ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ktosi povedal, že k zdarnému vedeniu vojny vyhľadáva sa troje: v prvom rade peniaze, po druhé peniaze, a po tretie peniaze. Príjemné a pohodlné cestovanie potrebuje to isté. Darmo je, na ceste nedá sa hospodáriť, a kdekoľvek, tak tam platí, že skúpy dvarazy troví.

Horňo-Nitransko bol smer môjho cestovania. Z Budapešti môžeme železnicou tak ako paroloďou po Dunaji cez Požoň a Trnavu prísť k cieľu. Tento posledný spôsob cestovania odporúča sa vraj lacnotou, lebo z Budapešti do Požoňa a nazad platí sa od prvej triedy toľko, ako od železnice druhej triedy za jednu cestu. Kto by nepoužil túto výhodu? Tým viac, že na lodi cestuje sa pohodlnejšie. Môžeš ležať, sedieť, chodiť, jesť, piť, čítať, kartovať sa, a pritom krásne vidieky obdivovať, zvlášť do Vacova po Komárno. Utešené je to koryto Dunaja od Vacovských vrchov po Vyšehrad, Ostrihom so svojou veľkolepou bazilikou dobrý dojem činí na človeka, zvlášť keď z dolnozemských rovín sa vybral na cestu.

Keď všetko toto povážime, kto by si zvolil železnú klietku, a nie ľudskej slobodnej vôli primeranejšiu paroloď? Tak som učinil aj ja. Večer o ôsmej dorazili sme do Budapešti, paroloď ale začína svoju púť večer o šiestej a tak nepozostáva nám iného, ako prenocovať v meste a druhým večerom dať sa na ďalšiu cestu. Hospoda činí 2 zlatých a 50 grajciarov, denný výdavok s kočiarom k Dunaju 5 zlatých. To všetko však vynahradí lacnota parolode.

Uderila popoludňajšia piata hodina, ideme k Dunaju. Cestovatelia sa množia, v hlavnom meste bol práve jarmok. Čosi kamsi loď bola preplnená ľudom rozličného druhu, že sotva dostalo sa ti miesta, kde by si si na chvíľočku sadol. Máš-li miesto a vstaneš, môžeš istý byť, že nie tak ľahko si zasa sadneš.

Poďme na povrch, lež ako? Rosa nebeská v aleopatickej doske, nie žeby pršala, ale šústala sa tak, akoby všetky dažďové žriedla boli sa nad nami zhromaždili, urobíš teda obrat a strategicky cúvaš do obecnej izby, kde by jabĺčko na dlážku nepadlo.

Tu kýva mi jeden známy a riekne:

„Pane, či ste si v nočnej izbe zabezpečili miesto?“

„Ach, veru nie!“

„Poďte so mnou.“

Vlezieme do hlbín lode, a tam je už všetko zaujaté. Niektorí už aj ležali, aby bez lôžky nezostali.

Hriešny človeče, čože si počneš? Budeže to dlhá noc a zajtra v Požoni vyzerať budeš ako s kacenjamerom.

„Pane,“ rieknem známemu, „ako prídem k tomu, aby aspoň sedieť som mohol na chvíľku?“

„Ľahko? Pravda, budete musieť dobre zaplatiť.“

„Akým spôsobom?“

„Rozkážete si večeru, sediaci, ale nejediaci cestujúci musia odstúpiť.“

„Kelner, chcem jesť a piť!“

Vskutku dostal som pohodlné miesto v susedstve jedného starého pána, ktorý mi vyprával, že pre pohodlnosť cestuje na parolodi. Ja nechápal som to pohodlné cestovanie, konečne pýtam sa:

„Prosím úctive, v čom ráčite spomenutú pohodlnosť rozumieť?“

„V čom? V tom, že po večeri si ľahnem a budem až do bieleho rána chutne spať.“

„A kde, prosím úctive?“

„Kde? Mám osobitnú izbietku.“

„Sú také k dostátiu?“

Na túto otázku odpovedal kelner, ktorý mi kus pečeného mäsa a pol litra vína predložil:

„Ach áno, jestli rozkážete, hneď poriadky urobím.“

Ja kývnem hlavou, oddám sa do mäsa a behom niekoľkých okamihov vráti sa sluha so zvesťou, že izbietka bude usporiadaná. No dobre tak, myslel som si, zajtra v Požoni ani nepocítiš, že si cestoval, pokonáš svoje záležitosti, navštíviš jedného aj druhého, a dáš sa s Bohom pri dobrom zdraví na ďalšiu cestu. Predsa je to pravdivé tvrdenie, že sa na parolodi cestuje lacno a pohodlne. Môj sused, učený a vzdelaný starý pan viedol so mnou dlhší a zaujímavý rozhovor. Ja som mu bol povďačný, už aj preto, že on ma upozornil na izbietku. To povedomie, že si do vôli oddýchnem, nútilo ma platiť a pohodlnosť užiť.

Z tobolky vytiahol som 10 zlatkou, odovzdám ju kelnerovi a rieknem:

„Mäso, chlieb, pol litra vína a izbietka.“

Odloží bankovku a hodí na stôl 5, povedz päť grajciarov. Hľadím na človeka a človek na mňa. Iste nám obom nápadné bolo, mne preto, že si tak mnoho zdržal, a jemu bezpochyby preto, že som výrazom tváre prezradil, že sa mi toho veľa zdalo byť. On skúsený nestratil chladnokrvnosť, a celkom ľahostajne vydal účet z vladárstva svojho: večera 1 zlatý, 95 grajciarov, izbietka 8 zlatých, dohromady 8 zlatých a 95 grajciarov.

„Či by ste neráčili aj tých 5 grajciarov odložiť za posluhu,“ rieknem s vynúteným úsmevom a on „ich dank“ hodil grajciare do mešca pod kabátom. Vidíš ti ho! Za päť grajciarov ďakuje, a za 9 zlatých a 95 grajciarov ťa istotne vysmeje. Nuž tak, kto chce pohodlne a lacno cestovať, nech použije paroloď. Mohol som rýchlo vlakom dávno za horami, za vodami byť. Ostatne, všetko skúste a dobrého sa držte.

S istou hrdosťou išiel som do mojej kolísky, lebo verte mi, že celá tá kabína rovnala sa jednej mohutnej panskej kolíske. Vlny Dunaja kolembali celú loď, a ja mienil som prv túto celú udalosť zaznačiť si do denníka, lež myslel som: Človeče, krem toho ty to nie ľahko zabudneš, uži ty tú drahú posteľ, a vskutku spal som sťa v oleji, len tu i tu predstavil sa mi v snách kelner, žiadajúci ešte jednu desaťzlatkovú bankovku.

Lúče ranného slniečka ožiarili izbietku, a ja ako cele znovu zrodený, vyskočil som z ložiska. Všetko bolo v poriadku, len desať zlatovková bankovka chybovala z tobolky. Vystúpila do verejnosti a hľa, cestovatelia sa značne preriedili.

Po večerajšom daždi nastal tichý a jasný deň. Prechodím sa na povrchu a hľadím na východ a západ, na juh a sever a čo vidím? Po rovine rozliaty Dunaj a na brehu Dunaja vrbinu. Žiadnej to rozmanitosti, žiadneho výhľadu. Trvá to od Gönö až k Požoňu. Tým viac sme odkázaní ohliadnúť sa na spolucestovateľov. Sto a sto rozličného druhu ľudí vidíme pred sebou. Zaujímavé by bolo poznať každého, kto a čo je, kde a prečo cestuje. Sú ľudia, ktorí takmer s každým akú takú známosť urobia, mne je to nie dané. Ja na ceste neoslovím žiadneho, lež oslovený milerád besedujem, zvlášť jestli rozhovor stane sa zaujímavým, lež takého šťastia zriedka dostane sa mi za podiel. Pritom milerád pozorujem, skúmam a závierky činím, že tento je toto lebo iné.

Storáz prešiel som spoločnú izbu a toľko ráz obrátil som sa na povrchu, a už známa mi bola takmer každá tvár. Zreteľ na obrátený bol aj na pekné pohlavie. Boli tu krásavice na výber, vynikala medzi nimi jedna mladučká panna, ktorá veškerého obecenstva pozornosť na seba obrátila. Bola ona vysokej postavy, plasticky súmerného tela, vlasy čierne, oči modré, tvár podlhovasto-okrúhla, samú nevinnosť prezrádzajúca. A keď otvorili sa malulinké ústa, ľúbozvučne plynuli z nich slová — srbské.

Pošuškávalo sa všeobecne, že je to veru utešená Srbkyňa! Cestovala s rodičmi do Karlových Varov. S úľubou pozeral som na celú rodinu, okolo ktorej zhromaždili sa všetci spolucestujúci Srbi, krem jednej černohorskej rodiny, ktorá samostatný kruh tvorila. Nakoľko som vyrozumel zo srbského nárečia, pochádzajú z južného Uhorska, lebo vyprávali, že medzi Slovákmi bývajú, a že u nich všetko srbsky, lebo slovensky beseduje.

Milý čitateľu a veľactené čitateľky! Čujete tu na parolodi rozličnosť jazykov, pravda najviac nemčiny. Aj tento čas ona sa najmohutnejšie ozývala, krem nej maďarská, talianska, francúzska, anglická, srbská, česká, rumunská reč, lebo slovenčina sa ukrývala, a iste viem, že som nebol sám. Oslovil som jedného známeho Slováka, lež on odvetil mi nemecky. Maj si svoju nemčinu, myslím si, a vyhyboval som mu.

Lež nakukni do druhej triedy, tam sa ozýva tvoja materčina.

Len mozole slovenské sú vzácne.