Verše z denníka

Bola jedna stará baba:
dvanásť ona synov mala
a trinástu Katorienu,
i tú ona slúžiť dala.

„Mati moja premilená,
nedávaj ma do kaštieľa;
v kaštieli sa všelijací,
i chudobní i bohatší:

Jeden šklbne, druhý trhne,
Katoriene hanba bude.“

Jeden týždeň alebo dva:
Katoriena samodruhá!

Stará baba to zvedela,
Katorienu volať dala:

„Katorienka premilená
od koho si samodruhá?!

Či od sluhu geržíkovho,
či od geržíka mladieho?“

„Katoriena premilená,

.......................
pozri si ty v šíro pole:
Čo tam vidíš, šetko tvoje!“

........................
„Tam ti ide otec, mati,
aji sestra, aji brati,
tí ti idú hlávku sťati!“

Šetkým pánom kone skáču,
geržíkovi smutno idu —
šeci páni do kaštieľa,
geržik mladý do majera.

„Mati moja premilená,
de je moja Katoriena?“

„Dala som hej hlávku sňati,
chcela na nás povedati!“
Mladý geržík nič nemeškau,
pár noží si kupovať dau:
jedným nožom zem prerývau,
druhým sa k srdcu dobývau.

Tuná leží telo s telom
a tri duše s pánom bohom.