E-mail (povinné):

Jakub Grajchman:
Ako to bolo?

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Hana Heldiová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 51 čitateľov

Dejstvo II.

(Maťkova chyža.)

Výstup 1.

Maťko, Katuša, potom Eva a Marka.

(Maťko sedí za stolom, Katuša rusliny ruská, Milka baví sa pri stolčeku.)

MAŤKO: Keď sa človek cez celý boží deň ustrcia, ukoná, síde sa mu večer trocha oddýchnuť. To už tieto zimné večierky tak rád mám. Prídu od súsedov a tak si potom pri pokoji porozprávame.

(Eva a Marka prídu s kúdeliami.)

EVA: Dobrý večer!

MAŤKO: Pán Boh daj!

KATUŠA: Vítajte súsedka!

EVA: Čo porábate?

KATUŠA: Ruskám pre tých ranených neborákov vojakov, musíme im aj vlnených pančušiek napliesť a zimných kabátikov našiť; mnoho vystoja chudáci.

MARKA: Budem vám pomáhať. (Odloží kúdeľu, sadne si ku stolu a ruská.)

KATUŠA: Veď si sadnite, súseda!

EVA: Ďakujem! (Sadne si a pradie.)

MARKA: A Janko nepísal?

KATUŠA: Veru ešte nie. Taká som utrápená, vo dne, v noci myslím naň, Boh vie, čo sa už s nim porobilo.

MAŤKO: Už by bol mal písať, čudno mi samému, že tak zaostáva.

EVA: Keď to dakedy listy nedôjdu, alebo pokapú v takýchto nepokojných vojenských časoch.

Výstup 2.

Predošlí, Mišo.

MIŠO (vkročí): Šťastlivý dobrý večer!

DOMÁCI: Pán Boh daj!

MAŤKO: Vítajte, Mišo! Čo ste nám doniesli?

MIŠO: List, a to iste bude od vášho syna. (Podá list Maťkovi a sadne ku peci. Katuša vstane a ide za chrbát Maťkovi čítať.)

KATUŠA: Bože! Až ma mráz prejal! Chytro otvor ten list! Či ešte žije a ako sa mu vodí.

MARKA (prikročí k Maťkovi): Jaj, chytro, chytro čítajte, čítajte!

MAŤKO (číta): Drahí rodičia! Viem, čo chcete najprv zvedieť odomňa: či som zdravý? Áno, zdravý som.

KATUŠA: Ach! Chvála Pánu Bohu! Hneď mi je ľahšie! Teda zdravý je.

MARKA (s radosťou): Už je dobre, už je dobre!

MIŠO: Ja som hneď povedal, že sa mu nič nestane.

KATUŠA (netrpezlive): Otec, čítaj ďalej!

MAŤKO (číta): Už som bol aj v patálii, ale som si len na moju Marienku pomyslel, nuž ma guľka obišla.

MARKA (ku Katuši): Susedka vďačná! Tak mi povedal pri odchode, že keď si na mňa pomyslí, guľka ho netrafí.

MIŠO: Čo by to tam guľka hneď trafila!

MARKA (mrzuto k Mišovi): A vy sa neohlášajte! (K Maťkovi, milo.) Čítajte, súsedko, čítajte, či ma pozdravuje.

MAŤKO (číta): Pozdravujem vás, rodičov, sestru Milku, aj moju Marienku s jej rodičmi.

MARKA: Jaj! Aká som rada! Srdiečko zo mňa vyskočí!

MIŠO: Zo mňa tak ľahko nie!

MARKA (posmešne): Vy ho už ani nemáte!

KATUŠA (k Maťkovi): No len čítaj ďalej!

MAŤKO (číta): Ale mi jeden Zubaj škarede zaťal do tvári…

KATUŠA (skríkne): Jaj, pre Pána Boha! Vari ho o zrak pripravil? S nôh letím!

MARKA (bôľne): Bože môj, Bože môj!

MAŤKO (číta): Ale z toho si ja moc nerobím.

MIŠO: Ale veď ja som vám to hneď povedal!

EVA (s nevoľou k Mišovi): Čo sa len toľko ohlasujete? Ba hej!

MAŤKO (číta): Potom prišiel felčiar a sošil mi ranu. Pekne mi zarástla. Pán kapitán mi povedal, že mi to tak svedčí ako dievčaťu jamka na líčku, keď sa usmieva.

MARKA: Hahaha! Tomu som ja rada!

MAŤKO (číta): Ale neviem, či sa teraz ešte budem páčiť Marienke, keď mám švík.

MIŠO: To tak treba rozumieť, že nie švík na kabáte, ale na tvári.

MARKA (spurno k Mišovi): Ale čože budete tu vysvetľovať, veď sme my nie takí sprostí. Na môj pravdu, vám zámku na ústa zavesím!

MAŤKO (číta): Za to som dostal medajlu, sám pán kapitán mi ju pripäl na prsia; tak sa mi ligoce ako slnce.

KATUŠA (radostne vykríkne): Dieťa moje! Synček môj zlatý!

MARKA (k Maťkovi): Súsedko! Prosím vás, povedzteže mi, čo je to tá medajla?

MAŤKO: To je zlatá hviezda, na znak zmužilosti a smelosti. (S úľubou.) No, to sa mi už ozaj páči! Dostál si slovu, bude z neho chlap! (Položí list na stôl a vstane).

Výstup 3.

Predošlí a Pavol.

PAVOL (vchádzajúc do chyže): Pán Boh pomáhaj!

MAŤKO: Pán Boh uslyš!

MARKA (priskočí s radosťou k Pavlovi):! Otecko môj! Janko písal, zdravý je, pozdravuje vás, i mňa, všetkých nás, dostal vráž do tváre, ale aj medajlu.

PAVOL: To je pekne! Dobrý strom dobré ovocie donáša.

MIŠO: Ale veď som ja to hneď povedal.

MARKA (k Mišovi): Vy ste nič nepovedali.

PAVOL: A čo ešte píše?

MAŤKO (vezme list do ruky): Hej! Ešte som všetko nedočítal. (Číta.) Ešte som vám zabudnul pripomenúť, že by som už nebol živým, keby nie tá modlitebná knižka, čo mi matka pri odchode do kapsy položila, keď do mňa strelili, v tej knižke, ako som ju pri boku mal, guľa zaviazla…

VŠETCI (s podivením): Divná moc Božia!

KATUŠA: To ho iba sám Otec nebeský chránil!

MIŠO: Ja som, vidíte, viac starší, ako mladší a mnoho som zkúsil vo svojom živote, ale vám len to poviem: kto sa Boha pridržiava, toho Boh neopustí. To inakšie nemáte. Koľkorázy by som ja už bol zahynul, keby toho nie! (Všetci dosvedčujú hlavami.)

MAŤKO: Naozaj, divná moc Božia!

MARKA (ku Katuši): Súsedka! To vám, vidíte, to požehnanie urobilo, čo ste mu dali pri odchode.

MAŤKO (odloží list): Chvála Bohu, dobre je všetko! (Veselo k Mišovi.) Teraz už, Mišo, keď ste toľko zkúsili na svete, nuž nám niečo rozpoviete.

MIŠO: Prečo nie? Ja sa so svojou zkúsenosťou nikdy nezahanbím.

PAVOL (úsmešne): O tom: „ako to bolo?“ Keď ste to s cisárom francúzskym Moskáľa lapali, keď vás to tá zima držala a slnce naháňalo. (Všetci si posadajú, Mišo vykrúti si fúzy a začne rozprávať.)

Výstup 4.

MIŠO: No hej! Bola vám to za zimisko, že jej ani storoční ľudia nepamätajú. Išli sme na Moskáľa, proti cárovi ľadovej krajiny. A išla nás taká sila, že sa zem pod nami triasla. Bolo to roku Páne tisíceho osmistého dvanásteho, keď francúzsky cisár Napoleon stál pri bráne Moskvy, toho zlatého mesta. Tam vám stál palác pri paláci, kaštieľ pri kaštieli a tisíce zlatých veží, že ste to jakživ nevideli. A tie zlaté dachy sa vám tak ligotaly na slnku, že sa ani nedalo hľadieť na ne. To vám bolo mesto, že ho ani v nebi niet a čo svet svetom bude, viac takého mesta nebude.

MAŤKO: To ste vy Mišo, už pekné veci videli.

MIŠO (sebavedome): Čo som ja už všetko videl!

MILKA (k Mišovi): Mišo! Kdeže je to tá ľadová krajina?

MIŠO: Za vrchami, za horami.

MILKA: A vy koľko rokov máte?

MIŠO (zarazený): A čo teba do toho? (Všetci sa zasmejú.)

MAŤKO (s úsmevom): Ale naozaj, Mišo, mali by ste trochu starším vyzerať.

MARKA: Pravdaže, keď už za Napoleonových čias bojoval.

PAVOL (k Mišovi): No, rozprávajte ďalej!

MIŠO: Nuž prídeme vám to ta, ale bola to robota čertovská! Ležíme táborom, čakáme, kedy to už budeme strieľať. Ale kde nič, tu nič, žiadneho rozkazu. Leto sa pomaly minulo a prišla zima. Ale taká vám, vidíte, prišla, že nám zašla za nechty a krv nám stydla v žilách. Takí sme boli zmeravení, zkrepenení, primrznutí ku zemi, ani to skáľa na ceste. Ja ležím, pozerám, čakám i vidím, že mi fúzy k zemi primrzly. Chcem vstať, ale pohnúť nikam. Ech! nahnevám sa, trhnem a fúzy ostaly na zemi. Boly vám to za bajúziská! Dievčatá, keď ich videly, išly sa zošalieť. A teraz ostaly vyšklbnuté, primrznuté na zemi. Bolo mi ich ľúto, ale čo robiť? Viem, že ich draho predal ten, čo ich potom našiel.

MARKA: Jaj Mišo! Kdeže by ste vy boli také veľké bajúzy vzali, veď bajúzy len páni nosievajú (usmieva sa).

MIŠO: Hľa! Páni nosievajú.

PAVOL (posmešne): Veď vtedy aj on bol pánom.

MARKA: Teraz už viem! Odvtedy, ako prestal byť pánom, nič mu nenarástly. Ani tie, čo teraz má, mu nesvedčia, hahaha!

MILKA (k Mišovi, potrhnúc ho za kabát): Nesvedčia vám bajúzy.

MIŠO (spurno): Ale dievča —

EVA: A tie drahé kde že sa podely?

MIŠO: Kde sa podely? Kebych ja to vedel, mal by som peňazí, ani pliev.

MAŤKO: A vy potom ako ste sa odmrazili?

MIŠO: Horkoťažko som sa posbieral, popozeral na regiment i vidím vojsko zamrznuté ani sklo. Bežím do mesta a tam hrúza! Vidím pusté ulice, na nich samé ľadovice. A s jednej bašty u obloka pozerá na mňa francúzsky cisár, žmurká a mrdá fúzami. I skríkne na mňa s hnevom: Hej, Mišo, ty loptoš, a ti je tu tábor? Ej čo, odkríknem mu smelo, ale on nedopočul, lebo slovo, kým k nemu doletelo, zamrzlo v povetrí ako olovo.

MARKA: Mišo, ale farbíte!

MIŠO: Ako farbím?

MARKA: Akože môže slovo zamrznúť?

MIŠO (ľahostajne kývne plecom): Opýtaj sa ho! (Všetci sa rozosmejú, výjmuc Miša, ktorý zachováva vážnu tvár.)

MILKA (k Mišovi): A vy prečo sa nesmejete?

MIŠO (mrzuto): Čo sa ty starieš do mňa? Tamto hľa máš báby, choď sa s nimi baviť!

MAŤKO: No len ďalej!

MIŠO (pokračuje): Potom som šiel do hostínca. Tam vidím na stole pečienky, koláče, vína a všetkého do vôle. Oficieri si tam sedia okolo stola, ale nejedia, nepijú. Prizrem sa lepšie i vidím, že sú všetci zamrznutí. Chcem si z tej hostiny zajesť, zapiť, ale nedajbože, všetko primrznuté na stole a nedá sa odrapiť. Aby ťa reku parom vzal, aj s takou hostinou! Idem ďalej, druhou ulicou, pozerám nahor, nadol a všade vidím kone, vozy v ľade pomrznuté, nehýbe sa to nič s miesta. I schytím bič a bijem, sekám s ním sem a ta, ale darmo, nikam hnúť. Začnem kliať, hrešiť na takú tuhú zimu a ako tak v tej najväčšej zlosti pozrem hore k nebu, páčte len, ľudia boží, čo tam vidím: zamrznutú dúhu!

MARKA: No, to som ešte nikdy nepočula, že by dúha zamrzla. A vari ste vyšli hore ňou do neba, ako murár hore kobylinou na sklepenie?

MIŠO: Veď to chcem práve povedať! Dlho stojím, rozmýšľam, až na ostatok sa rozbehnem a hybaj hore ňou. Keď som bol na vrchu, chmatnem slnce od chrbta a zkärujem ho do toho ľadového kraja. Sem reku svieť, bodaj ťa stislo! Ale chyba lávky, len som ja to slnko prinízko narichtoval, iba vám začne hrozitánsky páliť, piecť, priam všetko na zemi rozmrzlo. A hneď sa to všetko začne valiť, utekať s hrozným krikom na všetky strany, nech Boh chráni! Slnce pečie ani v peci, škvarí voly na zemi, že až voňavé pary idú z nich, no, hotová pečienka, ale jesť ju niet kedy, lebo každý uteká preč ani divý.

KATUŠA: Vari slnce ste zkärovali? Netárajte, Mišo, netárajte! Musím sa na vás smiať.

MIŠO: A čoby nie? Vojakovi v čas vojny všetko slobodno.

KATUŠA: Ale či sa to dá urobiť?

PAVOL: Museli ste vy Mišo, vtedy sakramentským chlapom byť. Len škoda tej pečienky, že ste ju nemali kedy jesť.

MIŠO: Veď to tak býva na vojne, keď chceš jesť, nemôžeš, a keď môžeš, nemáš kedy.

MILKA: Neverte mu, to je nie pravda!

MIŠO (zazre na ňu): Ale dievča —

MAŤKO (k Mišovi): Nuž čo sa už s vami potom porobilo?

MIŠO: V tej trme-vrme chytro posadáme na kone a letíme cvalom horami-dolami. A to slnce všade za nami, šľahá nás hroznou páľou. Kone padajú pod nami, vyskočia, zasa sa potočia a potom hybaj hore kopytami. Voľáko sme sa zpod nich vytiahli i utekáme ani šialení, štice blčia nám plameňom! V tom ma kýsi čert trhá za nohu, obzrem sa i vidím, že mám na ostrohe zachytené sedlo. Zohnem sa, schytím ho, skrútim z celej sily do kola a vyhodím vozvysok. Akiste sa niekde na nebi zachytilo, lebo nespadlo na zem. Tam si teraz niekde na mesiaci Dávid s harfou sedáva na ňom.

MARKA: Ale to vám už nik neuverí, žeby ste boli sedlo až do neba vyhodili.

MIŠO: Čida nie! A kdeže sa podelo, keď na zem nespadlo?

MARKA: Nuž niekde na strome ostalo (hlasitý smiech).

MIŠO: Pustíme sa ďalej do behu a ošmrlení vletíme do akejsi jaskyne, medzi tmavé skaliská. Hej, zavolám, kamaráti, dobre je, už sme na pokoji. Ale čo ho parom vezme, slnko len ďalej pečie, páli, skaly sa rozpália od neho, začnú nás opekať. Poďme, zavolám zase, ak chceme žiť, lebo bouprisám, skapeme tu, upečieme sa na škvarky. I fuk von, začneme znovu utekať, až sme dobehli k moru. Ale tu vidíme, že more od úpeku kypí, klochtí a vrie a nad ním kudlia sa pary. Zavolám: už sme tam, s Bohom svete, pomoci niet!

PAVOL: Ale vás len poriadne vzalo!

MIŠO: No hej, ale počúvajte ďalej! Ako tak hľadíme bez rady pred seba, zrazu sa len blyskne na nebi a do slnca udre hrom. Rozkolísalo sa ako veľký zvon a pľask do mora! Na to sa spustí shora hrozný dážď, začne nás šibať, šľuhať i museli sme zase vziať nohy na plecia. Hybaj nazad ku skalinám, do tej jaskyne, a tam čo vidíme? Vidíme, ako ponad tie skaliská kudlí a valí sa čierny dym a z neho prší popol ani piesok na všetky strany. Tak vám zasypal mestá a dediny navôkol, že neostalo ani znaku po nich.

MARKA: A to slnce ktože potom vytiahol z toho mora?

MIŠO: Ktožeby inší, nuž ja!

MARKA: A čím, povrazom? A kde ste vzali taký hrubý povraz?

MIŠO: Či ty musíš o všetkom vedieť? Aká si zvedavá!

MARKA: Veru ste ho nevytiahli.

MIŠO: Nuž, a či je nie na nebi? (Mrzuto.) Jaj, Marka! Mnoho rečí máš! Už ani neviem, kde som —

MILKA: Tu sedíte!

MIŠO: A ty čuš!

EVA: Tam ste prestali, ako vás zasypalo.

MIŠO: Hej, pozeráme, kde sme, čo sme a hľa, vidíme pred sebou kríž z akejsi veže zo zeme trčať. Začneme kopať s chuťou i vykopali sme mesto zpod toho popola. Mňa tam hneď poznali, privítali pekne a pohostili, ako sa patrí. A ja som sa nedal núkať, lebo som bol vyhladnutý ako vlk. Ako tak jeme, pijeme a veselíme sa, zrazu schytia ma na ruky, kričia mi na slávu a chceli ma spraviť svojim kráľom. Ale ja som sa im poďakoval, že som ja na taký úrad nie súci, že ja idem domov ku svojim. Nechceli ma pustiť i musel som im utiecť. Nuž tak to bolo, tak sa to stalo, keď nás zima držala a slnce naháňalo.

MAŤKO (vstane a tľapne Miša po pleci): No, Mišo! Dobre ste nás zabavili s rozprávkou o tých vašich zázrakoch.

MARKA (s hlasitým smiechom): Že vraj mesto z popola vykopali a že ho ľudia v ňom kráľom spraviť chceli, jaj, cigáň, cigáň, cigáň. (Všetci sa pustia do hlasitého smiechu a on vážne mlčí. Milka okolo neho vyskakujúc, tľapká rukami a vykrikuje: Cigáň, cigáň, cigáň! Opona spadne.)




Jakub Grajchman

— dramatik, básnik, učiteľ, revolucionár, člen slovenskej deputácie vo Viedni v r. 1849 Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.