ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Senica a Smrdáky je nie jedno, pravdaže v Senici môže byť tiež dosť smradu, ako aj v Smrdáku dosť sena, lež preto Senica je Senicou; mestečko živé a v mnohom ohľade príjemné, a Smrdáky sú opustené kúpele, sťaby k Patagónii patrili.

Malý je vraj dukát, ale vzácny; tak sú aj tie hornovidiecke mestečká. Všetko je to malé: ulice, dvory, domy, chotáre a pozemky, ale tým väčšia pracovitosť a pilnosť. Dolniaci posmešne spomínajú horniacke chatrné pozemky, ale verte mi, že ten malý pozemok viac úrody dá, ako tie vaše pustatiny. Nemáš tu kúska zeme, ktorý by spotrebený nebol. Bujnejšia je tu pšenica, ako okolo Tisy alebo v Banáte, pravda nie samorastná, lebo do ako zrýpaného strniska zasiata, ale v pôde hospodársky pestovanej. Na Dolniakoch všetko na pána Boha zveríme, ako to tvrdí aj príslovie. Jeden pán oslovil roľníka, že prečo hlbšie neorie? Na čo tento: „Lebo Hospodina nie v zemi, ale v nebi hľadám.“ Už Horniak iné porekadlo má, a síce: „Modli sa a pracuj, tak ťa požehná Boh tvoj!“ Pekná je tá Dolná zem koncom mája alebo počiatkom júna, keď široko ďaleko rozlieha sa obzor, a kdekoľvek hodíš oko tvoje, všade vidíš ten obrovský zelený obrus, na ktorý kladie štedrá ruka Hospodinova rozmanité dary vezdajšieho chleba. Oj, ale krásne sú aj tie hornovidiecke doliny a nivy, kde oko ľudské nielen k zemi, ale aj k nebu hľadí, nielen na vezdajší chlieb, lež aj na vznešenejšie veci myslí.

Prosíme za odpuštenie, že obrazotvornosť naša vyrazila nás z cesty a vráťme sa do Senice. Senica je takrečeno strediskom hornonitrianskeho priemyslu a kupectva, prirodzene aj dobrobytu a nádhery. No, že ten prask aj tu obaril nie jedného, dá sa myslieť. Páni Seničania mileradi činia úštipné poznámky na Skalicu a Brezovú, ktoré bezpochyby v súboj bežali s ňou. Tamtá mohutne pretekala sa o súdnu stolicu, ale Senica obdržala slávne víťazstvo, ktoré ale skoro, sťa dúha na nebi, pominulo, a už teraz sláva senickej súdnej stolice v tôni skrytá leží. No nie! Zanechala ona pomník po sebe, ktorý stálejším zostane ako mramorový stĺp. Istotne založila tu blahonosný ústav, ktorého ovocie požívať budú potomkovia z pokolenia na pokolenie? Alebo snáď jej vplyvom a účinkovaním postavili sa pre Senicu a jej okolie tak nadmier potrebné vyššie národné školy? Oj nie! To všetko zanecháva sa pánom občanom! Lež nechcem nadužívať trpezlivosť cteného obecenstva, a poznačím v denníku mojom ten svetochýrny pomník, totiž, že odsúdili na tri mesiace doktora Hurbana. A prečože bol na tento čas odsúdený? Pretože jeden článok, nie on písal, lež uverejnil. A predtým? Pretože on písal a nie on uverejnil.

No, myslím si, keď si v Senici, čo hromy budú biť, s Hurbanom musíš byť. Predstavím sa okresnému sudcovi, bolo to práve sobotu, a predložím moju túžbu, že by som žiadal navštíviť väzňa znamenitého.

„Dnes nemožno!“ odvetil pán sudca.

„Viem, pane!“ rieknem ja, „že len v nedeľu a vo štvrtok popoludní je voľný prístup, lež na zajtra chcem si vstupný lístok zabezpečiť.“

V okamihu bola napísaná ceduľka.

„Pán Vodomarský môže sa zajtra, t. j. dňa 11. júna odpoludnia, s pánom Hurbanom rozprávať pol hodiny.“

Odložím pas a idem z úradu, než zastavila ma jedna podriadená úradná osobnosť a riekla:

„Prosím úctive, koho mám oznámiť veľkomožnému pánovi?“

Odovzdám mu so srdečným pozdravom menoznak^[4] a šiel som svojou cestou.

Na Dolnej zemi, kto si myslí, že pri Segedíne zapadá slnce, v tom je domnení, že Hornouhorsko je večná ľadovňa, kde aj na Jána chodia ľudia s červeným nosom po ulici. Oj, býva aj tam horko, a z úbočí pália slnečné lúče sťa v Arábii. Tak bolo aj 11. júna 1876. Hneď z rána, keď na senickom tržisku z okolitých dedín zhromaždilo sa množstvo svätiť deň Pána, bolo nadmier teplo. Toho sú dva prirodzené následky, jeden na nebeskej oblohe a druhý na okršleku zemskom. Tam vlahy sa spájajú a hustnú, potom v podobe oblakov sa nám zjavujú, a konečne nastane hromobitie so streľbou nebeskou. Tu tiež spájajú sa žalúdkové vlahy s vlahami v šenku za drahý groš homeopatickými mierami meranými a zaoblačia umenia aj rozum, no často vznikne potom aj hromobitie. To prvé, možnože aj toto druhé stalo sa v hore udaný deň. Dosť na tom, že bolo teplo, potom oblačilo sa, a konečne zahrmelo, a biela hora dávala ozvenu, sťaby delovisko dunelo. Vtom pustil sa lejak, len tak cíckom tieklo, akoby celé more bolo nad hlavami. Ani sem, ani tam, čo hromy budú biť, s Hurbanom musíš byť. Od rínku na pravo, v Kunovskej ulici, sú žaláre. Vážnou tvárou vkročíš do prvého dvora, tu strážnik vyskúma kto si a čo chceš, potom ťa upraví k druhému k druhému dvoru, a tam už pri otvorenom obloku víta ťa v najlepšom rozmare väzeň s celou jeho milou rodinou. Keď vkročíš do čistej, jednoduchým, ale dosť pohodlným náradím zariadenej izby, nevieš čo máš obdivovať, či muža nezlomeného a neohrozeného ducha a rázu, ktorého odpor, prenasledovanie, žalárenie nezroní, ale zoceľuje, či to prostosrdečné, nesilené bratské privítanie a či tú hromadu kníh, ktoré v improvizovanej knižnici a na písacom stole, nie prachom prikryté ležia, a či tú krásyplnú postavu, ktorá v nevinnosti svojej stojí u boku milovaného otca, a či jej matku, vernú to tovarišku života, o ktorej by si nechcel veriť, že už mužov vychovala? Tu máš krátky opis trojmesačného násilného bydliska doktora Hurbana. Verte mi, že aj ten, kto s Hurbanom nepatrí pod jednu zástavu, kto nepodpíše všetky jeho zásady, predsa s istou úctou stáť musí pred ním.

Podanú ruku s citom pritisol, v tom blysklo sa a hrom zarachotal nad nami, akoby jeho myšlienky celému svetu oznámili: Tu stojím! Inak nemôžem, tak mi pomáhaj Boh!

Náš rozhovor nepatrí pred verejnosť, nie snáď preto, že by politického smeru bol býval. Oj veru nie! Hurban, a v nedeľu a vo štvrtok popoludní, počas jeho väzenia prestal byť kňazom, politikom a spisovateľom, a je v kruhu svojich domácich manželom a otcom, v spolku navštevujúcich priateľom a bratom. Sú to hodiny odpočinku po pilnej práci. Behom niekoľkých minút naplnil sa žalár. Pán pravotár Fajnor, ktorý všetko vynaložil, aby väznenie, nakoľko možno, učinil pohodlnejším, stal sa jednateľom, aby na určité dni vysprostredkoval vstupný lístok blízkym a ďalekým priateľom a ctiteľom.

Pozriem na hodinky a ručička ukazovala piatu hodinu. No, minuli tri hodiny, ako okamih, nie div, lebo s Hurbanom obcovať je poučné a zábavné. Pravdaže aj v najpriateľskejšom rozhovore dáva výraz zápalu zaujatosti a oduševnenosti za vec, ktorú v srdci nosí. Ale pri tom všetkom ľúbi vtip a žart, a stane sa obľúbeným spoločníkom nielen v mužskom, lež aj v ženskom kruhu.

Opustil som žalár s veľkou vnútornou bolesťou. Nad Senicou slnce svieti. Husté mračná pominuli, hromy biť prestali a po daždi povetrie ochladlo, príroda okriala, a človek sa dobre cítil, takže stretávajúci sa známi priateľsky si podávali ruky. Oj, kedyže zasvieti slnce opravdovej slobody, keď rozličnosť jazykov, duchom svornosti zjednotená, spoločne bude dejstvovať za blaho vlasti a ľudskosti!

*

Od Senice k severo-juhu vedie cesta k Smrdákom, tu mienil som niekoľko dní stráviť.

„Pre Boha!“ riekli priatelia, „tam zunujete sa!“

„Horkýže zunujem,“ odvetil som ja, „práve to hľadám, miesto tiché, pokojné, od hluku sveta vzdialené, kde na jednom dlhšom diele mienim skrytý pracovať.“

Sadli sme na vozík, a behom, jednej hodiny prišli sme ku korytu podobnej doline. Nos môj zarazila príjemná vôňa, ktorá roznáša sa nad dolinou. Či viete, aká je to vôňa? Keď naleješ do pol pohára vína a potom vezmeš do ruky fľašu so šťavicou z paradského prameňa naplnenou a vytiahneš puntík, aby si ňou doplnil prázdnotu, nuž dotkne sa ňucháča zápach, ktorý ťa upozorní na porušené slepačie vajce. Tomu podobné miasmy, parfémujú povetrie Smrdákov. Dobre si, človeče, myslel som si, tu nepotrebuješ k vínu medokýša, vnútornosti preplnené týmto zápachom prijímať budú révový extrakt so šťavicou v nemiešanej čistote. Oj, ale či ten zápach nebude mať vplyv aj na tvoj duševný plod? To posúdi obecenstvo! V podobných myšlienkach zamorený, ani som nezbadal, že vozík zastal. Hľadím sem tam, a čo vidím? Štvorhrannú budovu, ktorá svedectvo vydávala tomu, že aj ona kdysi mala pána. Oj, boliže to časy, keď Vietor bašovi poddaná bola nitrianska raja. Táto bezplatne robotovala a na kúpeľ palác postavila. Tak sa časy menia, tak tento svet beží. Na všetky strany hrobová tichosť ako v zakliatom zámku, až konečne vidím kochom valiaci sa dym, no myslím si, že to dobrý znak a najlepšie bude sa tam oznámiť. Tušenie ma nesklamalo, lebo našiel som tam dve mladé a dve staré ženy. Rozumie sa, že človek čo aj nie mladý, prihovorí sa mladšej.

„Moja milá, hostinského hľadám.“

„Maminko, tento pán sa na vás opytuje.“

„Oj veru nie, ale na hostinského.“

„Ja som tu hostinský a hostinská v jednej osobe. V čom môžem byť na službu,“ zdvorilo odvetila jedna vážna matróna, ktorej tvár a pohyb tela prezradzovali, že aj jej ruže kedysi kvitli.

„Dostanem hospodu?“

„Ach áno!“ Vzala do ruky kľúče a chladnokrvne šla, a ja za ňou, až k 13. číslu. Krúti kľúčom sem tam, nedaj Bože dvere otvoriť, až konečne zavolá: „Juliška!“ a hneď sťa srnka priletela poriadna deva.

„Otvor, dieťa moje.“

„Prosím, pani hostinská, nedostal by s lepším závorom dvere? Lebo vyznám pravdu, že zámočníctvu nerozumiem.“

„Oj, veru nie! Tento závor je jeden z najlepších. Jestli nebudete vedieť otvoriť, Juliška vám spomôže.“

Juliška s celou ochotou vysvetľovala mi, ako hlboko mám strčiť kľúč, kde pritisnúť, a vskutku nepotreboval som jej pomoci ani raz.

Buď Bohu chvála, tu som! Izba pravda jednoduchá, náradie tiež, ale to všetko nič nerobí. Improvizujem písací stôl, vyložím z tašky jedno druhé, zapálim si fajočku, a hľa, predstaví sa jedna ženská a riekne:

„Bude sa ráčiť obedovať.“

„Rozumie sa,“ odvetím ja.

„Čo ráčite rozkázať?“

„Opačne, moja milá! Vy povedzte, čo bude k dostatiu.“

„Polievka, mäso s omáčkou a teľacia pečenka so šalátom.“

„Dobre,“ odvetím ja. Ten istý rozhovor, s tými istými otázkami a odpoveďami opätoval sa každodenne. A ja jedol som zo dňa na deň to isté a pil som k tomu pohár piva, fľašu vína a kapucína.

Keď sme v kúpeľoch, poďme sa okúpať. Vyjdeš bránou na ľavo, prejdeš cez jeden mostík, tak si v hájiku, a to dosť príjemnom, lenže celkom nepestovanom. Na zadku stoja kúpele v podobnom stave ako hlavná budova. Nemotorným dreveným dviháčom ťahá vodu jedno chlapčisko z mútneho prameňa. Dáš si pripraviť kúpeľ. Sluha vykáže izbietku, ktorú si zatvoríš ako rozumieš.

Kúpele majú vodu sirko-železnú a to nadmier silnú, takže vskutku na okolí páchne vzduch sírou. Bolo nás dohromady päť, a niekoľko z vyvoleného ľudu. Zčiastky dobre to tak, lebo je to kúpeľ chudobných, ktorým nedochodí v Piešťanoch.

Pritom ale často navštevujú kúpele páni z okolitých osád, len tak na deň. A môžem vyznať, že mal som šťastie nie jednu milú známosť učiniť a jedno-druhé o hornonitrianskom časoduchu počuť.

Sedel spolu jeden priateľský kruh, ja idem pomimo, a hľa koho tam vidím? Jedného zo starodávnych známych. Po srdečnom pozdrave a vzájomnom predstavení, sa pridružím k nim.

„O čom rokujete, páni moji? Jestli sa mi slobodno pýtať?“

„O rozličných našich biedach,“ odvetil jeden z prísediacich.

„Nuž, braček ľúby,“ začal môj priateľ, „my zväčša sme notári a vyprávame naše mrzutosti. Po tieto dni dostali sme od slúžneho naručenie, aby všetky naše obecné správy predostreli sme slúžnovskému úradu v maďarčine. Keď nám rozkážu, my odporovať nemôžeme. Lež čo sa stáva? Napíšem úradnú správu a podám richtárovi, aby ju podpísal. Ten mi odoprie podpis, že on tomu nerozumie.“

„Za to mám,“ poznamenal som, „že ten richtár mal pravdu.“

„Dobre! Lež slúžny nie je s tým spokojný, a obviňuje notára, keď mu správy nebývajú riadne doručené. Sme tak ako práchno, ocieľka trie sa o kremeň, a my vyhoríme.“

„V tom máš pravdu, ale pravdu má aj richtár, lebo konečne on je za svoj podpis zodpovedný, a ako môže zodpovednosť na seba vziať, keď nerozumie napísanému.“

„Veď mu ho notár vysvetlí.“

„Ver mi, priateľku, že práve to tvorí nedôveru, že sa jemu v nezrozumiteľnom jazyku rozkazy a správy píšu. On nechápe tie vyššie politické tendencie, ale myslí jednoducho takto: už tí páni v zlom si lámu hlavy, keď nechcú, aby tomu čo obciam dopisujú, každý rozumel. A konečne, prečože roztrubujú pred svetom ten národnostný zákon, keď sa neplní?“

„Tak je,“ riekol jeden z prítomných, „ale možnože to sama vláda ani nežiada. Napríklad to určite vieme, že by žiadnúce bolo, aby obce ktoré v maďarčine iné meno majú ako v materčine, pre vyhnutie nedorozumenia na pečať dali vyryť aj maďarský názov. Stolica na to uzavrela, že očakáva od obcí, aby to učinili. Pán slúžny ale vydal rozkaz, aby tomu vskutku tak bolo.“

„V ktorom to okrese, prosím?“

„Za to má, že vo všetkých.“

A tak dnes zajtra aj horné Nitriansko, keď správy budú sa v maďarčine písať a v tej reči pečaťami potvrdzovať, bude číročisté maďarské, lebo to je vlastenectva, dobrobytu a vzdelanosti a aj z, to jest počiatkom aj koniec.