ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maťko.

MAŤKO (prichodí): Už som ho odchoval, už je tam. Ale pri tej celej assentírke nebolo takého hodného rekrúta, ako je môj Janko! Ozaj podarený chlapec! Štihlý ako jedľa, tuhý ako kremeň, vrtký ako lipeň, bystrý ako sokol. Darmo je, krajinu treba brániť. Ktože ju bude, ak my sami nie? A do boja súcich chlapcov treba, lebo bedač nespraví nič. Ja sa nezahanbím za svojho Janka, ten veru stojí za druhých desiatich. Vraj, daj sa revidovať, oslobodíš ho; nuž ale ja dať sa revidovať? Veď by sa hanbil povedať, že som kalika, (hrdo) keď som chlap! Nech ide! Veď ide za krajinu, za slobodu bojovať, nech mu tam Boh pomáha! Ja si gazdovstvo obriadim, a keď sa mi domov vráti, aspoň nebude z neho hlupák, ale súci, zkúsený chlap. Akžeby božia vôľa bola, aby v boji padnul, darmo je, umreť musíme všetci, (dôrazne), ale pekne umreť, to je nadovšetko! (Obmýšľavo.) Len čo tá moja stará na to povie? (Odíde.)

Mišo.

MIŠO (príde): Nech som dobrý, takého rekrúta veru niet medzi nimi, ako je Janko! Veď som aj ja voľakedy taký bol, ale kedy že to bolo! Mnoho vody stieklo od tých čias. A ešte aj teraz pozrel na mňa kapitán a zavolal: Tohoto assentírujme! Prečo nie, povedám, keď som už vyslúžil jednu kapituláciu, môžem aj druhú vyslúžiť! Tu je priepustný list! Poriadne som sa spravoval, a chudoba cti netratí! (Pyšno.) Kapitán ma tľapol po pleci a povedal: Toto je vojenská nátura! Ale tí druhí páni povedali, že som už pristarý. Hoc’ aj starý, ale jarý! Nech som dobrý, i teraz ešte na tridsiatich udrem, čo? Veď som ja kedysi celé čaty čarapárov len tak ako peria sfúknul. A keď som strelil, guľa ťala celú ulicu táborom. Nech som dosiaľ vojakom, dnes som generálom! A to ti je tak, keď máš ku šťastiu prijsť, vtedy ťa odstrčia. Šťastie je taká vec, že keď si k nemu najbližšie, nevieš sa s ním obznámiť a dorozumieť. Keď ho chceš objať, odtiahne sa ti. A komu sa usmieva, s kým sa ihrá a milkuje, toho naposledok zastrčí do blata. Také hľa ti je šťastie! Ale ja som viac ako šťastie, (hrdo) lebo ja i bez neho som chlap!

Mišo, Marka.

MARKA (príde): Mišo! obšitník, odkiaľ že idete?

MIŠO: Ja odkiaľ idem? Ja idem odtiaľ, kde chlapcom miesto opaskov šable pripínajú.

MARKA: A nevideli ste Janka?

MIŠO: Veď som mu ja šabľu pripásal.

MARKA: Jaj, pre Pána Boha! Teda ho vzali?

MARKA (zakryje si tvár a fiká).

MIŠO: Čože fikáš? Môžeš rada byť, že ti bol súci za vojaka. Veď by si sa musela hanbiť čaptáka ľúbiť!

MARKA: Ja umrem od žiaľu.

MIŠO: Neboj sa, nič ti nebude.

MARKA: Ak ho zabijú.

MIŠO: Ľa, zabijú! Veď to hneď neidú zabiť! Najprv musí tuho bojovať, potom dostane guľu medzi rebrá, tam, kde srdce klepe, potom príde do špitála, potom vyzdravie, potom zas pôjde bojovať, a len potom ho zabijú.

MARKA: Jaj, ja to neprežijem!

MIŠO: Nuž, (prívetive) vidíš Marka, a ja 12 rokov som bojoval, tridsaťráz do mňa strelili, storázy bol som v špitáli, a predsa ma nezabili, ako ma vidíš, tu som!

MARKA: Ktože by sa na vás lakomil?

MIŠO: Vraj, lakomil! Nuž a čo sa ty nazdáš, že som ja nemal milenku? Mal som ich aj dvadsať na každý prst.

MARKA: Ale vás ani jedna rada nevidela. A ja Janka rada vidím.

MIŠO: Rada vidím alebo rada nevidím, to je vojakovi jedno. Na vojne sa ti, Marka moja, nemaznávajú, tam ti to ide fixumfertik všetko.

MARKA: Len mi chytro povedzte, kde je Janko? Ja musím k nemu!

MIŠO: Medzi rekrútmi! (Odíde.)

Marka, Jurko.

MARKA: Ach, Jurík! Len si pomysli, Janka vzali za vojaka.

JURKO: Nuž a potom? Veď je to pekný stav, sám by som išiel, keby ma chceli vziať, vari želieš za ním?

MARKA: Akože by som neželela, keď ma tak zanechá.

JURKO: To sa netráp. Veď som ja tu.

MARKA: Čože mi je z teba.

JURKO: To, čo aj z neho.

MARKA: Ach, to ty nevieš.

JURKO: Neviem? Dobre ja viem tvoje myšlienky, ale tie sa ti nikdy neuskutočnia.

MARKA: Prečo?

JURKO: Preto.

MARKA: Var’ ty vládneš mojim osudom?

JURKO (vážne): Áno! Ja.

MARKA (usmievave): Ach, ach! To by som neverila, ej, ej, ty si veľkým pánom!

JURKO: Osud je nič! To je iba vymyslenina!

MARKA (kýva hlavou): To som veru nevedela, že ty si taký múdry.

JURKO: Nazdávaš sa, že len tí majú rozum, čo do škôl chodia?

MARKA: Keď si taký múdry, tak mi vysvetli, čo to znamená: Zaspievalo vtáča na kosodrevine, čo komu súdené, to ho ver’ neminie!

JURKO: Čo to znamená? To znamená toľko, ako nič. Náš ľud si spieva, čo mu na um síde.

MARKA: Ale si už počul hovoriť: stalo sa mu tak, lebo mu bolo súdené.

JURKO: Pravda, tak sa hovorieva, ale to je len taká stará obyčaj!

MARKA: To si ty Jurík, ako vidím, naozaj múdry, len kde si sa tak vyučil?

JURKO: No, teraz už veríš tomu, že vládnem tvojim osudom?

MARKA: Neverím.

JURKO: Keď neveríš, ja ti to svojho času skutkom dokážem.

MARKA: Dobre, dobre, uvidíme! (Preč.)

Jurko, Janko.

JURKO: Práve vhod mi prichodíš. Akože si obišiel?

JANKO: Vzali ma.

JURKO: Ozaj? To sa síce dalo očakávať, no nerob si z toho nič, zkúsiť sveta je pekná vec a k tomu je pri vojenskom stave najlepšia príležitosť, len vieš, jednu radu ti dám.

JANKO: A tá by bola?

JURKO: Buď smelým a odvážlivým a vo vojne maj sa vždy ku predu, tam sa najskôr vyznačíš.

JANKO: Aby ma tam čím skôr a tým istejšie zabili. (Skúmave pozerá Jurkovi do tvári.) Rozumiem tvojim úmyslom.

JURKO (roztržite): Nie, nie, mýliš sa, nie to chcem povedať, čo máš na mysli. Ale to aj sám musíš uznať, že vojak bez smelosti a odvážlivosti nikdy nepríde k šarži a ty by si vari nechcel byť vždy len —

JANKO: Sprostým vojakom, nošak. O to sa ty Janíčko nestaraj, to je už moja vec.

JURKO: Veď je nič! Prepáč! Viem, že nepotrebuješ naučenia. A o tom hádam nebudeš pochybovať, že by som ti nebol dobrým priateľom.

JANKO (posmešne): Ani najmenej! Veď čože môže priateľ priateľovi iného žičiť, ako to, aby mu k zbaveniu života múdrou radou dopomohol.

JURKO: Noženo! Ty to naozaj na zle vykladáš a o mojom dobrom úmysle pochybuješ. Ale teraz dobre sa maj! (Odíde.)

JANKO: Do karát mu pozerám, on to dobre vie a jednako si myslí, že nevidím, kam jeho strely letia. Juríčko, z tvojej múky nebudú koláče! Môj život ti je na závade, ale ja ho tebe k vôli obetovať neidem a ty moju snúbenicu nikdy nedostaneš. (Preide sa zamyslený.) Teda, ja som vojak, hoci to moja vôľa nikdy nebola, ale keď som už raz ním, ináče byť nemôže. Vojak, ako strážca bezpečnosti osoby a majetku, je vždy čestným údom človečenstva, ale len dotiaľ, kým nevraždí. Pri vražde prestáva byť človekom a stáva sa ľútym zverom. Jeho myseľ je pošetilosť a jeho skutok kliatba. A to je neblahý okres mojej budúcej činnosti, v ktorom mám sa pohybovať. Oj, ťažká, preťažká pre mňa úloha! Ľudí vraždiť, ktorých neznám a ktorí mi nikdy nič zlého nespravili. Nevinných ľudí strieľať a rúbať, to mrcha robota! Cieľ človečenstva je blahobyt, to jest pokojný, šľachetný, rozumný spoločenský život, pri ktorom rastie majetok, kvitne národ a panuje dobrá vôľa.

Janko, Marka.

MARKA (pribehne): Tak ťa hľadám, ani tú ihlu! Janko, že ťa vraj vzali za vojaka, či je to pravda?

JANKO: Pravda.

MARKA (žalostne): Ach, žiaľ preveliký! (Skloní sa mu tvárou k plecu.) Utrácam ťa na veky!

JANKO: Buď spokojná! Ja sa navrátim!

MARKA: Ozaj, také máš tušenie?

JANKO: Áno, a či ty veríš tomu, že sa tušenie uskutočnieva?

MARKA: Verím, ale —

JANKO: Čo ale? Pochybuješ? (Významne.) Kto verí, pochybovať nesmie! Viera je istota, rozumieš?

MARKA (útlo vinie sa k nemu): Ale Janíčko môj! Akby ťa tak predsa len zabili, ja ti svoj žiaľ ani vypovedať nemôžem.

JANKO: Uspokoj sa, Marienka moja, však ja mám silné ramená, tvrdú päsť, zabiť sa nedám!

MARKA: Guľa tak zroní mocného, ako aj slabého.

JANKO: Keď na teba pomyslím, vtedy ma netrafí.

MARKA: Keby ťa len netrafila, ale moje srdce, vidíš, je ako kameň (opre tvár na jeho plece).

JANKO: Marka! Veď ty vari plačeš? Ej, to hľaďže, nerob! lebo ja teraz už ako vojak plač nesmiem trpieť. A to by ťa nectilo, keby si za mnou plakala. Ty máš byť na mňa hrdá, že idem za krajinu, za slobodu bojovať.

MARKA: Ale ti je predsa ľúto.

JANKO: Vtedy je človek mocný, keď mu ľúto.

MARKA: Veselým sa ukazuješ a slzy ti v očach hrajú.

JANKO (úprimne): Marienka moja! Keď je dúha na nebi, vtedy dáždik poprcháva. Ale duša moja, tu je iná otázka: či mi ostaneš vernou, kým budem na vojne.

MARKA: Vari myslíš, že nie.

JANKO: Bude sa za ten čas iný uchádzať o tvoju lásku, možno že aj o ruku, nahovorí, zvábi ťa sľubmi a ty zabudneš na mňa a vydáš sa.

MARKA: No nie, nikdy nie.

JANKO: A keby som sa skaličený, o jednej ruke alebo nohe vrátil?

MARKA: Ani potom nie, tvojou budem navždy.

JANKO: O tom pochybovať bol by hriech. Vernosť je krásna ctnosť.

MARKA (jemne): Ale ty Janík môj sa mi tam do inej nezaľúbiš? Nošak nie!

JANKO: Za to ti ručí moja česť, ktorú chcem osláviť v boji za vlasť a slobodu.

OBA (spievajú):

(Odídu.)

Maťko a Katuša.

KATUŠA: Nuž kdeže si mi ho nechal, veď už raz povedz a nezavrávaj toľko!

MAŤKO: Medzi rekrútmi.

KATUŠA (zalamujúc rukami): Čo ja už teraz budem robiť? Syn môj radostný, jediný! Veď som sa naúfala! Svetu, ach svetu som ťa vychovala! Ktože mňa bude opatrovať v starobe?

MAŤKO (odhodlane): Ja! Neboj sa nič! Kým som zdravý, bieda nesmie vkročiť do môjho domu.

KATUŠA: Ale keď budeš chorý, keď budeš chorý!

MAŤKO: Keď budem chorý, umrem, netreba sa mi trápiť.

KATUŠA: Syn môj drahý! Ako ťa zabudnem, ako ťa zabudnem? Nikdy ja teba viac už neuvidím!

MAŤKO: No len nevyčituj! Veď ho neidú zjesť!

KATUŠA: Ale zabiť, ale zabiť!

MAŤKO: To si ty nemysli, že by sa on dal len tak ľahko zabiť. Skorej on zabije dakoho, ako dakto jeho.

KATUŠA: Ach, to je dieťa dobrého srdca, čo že by on mal koho zabíjať, veď on ani tej muške neublíži. Nuž a povedz že mi už otec, kde to pôjde bojovať?

MAŤKO: Do Bosny.

KATUŠA: A čože je to tá Bosna?

MAŤKO: Nuž čože by bola, krajina.

KATUŠA: A čia že je to?

MAŤKO: Nuž naša, a už si ju len nepriateľovi nedáme odňať, musíme ju brániť.

KATUŠA: Veď hej, keby len bolo šťastlive.

MAŤKO: V Boha máš dôverovať! Rozumieš?

Predošlí, Janko s Markou, pozdejšie Milka a rekrúti.

KATUŠA (hodí sa Jankovi na krk): Môj syn radostný! Už som ťa odchovala!

JANKO (nežne sa jej vymaní a spieva):

MAŤKO (rezko): Ale synak, drž že sa mi tam po chlapsky, že by som nejaký mrcha chýr o tebe nepočul, lebo volíš sa mi na oči neukázať, ako by som sa mal za teba hanbiť.

KATUŠA: Aký si ty otec prísny, nuž veď je tvoje dieťa.

MAŤKO: Práve preto, ako ho rád mám, keď je dobrý, tak ho radšej nechcem mať, ak by sa stal z neho naničhodník.

JANKO: Ej otec! Za to vám ručím, že sa vám pre mňa líce nikdy hanbou nezapáli.

MARKA: A kedy sa vrátiš domov?

JANKO (veselo, spievave): Vtedy ja, Marienka, vtedy ja prídem k vám, keď na tvojom stole vykvitne tulipán.

MARKA: Tulipán? No dobre, budem ho vo dne, v noci polievať.

JANKO: Aby skôr vykvitnul, nošak!

MARKA: Áno!

KATUŠA: Synak Janko! Poďže sem, nech ťa ešte pohladkám. (Hladí ho). Čože ti dám na cestu? (Položí mu dlaň na temä). Materinské požehnanie.

JANKO: Vaše požehnanie, drahá mati moja, bude základom môjmu šťastiu (bozká jej ruku). Boh vás opatruj! (Otcovi podá ruku. Rezko.) Otec môj! Slovu si dostojím!

MAŤKO: Tak, tak, synak, len sa statočne riaď aby som mal z teba radosť!

JANKO (spieva):

(Marka podá mu ruku. V tom pribehne Milka).

MILKA (k Maťkovi): Otec! Idú rekrúti k nám!

KATUŠA: To sa už na cestu sberajú.

MILKA (k Jankovi): Aj ty pôjdeš s nimi na na vojnu?

JANKO (hladká ju po hlávke): Veru s nimi sestrička moja.

MILKA: A tam budete sa rúbať?

JANKO: Aj strieľať.

MILKA (naivne): A prečo? Veď sa nehneváte. Ja ťa nedám zastreliť, ani sa s nimi radšej nebi, zostaň doma!

REKRÚTI (prídu, spievajúc):

JEDEN Z REKRÚTOV: No, Janko, poď, ideme!

REKRÚTI (ďalej spievajúc pomaly odchádzajú):

(Janko, Maťko, Marka, Katuša Milku za ruku vedúc, druhou rukou slzy si utierajúc, pomaly idú za nimi. Opona padá, spev za kulissami sa ztratí.)