ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Chyža Pravodejova, Illona sama.)

ILLONA: Keď som ho len preca utíšila — veď je to už kríž s tým mojím mužom, ledva ho nakriečiš k dačomu, a taký je skúpy, čo nemožnej veci; ono síce je to mnoho peňazí za jedny šaty, ale keď musí byť, nuž musí byť; dievčatá sa musia ukázať v sláve, kým sú mladé, aby sa mohly dobre povydávať. Tedy — na bál sa pôjde v nových šatách! — Ej Terka moja! Budeš ty mať za radosť, keď tanečníci obletovať budú jako vtáčki okolo tebä! Ba či ozaj Vrtkavý príde? Chudáčik! Samej mi ho je ľúto, že tých nohavíc nemá, ale — do tých čias, ako mi môj sľúbil, skončí sa mu otázka. Nezaškodilo by ale preca upozorniť ho na to, aby moju dcéru nad všetky vyznačil, v páde tom, akby nadostač tanečníkov nemala, stáť jej nedal, lebo je to dievča jako vtáča, ustavične by len skákalo. Budem mu lebo pár riadkov písať. (Sadne si ku stolíku, píše a vraví): „Nemálo sa potešia z týchto mojich riadkov, ktorými Ím na vedomie dávam, že som v pravote Ích všetko možné urobila, tak že len na dobrý sledok rátať môžu. Istá som, že po skončenej pravote k Ích prospechu na bále chybovať nebudú; moja dcéra bude tam v tých nových drahých šatách; presvedčená som o tom, že z Ích stránky nebude obmeškané v najmenšom, čoby moju dcéru nevyznačovalo, a že v osobe Ích hodného tanečnika nalezne. Zostávam dobre prajúca. (Složí, zapečatí u cengá. Hanka príde.)

HANKA: Čo rozkážu? Paní veľkomožná!

ILLONA: Znáš ty, kde ten praktikant býva, čo bol po tieto dni u nás?

HANKA: Ten, čo bol tu straniva dákejsi pravoty?

ILLONA: Ten, ten!

HANKA: Znám!

ILLONA: Zanesieš mu tento list. Odpoveď mi naň donesieš. (Oddá jej ho. Hanka preč.)

(Illona a Terka.)

TERKA (dnu vkročí v nových šatách): Takto budem vyzerať, maminka!

ILLONA: Ach môj anjel! veď by mužskí museli byť bez citu, akby sa nezaľúbili do tebä.

TERKA (do zrkadla sa nazerá a vlasy si napráva): Či mi takto tieto vlasy dobre stoja?

ILLONA: Výborne.

TERKA: Tie prstene mi ešte dáš, a pošleš ešte po jedne rukavičky, črievice mi dosť budú jedny. Ale ľúba mamuška! To by bolo všetko hej v poriadku, len či si dajakých gavalierov prestarala?

ILLONA: Tých bude dosť, len by si tancovať vystačila, to viem, že nejedni košíky dostanú.

TERKA: Veru s hockým tancovať nebudem, to musí byť ozaj výhľadný šuhaj, ktorému sa do tancu sľúbim. — Veď ty pôjdeš so mnou tuším?

ILLONA: To sa rozumie.

TERKA: A otec?

ILLONA: Môž byť, že pôjde tiež.

TERKA: Aká som ja rada, maminka moja zlatá (boská jej ruku), že sa ti podarilo toho môjho tatušku uspokojiť, už je to raz srditý človek.

ILLONA: Moja dievka! Ani sa mu vidíš nediv, toľké peniaze za jedny šaty dať, to nenie malá vec, ty to ešte nevieš, ako sa to ťažko prichodí ku grošu; musíš si tiež šaty šanovať, lebo nedostaneš tak chytro druhé; choď zoblec sa a odlož si ích!

TERKA: Poď maminka so mnou. (Obe preč.)

(Kancellaria. Vrtkavý sám, píše pri stolíku.)

VRTKAVÝ: Zunovaný mi je už tento praktikantský živôt, roky idú, prejdú, človek sa zostarie, a nemá samostatnosti žiadnej; ten sedliak má na dedine príjemnejší živôt ako ja, jako dosiahne veku dospelého ožení sa, gazduje, nezávisí od nikoho, a má čo mu treba; a ja svoju mladosť stravil som v školách, natrúdil, nahladoval som sa, a čo z toho všetkého teraz mám? To biedno pero, ktoré píše čierno na bielo, ale pusté je to a mrtvé, môj duch lieta po inších krajoch; ani len tá možnosť nenie mi daná, abych sa oženil; — a čo potom, keď sa zostariem? To bude potom už len klassický živôt, guľa ho vzala! Ach (stane), keby boly nohavice, šiel by som na ten bál, ale bez ních nikam. Keď to daktorý človek má toľko šiat, že nevie, ktoré si má obliecť, a ja rozmýšlam, ako by som môhol k jedným prísť. Ale azdaj do bálu to právo sa skončí. (Počuť klopať.) Voľno!

(Hanka vôjde.)

HANKA: Paní veľkomožná zkazujú službu a posielajú Ím tento list. (Podá mu do ruky.)

VRTKAVÝ: Čia si ty?

HANKA: Slúžim u pána mešťanostu.

VRTKAVÝ (s radosťou): A — to je znamenité! (Otvára list.) Paní Veľkomožná zdravá?

HANKA: Oj zdravá! Hotuje sa práve na bál.

VRTKAVÝ: A slečna?

HANKA: Tá ešte najviac; má veľmi pekné nové šaty.

VRTKAVÝ: Akože vyzerá tá vaša slečna?

HANKA: Hodná veru.

VRTKAVÝ: A mä nespomína?

HANKA: Nevravela nič. (Usmievavo.) Keď Ích hádam ešte ani nevidela.

VRTKAVÝ: Veď hej! Ale sa to dievčatá dozvedajú: kto, čo je jaký, — a takto v dome sa nevadieva? Nenie srditá, zanovitá?

HANKA: To je samá dobrota, ani len tej čeľadi zlého slova nedá, komu sa dostane, budeže mať z nej za ženu.

VRTKAVÝ (vlasy a golier si napráva): Bol by som ja pre ňu? Čo myslíš?

HANKA (so smiechom): Prečo nie! nech sa jej len probujú zaliečať, uvidia potom.

VRTKAVÝ: Čo uvidím?

HANKA: To ja už neviem, či hej, či nie. Ale mladý pán nech odpíšu odpoveď na ten list, lebo mi tak prikázala pani veľkomožná.

VRTKAVÝ: Odpoveď ti kázala doniesť? (Pozerá do listu.) Tu v liste žiadnej smienky o tom niet.

HANKA: Veru tak, nech len napíšu, lebo musím domov ísť.

VRTKAVÝ (k sebe): Čože jej ja mám na tento list odpísať? (Chodí sem tam zamyslený.)

HANKA: Nech len píšu, lebo nemám kedy čakať.

VRTKAVÝ (sadne ku stolíku a pero napráva).

HANKA: Nech že už len napíšu, náhlo mi je.

VRTKAVÝ: Ale veď už len nevrav toľko, veď je to nie tak ľahko, jako sa tebe zdá (začne písať). Nech som dobrý, ja neviem, čo mám odpísať. Zuzka! (Stane hore.) Či jako ti je meno?

HANKA: Hanka.

VRTKAVÝ: No tedy Hanka; povieš pani Veľkomožnej, že skazujem ponížené služby, a že sa porúčam i na ďalej.

HANKA: Ale — keď mä Oni daromne na reči držia; veď Ím povedám, že písomnú odpoveď mi doniesť kázala, nuž tedy nech píšu čokoľvek, aby som šla, veď by mi na ostatok ani veriť nechcela, že som Ím ten lístok oddala, keby som odpoveď naň neprinesla.

VRTKAVÝ: Jaj dievča! mnoho vravíš! Ja bouprisám neviem, čo písať. Nebuď taká dotieravá! Choď domov a tak povedz, ako som ti hovoril.

HANKA: Ale ja neidem prv, kým neodpíšu, čo sa koľko budú so mnou doháňať.

VRTKAVÝ: Nuž tedy povedz tak, že prídem v tom okamžení sám ta.

HANKA: No ja nedbám, tak poviem, nech sa dobre majú.

VRTKAVÝ: Hanka! Počkajže! Dám ti diškreciu.

HANKA: Keď sa Oni ustávajú, mladý pán!

VRTKAVÝ: Veď je to nie žiadno ustávanie (hľadá vo vrecku, nemôže nič naísť). Toto je do zastrelenia, keď ani krajciara nemám. Choď len už!

HANKA: Iba čo mä za blázna držia. (Preč.)

VRTKAVÝ: Počože ja ta pôjdem k paní veľkomožnej, tam ja práce nemám na tento čas žiadnej; idem ja radšej k úradu tú svoju pravotu poduriť. (Preč.)

(Sedliacka chyža, Adam a Pavol neskoršie.)

ADAM: Čo mi je jako nie po vôli tá nárada, preca ju použijem, nebudem sa ženiť, už len žeby v tom dome pohoršenie nebolo, lebo by som sa, už vidím ináče ani neobstál. Pravda síce, ťažko mi to pôjde v tom hospodárstve, lebo dostatočnej pomoci niet a ja už zo dňa na deň vždy vätšmi a vätšmi slabnem a slabnem; keby ten Palko pri tom úrade nebol, tak by ešte len bolo, ale ten mi málo pomoci dáva, a to dievča Marka, to je veru ešte pridrobné. Ej keď tá moja nebohá tak chytro sa pobrala na ten druhý svet, mohla tá veru ešte aj dvacať rokov žiť, keby sa bola šanovala, ale to dňa noci nebolo, žeby nebola dáku prácu pred sebou mala; no gazdinka bola ona znamenitá a dobrá žena, nech jej Bôh dá veselé z mrtvých vstanie!

(Pavol príde.)

PAVOL: Otec! tú poľanu treba nám ísť skosiť, lebo nám ju statky spasú, tam jesto už div narobenej škody.

ADAM: Pravdu máš syn môj! Veď mne to už bolo na ume, neomylne ešte dneská sa vyberiem, a ty mi príď potom, keď ti čas dopustí, pomôcť.

PAVOL: Len čo svoje práce odbudem v kancellarii, nuž prídem.

ADAM: Dobre syn môj. Pavko! Počkajže, dačo ti poviem, vieš čo? Už sa nie moja, ale tvoja vôľa stane, nebudem sa ženiť.

PAVOL: Dobre máte otec, to sa mi páči, hľa od Vás, to je už reč múdra. Veď sa mi i tak budeme opatrovať. Ja som zdravý a mocný, Vy ste ešte tiež pri sile. Marka nám dorastá, zariadime si mi to všetko sami. No to sa mi ozaj páči, že ste sa už na tom, ujednostajnili.

ADAM: Nuž vieš syn môj, i múdri ľudia mi tak radili.

PAVOL: Dobre, dobre!

ADAM: I vieš pre pokoj domáci.

PAVOL: No veď hej! boli by sme sa v dome hrýzli, a tak by všetko naše hospodárstvo na nivoč vyšlo. Nuž otecko viete, ja musím ísť do kancellarie, choďte Vy tú poľanu kosiť, prídem Vám potom pomôcť.

ADAM: Idem veru. Ale keď odchodíš, pošli tam Marku. (Pavol preč.) Nadovšetko je len snášanlivosť, láska a pokoj v dome, sám som už teraz rád, že som sa tak rozhodnul.

(Marka príde.)

MARKA: Otec, čo mä voláte?

ADAM: Dievka moja! sber sa, pôjdeš so mnou; idem poľanu kosiť.

MARKA: (s radosťou): Chvála Pánu Bohu! ale pôjdeme hneď? Ja to tak rada do poľa idem, medzi kvietky, medzi horičky a medzi vtáčky, a vetrík taký milý ľahunký tam zavieva.

ADAM: No, len sa sber, a poď!

(Odídu.)

(Tmavohorský nesúc v ruke knižku zamyslený ide.)

MARKA: (nesie vodu v krčiažku, stretne sa s ním, zľakne sa ho a k zemi sa skloní): Ha! — pekne prosím, pekne prosím. (Spiate rúčky drží.)

TMAVOHORSKÝ (vyražený): Čo je to?

MARKA: Bojím sa, bojím sa!

TMAVOHORSKÝ: Koho?

MARKA: Tebä, tebä!

TMAVOHORSKÝ: Prečo?

MARKA: Vyzeráš veľmi tmavý.

TMAVOHORSKÝ: Neboj sa nič! ja ti neublížim. Ako sa voláš?

MARKA: Marka.

TMAVOHORSKÝ: No Marka, neboj sa nič, ani mak. A čo to máš v tom krčiažku?

MARKA: Vodu.

TMAVOHORSKÝ: Daj sa mi napiť. (Podá mu, on pije a nazpät jej dá krčiažik.) A čo ty tu robíš v hore?

MARKA: Bola som po vodu otcovi, tu neďaleko kosí.

TMAVOHORSKÝ: To je veru pekne; len si sa nemala hľaďže zlaknúť. Či taký strašný vyzerám?

MARKA: Teraz už nie, keď rozprávaš, ale vtedy si veru mrchavý vyzeral. Chceš ešte vody? Dám ti!

TMAVOHORSKÝ (s úsmechom): Ďakujem ti.

MARKA: A odkiaľ si ty?

TMAVOHORSKÝ: Z mesta.

MARKA: A ja som z dediny. Môj otec je sedliak a moja mať už zomrela, a čo to máš za knižku?

TMAVOHORSKÝ: Pozri!

MARKA (položí krčiažik na zem vedľa sebä a vezme tú knižku do ruky): Ja viem tiež troška čítať, veď sú tu pesničky.

TMAVOHORSKÝ: A ľúbiš ty piesne?

MARKA: Ja mnohé nazpamäť viem, a každý deň ich spievam.

TMAVOHORSKÝ: Vyber si z týchto mojich, ak chceš!

MARKA (prevracia karty): Jaj, čo ích tu máš!

TMAVOHORSKÝ: Len si vyber! odpíšem ti ju.

MARKA: Veď ja si vyberiem. (Pokáže pritom do knižky.)

TMAVOHORSKÝ: Chudobná devečka?

MARKA: Tú, tú!

TMAVOHORSKÝ (opre si kus papieru na knižku v ľavej ruke držiacu, a céruzou píše a vraví):

MARKA: Tak tak!

TMAVOHORSKÝ (píše a vraví ďalej):

MARKA: Nič nevynechaj!

TMAVOHORSKÝ (píše a vraví ďalej):

MARKA: A si to ty spravil?

TMAVOHORSKÝ (píše a vraví ďalej):

MARKA: To je naozaj pekná! To je krajšia jako moje.

TMAVOHORSKÝ: Tu máš Marienka. (Podá jej ten papierik.)

MARKA: Pekne ďakujem! (Poskladá si ten papierik a položí si ho za ňádra. Tmavohorský sa zamyslí.) Čo si sa tak zamyslel? vidíš, ja som veselá, a tebe je lepšie, jako mne, lebo ja som sirota a veľmi chudobná a ty vieš pekne mysleť a pekne písať a ja len viem troška písať a troška čítať.

TMAVOHORSKÝ (dojímave, chopí ju za rúčku). Moja dievka! maj sa dobre! (Odíde.)

MARKA (zadivená za ním hľadí, kým zmizne): Jaký je smutný, a nik mu nič neurobil. (Vezme krčiažik a odíde.)

(Kancellaria. Pavol upratuje.)

PAVOL: Už je to pravda, že v kancellarii ja som prvší a poslední, keby som bol tak pri mise, to by nebolo zle; to je zunovaná vec v kancellárii celé dni sedávať, ale aspoň som pánom, každý, čo k súdu príde, blíži sa ko mne s ostýchavosťou a vypytuje sa mä všeličo. Ej ale dneská som mal nad samým dňom mrcha sen, zdalo sa mi, že som videl psov, ktorí sa ruvali, a ja keď som ích rozdúral, schytili mä medzi sebä do klbku, len by sa mi ten sen dnes nevyplnil, lebo nad samým samučičkým dňom sa mi prisnil, až som sa zo spania schytil.

(Právodej vkročí dnu.)

PRÁVODEJ: Pavko, dnes mám vyjednávanie. (Odloží palicu a klobúk.)

PAVOL: Áno, pán Veľkomožný! Už sú tu.

PRÁVODEJ: Pošli ích dnu.

PAVOL (otvorí dvere): Poďte dnu!

(Vrtkavý a Izák vôjdu dnu.)

PRÁVODEJ: Nuž, a ste sa už vyrovnali?

VRTKAVÝ a IZÁK: Nie!

PRÁVODEJ: A prečo nie? Nerobte pletky daromné, vyrovnajte sa!

VRTKAVÝ: Ja prosím vec tú sudcovsky rozhodnúť.

IZÁK: Ja tiež.

PRÁVODEJ: A kdeže sú tie nohavice? veď som ich ešte ani nevidel.

PAVOL: V koši za pecou.

PRÁVODEJ: Sem ích daj, chcem videť, či v skutku sfušované sú, a potrebovať viac sa nedajú.

PAVOL (zdvihne koš vykríkne): Huj, do čerta jazorného. Čo je to? Tak mi jedna myš popri brade fungla, že sa mi až bajúz striasol. (Pozerá do koša.) No bouprisám, už sú zariadené. (K Vrtkavému a Izákovi.) Pozrite! (Tí pozerajú do koša.) Myšacie hniezdo! Nech som dobrý, ste pekné, tie sú všetky posekané, aspoň nebudete mať teraz prečo pravotiť sa; teraz je len otázka: kto za ne zaplatí? (Pyšno.) My veru nie, to jest: ja a pán mešťanosta; lebo ja som nie povinovatý na cudzú bagážiu pozor dávať, a pán mešťanosta hneď vtedy povedal, že odpovednosť na sebä neberie. Tu máte! Teraz si robte s ními čo chcete! (Položí kôš k ním. Vrtkavý a Izák zadivení jeden na druhého hľadia, očakávajúc sudcovský výrok.)

PRÁVODEJ (vážne): Casus nocet domino, To jest, náhodou učinenú škodu vlastník má snášať.

IZÁK: Ja som nie vlastník, ja som krajčír.

VRTKAVÝ: Ani ja som nie vlastník, ja som praktikant.

PAVOL (pyšne): A ja som Pavko, bývalý virkli kaprál. (Bajúzy si skrúti.)

IZÁK (k Vrtkavému): Oni to súkno na tie nohavice kúpili, nasledovne patria Ím ako vlastníkovi.

VRTKAVÝ: Ja som to súkno len na bôrg vzal, a ešte som zaň nezaplatil, nasledovne tie nohavice nepatria mne, ale môjmu veriteľovi, ten je jediný a opravdivý vlastník tých nohavíc.

PAVOL: Tedy choďte k nemu a navráťte mu jich. (Vrtkavý a Izák odídu s košom preč.) Chvála Bohu, že sme sa toho riadu už striasli.

PRÁVODEJ: Ešte tej nesnádzi nenie koniec.

PAVOL: Prečo nie? Čože tí kadektovia od nás majú požadovať? Na dušu, ak ešte raz prídu, ja tých lakťom pomedzi rebrá vyštichám, a tie ích chvastavé hrdlá ím ako husom vykrútim. (Počuť krik.)

PRÁVODEJ: Čuješ, už idú!

PAVOL (ide k dverám): Neslobodno! Hrom a peklo! Čo chcete, vy loptošia! Nazdáte sa, že tu dáka krčma? Že sa pán veľkomožný s vašimi naničhodnými, od myší zozubrovanými pľundramí hádam zapodievať bude? Marš! Kráčať! Lebo na dušu, ak mä nadíde kaprálsky kuráš hneď ste synovia smrti.

PRÁVODEJ: Pusť ich dnu.

(Jonathan, Izák a Vrtkavý vôjdu dnu.)

JONATHAN (s hnevom): Ako je to pán mešťanosta, za také prisluhovanie spravodlivosti poďakujem sa pekne. To by bol nemyslel, že ešte i v kancellárii také šibalstvo sa vykonáva; ako by ja povinovatý bol od myší zostrapkané nohavice nazpak prijať. To je neslýchané klamstvo.

PRÁVODEJ (spurne): Mlč, ty štekáč! Hneď ti krev ochladím.

IZÁK (zdvihne ruku): Tu prisahám, pán mešťanosta, jestli mi pravdu neprisúďa, nech mä čo chce stojí, pôjdem sa požalovať na vyššie miesto; nedopustím túto otázku zamachlovať na žiaden spôsob.

VRTKAVÝ (k Izákovi): Nazdávate sa, že ja neviem, kde je Pešť? Prv som tam ako Vy.

PRÁVODEJ (na stranu): Tieto obludy ešte mä zodpovednosti vystavia, kde sa budem museť na hárkoch ospravedlňovať pre tieto prekliate plundre. Aby som tej nepríjemnosti vyhnul, volím sám zaplatiť tie nohavice. (K Jonathanovi:) Koľko Ím je Vrtkavý podlžen za to súkno na tých nohaviciach?

JONATHAN: Osem zlatých.

PRÁVODEJ (siahne do vrecka): Tu majú; a teraz nech sa pakujú. Pavko! Zapreš ho na štyri a dvacať hodín, nech mu krev ochladne. (Pokáže na Jonathana.)

JONATHAN (srdito): Prečo?

PAVKO (strmo): Marš! Ani slova, jazyk za zubami. (Odvedie ho.)

PRÁVODEJ: Ten grobian nechce vedieť, akú neúctu súdu urobil. A teraz mi skapte z očú. (Vrtkavý a Izák odchodia. Pavko navrátivší sa, zastaví Izáka u dverí, ktorý tie otázne nohavice z koša vezme.)

PAVOL: Počkaj! sem tie nohavice! (Vychytí mu jích z ruky.) Nohavice sú naše, lebo pán mešťanosta za ne zaplatil.

IZÁK: A moja pláca?

PAVOL: Hľadaj si kde chceš!

IZÁK: Toto je pekne.

PAVOL: Či pekne či nepekne, to je tak, inakšie nie.

IZÁK: Kto mi zaplatí od roboty?

PAVOL: Tam ten (pokáže na Vrtkavéhe), čo si ích robiť dal.

VRTKAVÝ: Ja? Ale ích ja mám? Za čo by ja mal platiť?

IZÁK (zúrive): Mňa porazí od jedu! Ja som v stave teraz všetko urobiť, čo mä priam i obesia.

PRÁVODEJ (k Pavlovi): Ta mu šmar tie plundre!

PAVOL: To už neurobím.

PRÁVODEJ: Ja rozkazujem.

PAVOL (odhodlane): A čoby kto! Nohavice nedám, lebo patria nám, keď sme ích zaplatili.

PRÁVODEJ: Chceš, aby Ťa zamknúť dal?

PAVOL: Nie len na zamknutie, ale aj na kanonádu som prihotovený. Nepopustím, kým sa Pavkom volám, na svoju česť vojenskú. (Izák sa lapí do Pavka, sem a ta sa trhajú pre tie nohavice.) Pustíš či nepustíš? Kartáče, bomby a granáty!

VRTKAVÝ: Pavko, nedaj sa! (Lapí Izáka za prse.) Ty naničhodník! Pustíš či nepustíš?

PRÁVODEJ (spurno): Ale ho idete! hrom a peklo! (Zacengá. Pisár vôjde.) Všetkých troch do žalára.

PISÁR: Pakujte! (Odídu s krikom.)

PRÁVODEJ: Toto nenie do vydržania! (Vezme klobúk a palicu a odíde preč.)

(Chyža Právodejova. Illona sama.

ILLONA: Aká som zvedavá, jako tá otázka straniva tých nohavíc vypadne, tak bych ich rada tomu Vrtkavému dožičiť, aby na ten bál môhol ísť.

(Právodej príde.)

PRÁVODEJ: Až mä hlava bolí od tej haravary.

ILLONA: Keď sa ty to hneď nahneváš na všetkom. Akože je s tou pravotou, už je dokončená?

PRÁVODEJ (mrzuto): Mlč!

ILLONA: Tuším si mal dáku protiveň, keď si taký premenený.

PRÁVODEJ: Daj mi pokoj, nepýtaj sa mä!

ILLONA: Ale veď mi už aspoň povedz, kto zaplatil tie nohavice?

PRÁVODEJ: Ja, — keď chceš vedeť!

ILLONA: Čo? Ty? tresne mä, čo ty máš platiť za cudzie nohavice? —

PRÁVODEJ (sadne si): Ale daj mi pokoj, rád som, že mi už skapaly z očú.

ILLONA: Toto som nepočula ešte nikdy taký súd.

PRÁVODEJ: Keď si nepočula, počuješ teraz.

ILLONA: To nepochopujem, žeby bol sudca povinovatý platiť za pravotiacich sa naničhodníkov.

PRÁVODEJ: Tebä do toho nič!

ILLONA: Akože by mä nič nebolo, veď sa mňa tak týka tvôj majetok ako tebä, ktože ti bude gazdovať na takýto spôsob, to volíš složiť úrad, ako máš platiť za dlžníkov sťa sudca.

PRÁVODEJ: Ale jasná strela! nevrav už!

ILLONA (prívetive): Nuž a ten onen, ten čert, ako sa volá, ten Vrtkavý, jakože obstál?

PRÁVODEJ: Ten je v žalári.

ILLONA: Ba kýho beťaha! Nuž prečo?

PRÁVODEJ: Preto!

ILLONA: Akože sa to mohlo stať?

PRÁVODEJ: Tak sa mohlo stať, ako sa stalo.

ILLONA: Povedz že mi, veľmi som zvedavá.

PRÁVODEJ: To verím, že ženy nemajú pokoja, kým všetko nevyzvedia.

ILLONA: A Izák, akože ten? Veď si mi to voňahdy tak žartovne rozprával, a teraz sa sotvá slova môžem dočakať.

PRÁVODEJ: Mohla si tam byť, bola by si videla, a počula, a nezpytuj sa už ďalej!

ILLONA: Toto je neočakávaná prípadnosť; veru si ty Vrtkavý na peknom bále v žalári. Ale, starý, my len vari pôjdeme na ten bál?

PRÁVODEJ: Choď!

ILLONA: A ty nejdeš?

PRÁVODEJ: Môž’ byť, že prídem potom neskoršie, aspoň mi svitne v hlave.

ILLONA: Budeme ťa očakávať! (Odíde.)

PRÁVODEJ (stane, vezme palicu): Prosto do kredenca! (Preč.)

(Ulica. Tmavohorský ide ulicou vedľa žaláru. Na vrchu tohto stavänia drží sa ples.)

TMAVOHORSKÝ: Oj, vy múry, zrutné múry, budoviská starodávne! Osvetlené stojíte, u vrchu hudba a ples a tanec; u spodku temno, vlhké žaláre, štrkot pút, plač a stenanie; u vrchu rozliehajú sa výskoty, výkriky, u spodku zúfania kliatby. Oj, vy staré múry, hluché steny, vy nemí svedkovia všelikej mrzkosti, krivdy a biedy! — Nenávidím vás! — Vy jaskyne otupné, mrežami zakuté, z níchž díva sa stĺpkom vypriahly blesk oka na modrinu neba, a človek obťažený hmyzom, zalamuje rukami v nesmiernom svojom súžení, bedáka, preklínajúc deň narodzenia svojho. — Nenávidím vás! — Vy pekelné dutiny ohyzdných bŕlohov, vy brytké peleše nešťastia, lúpeže a vraždy, v níchžto hnijú od biedy vycievené duše v telách potuchlých, vyrážajúc morový vzduch obločnými dierami, — nenávidím vás! — nenávidím na večné veky! O príroda nevýslovnej krásoty! Jak milá vec je to slnce videť, jak pozdvihujúci, jak božský cit pod modrinou neba slobodne dýchať a slobodu požívať! Sloboda, bytnosť nebeská! Ty slepý! Nechceš slnce videť? Povedz, ako ti je, keď ho nevidíš? Ty otrok, neľúbiš slobodu, netúžiš po nej, nechceš jú mať, preto že ju neznáš? Čo znamená tá slza v tvojom nalomenom oku? Je to len voda, inšie nič? — O sloboda! kto cíti tvoju cenu? Či ten, čo ťa požíva a nenie si toho vedomý, či ten, ktorý ztratenú nazpät dostal. Oj, toho srdce je studené a myseľ jeho chudobná, ktorý ju má a nikdy ju neztratil! Sloboda, osveta! môj zrak, môj živôt, moje všetko! (Ide ďalej a na druhej strane počuť hlas zo žalára: Tmavohorský!) Kto to volá za mnou? Mlč ty temnota! Uráža mä tvôj plač!

VRTKAVÝ (hlasite): Veď som to ja!

TMAVOHORSKÝ (obzre sa): Kto to?

VRTKAVÝ (hlasite): Nepoznáte mä. Pozrite len, kde som. (Ukáže sa v okne.)

TMAVOHORSKÝ: Vy Vrtkavý vo väzení? Čo Vás privedlo ta za nešťastie.

VRTKAVÝ: Nezaslúžený trest.

TMAVOHORSKÝ: Sú nesnádze, ktoré mimovoľne vznikajú a keď nebývajú udusené zavčasu, tiahnu za sebou nekonečné neresti. (Pomaly odíde.)

VRTKAVÝ: Zajiste rozpomínam sa, že som to jednúc počul od Vás, ale neposlúchnul som k svôjmu nešťastiu.

(Hanka ide ulicou popri žalári.)

VRTKAVÝ: (z okna žalára pozerajúci): Kde si bola Hanka?

HANKA: Šaty som nosila ku krajčírovi, čo sa slečnej na bále rozdrapily.

IZÁK (ukáže sa v okne): Veď som ja tu!

HANKA: Veď to nie k ním, to k ženskému krajčírovi. (So smiechom.) Bola by som ani nevedela, že sú tam, keby sa neboli ukázali. (Nazerá ta.) Veď sa mi všetko tak vidí, že je tam aj Pavko. Ha, ha, ha! To sú mi za víťazovia! Veru pekná čeľaď, dobre sa majte!

VRTKAVÝ: Postojže Hanka! Povedzže pani Veľkomožnej, že ju pekne prosím, aby pána poprosila o moje prepuštenie.

HANKA: Z toho je nič!

VRTKAVÝ: Nuž?

HANKA: Hnevá sa.

VRTKAVÝ: Prečo?

HANKA: Preto, že sa boli sľúbili prísť a neprišli.

VRTKAVÝ: Nuž, keď som nestačil, veď si ma mohla vyhovoriť.

HANKA: Ako že som Ích mohla vyhovoriť, keď sa sľúbili prísť.

VRTKAVÝ: No len popros v mojom mene paní Veľkomožnú, aby mä pán dal vypustiť zo žalára.

HANKA: Povedám Ím, z toho je nič.

VRTKAVÝ: Ale prečo nič?

HANKA (významne): Už je po bále! (Odíde.)

VRTKAVÝ: Tak! — to je už inšie! pred bálom mi sľubovala všemožnú pomoc, a teraz po bále nechce nič vedeť o mne. Jasná strela! keď mňa to každý čert len použiť chce!

(Hostinec. Pavko, Vrtkavý a Izák sedia pri stole a pijú. Pavko má nohavice cez plecia zahodené.)

PAVKO: Povedám Vám, len mne máte čo ďakovať, že nás už vypustili zo žalára, lebo môj pán mňa veľmi rád má, a bezo mňa nemôže byť ani v kancellarii.

VRTKAVÝ: Ja som len rád, že je už skončená tá pravota.

IZÁK: Oni veru môžu byť radi, lebo skrze ňu nič nestratili.

PAVKO: Ani jeden z nás nemal pri nej škodu, my sme všetci len vyhrali skrze ňu. Tieto (poukáže na nohavice) skrze pána mešťanostu zaplatené nohavice, jako sme sa už medzi sebou dohovorili, budú moje. Oni Izák svoju plácu od roboty tých nohavíc dostanú odo mňa. Iba neborák môj pán do škody upadnúl; nech ho za to Pán Bôh živí, že je statočný chlap! (Zodvihnú poháre a pripijú.)

VRTKAVÝ (vezme papierik z tobolky a značí si): To si musím naznačiť.

PAVKO: Čo takého?

VRTKAVÝ: A Vy si tiež zachovajte tú pravdu, že z maličkých nesnádz, ak sa zavčasu neudusia, mnohé neresti povstávajú.

PAVKO: Ale aj to si zachovajte, že žiadno zlé nenie tak plané, aby nemalo dačo dobrého, ku príkladu teraz po tej haravare to dobrého máme, že sa môžeme za darmo napiť; lebo tie nohavice, keď sa aj krajčír vyplatí, preca viacej stoja, jako vypijeme.

VRTKAVÝ: Počkajteže, ja to takto rozumiem. Tá pravota slúži nám k tomu poučeniu, aby sme sa nepravotili pre pletky.

(Predošlí a Posol s kepeňom.)

POSOL: Tu je kepeň.

VRTKAVÝ (zaradovaný priskočí k nemu): Môj kepeň tu? O, neočakávané šťastie v nešťastí! Sem s nim! (Vezme ho do ruky a rozostretý obzerá; kepeň je celkom zašpinený.) O, jasná strela! Veď nenie ani do poznania! skazený, shumplovaný, zašpinený všetek! Kýho diabla porobil s ním hostinský? Veď je to škandál!

POSOL: Odkazuje, žeby mu nemali za zle, lebo že ho to zoštrapaciroval jeho opitý paholok, bez jeho vedomia.

VRTKAVÝ (Namrzený sem tam ho prevracia a obzerá): Celkom, celkom je zdrlančený! Ja ho nemôžem viac potrebovať.

POSOL: Prosím za svoje ustávanie; dva úplné týždne som chodil, kým som ho vynašiel. Na každý deň rátam si 40 kr. za ustávanie, čo činí dohromady 5 zl. a 60 kr.

VRTKAVÝ (nahnevaný): Čo? 5 zl. 60 kr.! Ja nedám zaň ani len krajciar! Taký shumplovaný, zamastený koberec ja viac nebudem nosiť! Ber si ho za svoje ustávanie! (Hodí ho Poslovi.)

POSOL: Načože mi je, ja ho nechcem, ja chcem len peniaze!

PAVOL (vkročí medzi nich): Počkajteže páni moji! Keď ten kepeň nik nechce, vezmem si ho ja.

POSOL: A kto mi zaplatí za ustávanie?

PAVOL: Ja!

POSOL: A kedyže mi zaplatíte?

PAVOL (vezme kepeň a prehodí si ho cez plecia): Netráp sa nič! Zaplatím, keď budem mať.

POSOL: A kedyže budete mať?

PAVOL: Vtedy, keď ti budem platiť.

POSOL: To je nejisté!

PAVOL: Všetko je nejisté na svete! Kto mi ručí za to, že mi zlodej neukradne tento kepeň do zajtraška, alebo oheň nespáli? Nuž vidíš, a ty už teraz chceš mať hotové peniaze.

POSOL: Ale potom, ako vravíte, keď budete mať, akby ste zaplatiť nechceli?

PAVOL: Načože je súd? Môžete mä pravotiť.

IZÁK: Ja nič nechcem mať viac so súdom, ja si len žiadam svoju plácu od roboty nohavíc, a to hneď! Ja viem už, čo je právo.

VRTKAVÝ: A ja bohdaj by som bol ani nechyroval o ňom.

POSOL: Alebo, jako vravíte, potom, keď budete mať, akby ste na miesto toho mali, nemali?

PAVOL: Hia! Kde nič tam nič, tam ani sám Pán Boh nežiada.

POSOL: No veru by ja pekne obstál u Vás so svojou plácou.

IZÁK: Na také Vaše sľuby sa my spoľahnúť nemôžeme na žiaden spôsob, lebo tie nám nepojisťujú naše požiadavky.

PAVOL: Nuž, dajte sa intabullovať!

IZÁK: Načo? na Váš majetok?

PAVOL: Ja majetku nemám.

IZÁK: Nuž tedy načo že sa máme intabullovať?

PAVOL: Na môj život.

POSOL: Neviem, či do zajtra dožijete.

PAVOL: Nuž vidíte, len ja mám jednako pravdu, že nič niet istého na svete; do zajtraška môžem umreť, ako vravíš, a už hneď teraz pýtaš peniaze. (Za chvíľku rozvažuje a potom strmo:) Ja Vám na ostatok len to, a to síce doprosta poviem, že (k Izákovi) keď sa toľko o tú plácu uchádzate, že som nie povinovatý platiť, lebo ja som Vám nohavice nedal robiť, hodnotu týchže nohavíc zaplatil môj pán, ten ích potom už zaplatené daroval mne jako svôjmu nástupcovi, a ja ích teraz držím právom vlastnosti, nuž tak! (Mrzuto kepeň nadvihne.)

IZÁK: A moja pláca od ušitia?

PAVOL: Tá prestáva sama od sebä, lebo tie nohavice nie sú ušité, ale sú od myší zosekané, tedy sa nemá čo platiť od ušitia a tak prestáva Vaša pláca. Ak Vy máte nejaké požadovanie v tomto ohľade, musíte si to pohľadávať od nikoho iného, jako od myší.

IZÁK: Mňa do myší nič! Myši nebudú nosiť nohavice; ja si len od toho pýtam plácu, kto ích bude nosiť.

PAVOL: A keď ích ja nosiť nebudem, ale predám, čo potom?

IZÁK (škrabe sa za uchom): Mňa porazí!

PAVOL: Už vidím, že som sa prenáhlil, keď som Vám prisľúbil plácu od ušitia tých nohavíc, lebo teraz už dokonale sám nahliadam, aj každý to uznať musí, že som Vám ja nie povinovatý platiť od ušitia tých nohavíc, ja som Vám tedy nič nie dlžen, a so mnou ste kvitt. — Dajte si tedy pokoj so svojou plácou, lebo ľahko môžete ešte raz ta prísť, kde ste boli.

IZÁK: Kde môžem prísť?

PAVOL: Do žalára.

IZÁK: Na jaký spôsob?

PAVOL: Na taký spôsob, že ak si Vy požadovať budete svoju plácu, tú nie Vy, ale iba súd môže ujednostajniť, a síce v tom ohľade, koľko má byť, keď sú nohavice zosekané. — Toby muselo preto vzniknúť zase nové právo, a Vy by ste mohli jako človek neústupný, zase ta prísť, kde ste boli, to jest do žalára. Nenie pravda?

IZÁK (Škrabe sa za uchom): No toto sa mi ešte nikdy nestalo!

PAVOL (k poslovi): A teba čo sa týka, to jest za ustávanie, zaplatím ti ja svojím časom, a jestli bych nezaplatil, môžeš mä pohľadávať cestou práva. Ale to ti vidíš neradím, lebo prídeš iba do škody, tak prišiel do škody Vrtkavý, môhol svôj kepeň mať; tak prišiel do škody Izák, nemá mu kto zaplatiť od nohavíc; tak prišiel do škody i sám pán mešťanosta, ktorý neslušne nohavice zaplatil; tak som prišiel i ja o svoju statočnosť lebo mä dali pre ne do žalára. Ak chceš tedy vstúpiť do nášho kamarátstva, to jest do škody upadnúť a o statočnosť prísť, — pravoť sa!

POSOL: Nechcem také kamarátstvo.

PAVOL: Nuž vidíš, ako je to.

POSOL: Tedy mi kepeň dajte, keď mi zaplatiť nechcete.

PAVOL: Kepeň chceš mať? Už vidím, že si sprostý! Veď nech ty ten kepeň máš, nie si istý so svojím životom.

POSOL: Nuž prečo? Vari sú čary v ňom?

PAVOL: Čary jako čary, ale —

VRTKAVÝ: Kepeň je jeho, treba mu ho dať.

PAVOL: Zabije ťa ten sluha, čo ho nosil. Čo sa nazdávaš, že ten gazda neztiahol z nájmu tomu sluhovi, ktorý tento kepeň zdrlančil?

POSOL: Mňa do toho nič.

PAVOL: No len no, uvidíš.

POSOL: Čo uvidím?

PAVOL: Že ťa zbije; a ak ťa aj nezbije, to bude len tvoje šťastie, lebo to sa ti zaprisahám, že ty ten kepeň dlho nosiť nebudeš.

POSOL: Nuž?

PAVOL: Aknáhle ťa vidí v ňom, vezme ti ho, — lebo on si bude osobovať právo k nemu, prečo preto, že mu gazda preň z nájmu ztiahol. Rozumieš už teraz, čo ti vravím? (Posol sa škrabe za uchom.) Pre tebä je o mnoho múdrejšie, výhľady mať na to, že sa ti dakedy za ustávanie zaplatí, akoby ti mal ten paholok kepeň vziať, a nikdy nič zaň nedať, najviac, ako som už povedal, akby ti ho na chrbte vyprášil.

POSOL: No takto darmo sa ustávať! Či mi to bolo treba?

PAVOL (uradovaný na stranu): Ale som ích po advokátsky poskrúcal. Nohavice moje, kepeň môj, a nestoja mä ani groša, čo rozum to groš. (Pokáže prstom na čelo.) Tedy jako som Vám povedal, buďte na pokoji, a bude všetkým pletkám koniec. Huj! ale mi je teplo! takáto škriepka ozaj doženie až do potu. (Utiera si čelo a položí nohavice s kepeňom na lavičku, zoblečie svoj kabát a položí ho na vrch.) Ale, žeby mi tieto šaty dakto neuchytil, idem tento kabát k ním priviazať. (Dovedna sviaže a nechá tam ležať.) Človek musí byť opatrný.

(Predošlí. Adam dovedie Puffa s kasňou na chrbte.)

ADAM: Tu vediem zlodeja, lapil som ho na poli krížom utekavšieho.

PAVOL: Aha! Tu si vtáčik. Budeš mať so mnou prácu, v hrsti ťa držím, neujdeš mi tak ľahko, a vieš — kto som ja?

PUFF: Vyzerajú po vojensky.

PAVOL: To veru verím, veď je Talianska nie za pecou. A dľa hodnosti?

PUFF: Frajter.

PAVOL: O! Vidno, že si trup! (Bajúzy si vykrúca.) Bývalý virkli kaprál, a teraz tretí mešťanosta!

IZÁK (k Vrtkavému): Ale vskutku až na mešťanostvo vyšiel?

VRTKAVÝ (mrzuto): Ale nech mi dajú pokoj! (Složí ruky.) Môj kepeň, môj kepeň!

PAVOL (k Puffovi): A čo si to pokradnul?

PUFF: Ja som nič nepokradnul.

PAVOL: Veď to tak zlodeji hovorievajú; len že im nik neverí, kebys bol nekradnul, nelapili by ťa.

PUFF: Pôjdem sa požalovať k vrchnosti, túto neúctu nenechám tak! mňa takto bez všetkej príčiny zhabať!

PAVOL: No, darmo je, musí byť dačo vo veci, keď si nešiel pravou cestou, bez príčiny sa ani list na strome nepohne. Kto ide stranou, a nie pravou cestou, kade statoční ľudia chodia, a pritom ešte uteká, ten musel dačo pokváriť.

ADAM: Ale hej! Veď vari poznám takých svetárov, veď mu ani z očú dobré nevyzerá.

PUFF: Čo Vás do mojich očú, jaké mám, takými hľadím.

ADAM: Veď to viem, len že i tam hľadíte, kde nemáte, aby ste mohli dačo ušklbnúť. Viete! dajte pár groší, a bude koniec veci! Potom môžete ísť, kam sa Vám páči.

PUFF: Ach! Veru ja nedám; nuž začo, prečo?

IZÁK (k Vrtkavému): Čo myslia, či ten človek vskutku kradnul?

VRTKAVÝ (nevšíma): Môj kepeň, môj kepeň!

ADAM: Za to, že ste strán cesty bežali, museli ste jednak len dačo ukradnúť.

PAVOL: Ale hej! Veď to každý človek musí uznať.

PUFF: Takýchto ľudí som jakživ nevidel; takto bez príčiny na mne sa volkať.

ADAM: Pôjdete pred vrchnosť! Veď Vás tam naučia.

PAVOL: Ukáž pas! aby som videl, či je tvoja osoba dobre opísaná.

PUFF (preľaknutý): Čo, pas?

(Tmavohorský vkročí dnu, bežným zrakom pozre po prítomných, u Puffa sa pozastaviac.)

PUFF (v strachu zticha): Au vej! To je ten, čo mä v tej krčme tak kuriozne opísal! Kapem od strachu.

IZÁK (k Vrtkavému): Nevedia, prečo tamten (na Puffa pokáže) taký preľaknutý stojí.

VRTKAVÝ (mrzuto): Ale nech mi dajú pokoj! (Ruky složí.) Môj kepeň, môj kepeň! —

PUFF (na stranu): Ach! čo to len bude so mnou, ak preukáže ten opis osoby mojej?

VRTKAVÝ (milo sa Tmavohorskému zblíži): Veľmi mä teší, že mám to šťastie Vás tu tak nenaďále videť, veľmi som Vám povďačný za Vaše poučenie.

TMAVOHORSKÝ: Barsby ste boli nemali príčiny mi ďakovať! Boli ste tuším v žalári?

VRTKAVÝ: K svojej škode, avšak aj k svôjmu poučeniu. Ešte raz Vám ďakujem!

TMAVHORSKÝ (podá mu ruku): Za málo, priateľko!

ADAM (k Tmavohorskému): Pán môj radostný! Ja Vám ďakujem tiež, a sice za tú dobrú radu, čo ste mi dali, žeby som sa neženil. Pozrite len! akého mám syna! toto je ten (pokazuje na Pavka), čo som sa bol naň u Vás požalovať.

TMAVHORSKÝ (milo naň hľadiac): Ozaj?

ADAM: To je môj syn! hej! Bol aj v Talianskej virkli kaprál a teraz tretí mešťanosta!

TMAVOHORSKÝ (usmiato): No, to je ozaj pekná vec.

ADAM (k Pavkovi): Pavko! boskaj tomuto pánovi ruku.

PAVOL: Začo?

ADAM: Tomu máš čo ďakovať, že som sa neoženil, ten mi tú radu dal; máte syna, máte dcéru, netreba Vám ženy, tí Vám budú na pomoci.

PAVOL: Dobre urobil, keď Vám tak povedal. Ale viete otec, vojaci ruky neboskávajú.

PUFF (k sebe): Čo mám robiť? či sa k nemu prihovoriť, a odpýtať ho, aby mi odpustil, — nezdá sa byť planým človekom; idem, lebo môže mi to dobre vypadnúť. (Zblíži sa k Tmavohorskému.) Nech odpustia, že som Im neúctu urobil, nebolo to tak zle myslené, jako vypadlo.

TMAVOHORSKÝ (s úsmechom): Ja som Vám dlžen neostal,— a čo som povedal, to sa stalo jedine k Vášmu poučeniu, aby ste vedeli, jako máte budúce s ľuďmi zaobchodiť.

PUFF: Nech tu skapem, akby som mal byť kedy takým grobianom.

TMAVOHORSKÝ: No nechajte už tak, teraz je už všetko dobre!

PUFF: Ach! ťažky dobre! So mnou je nechýrne.

TMAVOHORSKÝ: Nuž?

PUFF: Títo ľudia mä tu stavili, podozrievajú mä z krádeže preto, že som nie pravou, ale strannou cestou šiel.

ADAM: Poľom bežal. A kto poľom beží, ten nemusí mať všetky svoje veci v poriadku.

PUFF (k Tmavohorskému): Vidia, ja Im pravdu poviem, tak som sa naľakal vtedy v tej krčme, keď mä to tak prísne opisovali, že som sa vskutku nazdal, vyrozumejúc, že Oni úradníkom sú, že budem prenasledovaný a lapený, preto som taký naľakaný strán cesty sa uchýlil, ale ja som nič neukradnul.

ADAM: Čo sa ten ako vyhovárať bude, už ten pokváriť musel, to je daromná hodina.

TMAVOHORSKÝ: Tohoto človeka (pokáže na Puffa) znám, prepustite ho, nech ide svojou cestou.

PUFF (sa poobzerá, ztícha, stranne:) Keď mä už tak za zlodeja držia, nech mä bez príčiny nepotvárajú. (Schytí ten batoh z lavičky.) Poď ty so mnou! (Vykradne sa von.)

PAVOL: Bol na dobrom trhu, ja by toho bol inakšie poskrúcal. (Marka pribehne.)

MARKA: Pavko, Pavko! Jako ťa už dávno hľadám, čo toľké časy tu robíš? (Zazre Tmavohorského, k nemu:) A si ty tiež tu?

ADAM (strmo): Dievča! Jako to vravíš! a nevieš pekne povedať Vy? Nikdy si nechce zachovať, tá obluda, a už som ju viackráť preto napomínal, len tyká a tyká hockomu.

MARKA (boská ruku Tmavohorskému): Ďakujem ti za pesničku.

PAVOL (pyšne): To je moja sestra!

TMAVOHIRSKÝ (jemne): Ozaj podarené dieťa!

MARKA (k Pavkovi): Pavol! Počula som, že máš pekné nohavice.

IZÁK: Ale nezaplatené!

POSOL: Veru nie!

PAVOL (k Izákovi): Oni nech mlčia, (k poslovi) a ty čuš!

IZÁK: Nebudem mlčať.

POSOL: Ani ja čušať.

IZÁK: Ja si žiadam plácu od ušitia nohavíc.

POSOL: A ja si žiadam plácu za ustávanie.

MARKA (k Pavlovi): Nuž si ich nezaplatil?

PAVOL: Ale odkiaľ, sestra moja! Veď vieš, že mne devätnásť groší do zlatého vždy chybuje.

MARKA (pokorne k Tmavohorskému): Buď tak láskavý! Pomôž môjmu bratinkovi, zaplať zaň, nemá peňazí, veľmi je chudobný.

PAVOL: I to dobre, lebo ak toto takto ešte ďalej pôjde, to tým nerestiam konca kraja nebude, a vždy viac a viac ích pribudne; ja som sa nazdal, že keď nohavice už zaplatené sú, koniec bude všetkému, a ono ti tuto čím ďalej, tým viac protivne ešte. Najlepšie by veru bolo, keby sa teraz, kým je ešte možné, tieto nesváry udusily.

TMAVOHORSKÝ: Sú nesnádze, ktoré mimovolne vznikajú, a keď zavčasu udusené nebývajú, nekonečné neresti za sebou tiahnu.

MARKA (k Tmavohorskému): Zaplať zaň! veď ti on to odrobí. (Boská mu ruku.)

TMAVOHORSKÝ (briadku jej nadvihne a do očú milo pozerá): Dievča! ktoby ti k vôli neurobil? Tu máte plácu od ušitia nohavíc, aj za ustávanie! (Dá Izákovi a Poslovi peniaze.)

PAVOL (radostne): No, toto sa mi ozaj páči!

VRTKAVÝ: Iba ja nemám žiadnej náhrady.

PAVOL: Oni majú na miesto náhrady naučenie hodnejšie od zlata.

VRTKAVÝ: Ja som nešťastný.

TMAVOHORSKÝ: Šťastný, ktorý nie z vlastného, ale z cudzého nešťastia zmudrieva!

PAVOL: Alebo po nášsky: Dobrá rada stojí groš. (Obozre sa, chce si batoh vziať.) Kde sú moje nohavice? (Všetci nahlas zasmejú sa.) Tisíc striel jazorných! Kde sú moje nohavice? môj kepeň, môj kabát? (Všetci hlasite sa smejú.)

TMAVOHORSKÝ: Úžerný lakomec prichádza o svoju vlastnú vec. (Všetci hlasite smejú sa Pavlovi do tvári, — ten rozpajedený stojí.)

(Opona spadne.)