Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Janko Čajak:
Rozličné básne
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Pavol Tóth, Michal Belička, Ivana Černecká, Lucia Kancírová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 51 | čitateľov |
Obsah
I
V kostolíku slovo kážu,
kážu na Silvestra v noci:
že Duch svätý všem pokorným
znovu príde ku pomoci,
že tým, čo v pokání vernom
hriechy svoje vyrátajú,
už sa v márnom tomto svete
brány k šťastiu otvárajú.
I číta si v srdci každý
pri modlitbe bez okolku.
Dnu sú všetci: starí, mladí —
len jeden načúva zvonku.
A kto je to? Dnu netrúfa —
nehľaďte naň, ľudia boží:
Inde hľadieť, inde myslieť,
keď sa modlíš — neosoží.
Ukojenou dušou vyjdú,
každý ľahší o svoj hriech —
a po noci víchry idú
a v tom víchre divý smiech.
II
Pod horami, pod vodami,
pod zemskými pokladami,
dolu v pekle, dolu v Sitne,[7]
kde nemrká, kde nesvitne,
kde sa duša darmo vije,
v smäde večnom oheň pije,
kde si sveta toho páni,
z biedy, krve vychovaní,
v divom hlade postavení
derú zuby na kremeni,
kde z kaluže gurmán pije
z slávnej niekdy famílie,[8]
kde pokrytcom vnitrnosti
vyberajú diabli v zlosti,
kde zlý právnik denne dávi
od zelenej pekla trávy,
tam Belzebul v sede[9] sám
za prestolom Sitna pán:
kolo neho všetci milí,
čo mu v svete poslúžili,
jedni mečom, druhí perom,
tretí krivou kríža vierou,
vyberaní všetko páni
s širokými kotrbami
od počiatku histórie
až po naše časy, chvíle.
Z Chíny, Japán a Indie,[10]
z Babylónu a Perzie
v rade sedia vyslancovia,
mandaríni, dervišovia
i z Grécie má tam Sparta
nejedného Efialta.[11]
Šumný tiež(!) tam, ale bledý
ukrytý za chrbtom sedí
ten, čo merkúva(?)[12] klebetu
dolu zhodiť z posamentu.[13]
Mnohých vídať: tiež doktorov,
od Tiberu senátorov.
Ovíd, neviem na čie konto
dokončieva list ex Ponto.
Vbok zas ako v pou mesiaci
sedia ticho ako žiaci,
ktorí za fantóm ideu
zašpintali zlatú vieru.
Sieň je plná: tam vo tôni
tu i tu, keď sa pokloní
známy známemu — v myknutí(?)[14]
cudziemu údiv(?) vynúti(?),[15]
lebo takých nájde tuná,
ktorých ospievala struna,
pred ktorým sa hýbala zem,
naposledok [tiež] došiel sem…
[16]
Po týchto vzhliadne Belzebul[17]
a aby každý slová čul,
krivým zaduní nožiskom
a s čadeným začne pyskom:
„Koniec tu roku pred nami,
rozličného stavu páni,
však není koniec zápasu,
ešte sa nebesá strasú.
Pamätajú moji druzi
pred vekami na tie hrúzy.“
Tak Belzebul. Potom vážne
po poriadku druhý začne:
„Nečuduj sa žiaden z vás,
že mám zlatý, drahý pás.
Naše sú to sady vyššie
vravieť iné, robiť inšie,
odporúčať psotu, hlad,
ale myslieť: Vem to kat!
Ja som, vidí Černobog,
našej viery teológ.
Derviš on tam z Ispahanu,[18]
učeň fígľov, šaľby, klamu,
cvičím ruky rozkladať,
zem a zlato bozkávať,
prevaľovať k nebu oči,
až sa hlava skrúti, stočí,
váľať pritom vahany[19]
z preveľkého pokání,
pero k talismanom chytať,
z Koránu naspiatok čítať:
Alah! Ilah! Alaha,[20]
to je naša povaha!
A načúva ticho ľud,
miesto k svetlu ide v blúd
a tak v hlupstva oceáne
hynú duše v našom bahne.“
Pretrhne reč — ktosi kríka.
Depeše tu z kostolíka…
„Páni,“ riekne Belzebul,
vážne chýry prišli včul,
zajtrá, práve v tento čas,
pokračovať chceme zas!…“
[21]
[7] v Sitne — v pekle
[8] famílie — zemianske rodiny s armálesmi (privilégiami)
[9] v sede — pôvodne: v sláve
[10] z Chíny, Japán — z Číny, z Japonska
[11] Efialta — Ephialtés, aténsky štátnik; druhý bol zradca v Grécku (480 pred n. l.) a zavinil pád Leonídov
[12] čo merkúva (preskúša, necháva, meškáva?) — ťažko čitateľné
[13] z posamentu — z talianskeho posamento — odpočívanie, základ
[14] v myknutí(?), v mihnutí(?) — ťažko čitateľné
[15] údiv vynúti (vyrúti?) — ťažko čitateľné
[16] došiel sem — tu vpísal a prečiarkol tri verše:
(„I k týmto širokým pyskom“,
rekne zloboh a nožiskom
krivým zaduní po pekle)
Namiesto toho vpísal variant:
Po týchto vzhliadne Belzebul,
akoby blesk peklom mihnul,
krivým zaduní nožiskom,
začadeným chropne (chripne?) pyskom.
[17] Belzebul — Belzebub, Satan
[18] z Ispahunu — z perského mesta Ispáhán (Isfáhán); bolo druhým mestom, po r. 1796 upadlo (skvitol Teherán)
[19] vahany — aj „havany váľať“ — prekopŕcať sa
[20] Alah! Ilah! Alaha! — volanie: Bože! Allah, arabsky, Al + Iláh, vlastne: lá iláha illá Iláhu (niet boha okrem Alláha)
[21] zas!… — Dolunižšie sú dve slová: „Varhany znejú“ a poboku vľavo tieto verše (sčasti známe v prepise):
Ja som — vidí Černobog,
našej viery teológ.
Ja som derviš z Ispahanu,
učeň rozumnosti, hanu(?).
Vahan strojiť, ísť do Meky,
v osúd veriť a v panenky.
Janko Čajak
— bol slovenský básnik štúrovskej generácie; otec prozaika Jána Čajaka a starý otec prozaika a novinára Jána Čajaka ml. Viac o autorovi.
- 72 Zrná
- 61 Básne Janka Čajaka
- 48 Seidlitzove prachy
- 48 Z levočských prvotín
- 46 Verše z denníka
- 43 Próza z denníka
- 42 Pokusy dramatické a beletristické
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
