E-mail (povinné):

Jakub Grajchman:
Ako to bolo?

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Hana Heldiová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 51 čitateľov

Dejstvo III.

(Pavlova chyža.)

Výstup 1.

Marka.

MARKA (zamyslená): Keby mi to prišlo, čo mi na um zišlo, ale mi neide, s umu mi nesíde. To si ty Janko môj, vo dne v noci myslievam na teba, nikde nemám pokoja, miesta nájsť si nemôžem. Chodím, neviem kadiaľ; idem, neviem, kam; robím, neviem čo. A keď sa mi niekto prihovorí, nerozumiem, čo vraví. Všetko zabúdam. Beriem do ruky a odkladám. Hneď si spievam, hneď zas mi je ľúto a tak sa zrazu zamyslím, že ani neviem, kde som. Čo je to? Láska? Láska, Bože láska, kde ťa ľudia berú? Na hore nerastieš, v poli ťa nesejú. Ja to nerozumiem, ani neviem, čo chcem povedať. Srdce mi trepoce, duša sa mi striasa, myseľ sa mi chveje. Oči pozerajú a nevidia, uši slúchajú a nečujú… Chorá som (sadne si).

Výstup 2.

Marka, Jurko.

JURKO (príde, za chvíľku pozerá jej do tvári): Čo ti je, keď si taká zamyslená. (Lichotive.) Mysli, dievča, mysli, kde by sme sa sišli, dosť som už myslela, kde bych ťa videla.

MARKA: Teba? Však ťa každú hodinu vídavam.

JURKO: Ty myslíš na Janka, ktorý je na vojne, novšak. Kto vie, či už nezahynul.

MARKA: Jurík! Ušetri ma s takou rečou v mojom žiali.

JURKO: Hja! Marienka, musíš byť na všetko pripravená. Vojna je vojnou, z nej máloktorý vracia sa domov.

MARKA (smutno): Ak sa nevráti, tak ani ja nežijem.

JURKO: Nie je to tak, čas zahojí všetky žiale.

MARKA: Smrťou.

JURKO: Nie práve vždy, ale niekedy aj tak. Ozaj, keby si počula, že Janko viac nežije, čo by si urobila? Vari by si sa do vody hodila?

MARKA: A potom?

JURKO: A potom, keby som ťa ja z nej vytiahnul, tušim šla by si za mňa, čo?

MARKA: No nie! Ak sa nevydám za Janka, nevydám sa nikdy.

JURKO: A čo máš proti mne?

MARKA: Proti tebe? Nič.

JURKO: Veď sme sa my už ako deti radi mali.

MARKA: Nepamätám.

JURKO: Nepamätáš? Ej, ej, taká si zábudlivá?

MARKA: Čo dušu nejíma, to sa ľahko zabúda.

JURKO: Jedno sa ťa spytujem: Čo by si robila, keby tvoj milenec opovrhnul tvojou láskou?

MARKA: Neviem.

JURKO: Ja ti poviem.

MARKA: Nechcem vedieť.

JURKO: Ale ja ti vysvetlím.

MARKA: Nie som žiadostivá. Sú veci, ktoré sa i bez vysvetlenia rozumejú.

JURKO: Počujže, Marienka moja! Nebuď taká, vieš, že ťa rád mám. Janko sa viac nevráti, čo sa máš daromne sužovať? Čo máš darmo čakať a hynúť bez nádeje? Nepohŕdaj šťastím, ktoré sa ti núka a v ktorom moja i tvoja budúca blaženosť spočíva. Buď mojou!

MARKA: Juríčko! Nie, no, nie, ani ma nepokúšaj!

JURKO: I nie, i nie! (Hrozive.) Nuž a —

MARKA (zarazená): Čo a?

JURKO (dôrazne): Keď ťa donútim!

MARKA: Donútiš? Ha, ha, ha! Láska sa nútiť nedá! (Vstane.) Daromné tvoje namáhanie. (Odíde.)

JURKO (pozerá za ňou, kým nezmizne): Pravda, pravda! Silená vec dobrá nebýva. Kebych vedel získať si jej náklonnosť! (Oblapí si čelo a rozmýšľa.) Ha, viem už, ako! Predsa musí mojou byť! (Preč.)

Výstup 3.

Hanka.

HANKA (príde): Kde je Marienka? Len pred chvíľou som ju tu videla. Nespokojná, zamyslená chodila sem a ta o samote, namýšľa si, že sa jej milenec domov nevráti. Ja by som si to tak veľmi k srdcu nepripúšťala, keď sa trápením veci zmeniť nedajú. A kto vie, ako by aj so mnou bolo, keby som bola zaľúbená? Ľutujem ju, lebo mi je dobrá kamarátka. (Prechodí sa). Ha, čo mi sišlo na um! Veď ona nemusí ani na Janka čakať, môj brat Jurík ju rád vidí a ožení sa s ňou. (S radosťou). To je výborná myšlienka! Na tom budem stáť, áno na tom! A potom (usmievavo) i ja pri tom dôjdem svojho cieľa. Túžby moje sa splnia a Janko stane sa mojim mužom! (Uradovaná tľapká rukami.) Znamenite, znamenite! (Odbehne preč.)

Výstup 4.

Jurko a Mišo.

JURKO: Mišo! Ako som vám už hovoril, tak urobíte! Prezradiť ma nesmiete, rozumiete? Odmena vás neminie. A teraz choďte, prídem hneď za vami! (Mišo odíde.) Tento Mišo je veľký šibal, tak sa vie pretvárať, že úmysel jeho ani to najpozornejšie oko nezbadá, a vie tak prístojne a rozumne reči vykladať, že mu človek nechtiac musí byť nakloneným. Len jedno je, čoho sa obávam: nie je spoľahlivý. Ak ma vyzradí, vec je ztratená! (Odíde za Mišom.)

Výstup 5.

Eva, Marka.

EVA: Treba mi už poslať tie sosbierané veci pre tých ranených vojakov. Tu sú zaznačené (ukazuje na písmo v ruke). Ale musím mať istého posla a tým bude moja Marka.

(Marka veselo pribehne.)

MARKA: Matka moja! Voľačo vám poviem.

EVA: Čo takého? Voľáka si veselá!

MARKA: Ako by som nebola veselá, keď sa mi splnilo to, čo som chcela.

EVA: A to?

MARKA: Hádajte!

EVA: Nebadám nič zvláštneho.

MARKA (s radostným výkrikom): Vykvitnul mi tulipán!

EVA: Tulipán? Čo to znamená?

MARKA: To znamená to, že môj Janko onedlho vráti sa domov, lebo mi pri odchode tak povedal: Vtedy ja, Marienka, vtedy ja prídem k vám, keď na tvojom stole vykvitne tulipán! A tulipán vykvitnul, teda príde! Nuž tak, mamička moja!

EVA: Ach, ach, a mne sa ti, vidíš, snívalo, že som objala anjela.

Marka: To, vidíte, bude on! Len keby čím skôr prišiel! Ráno i večer modlievam sa zaň, aby sa mu len nič nestalo.

EVA: Veru, moja dievka, sama bych si priala, čo by ste sa sobrali. Janko je veru poriadny mládenec a bude z neho aj dobrý muž.

MARKA: Rada ho mám až do nevypovedania.

EVA: Ale počuj, dievča, aby som nezabudla, lebo je to súrna vec. Tie sosbierané veci pre ranených vojakov musíme už oddať. Tuto sú na tomto hárku poznačené, tu ti ho oddávam (podá jej písmo) a tie veci zanesieš ty sama a oddáš na stoličnom dome. A nezabudni sa tam prezvedieť o tej vojne.

MARKA: Dobre, dobre! Idem, mamička moja!

EVA: A len dobre vykonaj! (Marka preč.)

Výstup 6.

Eva a Pavol, pozdejšie Jurko.

PAVOL (k Eve): Žena! A vieš, čo nového?

EVA: Nuž?

PAVOL: Že vraj vojaci z nášho vidieka vrátili sa už domov a že aj Janko prišiel s nimi. Ale to ti je najdivnejšie, že ho nik nemôže poznať.

EVA: Ach, čo ty nepovieš! Nuž akože je to?

PAVOL: Že sa nasilu za Janka udáva a nik sa mu nemôže priznať.

EVA: Po vzraste, po tvári, po reči musí sa dať poznať.

PAVOL: No, že nie.

EVA: To by bola za robota.

PAVOL: Už je tak.

(Jurko vkročí.)

JURKO: Pán Boh s nami!

PAVOL: Vitaj! Čo nám nesieš?

JURKO: Novinu.

PAVOL: Ak len dobrú.

JURKO: Hádam ste už aj počuli.

EVA: Čo takého?

JURKO: Budeme mať svatbu.

EVA: Svatbu? Akú?

JURKO: Janko sa vrátil z vojny.

EVA: Počuli sme. Ale nevieš, čo to za reči, že ho vraj nemôže nik poznať.

JURKO: To sú iba pletky! Veď som sa shováral s nim. Pravda, že sa premenil, ale to na vojne inakšie nebýva. Čo všetko musia podstúpiť v čas vojny vojaci, vo dne v noci pod holým nebom, v snehu, na daždi, o hlade, o smäde, v ustavičnom strachu a nebezpečenstve života. Keď im šable nad hlavami cvendžia a guľky okolo uší fičia, čida sa ti vtedy vojaci nepremenia.

EVA: No hej! Veď je strašné len pomyslieť na to.

PAVOL: A možno, že ho to aj preto nepoznať, keď má, ako bol písal, tvár dosekanú.

JURKO: Teraz sa už len hotujte k svadbe, lebo vaša Marka predo mnou sviatočne sa osvedčila, že za nikoho iného nepôjde, iba zaň, a Janko tiež, ako ho znám, od nej neodstúpi, čo by mu ktokoľvek bránil.

EVA: So svojej strany tomu prekážať nebudeme, a myslíme, že ani jeho rodičia nebudú odporovať.

JURKO: Len ich čím skôr sosobášiť, keď sa radi majú, budú šťastliví. Už nemajú za čím čakať, však je tak?

EVA: Pravda je, Juríčko! A ty nám budeš družbom.

JURKO (radostne): Prečo nie? Vďačne! (Stranou.) Už ju mám! (Odíde.)

EVA: Keby sa to dievča čím skôr vrátilo z toho stoličného domu. Bude to mať radosti, keď počuje, že sa Janko vrátil. Tá ho veru pozná, keď mu pozre do očí. Lebo oči sa nemôžu tak ako hlas premeniť.

PAVOL: A hoc by mal aj po tvári šváry, preto sa tvárnosť vždy ešte dá poznať.

EVA: To mi neide do hlavy, že by rodičia nepoznali svoje dieťa. (Hľadí k obloku). Pozriže oblokom! Voľáky vojak s Mišom idú k nám. Či sú to nie oni?

PAVOL (pozerá oblokom): To iste oni budú. Hneď sa prezvieme, čo je vo veci.

Výstup 7.

Predošlí. Mišo príde s neznámym maskovaným vojakom. Pozdejšie Marka.

MIŠO: Prichádza dávno očakávaný. Ale práve, keď sme sa náhodou stretli, doprevádzam ho ja. Či súsed Maťko bude doma? Lebo tu hľa navracia sa mu syn Janko z vojny. (Pavol a Eva obzerajú vojaka.)

EVA: Ale si to ty Janko?

VOJAK: Ja!

EVA: Nuž, veď ťa nemôžem poznať.

VOJAK: Nemôžete, keď nechcete; nešťastníka nechce nik poznať. (Pavol a Eva pozerajú zvedavo jeden na druhého.)

PAVOL: Ako si sa len mohol tak premeniť?

VOJAK: Zkúste! Nebude sa vám treba spytovať. Nešťastie človeka celkom premení.

PAVOL: Nechápem, čo sa to stalo. Naskrze v ničom žiadna podobnosť s Jankom.

VOJAK: A kde je Marka, moja oddanica? Veď ma aspoň ona nezazná v mojom nešťastí.

(Marka pribehne).

EVA: Dobre, že si prišla! Prišiel ti mladý zať Janko.

MARKA (s radosťou): O prešťastná novina! Kde je, kde je, povedzte mi!

PAVOL: Tu hľa, pred tebou stojí.

MARKA (zadivená): Tento? Kto je to? Ja ho neznám.

VOJAK: Čo, ani ty ma už nepoznáš? Tedy môže sa srútiť svet, vernosti niet! Ó Marka, Marka, kde ti je svedomie? To sú tie sľuby?

MARKA (zarazená): Aké sľuby? Ja neviem, čo sa to stalo! Nevyznávam sa, povedzte mi!

PAVOL: Počujže, Marka! Tento človek, neviem, ako mám povedať, tvrdí, že je on Janko, syn nášho súseda Maťku, ale že ho nešťastie tak premenilo, že ho nemôžeme poznať. Na vojne že sa mu veľmi zle vodilo.

MARKA: Ach, ach, ja si neviem poradiť! Veď ak je tak, nuž Janíčka môjho nesmiem zanechať v nešťastí. Povedzte mi, Miško, čo mám robiť?

MIŠO (ľahostajne): Ja len počúvam a učím sa (krúti si fúzy).

VOJAK (dôrazne): Marka! Nepoznáš ma? Hovor, ináče zomreš!

MARKA (predesená): Čo? Útok na môj život? Miško! Poraďte, prosím vás!

MIŠO (chladno): Už som povedal! Ja len počúvam a učím sa.

MARKA: Veď ste vy už dosť vyučení, hovorte!

MIŠO (uškrnie sa): Bojím sa zámky.

MARKA: Ale Mišianko môj, už sa len nehnevajte! Vysvetlite nám tú vec!

MIŠO (nevrle): Predtým Mišo, teraz Mišianko!

MARKA (ruky zalomiac, sem a ta chodí): Mať moja, otec môj! Čo mám robiť? Mišo už nechce nič hovoriť. (Pavol a Eva krčia plecami a mlčia.)

MIŠO (pyšno): Nech sa páči rozprávať! Dakedy ma je primnoho, dakedy primálo (krúti si bajúz). Teraz nech hovorí, kto chce, veď ja nemusím všade predným byť!

MARKA (k vojakovi): Ale Janíčko môj! Čo si nám v liste písal, kde ti je švár na tvári?

VOJAK: Aký švár?

MARKA: Nuž ty o tom nevieš? Keď ty nevieš o tom, neviem ani ja o tebe.

VOJAK (s hnevom): Nevernica!

MARKA: A kde ti je medajla?

VOJAK: Nerozumiem, čo vravíš.

MARKA: Ahá vtáčku! Lapíme ťa!

VOJAK: Mňa nelapíte, ale ja ťa lapím a koniec tvojmu životu.

EVA: Marka! Daj pokoj, nevieme, ako sme. Mohlo by sa nešťastie stať.

PAVOL: No hej, musíme uvážiť túto vec, lebo uznávam, že človek v nešťastí môže sa naozaj do nepoznania premeniť.

MARKO: Ja sa nevyznávam. Janko! Kde máš modlitebnú knižku, čo ti mať dala, keď si odchodil na vojnu?

VOJAK: Akú knižku?

EVA: Ale Janíčko! Veď už len nemôžeš tajiť, že ti matka pri odchode na vojnu dala požehnanie a modlitebnú knižku do kapsy položila.

PAVOL: No vidíš Janko! To už len tajiť nebudeš.

VOJAK (srdito): Nevravte mi také veci, lebo ja rúbem —

MARKA: Jaj, Mišianko! Bráňte nás! Bežte, chytro bežte po súseda Maťku.

MIŠO (hrdo): Keď ja som tu, netreba žiadnych Maťkov! Nech sa len opováži ruku zdvihnúť, ale viac jej nemá!

(Maťko príde.)

MAŤKO: Čo je to za dohovorka?

MARKA: Ale súsedko náš dobrý, tento človek udáva sa za vášho syna, prizrite sa mu, a nám smrťou hrozí.

MAŤKO (obzerá vojaka): Kto si?

VOJAK: Váš syn Janko!

MAŤKO: Môj syn? Nemáš ani jeho podoby, ani reči.

VOJAK: Otec! Tedy ma už ani vy neznáte? Beda mne, ja nešťastník!

MAŤKO: Nemožno, žeby nešťastie človeka natoľko premenilo, aby ho nebolo poznať.

VOJAK: Výhovorka!

MAŤKO: Nie výhovorka. Ja rád mám svojho syna, ale ty si nie môj Janko.

(Katuša príde.)

KATUŠA: Čo je to tu za shon?

MAŤKO (posmešne): Prišiel ti syn.

VOJAK: Ja, mať moja.

KATUŠA (zadivená): Ty môj syn? Ja tvoja mať?

VOJAK: Nuž i vy ma zaznávate? Teda som ztratený!

KATUŠA: Že by to bol môj syn, veriť mi nemožno! Nejaký zakuklenec! Iste rád by ma o moju nevestu pripraviť! Veď už len mať pozná svoje dieťa!

VOJAK (náružive): Tak zlostne od všetkých zaznaný, tu pred vašimi očami spravím koniec svojmu životu, na vašu ťažkú pred Bohom zodpovednosť! (Všetci mlčia ustrnutí.)

MIŠO: No treba hovoriť! Teraz je čas. (Ticho za chvíľku.) Keď vy mlčíte tedy (tuhým hlasom) čúvajte! Poviem ja. (Všetci napnute naslúchajú. Mišo ide ku dverom a zavolá): Pán kaprál, nech sa páči dnu!

(Janko vkročí dnu, má na tvári švár, na prsiach medajlu. Katuša a Marka hodia sa mu na krk.) Toto je náš opravdový Janko! (Vojak strhne s tvári náličnicu.)

VŠETCI: Ľa, ľa, veď je to Jurko!

KATUŠA: Ej, Jurík, s tvojim žartom spravil si nám mrzutosť.

MAŤKO: Skoro by nás bol mladuchy pozbavil. (Krúti hlavou.) Figliar!

JURKO (úsmešne): Svatba bez fígľa nestojí nič.

MAŤKO (dômyselne): Lenže ten tvoj fígeľ mi je podozrivý. Ty máš inšie za lubom.

JURKO: Hja, Bože môj! Čo všetko človek neurobí, keď svoje blaho hľadá.

MARKA (s výčitkou k Jurkovi): To ti nezabudnem!

JURKO: Treba sa mi uspokojiť s tým, že ma aspoň v pamäti mať budeš. (Špatne pozre na Miša.) Zradca! (Odíde.)

MAŤKO (k Jankovi): Nuž synak, ako že sa ti tam vodilo?

JANKO: Dobre, chválabohu!

KATUŠA: A tá rana?

JANKO: Dávno zacelela.

MARKA: Ukáž že! (Pozerá mu na tvár.) Už ti skoro ani neznať. (Opátra mu medajlu na prsiach.) Ale je to krásna hviezda! A to každý vojak takú dostal?

JANKO: Len tí dostali, čo sa v boji vyznačili.

MARKA (jemne): Ale naozaj ti svedčí.

MIŠO: Teraz už inšie nepozostáva, páni rodičia, len aby ste si deti zariadili, lebo treba vám pomoc.

EVA: Veru už ustávame a sišlo by sa nám poľahčenia.

KATUŠA: Ak sa, deti moje, úprimne radi vidíte, soberte sa a odmeňte nás! (K Maťkovi.) Čo ty otec? Hádam tiež nemáš nič proti tomu?

MAŤKO: Keď sa má stať, nech sa stane.

KATUŠA: Tedy soddajte sa, podajte si ruky. (Janko s Markou podajú si ruky.) Boh vás požehnaj!

MIŠO: Amen, halleluja!

Výstup 8.

[1]

(Jurko prichodí podperený ako družba s hudbou a družiciami, ktoré partu pre mladuchu a perko pre mladého zaťa prinášajú a spievajú):

Dobre sa tu majte, ej rodičovia milí, ej rodičovia milí! Už ste ma, už ste ma, ej na veky ztratili, ej na veky ztratili.

(Evka a Marka utierajú si slzy.)

Dobre sa tu majte, ej vy na dverách kľučky, ej vy na dverách kľučky! Už vás neotvoria, ej moje malé rúčky, ej moje malé rúčky! Dobre sa tu majte, aj vy na dverách prahy, ej vy na dverách prahy! Už vás neprekročia, ej moje biele nohy, ej moje biele nohy!

(Družice pripravujú partu mladuche na hlavu a Jankovi pripínajú pierko, ďalej spievajúc):

Tá naša starejšia, ej ošemetná žena, ej ošemetná žena! Z mladého dievčaťa, ej urobila žieňa, ej urobila žieňa!

JURKO (hlasno zavolá): Družbovský volá k sobášu! (Družice k odchodu sa chystajúc ďalej spievajú. Mišo nabíja pištoľ.)

Keď som išla popred kostol briežkom, Zapadla mi moja hlávka sniežkom. Aký je to sniežik trvajúci, Keď neskape na horúcom slnci!

(Všetci odchodia. Družba s mladuchou, družice s mladým zaťom, rodičia za nimi, potom Mišo a naposledy hudci.)

JURKO (zavolá): Muzika hraj! Ako to bolo!

(Hudci hrajú ostatniu pieseň bez spevu, až konečne jej ohlas ztratí sa za kulissami. Potom čuť výstrel z pištole. Opona spadne.)



[1] Môže aj vystať.

« predcházajúca kapitola    |    



Jakub Grajchman

— dramatik, básnik, učiteľ, revolucionár, člen slovenskej deputácie vo Viedni v r. 1849 Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.