ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Požoňskom nádraží zacengali tretí raz, vlak zahvízdal sťa detvanský bača na dvoch prstoch, zahrmotali kolesá, a my leteli sme k Trnave. Je to výhľad krásny a veľkolepý! K juhu rovina široko ďaleko, ktorú obloha nebeská sťa obrovský dáždnik prikrýva, a k severu reťaz vrchov ovenčených bujnou révou, prameňom to výbornej tekutiny. Pravda, na ten čas nezelenali sa révy, lebo pán minister Horčakov ráčil nám v máji trochu ruského mrazu poslať, a ten zmaril nádeje uhorských vincúrov.

Sedelo nás viac spolu, istotne prvýraz videli sme sa v tomto márnom živote, a možnože len tam podáme si ruky, keď s Eliášom na ohnivom koči cestovať budeme. Ozaj, či tam budú pravoverní vlastenci, ktorí by perom, slovom a skutkom na tom všemožne pracovali, aby sa celé nebeské kráľovstvo zmaďarčilo, lebo veď sa osvedčil jeden so spolucestujúcich, že jestli v nebi Maďara niet, volí v pekle byť. Csak tessék, nem akarom követni! (Nech sa len ľúbi, pane, nechcem vás sledovať.) Bolo nás dohromady päť, dvaja mali sme súkmeňovcov, totižto Slovák a Nemec. A ten piaty? Stál, ej dačo stál, ležal osihotený sťa hroznou búrkou vyrútený strom na Hortobáďskej pustatine pri Debrecíne. Hodil sa do kúta, napchal tabakom penku, držal ju v ústach, hneď v jednom, hneď v druhom kútiku, a natrčenými gambami púšťal dym a tak fumigoval^[1] uzol východnej otázky, ktorý turecké nožnice a anglická britva preseknú ako Alexander Veľký šabľou tú svetochýrnu zamotaninu. Pobočne podotkneme, že nebožtík turecký pán cisár, aký veru veliký ctiteľ bol pekného bieleho pohlavia, keď nožnice zvolil si za zbroj, ktorou prestrihol večnej pamäti život a tým dokázal aká nebezpečná je to vec, ženám a nie krajčírom zveriť nožnice.

Nuž tak ten piaty, čo tak fumigoval, chcel započať rozhovor, ale to nešlo. Oslovil jedného, oslovil druhého hornovidieckým Zebulonovým prízvukom číročistej maďarčiny, ale to jedni pominuli mlčaním a druhí dali odpoveď v nemčine. Čosi kamsi boli sme všetci Nemci, vzdor tomu, že nám títo, aspoň na tento čas, nenatískajú svoju reč. Oj, ľúbi páni moji, ktorí vašich najvernejších spoluobčanov násilne zmaďarčiť žiadate, spomeňte si na starodávne latinské príslovie: inter duos litigantes, tertius gaudet (medzi dvoma súdiacimi sa, tretí je gajdoš).

Pozriem okom na ľavo a čo vidím? Trnavu. Náš kruh sa rozišiel a dobre viem, že sotva kedy bude spolu cestovať. Ja bral som sa svojou cestou, smerom k severu, na kočiari, pre mňa do Trnavy poslanom.

Pohodlne cestuje sa na železnici, lebo veď v okamihu si hneď tu, hneď tam, ale na pohodlnom kočiari cestuje sa príjemnejšie, zvlášť na krásnom vidieku. Veď už aj cestopisy zanikli od tej doby, čo rýchle premávky nastali, lebo veď rozum nestačí myslieť a oko vidieť, nuž akože by stačila ruka značiť krásu prírody, obyčaje ľudu, príjemné a nepríjemné udalosti. Vopchajú ťa do izbietky sťa batožinu, a zriekol si sa svojej samostatnosti, rovnaký si s ktorýmkoľvek úsekom po železnici poslanom. Oj, kdeže sa tie dobré časy, keď sme sluhom zastáť kázali, kým si ohňa do fajky vykrešeme.

Horko bolo do zadusenia, na pravom aj na ľavom, pred nami aj za nami dvíhali sa oblaky, pravda, nie na nebeskej oblohe, ale z prachu zeme, tak husté, že sotva sme čo to vidieť mohli, aj Bielej Hory chumelec len tu i tu zjavil sa nám a opäť zmizol. Tu máš, myslel som si, to zvelebené kočmo cestovanie. Vyzeráš od bieleho prachu sťa mlynár, s tým rozdielom, že žiadne mýto neberieš, no berú ho mýtnici, o čom dolnozemci nič nevedia.

Zlé je zato príjemné, že za zlým nasleduje dobré, ako vraj jeden bača, keď dážď pršal, vždy si hvízdal a vyspevoval, a keď bol pekný čas smútil sa, lebože po peknej chvíli nasleduje dážď a po daždi príjemné počasie. Tak aj my, vzdor všetkým nehodám, približovali sme sa v dobrom rozmare k osade N., kde nielen štvornohé rušne, pokrmom a nápojom občerstvené mali byť, lež aj my, ako jeden túžili sme po čerstvom prameni. Na môj veru tvrdiť môžem, že dobrý hostinec je milosť nad milosť, ktorej sa stane účastným v prachu tváre sediaci na vozíku.

Zosadli sme z kočiara, zvon na veži prišiel do pohybu na znak toho, aby každá verná duša konajúca svoje povolanie, už či rukami, lebo nohami, umom lebo telom, spomenula si na tú najdôležitejšiu úlohu ľudského života: jesť a piť. Ozaj, načo by sme žili na tomto svete, keby tá dvanásta hodina nebila. Všetci, na storáz tvrdiť môžem, že všetci zhromažďujeme sa len preto, aby tá dvanásta hodina prikrytým stolom oslávená byť mohla.

Vkročíme do šenku v N. a pri dlhom stole sedela, ako sme pozdejšie vyrozumeli, hlava obce, pán richtár. Hlava to vážna, na prvý pohľad ťažko bolo rozoznať, či múdrosť a veľká starosť a či bošácka slivovica tlačila ju k stolu, pozdejšie dokázalo sa, že to posledné je pravdivé. Úctive nás pozdravil zdvorilý pán hostinský a ukázal nám dvere, lež nie od dvora, ale od jeho izby, aby nás sťa ctihodnejších svojím bytom uctil. Pozerám sem tam, až konečne rieknem:

„Pane, my snáď, schybili sme, a miesto hostinca zosadli sme v obecnom dome.“

„Oj, veru nie!“ odvetil hostinský. „Toto je prvý hotel v N.“

Nevedel som pochopiť, čo je to, ako je to. Na jednom stole hrubá kniha s nápisom: N. köszég adó fökönyve (Hlavná daňová kniha obce N.). Rozličné písma na stole, na posteli a na truhlici, opravdivá obecná pisáreň. Napokon vysvetlil nám hostinský celú túto záležitosť. Dôvera celej obce zvolila ho za kasíra,^[2] nie div, lebo on šenkoval najlepšie víno a pálené a pritom dokázal svoju zbehlosť v počtovede. Bezpochyby rozumel trochu aj z chémie, napríklad k vínu a k pálenému primiešať extrakt nevinnosti v podobe čistej vody. Dosť na tom, krajinská daň a obecná pokladnica zverená bola prvej finančnej kapacite v osade N.

Fyzicky nemožno vo dvoch miestnosťach, v ten istý čas dejstvovať, to jest v hostinci za víno a pálené peniaze, a na obecnom dome daň prijímať, a tak všetky tieto dôležité a všeobecné blaho tak mohutne podporujúce činy sústredené v krčme.

O súcnosti a životaschopnosti tohoto pokračovania hneď sa presvedčíme. Hore udaný minister financií obce N. práve zadosť učinil svojej hostinskej povinnosti, predložiac nám pol litra modranského, keď úbohý človiečik vkročil do izby, držiac v ruke daňovú knižočku s desiatkou. Pán kasír vážne si počínal, vzal jedno aj druhé, pozrel do hrubej knihy, pochytil pero a polohlasne počtoval: štvrťročná daň, úroky premeškania, exekutorovi. A hľa, všetko bolo v poriadku, vrátila sa knižočka.

„Prosím pána kasíra, či mi z tej desiatky nič nevydajú?“

„Nemám drobné peniaze.“

„Nuž tak prosím aspoň málo vína.“

„Izé, žena, nalej tomuto statočnému človekovi liter vína.“

„Ponížene pekne ďakujem.“

Vtom sa dvere otvoria a ryšavý piaťmužík vstúpil do izby, rozhadzujúc sa ako galvazinovaná žaba, chrapľavým hlasom sťa chriašteľ a riekne:

„Čujú, pán kasír, nech žiadnemu neodpustia. Či ten židák už zaplatil? A tá vdova nebola ešte tu? Však im ja naženiem rybky do saku, huncútske plemä, nechce platiť. Kírem legyen gondja a vígrehajtov diurnumra.“^[3]

S tým vybehol sťa šialený pán exekvent, ale miesto neho zjavilo sa pero obce.

Tak sa zdá, hostinská poznala chúťky tohoto, lebo bez pýtania predložila mu očistenú, umytú reťkovku a my počuli sme chrúmať.

„Hostinská, doneste mi pol litra vína,“ rieklo pero.

Sťa srna skočila hostinská a žiadanú tekutinu predložila, patričný ale mihol okom a riekol polohlasne:

„Zarátajte to richtárovi, ten krem toho má dosť.“

A vskutku ligotala sa tvár richtárova ako tvár osvieteného borovičkou a vínom.

To je, hľa, daňový úrad v N. pod Bielou horou. A že tomu tak bolo, ten, ktorý to videl a počul, svedectvo vydáva o týchto veciach a napísal toto, a pravé je svedectvo jeho.