ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

K meninám Jozefa Plech[a], profesora v škole ev. vrbicko sv. mikulášsk[ej] od jeho syna prednesená r. 1850-ho: Denník s. 11. Gratulácia je sonetom. Vznikla pred 19. 3. 1850 v Mikuláši.

Z počiatku jara: Denník s. 11. Strofa deržavinovsko-sládkovičovská. 1850, medzi lipami kláštorskými, Sv. Mikuláš.

kláštorské lipy — pri býv. jezuitskom kláštore na Vyšnom huštáku, dnes Okresný archív

Pamätám na čas…: Denník, s. 13.

Pieseň mládeže školskej v Háji: Denník s. 14.

Podobnosť: Denník s. 18. Tieto nápisy alebo epigramy sú výnimočne v časomerných hexametroch a v sapfických strofách.

Na H… (Na Hodžu): Denník s. 18. V sapfickej strofe.

Na J… G…: (Na Jakuba Grajchmana). Denník s. 18. Hexametre.

Na P… (na Plecha): Denník s. 18. O Plechovi pozri vyššie. Variant je v elegickom distichu. Básne s. 96, č. 5.

Travestitúra: Denník s. 21. Ohlas českej hymnickej piesne Kde domov můj?, častý u štúrovcov. Pred Silvestrom r. 1850 vo Viedni.

Čo som nikdy nemal…: Denník s. 40. Ponáška.

K Slunci: Denník s. 41. Strofy sú časomerné sapfické, so zriedkavou elíziou (ě — o) laskav’ odstráni (— uu — u).

Čierňavy stávajú ponad hory, doly…: Denník s. 95.

Medzi týmto zápisom a ďalšou básňou: Šuhaj pri vode (Na brehu rieky širokej) je koncept básne Fialka (s. 120):

(Na skalách v pustej dúbrave)
V pustom lese nad potokom
podú (podul) vietor v pustom lese,
zohnú (zohnul) tráve stebielka…

Na strane 124 má rozvrh balady či povesti: Predmety, Miloslava a Janko, Náhrobok Miloslavy, Obeť vybavenia (spasenia?), Siruotka (kvet).

Šuhaj pri vode: Denník s. 126. Pieseň je ohlasom Goetheho balady Der Fischer a iných „vodných“ baladických motívov (Mickiewicz a iní romantici).

Národnie piesne. Balady: Bola jedna stará baba…

Janko Čajak patril k tým štúrovcom, čo prišli až v jeseni 1846 a boli v Levoči už len s Mikulášom Dohnánym a Jankom Franciscim. Do Národných zábavníkov nezapisoval povesti a piesne, ale aj on si aspoň v Mikuláši (po 29. marci 1850) zapísal baladu Bola jedna stará baba. (Denník s. 54 — 55.).

Ostatné verše z Denníka sú zaradené do Básní Jána Čajaka a do poznámok.

Edičná poznámka

Okrem troch sonetov, jedného suspíria čiže vzdychu a otáznej básne K bratovi v odpise P. Dobšinského (v Považí a v Dejoch Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848) sa všetky verše a básne Janka Čajaka (Janka z Považia, Lohynského) nezachovali v pôvodnej podobe. Najmä nie levočské z rokov 1846 až 1848. V básnikovej pozostalosti sa zachovali iba dva separátne a neúplné varianty pod titulom Hebdomadales… Seidlitzove prachy… a Kostolík, strofa Ľahká odpoveď (s podpisom či lokalizáciou Ján) a Tragikomédia (dialógy v próze i verši) s prózou Éljen az egyenjogúság!, ktoré mi poskytol vnuk Ján Čajak mladší. — V Muzeálnej slov. spoločnosti v Martine, dnes v Literárnom archíve Matice slovenskej (LAMS), sa zachoval rukopis pod signatúrou M J 426; iné majú signatúru M 14 A 25 (zlomky veršov z roku 1854 — 1861), M 20 F 28 (Pieseň atď., Dobšinského rukopis Básní Janka Čajaka chystaných do tlače, ale iba zväzok II. — V., 140 strán; chýba zväzok I., Životopisný nákres (asi inam preradený), a B 136 — báseň Jakubovi Grajchmanovi (odpis), ako aj zoznam kníh Dobšinského a Čajakových, kde sa tiež predpokladajú Jankove Čajakove básne (C 342 a C 344). Vnuk Ján opatruje volumen Denník s rukopisnými básňami Janka Čajaka, ale iba z rokov 1850 — 1851.

Tlačou vychádzali básne Janka Čajaka od roku 1851 a najmä v rokoch 1858 — 1867 (Vesna, Concordia, Priateľ školy a literatúry, Sokol, Černokňažník, Černého Čítanka, Národný kalendár) a neskôr posmrtne v almanachu Tábor (1870), v Národnom hlásniku, Orle (1870, 1874, 1879) a v Tatrane (1872). Roku 1875 — 1876 vydal Pavol Emanuel Dobšinský Železnický Básne Janka Čajaka v Martine (KÚS) so Životopisným nákresom. Texty s „mottami“ a vydavateľovými estetickými úvahami, doplnkami a vysvetlivkami tvoria 136 strán. Ostatné básne, najmä Seidlitzove prachy… zahrnul tiež do rukopisu na vydanie a doplnil ich poznámkami, ale cenzúra ich neprepustila, asi pre satirický a politický tón. Do konca storočia vyšli ešte jednotlivé verše v Slovenskom obrázkovom kalendári (1881 a 1887) a vo Vansovej Dennici (1898), ako uvádza Ľ. V. Rizner (BSP 1, 1929, s. 272 — 273) so skromnou literatúrou o básnikovi a jeho diele.

V základe sa opieram o Dobšinského vydanie (a jeho matičný rukopis), ale pri zachovaných rukopisoch autora a pri vopred uverejnených básňach pridŕžam sa pôvodného znenia, lebo Dobšinský texty menil a svojvoľne doveršúval.

Pôvodne rozdelil piesne na päť častí (cyklov), a to lyrické: Pieseň — Mladosť — Ľúbosť — Život a poloepickú Povesť, kým satirická časť Seidlitzove prachy… nevyšla. Toto delenie ponechávam, lebo neprístupný originál nedovolil postupovať inak a ťažko bolo básne radiť chronologicky a geneticky. Texty nájde čitateľ v knihe Básne Janka Čajaka (1875).

Dnes ich prepisujem trochu inak ako P. Dobšinský, ktorý do hláskoslovia, morfológie, syntaxe a lexiky dával mnoho svojich gemerizmov a dobových znakov. Text uvádzam v dnešnej pravopisnej podobe s citlivým ponechaním liptovských osobitostí a eufonických básnikových podfarbení. Tým sa priblíži dnešnému čitateľovi a ponecháva sa sila a vôňa Čajakovej poetickej dikcie. Spomeniem aspoň zásady všeobecného rázu: Okrem eufonických (rýmových, asonančných atď.) polôh prepisujú sa všetky ie (peknie) na é (pekné), skoro všetky ô na é (vstupnô — vstupné) aj časté uo na o, uvať na ovať atď., ia na ie, l na ľ, ja na ia… atď., podobne kdo — kto, dlúho — dlho, mesto — miesto, jednoho, jedneho (liptovsky) — jedného (spisovne). Nadbytočné Dobšinského a dobové ä (räd, skärky) na a, e (rad, skerky). Často bolo treba premeniť bľadý na bledý, želúdok (liptovsky) na žalúdok, k šťesťú na k šťastiu, všeci na všetci, vätší a vetší na väčší, vetor na vietor, konec na koniec, nahaj na nechaj (liptovsky nehaj), nach — nech, peseň — pieseň, žiadon — žiaden atď.

Znelosť a neznelosť predpôn a predložiek upravuje sa podľa dnešného pravopisu. Všetky zbytočné jich, jim, jinší, ješte na ich, im, inší, ešte.

Kvantita sa väčšinou zachováva podľa dnešného úzu, pravda, s uvážením liptovského (osúd — osud — písaval i Janko Kráľ).

Latinské slová sa prepisujú dnešným pravopisom, rovnako i nemecké, pokiaľ nejde o satirické napodobňovanie výslovnosti a pravopisu.

Motto celej knihy (pred Životopisným nákresom s. 3 — 14) je z Hankovho Rukopisu královédvorského:

Mužie bratrských srdec i jiskrených zrakov!
Vám pěju najníže z dola.
Piesň jde z srdce mého,
z srdce najnížeje pohrúžena v hori.

Z básnikovej pozostalosti sa mi nepodarilo dostať do rúk všetky rukopisné básne Janka Čajaka, ktoré mal k dispozícii Pavol Dobšinský a ktoré figurujú ešte v zozname knižnice básnikovho syna aj vnuka Jána. Vnuk mi poskytol iba zelenú knihu Denník. Druhá zbierka básní (či už vo zväzku, alebo na osobitných kartách) mi ostala neprístupná.

Napokon som sa rozhodol pre toto zatriedenie:

A) Básne Janka Čajaka 1875,

B) Seidlitzove prachy,

C) Z levočských prvotín (1846 — 1848),

D) Verše z Denníka (1850 — 1851),

E) Próza z Denníka,

G) Pokusy dramatické a beletristické

F) Rozličné básne publikované i rukopisné

H) Zrná.

Po dlhej úvahe som sa pre presnosť interpretácie rozhodol vrátiť k básnikovým originálom, pokiaľ sa zachovali. Opieral som sa najmä o básne z Denníka (1850 — 1851). Takto vychádzajú Básne Janka Čajaka (z roku 1875) v opravenom vydaní.

Ako druhú samostatnú časť pripájam a po prvý raz zverejňujem z Čajakovej-Dobšinského pozostalosti cenzúrou neprepustenú satiru Seidlitzove prachy. Ostatné básne zaraďujem do príslušných žánrových a tematických cyklov.

Za poskytnutie rukopisnej pozostalosti vďačím Matici slovenskej a najmä Jánovi Čajakovi mladšiemu, básnikovmu vnukovi, ktorý bol iniciátorom tohto vydania.

Pri piesňach a básňach, ktoré vyšli časopisecky za života básnikovho a pred vydaním Básní (1875), dávam prednosť textu časopiseckému, ktorý môže každý porovnať s Dobšinského vydaním.