Rozličné básne
Autor: Janko Čajak
Digitalizátori: Michal Garaj, Pavol Tóth, Michal Belička, Ivana Černecká, Lucia Kancírová
Obsah
I
V kostolíku slovo kážu,
kážu na Silvestra v noci:
že Duch svätý všem pokorným
znovu príde ku pomoci,
že tým, čo v pokání vernom
hriechy svoje vyrátajú,
už sa v márnom tomto svete
brány k šťastiu otvárajú.
I číta si v srdci každý
pri modlitbe bez okolku.
Dnu sú všetci: starí, mladí —
len jeden načúva zvonku.
A kto je to? Dnu netrúfa —
nehľaďte naň, ľudia boží:
Inde hľadieť, inde myslieť,
keď sa modlíš — neosoží.
Ukojenou dušou vyjdú,
a po noci víchry idú
a v tom víchre divý smiech.
II
Pod horami, pod vodami,
pod zemskými pokladami,
dolu v pekle, dolu v Sitne,[7]
kde nemrká, kde nesvitne,
kde sa duša darmo vije,
v smäde večnom oheň pije,
kde si sveta toho páni,
z biedy, krve vychovaní,
v divom hlade postavení
derú zuby na kremeni,
kde z kaluže gurmán pije
z slávnej niekdy famílie,[8]
kde pokrytcom vnitrnosti
vyberajú diabli v zlosti,
kde zlý právnik denne dávi
od zelenej pekla trávy,
za prestolom Sitna pán:
kolo neho všetci milí,
čo mu v svete poslúžili,
jedni mečom, druhí perom,
tretí krivou kríža vierou,
vyberaní všetko páni
s širokými kotrbami
od počiatku histórie
až po naše časy, chvíle.
Z Chíny, Japán a Indie,[10]
z Babylónu a Perzie
v rade sedia vyslancovia,
mandaríni, dervišovia
i z Grécie má tam Sparta
nejedného Efialta.[11]
Šumný tiež(!) tam, ale bledý
ukrytý za chrbtom sedí
ten, čo merkúva(?)[12] klebetu
dolu zhodiť z posamentu.[13]
Mnohých vídať: tiež doktorov,
od Tiberu senátorov.
Ovíd, neviem na čie konto
dokončieva list ex Ponto.
Vbok zas ako v pou mesiaci
sedia ticho ako žiaci,
ktorí za fantóm ideu
zašpintali zlatú vieru.
Sieň je plná: tam vo tôni
tu i tu, keď sa pokloní
známy známemu — v myknutí(?)[14]
cudziemu údiv(?) vynúti(?),[15]
lebo takých nájde tuná,
ktorých ospievala struna,
pred ktorým sa hýbala zem,
naposledok [tiež] došiel sem…
[16]
Po týchto vzhliadne Belzebul[17]
a aby každý slová čul,
krivým zaduní nožiskom
a s čadeným začne pyskom:
rozličného stavu páni,
však není koniec zápasu,
ešte sa nebesá strasú.
Pamätajú moji druzi
pred vekami na tie hrúzy.“
Tak Belzebul. Potom vážne
po poriadku druhý začne:
„Nečuduj sa žiaden z vás,
že mám zlatý, drahý pás.
Naše sú to sady vyššie
vravieť iné, robiť inšie,
odporúčať psotu, hlad,
ale myslieť: Vem to kat!
Ja som, vidí Černobog,
našej viery teológ.
Derviš on tam z Ispahanu,[18]
učeň fígľov, šaľby, klamu,
cvičím ruky rozkladať,
zem a zlato bozkávať,
prevaľovať k nebu oči,
až sa hlava skrúti, stočí,
váľať pritom vahany[19]
z preveľkého pokání,
pero k talismanom chytať,
z Koránu naspiatok čítať:
Alah! Ilah! Alaha,[20]
to je naša povaha!
A načúva ticho ľud,
miesto k svetlu ide v blúd
a tak v hlupstva oceáne
hynú duše v našom bahne.“
Pretrhne reč — ktosi kríka.
Depeše tu z kostolíka…
„Páni,“ riekne Belzebul,
vážne chýry prišli včul,
zajtrá, práve v tento čas,
pokračovať chceme zas!…“
[21]
[7] v Sitne — v pekle
[8] famílie — zemianske rodiny s armálesmi (privilégiami)
[9] v sede — pôvodne: v sláve
[10] z Chíny, Japán — z Číny, z Japonska
[11] Efialta — Ephialtés, aténsky štátnik; druhý bol zradca v Grécku (480 pred n. l.) a zavinil pád Leonídov
[12] čo merkúva (preskúša, necháva, meškáva?) — ťažko čitateľné
[13] z posamentu — z talianskeho posamento — odpočívanie, základ
[14] v myknutí(?), v mihnutí(?) — ťažko čitateľné
[15] údiv vynúti (vyrúti?) — ťažko čitateľné
[16] došiel sem — tu vpísal a prečiarkol tri verše:
(„I k týmto širokým pyskom“,
rekne zloboh a nožiskom
krivým zaduní po pekle)
Namiesto toho vpísal variant:
Po týchto vzhliadne Belzebul,
akoby blesk peklom mihnul,
krivým zaduní nožiskom,
začadeným chropne (chripne?) pyskom.
[17] Belzebul — Belzebub, Satan
[18] z Ispahunu — z perského mesta Ispáhán (Isfáhán); bolo druhým mestom, po r. 1796 upadlo (skvitol Teherán)
[19] vahany — aj „havany váľať“ — prekopŕcať sa
[20] Alah! Ilah! Alaha! — volanie: Bože! Allah, arabsky, Al + Iláh, vlastne: lá iláha illá Iláhu (niet boha okrem Alláha)
[21] zas!… — Dolunižšie sú dve slová: „Varhany znejú“ a poboku vľavo tieto verše (sčasti známe v prepise):
Ja som — vidí Černobog,
našej viery teológ.
Ja som derviš z Ispahanu,
učeň rozumnosti, hanu(?).
Vahan strojiť, ísť do Meky,
v osúd veriť a v panenky.
