ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dome starého Smrečinského bolo na druhý deň hlučno. Panstvo z polovačky sa vrátivšie bolo sa pri stole rozveselilo; besedovali, dišputovali sa a keď odbavili obed, dali sa do muziky a tanca. Niektorí páni doviezli sebou i husle a priam a priam rozliehala sa veselá muzika po dome. Niektorí sa dali do tanca. Najveselší medzi všetkými bol pán Jonáš Ondrašovecký, starý mládenec, v celom okolí bytu svôjho známý dobrodruh. —

Starý Smrečinský tešil sa dobrej vôli svojích pánov, Martin bol tiež pohotove so svojou fujarou; Anička a jej matka zas obskakovaly vzácnych hosťov.

Martin náš bol tiež veselý v tak vzácnej společnosti a tešil sa srdečne, keď panstvo, starého Smrečinského prinútilo, aby sa so svojou starou vykrútil, čakajúc, kedy ponúknu jeho do tanca s milenou Aničkou?

Ale ako zkamenel.

Anička práve vbehla dnu z kuchyne niečo upratujúc, keď ju pán Jonáš Ondrašovecký do tanca požiadal. Anička sa zpočiatku bránila, ale otec pozrel významným zrakom na niu, dávajúc jej na vedomie, že to tak vzácnemu pánovi a jeho predstavenému odoprieť nesloboda, a ona mimovolne podala mu ruku a už točila sa s ním vo friškom. Kedykoľvek sa však zkrútili, tu vždy zpozoroval Martin, že pán Jonáš Ondrašovecký Aničku nezbedne do tváry uštipnúl, pri čom sa ona len slabo bránila — a tu už nebolo mu viac k vydržaniu; bez klobúka vyrazil von, a utekal do hory. Starý Smrečinský aj so ženou bol vo vytržení nad tým, že vzácni páni poctili jeho dcéru tak velice, že ju i do tanca vyviedli; lebo podotknúť musíme, že potom za príkladom pána Jonáša Ondrašoveckého aj iní tam prítomní páni vykrútili Aničku. —

Aničke našej však ten celý tanec nebol po chuti, ona dosť skoro zbadala, že sa jej Martin voliakde vytratil, i nemeškala priam, ako jej to len možné bolo, vybehnúť von a hľadať ho; ale kde nič, tu nič; Martin nebol k videniu.

Aničke stislo srdce. —

Páni sa zabavili deň, dva; poluvali, poberali sa aj viacráz domov; ale pán Jonáš Ondrašovecký, akoby ho bol prikoval, ani hnúť sa nechcel z kvartiela svojho horára a len zdržiaval a zdržiaval pánov v hore, až sa minuly tri, štyry i päť dní a panstvo sa nehýbalo. — Hneď poluvačka, hneď rybačka, zas strielanie do cieľa atď. zabávalo pánov, až sa to naposledy už aj starému Smrečinskému zunuvalo, tým viacej jeho žene. —

A čo poviedať o Aničke?

Anička bola nešťastná tieto dni. Ako raz zmiznúl Martin z izby, viacej ho nevidela, ani ho nik nevidel; dosť sa i páni dozvedali oň — nikde ho nebolo. Starý Dubina mlčal zanovite, k stolu do Smrečinských neprichodil, čo mu Anička donesla len z polovice pojiel, niekdy sä jiedla ani nedotknúl. A tá dobra Anička naša, celá strápená, ani sa len slovíčko k nemu preriecť neosmelila; ale ani on na ňu sa neobzrel. —

Pán Jonáš Ondrašovecký sa ustavične mal okolo Aničky všelijak ju vyznačujúc — ona bola ako na trní. —

Konečne páni odišli, pán Ondrašovecký so sľubom, že o nedlho zase príjde. —

Po odchode pánov dozvedela sa Anička od svojich rozžialených rodičov: že Martin na druhý deň, ako to s pánom Jonášom Ondrašoveckým bola tancovala, odišiel s plťou dolu do Komárna v hneve, ani s ními sä nerozlúčiac. —

Asi týdeň po odchode pánov z Kamenistej, prikvitnúl ta krivý červený Šalamún, od ľudu obyčajne skráteno a prekrúceno Žalmo nazvaný, arendátor krčmy v blízkej dedine a poľa pána Jonáša Ondrašoveckého. —

„Phán Bôh dhaj šthasthie, akho že sha thu mhávathe, phane horhár? Dhávno shme sha už nevitheli!“

„Veru dávno, Žalmíčko, ja málo chodím do dediny teraz. Kde že ste sa tu vzali? Sadnite si u nás!“ ponúkal žida Smrečinský.

„Inhu, do hory khaždénm slobotno; priešhiel shom vás nhavštíviť horhárko!“

„No, pekne, pekne, to nás teší.“

„Počhul shom, že bholi thu naši pháni tieto dni; že sha veselo thu unterhalthovali — a náš phán Jhonáš — lebo my ho len tak voláme — že aj s Aničkou thancovať ráčili?“ —

„Kto že vám to už vyrapotal, Žalmičko? páni boli veselí, nuž si zaskočili; vidíte ešte aj mňa prinútili zaskočiť si s mojou starou. —

„Phekne, phekne. Anička je šhvarné dievča. Tho mä theší, veru theší!“

„Čo že vás teší, Žalmičko?“

„Nuž tho, žhe máthe hodnú dievku. Mhože z nhej byť ešte i pani vhelkomožná.“

„Čo to táraš, žide?“ vyskočil hore starý Smrečinský. Smrečinská dovrávala židovi, aby jích nevysmieval, že to bolo celkom nevinné zabavenie voňahdy. Aničke ale prichodilo židisko, akoby dákysi jäšter jedovatý; ona chudinka zatriasla sa na celom tele, oči jej slzy zalialy, keď si pomyslela: že pre ten osudný tanec jej Martin sa nahneval a že preň ešte aj z úst do úst zlých v dedine pôjde. Zakryjúc si zástierkou tváričku vybľädlú, ponáhľala sa von a už bola pri kľučke; ale obratný židák bol jedným skokom u dvier, chytil pannu za ruku a tiahol ju naspät k stolu. —

„Šthasthní sthe vy horhárovci, phožehnaní budete vo vhašej hodnej dchére. A jha shom prvý človek, čo vhám dobrú nhovinu prinhášam. Nhaša phekná Anička nebhude chodiť thakto po shedliacky.“

A tu vyňalo židisko jednu škatuľku a z nej šperky, pokračujúc:

„Na thakéto rúčky phatria zlathé prazlethne,“ a počal jej na ruku zlaté pripravovať náramky; „a do týchto uší zhlaté zhaušnice,“ a pripravoval ích jej „a nha thentho shňaho bielý krk perlové kholée,“ a počal jej okolo hrdla klásť kolée.

Anička stála ako zkamenelá, stará Smrečinská pozerala na to všetko ako vo vyjävení; len Smrečinský sa najprú spamätal, volajúc na žida:

„Od koho máš tie šperky, čo chceš s ními v mojom dome?“

„Phán Jhonáš tho poshielajú shvojej bhudúcej nevesthe.“

Na tieto slová všetci onemeli; žid s mnohými poklonami, s blahoprianím: abhy vhelkomožná Anička thie špherky zdraví nhosili a aby jhemu niekdy mhilosthivou phaňou bholi,“ odkvapil. —

Smrečinský sa zamyslel. Smrečinskej sa šperk ľubil. Anička žalostne plakala. —

Búrlivá bola noc. — Blysk za blyskom sa jasal, hrom za hromom divo rachotil, vetor hvižďal a z koreňa vyvracal vysoké jedle, dážď lial ako z ciev.

V tejto strašnej noci pod obločkom komôrky Aničkinej osvietil blysk našeho Martina. —

Martin zaklopal na oblok, Anička sa ohlásila, lebo bola hore a modlila sa kľačiac pri posteli pri slabom kmitu kahanca. Anička pristúpila k oknu a trasúcim sa hlasom preriekla: „Tys’ to Martine?“ —

„Vari sa ma ľakáš, Anička? Veď som ja už aj takto pozde dakedy stával pod týmto okienkom. Chcel som sa s tebou rozlúčiť, Anička, a nechcel som len tak odísť do sveta bez rozlúčenia, ako voňahdy. Tedy maj sa dobre, pán Bôh ťa požehnaj, neviem, či sa ešte kedy vidíme!“

„Pre Boha! čo to robíš Martine? Chceš ma usmrtiť?“

„Či tak?“ — uškľäbil sa horko Martin „a či nevieš, žeby som už aj storaz bol mohol zomrieť, tvojou vinou, keby ma pán Bôh nebol divne potešoval? Počuješ tvojou vinou, tvojou vinou?“

„O Bože môj drahý, pročo ma tak tresceš? Čo som ti zavinila Martine?“

„Či si nie oddanica pána Ondrašoveckého?“

„Martine! to len môj otec a moja mať —“

„A ty?“

„Ja, ja, Martine! pre Boha ťa prosím ratuj ma; moje srdce patrí tebe. Či môžeš pochybovať o mojej vernosti?“ —

„Kto raz panské šaty nosí do kostola, ba aj zlaté haraburdy na rukách a na krku — ako ten môže byť verný chudobnému parobkovi?“

„To som len k vôli rodičom vzala na sebe, ale viacej —“

„Dobre, dobre,“ pretrhnul jej reč Martin, „keď si to v nedelu rodičom k vôli urobila, urob to na druhú tvôjmu milencovi k vôli, tomu nadutému pánu Ondrašoveckému, čo ťa v tanci vie tak pekne poštipkávať a čo sa v kostole tak na tebä zahľadí, že mu dobre oči nevyskočia.“ —

„Pre Boha, Martin!“ zalomila deva rukami, „také ty máš myšlienky o mne?“

„A či môžem mať inakšie? Bodaj som bol vždy také mal od počiatku, bol by som teraz pokojný a snáď aj blažený. Ale načo darmo márniť čas; zajtra treba v čas stať na cestu a pôlnoc sa blíži. Zabudni tedy Anička na našu lásku, zabudni na mňa a buď blažená, ako pani — veľkomožná!“

„Martine, pre Boha! neodchoď; len ešte jedno slovo.“

„No, počúvam,“ odvetil on chladne.

V tom blysklo sa jasne a Martin zočil troch ozbrojených chlapov stáť pri sebe.

„Kto si?“ zavolal.

„Podaj sa, Martine! ty si vojak. Lapačka tu a my sme ťa lapili.“

„Mňa za vojaka? A kto vás poslal?“

„Pán Jonáš Ondrašovecký, podaj sa, Martine!“

„Nikdy!“

Martin vytrhnúl jednomu zbroj z ruky a udrel na druhých dvoch. Šermovali. Martin porazil dvoch, ale kým sa na lármu a výkriky bolästi domáci zobudili a so svetlom prišli, našli aj Martina v krvi ležiaceho.

Anička vidiac toto hrozné divadlo, bolästne, zúfale vykrikla a klesla na zem bez vedomia. —

Starý Dubina plakal nad nešťastným synom svojím. Druhý deň ráno preberúc sa Anička z ťažkých mdlob svojích, bežala hneď k Dubinovi, aby nešťastného videla Martina; — ale jak stislo jej srdce, keď tu dvere zamknuté našla, a ani živej duše v celom dome nebolo.

Rodičia jej to vysvetlili: že ráno v čas prišiel voz pre Martina; ktorý ho ako vojaka mal do nemocnice odviezť; odkiaľ keď bude vyliečený na skutku pridelia ho ku regimentu; za ním tedy že šiel otec jeho, starý Dubina a dom je prázdný.

Či mohlo byť niečo hroznejšieho nad túto správu? — Anička lomila rukamí a prosila mať, prosila otca, aby orodovali za ubohého Martina a nedali mu pri vojsku zahynúť; aby vyprostredkovali jeho propustenia na slobodu.

Otec chladnokrevne krčil ramenami, hovoriac: že je to zákon krajinský, ktorému sa nik zprotiviť nesmie; že on v tejto veci nič urobiť nemôže, potom, že Martin nemal byť taký hlavatý, nemal sa protiviť moci vrchnosti ale podať sa bez odporu, teraz ale že čo si zaslúžil, aby trpel.

Matka zas rozličnými rečami namáhala sa dcérke svojej všetkú péč o Martina vybiť z hlavy; rozpriavala jej o tom, aké šťastie ju čeká, že na nedelu bude prvá jej ohláška s pánom Jonášom Ondrašoveckým.

Anička zbľädla. —

Rodičom sa zprotiviť — bála sa, nechtiac prestúpiť 4-té božie prikázanie. Život si odobrať — bála sa Boha.

Prišiel jej na um voňahďajší sen. Orol vrhnul sa na Martina a zkrvavil, nešťastným učinil ho na celý život; orol chce ju vyzdvihnúť do výše: či aj pustí ju zas dolu a ona ztratí z toho rozum, ako sa jej to voňahdy prisnilo? —

Nešťastná Anička!

Martin sa v krátkosti zotavil a bol odvedený k regimentu; starý Dubina sa nikdy viac do Kamenistej nevrátil, ani ho Smrečinskovci nikdy nevideli. Banovali za dobrým robotníkom páni; banovali za dobrým človiečikom aj všetci tí, čo Kamenistú, či po práci, či zo zábavy navštevovali.

Dnes je v Kamenistej hlučno a živo. Plno ľudu, plno panských parádnych vozíkov sa hemží pred dvoma domkami, muzika veselo hrá, mažiare strieľajú.

Prišly svaty i s mladým ženichom pre Aničku na sobáš. Mladý ženích, pán Jonáš Ondrašovecký omladnúl o desať rokov; ale naša Anička obľädla. Ale čoby? veď mladá nevesta býva každá bľädá a — vyplakaná.

Vôľa pána Jonáša Ondrašoveckého a vôľa pánov rodičov Aničkiních dnes vyplniť sa má, preto sú oni ako náleží dnes veselí a blažení. Anička bola prislabá k tomu, aby nátlaku tak velikému bola mohla oddolať, a potom nebolo ani vonkoncom odnikuď žiadnej pomoci. Ona dala i dá aj teraz so sebou robiť ako s bezživotným strojom. Oblekli ju, vyšperkovali, ozdobili, vypýtali, oddali, do koča posadili — a ona nič, ani sebou nehýbla. Hľadí pred sebä, nedbá o nič — a myseľ Bôh vie kde? —

Obrädy sa začaly. —

Jedni chválili krásnu tvár a oči nevestyne; iní šperky jej hlavy; tretí poznamenali, že plače a je blädá. Ale čo? veď každá nevesta plače a je blädá.

Obrady sa zkončili. —

Všetci tvrdili, že pán Ondrašovecký Jonáš bude mať takú paniu, akej pohľadať, akej ani nezaslúžil, len že plače a je veľmi blädá. Ale čo? Každá nevesta plače a je blädá. —

*

Naša Anička Smrečinských — hop! už tak neslobodno — pani veľkomožná Anička Ondrašovecká bola veľkou paňou; ale vždy od sobášu zostala ona blädá a zvätša — vyplakaná.

Starý Smrečinský sa tiež odstehoval z Kamenistej ku svojmu panskému pánu zaťovi, bývajúc spolu s ním a zastávajúc úrad panského úradníka, ale len tak pre meno, aby jaké také zamestknanie mal.

Ľudia si hovorievali, že starí Smrečinskovci, ako sa jím dcéra vydala, veľmi zpyšneli, ale dcéra, novotná pani veľkomožná, že je aňjel učinený.

Mnoho ľudu banovalo za veselou pred tým, teraz už zpustlou Kamenistou, a zvlášť naspomínali šuhaji i devy každé leto hodnú Aničku dodávajúc: kto vie, či vraj ona sama najvätšmi nebanuje za Tatrami. A spievali:

Pán Jonáš Ondrašovecký bol učineným otrokom svojej mladej ženy, a staral sa tak o niu, žeby jej bol aj to k vôli urobil, čoby nemožnosťou bolo bývalo; že ani len vetríku na niu podúchnuť nedovolil, ani nič pracuvať nesmela, len voždy obsluhuvať ju rozkazoval, ba práve sám on najradšej to konal. Ona ale velice malé nároky vo všetkom robila, najpovďačnejšia bola svojmu mužovi, keď ju opúšťal a najradšej sa o samote bavievala i najlepšie cítila.

Či spomänula si niekdy úbohého Martina? —

Radšej nezodpovedzme si túto otázku. Vysvetlí sa nám to samo sebou. —

Minulo asi desať rokov. Starí Smrečinskovci spomínali, že žijú ako v ráji; len Anička o ničom sa nezmenila, bývala blädá, nevolná, často vyplakaná a nikdy nie veselá. Mnohí už zabudli na to, čo sa pred desať rokami bolo prihodilo; len tu i tu keď videli Aničku akoby stín mihavý niekde, či v kostole, či na ulici boli upamätovaní na to a venovali tu i tu vďačnú rozpomienku aj hodnému ale nešťastnému Martinovi. —

Naša Anička sa nikde tak dobre necítila, ako v hore; preto keď urobili niekde výlet do hôr, to bežala, ako srnka vopred a poslednia vracala sa z výletu tohoto. V panskom dome nebola ona doma — presadený kvietok z Tatier nekvitnúl v púde cudzej.

Neviem, či preto, že Anička dobrej vole nikdy nebola a či pre niečo iného; ale hneď asi po dvoch rokách manžeľstva svôjho zmenil sa náš pán Jonáš Ondrašovecký vôbec a zmenil aj svoje útle, nežné chovanie jak tak k milej a vzácnej žienke svojej.

Možno, že medzi všetkými to práve tej, ktorú by sa to predca najviacej bolo týkať malo, totiž manžeľke jeho, ani najmenej nenapadlo; alebo možno, že to len znať na sebe nedala; ale ona bola taká po dvoch i po desiatých rokách manžeľstva svôjho, ako v roku prvom a na počiatku jeho.

Ale nechovali sa tak jej starostliví rodičovia.

Náš pán Jonáš Ondrašovecký hneď po dvoch rokách manžeľstva svôjho počal shromaždovať okolo sebä veselých súdruhov, s nímiž deň a noc hodoval, pil a poloval.

Nebolo na tom dosť. Náš pán Jonáš Ondrašovecký porušoval i vernosť manžeľskú a vydržiaval si „krásky“ v meste, ba prijímal také aj vo svojom kaštieli, slovom; žil život docela slobodný, panský; pre domácnosť svoju pohoršlivý.

Starí Smrečinskovci počali z počiatku hrozne zle proti pánu zaťovi — ale zkrotli; lebo pán zať vzácný jím to v pritomnosti veselých súdruhov svojich vyjavil: že mu oni rozkazuvať nebudú, ale on jím, lebo že nie on na jích, ale oni na jeho láske sú. Pán zať vzácný jím ďalej vyjavil i to: aby len mlčali a radi boli, že jích vo svojom kaštieli trpí a ako pavúkov daromných chová a opatruje. On že si docela iný život s ích Aničkou sľuboval; ale že je ona sama a jej hlúposť na príčine, keď on s ňou medzi vzdelaný svet nikde sa ukiazať nemôže, preto z rozželenia taký život vedie, ako vidia, aby na svoje poníženie zabol a svoje nešťastie nespomínal. Veselí súdruhovia smiechom sprevádzali von z chyže starých Smrečinskovcov.

Starý Smrečinský si trhal vlasy z hlavy; stará Smrečinská sa v slzách zalievala — ale pomoci žiadnej nebolo.

Anička zostala ľahostajnou.

Preč tedy už desať rokov, čo náš pán Ondrašovecký veselo si žije, a čo ho Anička dakedy ani za mesiac nevidí. On sa túla, alebo hoduje vo svojich chyžiach a to nielen s dobrodruhami ale aj s dobrodružkami; ktoré sú tak bezočivé, že v nedbalkách po dvore si chodia a keď vidia paniu domu, oplzlé a necudné žarty a posmechy si z nej stroja.

Takýto čas si starý Smrečinský v hneve i v žialu rve vlasy z hlavy; stará Smrečinská sa zalievá v slzách; ale pomoci niet žiadnej — iba naša ubohá Anička zostáva ľahostajnou.

Bol to už trinásty rok, ako naša Anička bola vydatá, alebo lepšie, ako náš kvet tatranský vädnúl do cudzej pôdy presadený. Bol práve utešený májový podvečer. Slnko zapadalo za velebným Chočom a zlátilo poslednými papršlekamí vrcholec jeho.. —

Po dvore i na altáne dvorili si dobrodruhovia i dobrodružky Jonášove, tamtí fajčili, tieto necudne koketovaly s ními. V ten čas blížil sa bránou ku kaštieli jakýsi obšitoš o palici s drevenou nohou. —

Smrečinskovci i s Aničkou práve išli z blízkej záhrady.

Obšitoš kríväl rovno ku panej domu, ku Aničke; ona vztiahla ruku do vrecka a podávala peniaze ubohému. Ako mu jich podávala, prizrela sa mu do tváre a s výkrikom: „Martin!“ klesla k zemi. —

Smrečinskovci ztrnuli.

Pán Jonáš Ondrašovecký pribehnul ta, nie snád omdletím svojej ženy, ako radšej jej výkrikom „Martin“ privábený a predstavil jim Martina, ako záletníka bývalého ženy svojej smejúc sa hlasite.

Smrečinský v hneve odniesol Aničku, matka slzamí ju polievala. Pán Jonáš Ondrašovecký vravel Martinovi, že si už teraz Aničku môže vziať, že mu ju on dá, aby teraz šli spolu s ňou — žobrať.

Dobrodruhovia i dobrodružky sa smiali necudne a potom zahuckali psov do Martina.