Pokusy dramatické a beletristické

Od tých čias, rogo humillime,^[32] ako naša slovenská reč dostala prístup, alebo lepšie „Passierschein“^[33] do slávnych kongregácií, s nadšením pozoruje každý nepredpojatý milovník národa a zvlášť jeho filológie, ako mu na konštitucionálnom úhore mohutne vzrastá, ako táto zásoba výrazu a obdivuhodných slov, o ktorých sa zaiste slávnej pamäti Jungmannovi^[34] nikdy nesnívalo, nadobúda a zo dňa na deň bohatne… Ó, vy, slabého ducha a slabšej viery!, ktorí ste sa tak náramne pred oným „versenyzésnek“^[35] naľakali! Quid nobis certamen?^[36] Len jeden skok, ale odvážený, a my sme — no len no!, už ste si všeliniečo mysleli — v neobyčajnej situácii.

Predstavte si, prosím, krásnu dvoranu, kde na stenách visia podobizne zosnulých panovníkov, ktorí sa tak milo, tak úprimne na zídený výbor pozerajú, že človeku nevdojak tá otázka vznikne: „Či títo páni v živote tak láskavo hľadeli na ľud svoj a či ozaj mnoho §§ naspamäť vedeli z tých pandektov a menovite z „Corpus Juris“, o ktoré sa tak povedome opierajú?“ — Predstavte si ďalej tie krásne zelené stoly, na ktorých sa T[ekinte]tes karok és Rendek^[37] so spravedlivosťou tak priateľsky ako s konfetami^[38] vynukujú, na tie všelinejaké prosby, ktoré sa zvláštnym ohľadom na drahocennosť času a na gvaltovnosť^[39] prác zapisovateľstva breviter tudomásul vétetnek;^[40] na ten kroj, ktorý tak mnohým vacuum patriotismi^[41] zaplňuje — načúvajte reč, ktorá v slovenčine myslená, tak nemaďarsky vyzerá a ktorá pri terajšej slobodomyseľnosti s „határozott formával“^[42] má tak málo do činenia, že človeku nad smelosťou rečníka až vlasy zahviždia. — Toto, keď si všetko predstavíte, obzrite sa v obrazotvornosti vašej k dverám, a ak ste darmo v munduši^[43] tomto za dobrým humorom bažili, tu sa vám realizovať začne.

V kabankách bielych sedia si tam v riadku naši „výborníci“ — jedno za druhým dobrí susedia a verní kmotrovia. Tam pri stole sa pekne-krásne číta, hovorí, dišputuje, všetko nota bene ad gloriam patriae^[44] — a títo, aby nepomýlili pánov, túlia sa jeden k druhému, pokyvujú tu i tam hlavou, takže by to daktorí z mladších chasníkov za znak opozície ľahko držať mohol — per se robí sa to všetko v tom najnevinnejšom stave — v spaní. Pravda, že sa časom strhnú, zvlášť vtedy, keď dakomu planú reč náramnejšie zéljenovali^[45] a vynáčení nevrlými „haljuk“^[46] sa chvíľkami zamiešajú — ale to na voľnom pohybovaní ospanlivej hlavy neprekáža a ďalej sa pekne-rúče vzdychne a — zadriema.

Ponížene sa spytujem, Ich najprú, domini praestantissimi,^[47] či by Ich takíto chlapci turbovali pri Ich ohavne ťažkom výklade „anomalorum“^[48] s ustavičným pýtaním sa^[49] exeundi foras?^[50] Či im nezídu tie tradície starých pedagógov na um, ako to bolo, keď oni signom^[51] udreli po katedre, ako sa všetko zatriaslo a zatíchlo? Ako oni len pozrieť museli — et erat lux,^[52] a bolo všetko in ordine naturali?…^[53]