaka. V rukopisnej Holubici 1, č. VI, zv. 1, 1. 12. 1846, s. 85 — 86.

K bratovi: Pozri P. Dobšinský Deje… s. 149 a 235. Verše vypísal Dobšinský zo Života (II), kde bola báseň vpísaná (nevieme kým) 3. 12. 1846 a pri zničení Života (II) ju prepísal do Považia (1847 — 48, s. 179 — 182). Podľa neho ju básnik zaspieval Aurelovi Kellnerovi.

Aurel Kornel Matej Kellner (nar. 1829) — člen levočskej Jednoty a Kola (Dohnányho) i Spolku miernosti, za revolúcie poručík slov. dobrovoľníkov. Potom sa jeho stopa stráca.

Čo koho pohne! — Tento titul poznáme z Dobšinského Dejov… s. 188 a 274.

Znelky: Vpísal ich Pavol Dobšinský do Považia 28. novembra 1847 (č. 9, d. 28. listop. r. 1847, s. 77 — 79). Tu sa po prvý raz zjavuje pseudonym Janka Čajaka: Janko z Považia.

Prepisujem štúrovčinu do dnešného pravopisu (a na ä, ie na é atď.) s ponechaním všetkých znakov (okrem chýbajúceho v a d: stávajú, stúpenia, zíde, de) ako ukážku originálnej prvotiny a jazyka. Rytmicky nie sú všetky verše vybrúsené. Sú ohlasom na Kollárove znelky zo Slávy dcéry. Piesne (Sloboda ľudu): Neistý názov: asi revolučný námet, ktorý poznáme len z Dobšinského Dejov… (s. 179 a 275) a z jeho poznámky: „34. V piesňach prirovnával J. Čajak v tejto dobe rozhlásenú slobodu ľudu a národa požehnanému zúrodňujúcemu dažďu, po dlhej suchote na rozvinujúce sa kvietky padlému. Sudcovi Kubányimu i všetkým ľúbili sa piesne ako pekne vyvedené.“

Kubáni — Ľudovít Kubáni (1830 — 1869), vrstovník J. Čajaka, ktorý s Bottom jediný prevýšil ako básnik Janka Čajaka.

Próza:

Večerné túženie (Večernuo túženia): Zapísal Janko Čajak vlastnoručne do Považia (1847, č. 3, 17. rujna 1847, s. 21 — 28) s dobovým podpisom Od Janka z Považja. Veršovaná vložka je v poľskej hendekasylabickej strofe (11ABABCC), hojne sa vyskytujúcej v poézii starších štúrovcov (Štúr, Matúška, Kráľ a iní). Týchto šesť veršov po suspíriu S Tebou chcem začať (v jedenásťslabičníku), po piesni Pltníci a otáznej K bratovi, po troch kollárovských znelkách je ďalšou zachovanou ukážkou levočského veršovania Čajakovho. K niektorým ďalším — nezachovaným — (Fujara alebo Sokol atď.) sa vracal po rokoch revolučných.

Edičná poznámka

Okrem troch sonetov, jedného suspíria čiže vzdychu a otáznej básne K bratovi v odpise P. Dobšinského (v Považí a v Dejoch Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848) sa všetky verše a básne Janka Čajaka (Janka z Považia, Lohynského) nezachovali v pôvodnej podobe. Najmä nie levočské z rokov 1846 až 1848. V básnikovej pozostalosti sa zachovali iba dva separátne a neúplné varianty pod titulom Hebdomadales… Seidlitzove prachy… a Kostolík, strofa Ľahká odpoveď (s podpisom či lokalizáciou Ján) a Tragikomédia (dialógy v próze i verši) s prózou Éljen az egyenjogúság!, ktoré mi poskytol vnuk Ján Čajak mladší. — V Muzeálnej slov. spoločnosti v Martine, dnes v Literárnom archíve Matice slovenskej (LAMS), sa zachoval rukopis pod signatúrou M J 426; iné majú signatúru M 14 A 25 (zlomky veršov z roku 1854 — 1861), M 20 F 28 (Pieseň atď., Dobšinského rukopis Básní Janka Čajaka chystaných do tlače, ale iba zväzok II. — V., 140 strán; chýba zväzok I., Životopisný nákres (asi inam preradený), a B 136 — báseň Jakubovi Grajchmanovi (odpis), ako aj zoznam kníh Dobšinského a Čajakových, kde sa tiež predpokladajú Jankove Čajakove básne (C 342 a C 344). Vnuk Ján opatruje volumen Denník s rukopisnými básňami Janka Čajaka, ale iba z rokov 1850 — 1851.

Tlačou vychádzali básne Janka Čajaka od roku 1851 a najmä v rokoch 1858 — 1867 (Vesna, Concordia, Priateľ školy a literatúry, Sokol, Černokňažník, Černého Čítanka, Národný kalendár) a neskôr posmrtne v almanachu Tábor (1870), v Národnom hlásniku, Orle (1870, 1874, 1879) a v Tatrane (1872). Roku 1875 — 1876 vydal Pavol Emanuel Dobšinský Železnický Básne Janka Čajaka v Martine (KÚS) so Životopisným nákresom. Texty s „mottami“ a vydavateľovými estetickými úvahami, doplnkami a vysvetlivkami tvoria 136 strán. Ostatné básne, najmä Seidlitzove prachy… zahrnul tiež do rukopisu na vydanie a doplnil ich poznámkami, ale cenzúra ich neprepustila, asi pre satirický a politický tón. Do konca storočia vyšli ešte jednotlivé verše v Slovenskom obrázkovom kalendári (1881 a 1887) a vo Vansovej Dennici (1898), ako uvádza Ľ. V. Rizner (BSP 1, 1929, s. 272 — 273) so skromnou literatúrou o básnikovi a jeho diele.

V základe sa opieram o Dobšinského vydanie (a jeho matičný rukopis), ale pri zachovaných rukopisoch autora a pri vopred uverejnených básňach pridŕžam sa pôvodného znenia, lebo Dobšinský texty menil a svojvoľne doveršúval.

Pôvodne rozdelil piesne na päť častí (cyklov), a to lyrické: Pieseň — Mladosť — Ľúbosť — Život a poloepickú Povesť, kým satirická časť Seidlitzove prachy… nevyšla. Toto delenie ponechávam, lebo neprístupný originál nedovolil postupovať inak a ťažko bolo básne radiť chronologicky a geneticky. Texty nájde čitateľ v knihe Básne Janka Čajaka (1875).

Dnes ich prepisujem trochu inak ako P. Dobšinský, ktorý do hláskoslovia, morfológie, syntaxe a lexiky dával mnoho svojich gemerizmov a dobových znakov. Text uvádzam v dnešnej pravopisnej podobe s citlivým ponechaním liptovských osobitostí a eufonických básnikových podfarbení. Tým sa priblíži dnešnému čitateľovi a ponecháva sa sila a vôňa Čajakovej poetickej dikcie. Spomeniem aspoň zásady všeobecného rázu: Okrem eufonických (rýmových, asonančných atď.) polôh prepisujú sa všetky ie (peknie) na é (pekné), skoro všetky ô na é (vstupnô — vstupné) aj časté uo na o, uvať na ovať atď., ia na ie, l na ľ, ja na ia… atď., podobne kdo — kto, dlúho — dlho, mesto — miesto, jednoho, jedneho (liptovsky) — jedného (spisovne). Nadbytočné Dobšinského a dobové ä (räd, skärky) na a, e (rad, skerky). Často bolo treba premeniť bľadý na bledý, želúdok (liptovsky) na žalúdok, k šťesťú na k šťastiu, všeci na všetci, vätší a vetší na väčší, vetor na vietor, konec na koniec, nahaj na nechaj (liptovsky nehaj), nach — nech, peseň — pieseň, žiadon — žiaden atď.

Znelosť a neznelosť predpôn a predložiek upravuje sa podľa dnešného pravopisu. Všetky zbytočné jich, jim, jinší, ješte na ich, im, inší, ešte.

Kvantita sa väčšinou zachováva podľa dnešného úzu, pravda, s uvážením liptovského (osúd — osud — písaval i Janko Kráľ).

Latinské slová sa prepisujú dnešným pravopisom, rovnako i nemecké, pokiaľ nejde o satirické napodobňovanie výslovnosti a pravopisu.

Motto celej knihy (pred Životopisným nákresom s. 3 — 14) je z Hankovho Rukopisu královédvorského:

Mužie bratrských srdec i jiskrených zrakov!
Vám pěju najníže z dola.
Piesň jde z srdce mého,
z srdce najnížeje pohrúžena v hori.

Z básnikovej pozostalosti sa mi nepodarilo dostať do rúk všetky rukopisné básne Janka Čajaka, ktoré mal k dispozícii Pavol Dobšinský a ktoré figurujú ešte v zozname knižnice básnikovho syna aj vnuka Jána. Vnuk mi poskytol iba zelenú knihu Denník. Druhá zbierka básní (či už vo zväzku, alebo na osobitných kartách) mi ostala neprístupná.

Napokon som sa rozhodol pre toto zatriedenie:

A) Básne Janka Čajaka 1875,

B) Seidlitzove prachy,

C) Z levočských prvotín (1846 — 1848),

D) Verše z Denníka (1850 — 1851),

E) Próza z Denníka,

G) Pokusy dramatické a beletristické

F) Rozličné básne publikované i rukopisné

H) Zrná.

Po dlhej úvahe som sa pre presnosť interpretácie rozhodol vrátiť k básnikovým originálom, pokiaľ sa zachovali. Opieral som sa najmä o básne z Denníka (1850 — 1851). Takto vychádzajú Básne Janka Čajaka (z roku 1875) v opravenom vydaní.

Ako druhú samostatnú časť pripájam a po prvý raz zverejňujem z Čajakovej-Dobšinského pozostalosti cenzúrou neprepustenú satiru Seidlitzove prachy. Ostatné básne zaraďujem do príslušných žánrových a tematických cyklov.

Za poskytnutie rukopisnej pozostalosti vďačím Matici slovenskej a najmä Jánovi Čajakovi mladšiemu, básnikovmu vnukovi, ktorý bol iniciátorom tohto vydania.

Pri piesňach a básňach, ktoré vyšli časopisecky za života básnikovho a pred vydaním Básní (1875), dávam prednosť textu časopiseckému, ktorý môže každý porovnať s Dobšinského vydaním.