ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola zima, tuhá a ostrá zima; na Tatrách belel sa nielen na hoľach, ale pokrýval husto aj doliny sňäh. Mrazivý vietor dúl od Kriváňa — ľudia sedeli si v teplých chyžkách svojích a nebol by žiaden z ních ani neviem za čo vykuknúl von, ak nemusel potýkať sa s vetrom a sňahom, ktorý mu onen v hojnej miere do oči hádzal.

Vzdor tak strašnému počasiu vediem ja čitatelov mojich na Tatry, na tie sídloviská sňähu večitého.

V temných Smrečinách, v utešenom to údoli tatránskom, ďaleko za Kriváňom, až hen temer na poľskej hranici, nachodia sa dve jäzerá. Sú obe zosrienené, ale nie zamrznuté docela. Okolie toto je velice utešené v lete, nie ale v čas zimný. A predca tam jasá sa v pastierskej kolibe ohníček a vôkol neho poskakuje bosá, len ľahko oblečená ženská.

Časom kričí: „Vidíte tamto, toho velikáňského orla; on letí dolu a spúšťa sa na holúbka… už ho zkrvavil! on chytá i holubičku, vyzdvihne ju do výše a zas spustí dolu na zem a tá z toho prichodí o rozum. Hahaha!…“

Časom zase zpieva chrapľavým hlasom:

Po zpeve zase počuť ťažobný, žalostný plač a vzdychanie. Po Tatrách znali ľudia dobre bláznivú Aničku. Ona v lete obyčajne hľadáva liečivé zeliny, behá po grúňoch ako ľahká srnka; nikomu neublíži. Keď sa blíži k nej niekdo, uteká od neho placho; iba na mnoho osmelí sa a zblíži sa k ľudom, ale aj to najviacej ku ženským. Na chlapov volá, že letí orol a driape do krvi holúbka; že spúšťa sa i na holubičku, vyzdvihne ju vraj do výše a zasa zpustí dolu; z čoho vraj holubička prijde o rozum.

Ale na všetko to už privykli ľudia, a ani malé deti sa jej neboja viacej. Ona málokedy sa smeje zvätša ale plače a spomína často pekného — dobrého — Martina. Ľudia vravia — že je to bláznivá Anička a radi ju vídajú i nachovajú, nedovolia nikomu jej krivdiť. —

V zime býva v Kamenistej u terajšieho piliara, zvätša v maštali spáva a v čas ráno, čo je aká zima, bosá, polonahá behá po grúňoch a kopcoch sňažných.

Čitateľ vie, že je to naša nešťastná Anička Smrečinských, bývalá pani veľkomožná Ondrašovecká. —

Po onom výstupe v panskom dome s obšitošom Martinom odohnal pán Jonáš Ondrašovecký i Aničku i jej rodičov zo svojho domu.

Smrečinská to neprežila — porazilo ju; starý Smrečinský stal sa v druhej stolici zas horárom, nemohol ale dcéru k tomu nahovoriť, aby s ním šla. Anička prišla o rozum a zostala v Tatrách, ako sme videli.

Slnko svietilo ako Tatranci hovoria — zubate, lebo ač sa pekne lyslo na oblohe nebeskej, predca nerozhrievalo nič. Ale pre polovníka na srnky to najpríhodnejší čas. Páni boli na poluvačke, od rána bolo počuť zvuk lesných rohov, štekot polovných psov i ujukanie honcov, medzi ktoré hlasy a zvuky sa miešal i spev a plač bláznivej Aničky.

Na vysokej stráni nad „žabäcím jäzierkom“ bolo vidno bez hnutia stáť na postali svojej jednoho panského polovníka, čakajúceho na srnku rýchlonohú — tá ale neprichodila; na miesto srnky objavila sa polovníkovi bláznivá Anička, stojaca na spodku u jäzera.

Lovcom to nemilo trhlo; či sa zľaknúl tej bláznivej, či čo toho príčina?

Z húšťavy jedliny vykúknúl hneď na to obšitoš na drevenej nohe a blížil sa opatrne k lovcovi, až prijdúc k samému chytil ho od zadu, vykriknúc: „Tu si divok, prišiel som sa s tebou porátať.“

Pán Jonáš Ondrašovecký — lebo on ten lovec — bol ztrhnúl sa a ohriakol obšitoša Martina: „Čo chceš so mnou?“

„Porátať sa chcem, zrezať rováš tvojich hriechov na mne aj tamto na tej bláznivej spáchaných.“

V okamžení poznala bláznivá Martina a kričiac:

„Orol krvaví holúbka!“ bežala hore; v tie časy ale pasoval sa už Martin s Jonášom; tento chcel strielať, trhnúl, flinta vystrelila — rana zasiahla Aničku, ktorá mrtva padla na zem.

Ako to rozpajedený Martin videl, bol sťa ten lev; pochytil vyžitého pánika a už sa rútil s ním do priepasti; dosť, ale darmo kričal pán Jonáš Ondrašovecký, — pribehnuvší spoludruhovia jeho videli len, ako sa nad oboma luny jäzierka zavrely. —

O hodinu ležaly tu mrtvoly na brehu jazera.

Neminúl ani mesiac a dvoch starých, šedivých a na tvári jím to poznať v žalosti zostarlých mužov vidno pri troch hrobľach, kde naši utopení a zastrelená pochovaní sú, rukamí zalamuvať.

„Moja nádeja jediná, môj syn drahý, tak nemilobohu trápiť sa; tak strašne zahynúť musel!“ bol to starý Dubina, otec Martina.

„Tak zhynula i moja nádeja i môjho domu okrasa jedinná!“ horekoval starý Smrečinský, otec Aničkin.

„Vašou vinou, vašou, vašou vinou zhynuly tieto nevinné duše!“ vravel trpko k Smrečinskému Dubina.

„Mojou, vyznám to, mojou, mojou vinou!“ kričal starý Smrečinský, bil sa v prse a rval si z hlavy vlasy.

Strminu tú, z ktorej zkotúlali sa dolu do jäzera Martin i Jonáš Ondrašovecký, až po dnes volá ľud: „Jonásovou stráňou.“