Zlatý fond > Diela > Kto zaplatí nohavice?


E-mail (povinné):

Stiahnite si Kto zaplatí nohavice ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Jakub Grajchman:
Kto zaplatí nohavice?

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Marián André, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Andrej Slodičák, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 45 čitateľov

Dej prvý

(Chyža v hostínci.)

Výstup 1.

TMAVOHORSKÝ (číta v jednej starej knižke.)

VRTKAVÝ (vkročí dnu): Bodaj sa prepadly všetky príležitosti! Sotvá že som sa pobavil hodinu u krajčíra, už je preč! To mi je za priateľa! (K Tmavohorskému.) Len si pomyslite, prosím Vás, prisľúbil mi, že mä vezme sebou do Bystrice, a odišiel mňa tak tu nechajúc. Či je to pekne?

TMAVOHORSKÝ: Ani pekne ani špatne.

VRTKAVÝ: Prečo?

TMAVOHORSKÝ (mlčí).

VRTKAVÝ: Čože to za knižku čítate? Vyzerá veľmi stará. Akože len môžete v takej starej knižke čítať?

TMAVOHORSKÝ: Práve tak ako v novej.

VRTKAVÝ: Ale jako Vás môže taká stará knižka tešiť?

TMAVOHORSKÝ: Práve tak ako Vás nové nohavice.

VRTKAVÝ (pozerá si na nohavice): To sú už nie nové, ale som si dal nové ušiť. Nové nohavice poznať hneď dľa lesku, šak?

TMAVOHORSKÝ: Ako zvera po srsti.

VRTKAVÝ (zarazí sa): Ale to je bez otázky, že noví spisovatelia viac vedia, jako starí, lebo oni to vedia, čo starí nevedeli, a starí nevedeli to, čo vedia noví.

TMAVOHORSKÝ: To jest, noví vedia to, čo starí nevedeli, a čo starí vedeli, to nevedia noví.

VRTKAVÝ: Ale čítanie starých kníh nenie viac módne, v panských domoch nenajdete už ani len jeden jediný šlendrian viac, len tie najnovšie romány čítavajú.

TMAVOHORSKÝ: Či sa Vy spravujete dľa módy panských domov, a nie dľa svôjho presvedčenia a náhľadu? Alebo Vy sa nespravujete tuším nijako.

VRTKAVÝ: Viete, ja nenachodím žiadneho potešenia v čítaní, ja som veľmi netrpezlivý a nekdy mi je tak, ani sám neviem ako, ja som vôbec jeden nešťastlivý človek.

TMAVOHORSKÝ: Nuž a prečo?

VRTKAVÝ: Všade sa mi zle vodí, všade mä prenasleduje nešťastie a samé omrzlosti mä obkľučujú. Ale aj Vám by mohlo byť lepšie jako Vám je, keby ste si dali záležať. Voňahdy Vás ľutovali, že sa odťahujete od spoločností, a že v tomto chudobnom hostínci sa kostujete, držia Vás za neľuda a všelijako ohovárajú, ale jako, to nepoviem, lebo by ste sa mrzeli.

TMAVOHORSKÝ: Len von s ním; pravdu rád počúvam, ak pravda jest.

VRTKAVÝ: Povedajú, že ste Vy tajný skúmateľ, ktorý rád posudzuje ľudské účinky, ktorý si robí zo všetkého iba žart a vôbec proti bontónu persifliruje. Potom tiež hovorili, že máte veľmi málo fajnej vzdelanosti, keď sa ani len neohliadnete pri strietaní dám a pánov, tým menej ich pozdravíte; potom že málo hovoríte a posmešné ťahy na svojej tvári pozorovať dávate, a dámam že neboskáte nikdy ani ruku.

TMAVOHORSKÝ: To mä teší.

VRTKAVÝ: Ako Vás to môže tešiť, keď o Vás ľudia zle hovoria?

TMAVOHORSKÝ: Keby ste Vy vedeli, čo je dobré, tedy by ste nemenovali toto zlým.

VRTKAVÝ: Tak je to jako som povedal. Vy by ste mohli byť šťastlivým, keby ste si dali na tom záležať, a ja všemožne robím a nemôžem byť.

TMAVOHORSKÝ: Priateľko, Vy sami tuším neznáte, čo chcete. Vy by ste si želali dľa svojho náhľadu také šťastie, jaké by dľa môjho nešťastím bolo, a keby ste ho dosiahli, pod časom by ste ho oplakali. Keď má šťastie to vyznamenávať čím je, muselo by byť ináč usporiadané, jako si ho Vy predstavujete; opravdivé šťastie spočíva na základe nadobudnutej skúsenosti a vyvinutej duševnej schopnosti.

VRTKAVÝ: Ako by som môhol prísť k šťastiu?

TMAVOHORSKÝ: Neviete ešte v čom záleží a už túžite po ňom, dokým o šťastí nebudete mať opravdivý pochop, dotiaľ nemôže byť ani reči o ňom, lebo čo by ste ho aj mali, nepoznali by ste ho, preto cena jeho by bola daromná pre Vás.

VRTKAVÝ: Tedy mi povedzte ten pochop o šťastí.

TMAVOHORSKÝ: Pochop o šťastí predpokladá útly cit a opravdivý pojem. Na cit doliehajú odtisky skúsenosti a pojem vydáva o tom úsudok. Kde sú tieto dva momenty, tam je šťastie v svojom zárodku a rastie, naproti tomu ale, kde tieto chybujú, tam budeme darmo snívať o ňom, ani sa ho nikdy nedomakáme. Skúste tedy svoju bytnosť, či je k tomu schopná lebo nie?

VRTKAVÝ: Nemôžem sa vynajsť.

TMAVOHORSKÝ: A ešte sme len v predsieni toho, po čom túžite.

VRTKAVÝ (ide k obloku): Ale len toto moje tu bytie mä veľmi nepokojí, dnes som mal byť v Bystrici a tá prekliata príležitosť mä tu nechala. Keby sa mi ešte len jedna nadarila.

TMAVOHORSKÝ: Prichytro sme sa odbavili so svojim vyjednávaním o šťastí.

VRTKAVÝ: A ten dážď tam, len to ešte potrebujem, musel som sa narodiť v čas nešťastlivej planéty, lebo nie len že mä prenasleduje malheur, ale čo viac ešte mä sekiruje i špatné počasie.

TMAVOHORSKÝ: Prečo sa zastavujete na tom?

VRTKAVÝ: Akožeby som sa nezastavoval, keď tak prší, veď je to už nie do vydržania!

TMAVOHORSKÝ: Nemáte žiadnoho potešenia z pohľadu na prírodu, keď prší?

VRTKAVÝ: Kuriozne potešenie, to už áno.

TMAVOHORSKÝ: A mne sa to páči.

VRTKAVÝ: To Vám nezávidím; nepochopujem ako môžete mať z dažďa potešenie, ktorý voziari toľkokráť už prekliali. To je pravda, každý človek má svoje náhľady, čo človek to náhľad.

TMAVOHORSKÝ: Teraz vidíte, jak veličizný rozdiel je medzi našimi pochopami a potom chce o pochope šťastia jednej mienky byť.

VRTKAVÝ: Ale nože mi povedzte, jako sa Vám môže dážď páčiť?

TMAVOHORSKÝ: Nenie to pekne, na to sa podívať, keď tak milliony kvapák letia z výšky nebeskej, občerstvia prírodu a ponúknu ducha ľudského k rozmýšľaniu o božskej všemohúcnosti. Vy tak presnívate svôj život v nepovedomom svojom hýbaní, že nebudete vedeť ani len to, či ste dakedy žili, cítili a mysleli.

VRTKAVÝ (zaklope na oblok): Ho, ho! počkajte, stojte! (Vybehne von.)

TMAVOHORSKÝ: Tu je už tá túžobne očakávaná príležitosť.

VRTKAVÝ: Tento ide do Bystrice, vezme mä sebou; keby už len ten prekliaty krajčír hotový bol s tými nohavicami.

TMAVOHORSKÝ: Vidíte, Vy ste sa žalovali na šťastie, že Vám je neprajné a ponúka Vám už druhú príležitosť.

VRTKAVÝ (nepokojný): Ale keby už len hotový bol ten kadejaký krajčír s tými nohavicami, musím zabehnúť sám k nemu, lebo ten voziar sa tu nebude baviť dlho. (Odíde.)

DÁVID (vkročí): Vaša milosť, jeden sedliak by sa rád shovárať s Nimi.

TMAVOHORSKÝ: Čo chce?

DÁVID: Tuším o poradu prišiel. Mám ho dnu pustiť?

TMAVOHORSKÝ: Dobre! (Dávid odíde.)

Výstup 2.

(Adam vkročí dnu.)

ADAM: Šťastlivý dobrý deň vynšujem pán Veľkomožný! Veru som ráčil prísť k Vám o poradu. Viete veľmi mnoho musím trpeť a už som i vo veku, jako vidíte. Mám Vám to hľaďteže veľmi mrchavého syna, ktorého každý každučičký deň upomínam na štvrté božie prikázanie, ale ten trhan sa Vám nechce polepšiť naskrze. Ale pokuta ho neminie, aj neminie ho trest boží, to som mu povedal už viac ráz, keď takto nechce ctiť svojho otca. Ach! je to tá terajšia mládež jednako len veľmi pohubená, a nepočúvna a zanovitá. Všetko Vám chce lepšie vedeť a vysmieva sa zo starcov. Ej, ej, len to jednako inakšie bolo za mojich mladých časov.

TMAVOHORSKÝ: Čo chcete?

ADAM: Nuž môj drahý radostný pán, chcem Vám ja to všetko vyrozprávať, ako sa to stalo.

TMAVOHORSKÝ: Nepotrebujem všetko vedeť, povedzte len to, čo je Vaša žiadosť.

ADAM: To je veru veľmi smutná historia, a mne je tak, ako čoby mi na srdci kameň ležal, keď sa na to všetko rozpomínam.

TMAVOHORSKÝ: Rozpomeňte sa len na to, čo držíte za potrebné predniesť.

ADAM: Veru držím za potrebné predniesť a všetko po pravde, tak ako prináleží, aj svedkov mám na to, ktorí povedia, že som statočný človek a že som neublížil nikomu.

TMAVOHORSKÝ: Vyslovte sa nakrátce a stručne.

ADAM: Veď tak chcem vyrozprávať všetko od počiatku.

TMAVOHORSKÝ: Už som Vám povedal, že nepotrebujem vedeť Váš počiatok, povedzte, čo vlastne žiadate len v krátkosti a jadrne.

ADAM: Veď to pán môj, to chcem vyrozprávať, lebo som si vzal už dávno pred sebä, že sa u Vás požalujem pre toho svôjho mrchavého syna.

TMAVOHORSKÝ: Tedy povedzte už raz, v čom pozostáva tá Vaša žaloba.

ADAM: Veď to len chcem povedať.

TMAVOHORSKÝ (spurne): Choďte preč! Daromné žvatlania nemôžem počúvať.

ADAM: Nuž mi nedáte rady? Ľudia o Vás hovoria, že vďačne udelujete porady.

TMAVOHORSKÝ: Ako Vám môžem dať porady, keď neviem prečo sa sťažujete.

ADAM: Veď to chcem teraz už povedať.

TMAVOHORSKÝ: Tedy povedzte už raz.

ADAM: Jednak už len musím preskočiť ten predok. Ja by som to bol najradšej len od predku. Nuž môj syn pýta svôj dedičný diel, ak by som sa oženil. A ja som viete proti tomu a chcem sa oženiť.

TMAVOHORSKÝ: Čo Vás k tomu ponúka?

ADAM: Pri hospodárstve nemám pomoci.

TMAVOHORSKÝ: A syn Vám nepomáha?

ADAM: Ťažky pomáha. Ten len jednostaj dudre a výčitky mi robí, že on už viac nepotrebuje žiadnu mať, že on z toho druhého manželstva, akby požehnané bolo, neuzná viac ani žiadneho brata, ani žiadnu sestru.

VOZIAR (vkročí dnu): Či sú ten mladý pán tu, čo majú ísť so mnou do Bystrice?

TMAVOHORSKÝ: Nie.

VOZIAR: Ja ho ďalej nejdem čakať. (Odíde.)

TMAVOHORSKÝ: Ale ste dali do školy svôjho syna?

ADAM: Veď som ho dal, nakoľko som ho môhol, naučil sa čítať a písať. Bol Vám viete tým vojakom a tam, ach! tam na tej vojne mi ho pokazili. To Vám bol taký dobrý chlapec predtým, čo len radosť, a taký pobožný, že nešiel ani spať prv, kým sa nepomodlil; aj potom ešte, keď ho už boli vzali do vojny, vzal si sebou modlitebnú knižku a preto mu pán Bôh aj živôt ochránil. Lebo viete, boli tam doň strelili, nuž gula doň vystrelená zaviazla práve v tej knižke, ktorú mal pri svojom svedomí, a podnes si ju drží na pamiatku preto, že ho divná moc božia tak ochránila od smrti. Ale teraz, ach, teraz je z neho už celý vyštval, škriepnik hlavatý, nechce si nič dať povedať, že on to vraj lepšie vie, ako ja starý; tak mi ho vidíte pokazili tam na tej nešťastnej vojne toho synka môjho, tak veľmi predtým ľúbežného. Menuje sa Pavčo.

TMAVOHORSKÝ: Veď je to ešte nie tak zle, keď je taký škriepny, ak len má pravdu.

ADAM: Ťažká jeho pravda! Zanovitosť, aj zanovitosť, aj taký je nadutý pýchou preto, že bol vraj tam na tej vojne virkli kaprálom, nuž tak —

TMAVOHORSKÝ (usmievave): Virkli kaprálom?

ADAM: Veru virkli kaprálom. Veď Vám on má rozum, preto ho aj vymenoval pán mešťanosta za habsdínera, tam slúži viete pri súde; pri hospodárstve mi dáva málo pomoci. Aj jedno dievča mám, také jako anjel, do dvanásteho dorastá a už je celá gazdina z neho, tak Vám lieta ani to vtáča a šmišké je jako rybka, to už môžem povedať, že mám v ňom radosť, všetko vie tak úhľadne usporiadať len milá vec, pri tom je veselé sťa to strýdža, a také dobré, tej krve by dalo.

TMAVOHORSKÝ: Keď máte takú spôsobnú dcéru, načo by ste sa mali ženiť, a taký starý, syn sa Vám ožení, dcéra sa Vám vydá, a potom budete mať dosť pomoci.

ADAM: Aj za to pekne ďakujem.

TMAVOHORSKÝ: Tak, tak, nechajte Vy to len svojim dietkam, to nenie viac už pre Vás.

ADAM: Veď hej pán Veľkomožný, nech už len tak bude, jako ste Vy povedali. Môžem už odísť?

TMAVOHORSKÝ: Bezpečne.

ADAM: No pánu Bohu Vás porúčam a ďakujem pekne, a prepáčte z grobianstva. (Odíde.)

TMAVOHORSKÝ: To je pravda, títo naši ľudkovia chcú vyrozprávať všetko do omelinky, až k veci prídu, nedaj Bože sa dočkať. Prílišná jích dobrota otvára jích úmysle v neošemetnej úprimnosti a podáva kujonom príležitosti k ích nadužitiu. (Odíde.)

Výstup 3.

(Vrtkavý sám v nových nohaviciach.)

Preca, preca už dakedy sú tu tie nohavice. (Obzerá jích.) Myslím, že dobre stoja. Znamenite! a novučičké nové, už sa teraz môžem zaliečať dievčaťom, nemožno, žeby sa nezaľúbily do mňa! Pekná, nová šata veľmi moc robí, zvlášte keď je skladne sostrihnutá, a keď dobre prilieha na telo, človek celkom inakšie vyzerá. Dobre ušitá šata dámy k láske popudzuje. O lásko, lásko! čo si ty za stvora?! vo dne v noci myslím na tebä, vždy si mi na ume, nechápem nadšenie tvoje, či je to tak pri všetkých mladých ľuďoch? Ale preca sa musím nazreť do zrkadla. (Nazerá sa do zrkadla.) O výborne, jako ohnive vyzerám, až mi blčí plameň lásky z očú, potom patrná v očach tá zádumčivosť, ktorú dievčence obyčajne vábnosťou menujú a k tomu ešte krásne kučeravé vlasy. (Durdí si šticu a obzerá si nohavice.) Famozne stoja môžem povedať, nebol bych myslel, že taká štvorhranatá kotrba s takou ovisnutou papulou, vie ušiť takéto skladné nohavičky. Len jedno jedinké mi chybuje, totižto peniaze, tie by som na dušu potreboval, zvlášte teraz, keď sa vyberám na cestu. (Chodí sem tam rozmýšľajúc.) Len ako prísť ku grošu, požičať sotvá bude chceť kto, a ináč nieto žiadnych výhľadov. Ej čoby tam; láska sa nepýta na peniaze, ona jích potrebuje radšej k tomu, aby mohla byť ľúbenou. Dnes, tak sa mi vidí, budem mať dobrý deň, ale veď sa mi už aj síde v ustavičných nepríjemnosťach života môjho. Ale jako mi v pravom uchu zahučalo, povedajú, že to mrcha znak. Čoby to tam, povera je hlúpa vec a len pre surovú lúzu! Len si sú mi dobre ušité tieto nohavice, ba idem sa ozaj ukázať v nich hostinskému, čo ten povie na ne. (Volá.) Dávid!

Výstup 4.

DÁVID (vôjde dnu): Čo rozkážu?

VRTKAVÝ: Nič nerozkážem, ale prosím, nože obzrite tieto nohavice! Šak sú dobre ušité? Čo?

DÁVID: Passabel.

VRTKAVÝ: Čo, passabel? Elegantne, povedzte! Šak mi dobre stoja?

DÁVID: Tuším chceli povedať, že visia.

VRTKAVÝ: Čo, visia? Netárajte!

DÁVID: Veď nemôže ani inakšie byť, veď musia viseť, a Oni sú v nich stojací.

VRTKAVÝ: Ja som nie len stojací, ale aj chodiaci, keď sa mi páči. (Prejde sa sem a tam.) Také hlúpe vtipkárstvo zadržte si sami pre sebä. Hej, čo mi napadlo, či je ten voziar už prichystaný k odchodu. Skoro by bol zabudnul naň.

DÁVID: Nie len prichystaný ale aj odchystaný.

VRTKAVÝ: Čo to za reč? Chcete povedať, že odkŕmil?

DÁVID: Chcem povedať, že odišiel.

VRTKAVÝ (preľaknutý): Čo odišiel? Voziar už odišiel? Ba kýho hroma! A kam?

DÁVID: Veď oni to lepšie budú vedeť, ako ja, lebo chceli spolu ísť.

VRTKAVÝ: Jasná strela, ja som mu svôj kepeň dal. Či ho tu nechal?

DÁVID: Nie veru.

VRTKAVÝ: Ako sa opovážil môj kepeň bezo mňa vziať.

DÁVID: Nech sa ho zpýtajú.

VRTKAVÝ: Prečože ste mu nepovedali, aby ten kepeň tu nechal?

DÁVID: Čo som ja vedel, či má dáky kepeň, lebo nie.

VRTKAVÝ: Ale ste to mohli vedeť, že sa na cestu kepeň beráva.

DÁVID: To hej, na cestu sa berávajú aj kožuchy, aj psi, aj všelijaká bagážia.

VRTKAVÝ: Oj, Vy ste veľmi neopatrný človek; nepochopujem, ako môže človek takým zábudlivým byť. Či ste zaľúbený?

DÁVID: Kto je v peci nazdá sa, že sú všetci.

VRTKAVÝ (sem a tam chodí namrzený): Pekný ste Vy mne hostinský, nikdy viac k Vám neprídem, keď ste v svojom obchode taký ťabravý, veď tu môže človek i hlavu ztratiť.

DÁVID: Najmä keď je zaľúbený.

VRTKAVÝ: Ale čo tláchate toľko o láske, čo by ste Vy vedeli, čo je láska, Vy nemáte ani pochopu o nej, nazdáte sa, že i hovädá majú lásku, láska je len pre takých ľudí, čo majú cit a rozum, a nie pre takých (opovržne) ako ste Vy.

DÁVID: Ten voziar na Ích konto 40 kr. utrovil.

VRTKAVÝ: Na moje konto? (Popudlive.) Kto Vám kázal dať mu na moje konto?

DÁVID: Povedal, že si to Oni potom stiahnu z odvozného.

VRTKAVÝ: Keď povedal, pýtajte si od neho, ja nedám ani babky.

DÁVID: Ako že môžem od neho pýtať, keď je už preč? Veď ho Oni jednak tak nenechajú, keď majú kepeň uňho.

VRTKAVÝ: Čo kepeň? Nuž mám za to ešte platiť, že mi kepeň ukradnul? To je pekná historia!

DÁVID: To mne všetko jedno, zaplatené byť musí.

VRTKAVÝ: Mňa treskne od protivne. Doneste mi černidlo a pero.

DÁVID (odíde).

VRTKAVÝ: Či je to nie sekatúra? Teraz čerti vedia, kedy sa so svojim kepeňom sídem. Musím lebo tomu hostinskému písať, kde zostal kŕmiť ten kadejaký loptoš, aby mi poslal môj kepeň na skutku.

DÁVID (donesie černidlo a pero, odíde).

VRTKAVÝ (sadne si, píše a nahlas vraví): „Moje pozdravenie hostinskému“ — ale ozaj, ako sa volá! Musím sa Dávida opýtat. Dávid!

DÁVID (príde).

VRTKAVÝ: Nože mi povedzte, ako sa volá ten hostinský na prvej stanici?

DÁVID: Na ktorej stanici?

VRTKAVÝ: Veď Vám povedám na prvej, či ste hluchý?

DÁVID: Staníc toľko jest, čo dedín a mestečiek.

VRTKAVÝ: Menujte mi prvú dedinu, abo prvé mestečko v tú stranu, ktorou ten voziar šiel.

DÁVID: Čo Ím to spomôže? Či sú v tom istý, že ten voziar zostal stáť hneď na prvej stanici a potom kto to vie, ktorou stranou jachal.

VRTKAVÝ: Ale aspoň tam ten hostinský o tom vypýtaný bude, ktorý mi potom dá ďalšiu zprávu, len mi jeho meno povedzte.

DÁVID: Čie meno?

VRTKAVÝ: Nuž toho hostinského.

DÁVID: Či ho tam beťah vie, ktorého to rozumia.

VRTKAVÝ: Tedy ani len to neviete? Nuž čože už viete pre pána Boha. Keby som mal takú hlúpu kotrbu, už by ju bol dávno o zem trepnul a po nej poskákal.

DÁVID: A ja po takej, čo by tak mnoho vedela ako tá Ích.

VRTKAVÝ: Zkapte mi z očú.

DÁVID (odíde).

VRTKAVÝ (píše a vraví:) Tedy „moje pozdravenie hostinskému N. N., ktorý v dedine či už v mestečku lebo kde v pekle býva. Jeden voziar menom — ale neviem ako sa volá. Dávid!

DÁVID (vôjde).

VRTKAVÝ: To ale už len budete vedet, ako sa volá ten voziar.

DÁVID: A čo som mu ja krstným otcom?

VRTKAVÝ: No len nie tak grobiansky. Veď už len pre pána Jána ako hostinský musíte vedeť, čo za voziari k Vám chodievajú.

DÁVID: Keby ích fotograf v maštali odberal, nuž by som Ím ukázal akí sú.

VRTKAVÝ: Veď ja len chcem vedeť, ako sa volajú a vlastne jako sa ten volal, čo mä sebou mal vziať.

DÁVID: Veď je to čert nie robota.

VRTKAVÝ: Viete či nie?

DÁVID: Nie.

VRTKAVÝ: No choďte v peklo Vy osol!

DÁVID: Jedon a jedon sú dva, alebo lepšie, jeden je hostinský a druhý osol. (Preč.)

VRTKAVÝ: Nemožnej veci list písať, neviem ani komu ani kam. Tisíc strapatých jazorných striel! to je malheur do porazenia! (Chodí sem a tam.) David!

DÁVID (za dvermi): Ale čo mä už toľko volajú, ja nejdem viac k Ním, čo mňa do Ích haraburdín.

VRTKAVÝ: Veď ja Vás viac ani nepotrebujem, daj sa mi veru za šťastie, takého ušiaka videť pred sebou stáť. Pošlite mi sem jednoho posla.

Dávid: Osla?

VRTKAVÝ: Posla! posla! Vy sprostý chlap.

DÁVID (preč).

VRTKAVÝ: To sa ešte dá vykonať najskôr skrze posla ústne.

Výstup 5.

Vrtkavý, posol.

VRTKAVÝ: Pôjdeš po hradskej v tú stranu k Bystrici, rozumieš? (Posol hlavou pokýva.) Musíš povedať áno, a nie hlavou kývať. V každej dedine a v každom mestečku kadekoľvek pôjdeš pri hostinci zastaneš a opýtaš sa hostinského, rozumieš?

POSOL: Nie!

VRTKAVÝ: Opýtaš sa hostinského —

POSOL: No veď hej, ale neviem čo.

VRTKAVÝ: Opýtaš sa ho, či sa uňho istý voziar nestavil, ktorýby bol jedon kepeň sebou viezol. Chápäš?

POSOL: Ale jako to bude vedeť hostinský, či ten voziar kepeň sebou viezol?

VRTKAVÝ: Mlč, to nenie tvoja starosť, o tom už ten hostinský správu dá.

POSOL: Keby som len vedel, ako sa ten voziar volá, a kam šiel, nuž by som ho vynašiel.

VRTKAVÝ (mrzuto): Keby som len vedel, keby som len vedel — ty trup!

POSOL: Ale čože Vy mne máte nadávať, ja idem preč.

VRTKAVÝ: No počkaj len už, ty Maco! či ký čert si, veď si to nemusíš všetko hneď na nos brať, to je moja obyčaj tak strmo hovoriť. Tedy môj synku, choď len a dones mi správu, už nahliadam, že máš mnoho naturálnej combinatie a že sa nebudeš ustávať bez výsledku.

POSOL: To po latinsky čo ste povedali nerozumiem.

VRTKAVÝ: Veď ti to ani netreba — len choď!

POSOL: Ale na cestu bez peňazí nikam.

VRTKAVÝ: Potom po návrate dvojnásobne dostaneš.

POSOL: A čože mám s tým kepeňom urobiť, ak ho vynájdem.

VRTKAVÝ: Sem ho donesieš, lebo to je môj.

POSOL: Hej! — To je už inšie. (Odíde.)

Výstup 6.

Vrtkavý, Tmavohorský (vôjde dnu).

TMAVOHORSKÝ: Vy ste ešte tu? Ja som sa, že ste už v Bystrici.

VRTKAVÝ: Len si pomyslite, čo mám za malheur, keď mä i tá druhá príležitosť nechala, a ten asinus, ten voziar vzal môj kepeň, ani neviem ako sa volá ani kam šiel? Či je to už nie fatálna situatia.

TMAVOHORSKÝ: Ako že ste si usporiadali svoje veci?

VRTKAVÝ: Znamenite, všetko bolo v poriadku, iba čo som sa trochu zabavil u krajčíra, kým som si tieto nohavice obliekol. To sú nové! Rogo humillime.

TMAVOHORSKÝ (s úsmechom): Vidím.

VRTKAVÝ (sem a tam sa prejde): Nič neobservujete? Kérem alásan.

TMAVOHORSKÝ: Nie!

VRTKAVÝ: Ej keby som sa len nebol tak dlho bavil u toho krajčíra, môhol som už kto vie kde byť! Keby sa, mi ešte jedna príležitosť podarila.

TMAVOHORSKÝ: Pochybujem.

VRTKAVÝ: Ale možné jest.

TMAVOHORSKÝ: Možné tiež, nie pravde podobné.

VRTKAVÝ (hnevlive): Jasná strela okovaná, tomuto všetkému je ten krajčír príčina, že sa tak s tými nohavicami opozdil. (Obzerá nohavice.) Ale naozaj nič neobservujete?

TMAVOHORSKÝ: Má snáď dač byť pozoru hodného?

VRTKAVÝ: Nuž tieto nohavice či sú dobre ušité?

TMAVOHORSKÝ: Dľa môjho náhľadu nie —

VRTKAVÝ: Nuž?

TMAVOHORSKÝ: U kolena sú priúzke a u spodku priširoké.

VRTKAVÝ: Ale modne.

TMAVOHORSKÝ: Ja som nepriateľ módy.

VRTKAVÝ: Nie, a keď prídete do spoločnosti medzi dámy, či sa neokúnate?

TMAVOHORSKÝ: Naskrze nie!

VRTKAVÝ: Od Vás sa síce tak nepožaduje, jako odo mňa; lebo ja dámam musím robiť kratochvile a Vy o ne veľmi nestojíte. (Potiahne jednu stranu nohavíc.) Ale pravdu máte, tie nohavice mä u kolena sťahujú, ale ináče by dobré boly, šak?

TMAVOHORSKÝ: Keď sťahujú, to je chyba.

VRTKAVÝ (ohliada ích): Ale skutočne zdajú sa mi byť priúzke. Len si už teraz pomyslite, čo je to za malheur, dve príležitosti premeškať pre takéto naničhodné nohavice, kde ja dnes mal som už v Bystrici byť, a ešte som tu; či je to nie už protiveň do rozpuku! Musím toho krajčíra, toho naničhodníka sem zavolať, tu si sedí v pijárni. (Odíde.)

Výstup 7.

Tmavohorský, Vrtkavý a Izák (prídu dnu).

VRTKAVÝ (k Izákovi): Nože len pozrite tie nohavice tuto u kolena, ani nemôžem koleno zohnúť, tak mä sťahujú.

IZÁK: Keď ste si kázali úzke.

VRTKAVÝ: Komódne, komódne som si kázal.

IZÁK: Vy ste nepovedali komód, ale úzke nech budú.

VRTKAVÝ: Netárajte! a tuto (na nohy ukazuje) nože sa podívajte! Čo je to? Či sa nehaňbíte? Ten pán tam (na Tmavohorského pokáže) Vás vysmeje, Vy ste mi za majstra; to už hej!

IZÁK: Veď sú dosť komódne.

VRTKAVÝ (s krikom): Široké, širočižné sú, nie komódne! prečo ste tuto u spodku užšie nespravili?

IZÁK: Veď ste povedali, že komódne. Hneď hovoríte široké, hneď úzke, ďas Vám tam rozumie.

VRTKAVÝ: Ale nie tuto, ale tuto tie faldy na spodku vidíte!

IZÁK: Veď to musí tak byť.

VRTKAVÝ: Prečo by to muselo tak byť.

IZÁK: Čo ja viem.

VRTKAVÝ: A prečo neviete, keď ste majster? Čo?

IZÁK: Jak živ som takú protiven nemal.

VRTKAVÝ: Ja ích nechcem, zaplaťte Vy za súkno.

IZÁK: Mňa porazí! Čože ja mám platiť? Veď ste si ho Vy na bôrg kúpili.

VRTKAVÝ: Čo Vás do toho, či na bôrg, či nie na bôrg? To je moja vec.

IZÁK: A platiť?

VRTKAVÝ: To je Vaša vec! —

IZÁK: To som jak živ nepočul! Mal by som takým ľuďom robiť ako ste Vy, volím sa obesiť.

VRTKAVÝ: A ja mal by som si dať spraviť nohavice takému majstrovi, jako ste Vy, volím nahý chodiť, ako Adam v raji.

IZÁK (posmešne): Keby časy raja neboly už preč.

VRTKAVÝ: Mlčte! čo tam máte šemotiť. Nohavice dobre spraviť to by ste sa naučiť, to by Váš raj mal byť, Vy majster Vy!

IZÁK (k Tmavohorskému): Ale milosť pán, čože by ste Vy povedali, sú tie nohavice zle ušité?

VRTKAVÝ: Keby ste Vy boli tomuto pánovi také nohavice spravili, jako sú tieto, ten by Vás bol naučil; za to Vám dobre stojím, že pri dokázanom fušerstve svôjho remesla boli by ste sa museli odriecť svôjho majsterstva, to je Vaše šťastie, že len so mnou máte prácu.

IZÁK (skúmajúc nohavice): To sa dobre ušité nohavice a neviem ako Vám to zrazu do hlavy vošlo, že sú zle ušité.

VRTKAVÝ: Sfušované! Sfušované!

IZÁK: Veď ste povedali u mňa, keď ste ich probovali, že sa Vám páčia, že sú ušité dľa Vašej vôľe a teraz zrazu vravíte, že sú sfušované.

VRTKAVÝ: Mlčte! Vy hubáč! So svojim daromným chvastaním nebudú napravené.

IZÁK: Tedy tak ich spravím, ako teraz žiadate, ale potom na dušu ich nazpak neprímem, čoby sa čokoľvek stalo, čoby priam táto vec i súdobne rozhodnutá byť musela. Pozrite na moje nohavice! Tie sú dľa najnovšieho faconu zostrihnuté, či Vám tedy na tento spôsob urobiť?

VRTKAVÝ (obzerá Izákove nohavice): Tak v ních vyzeráte jako žaba, a tieto Vaše nohavice by mali mojim za vzor slúžiť? Len Vy tak spravte, jako som Vám už povedal.

IZÁK: A jako že ste povedali? Vy ste hovorili hneď takto, hneď inakšie, a kto vie, čo ste všetko naharaburdili.

VRTKAVÝ. To je nestydatá drzosť, dačo takého si dovoliť rozprávať!

IZÁK: Porúčam sa. (Odíde.)

VRTKAVÝ: Choď v diabli, ale ak mi ten naničhodník tie nohavice dľa predpisu nespraví, dozajista ho u súdu obžalujem.

TMAVOHORSKÝ: Dokazovanie u súdu, či sú tie nohavice dľa predpisu spravené, by som Vám neradil, lebo by mohli z toho také nesnádze vzniknúť, ktoré by nesčíselné hádky zapríčinily (lapí ho za ruku). Viete čo, dačo Vám poviem, čoho cenu len budúcne poznáte. Sú nesnádze na svete, ktoré len mimovoľne povstávajú, a jestli nebývajú udusené zavčasu, tiahnu za sebou nekonečné neresty. Zapamätujte si toto a zostaňte zdravý. (Odíde.)

(Opona spadne.)




Jakub Grajchman

— dramatik, básnik, učiteľ, revolucionár, člen slovenskej deputácie vo Viedni v r. 1849 Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.