ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Kancellária, Právodej. Pisár sedí pri stolíku a pero si napráva.)

PRÁVODEJ: Dnes tuším máme vyjednávanie.

PISÁR: Tých zapretých cigáňov by bolo treba vypočuť.

PRÁVODEJ: Už sa ja Vám mám s tou háveďou; jednoho jedinkého dňa nieto, žeby som nemal ustávania s tými tulákmi. Keby som bol kráľom, vykoreniť bych dal tento hyd lúpežnícky, ktorý sa tak poneviera po svete bez práce a cieľu a tak je nebezpečný majetku. (Zacengá.) Pavol!

PAVOL (vojde dnu): Čo rozkážete?

PRÁVODEJ: Dovedieš tú sberbu cigánsku. (Pavol preč.) A či ích je mnoho?

PISÁR: Cigáň s cigáňkou.

PRÁVODEJ: Keby to dáky spôsob bol, tých ľudí k remeslám a rolníctvu priviesť, ale všetky dosavádne pokusy boly daromné; len je to preca pravda, čo je z mačky, myši loví. (Pavol dovedie Fera a Ruženu a stane si k dverom.)

PISÁR: Sem ďalej!

PRÁVODEJ: Toto je tá čelaď! (K Ferovi.) Ako sa voláš?

FERO: Fero, pán Excellenc!

PRÁVODEJ: Tento sa nazdá, že má s majestátmi prácu. A priezvisko?

FERO: Fufnavý.

RUŽENA: To ho len tak prezívajú, pán náš vysokomyselný.

PRÁVODEJ: Čoby ja bol váš! Nenávidím vás ako smrť.

RUŽENA: Na Krivosúde volajú ho Facúňom.

PRÁVODEJ (k pisárovi): Nech píšu! (K Ferovi): Odkiaľ si?

FERO: Z Krivosúdu.

PRÁVODEJ: Tam si sa narodil?

FERO: Ach nie! To len čo som tam koval v kolibe za dva týdne klince.

PRÁVODEJ: Ja chcem vedeť, kde si sa narodil.

FERO: Kdeže bych sa inde, jako na zemi.

PRÁVODEJ. Trup! Ako to hovoríš?

FERO: Nuž vari na nebi? O tom nič neviem.

PRÁVODEJ: Odpovedaj, ako svedčí, ináčej dostaneš dvanásť palíc.

FERO: Zachovaj Pán Bôh! (Prežehnáva sa.)

PRÁVODEJ: Kde máš terajšie bývanie?

FERO: Doma.

PRÁVODEJ. Kde je to?

FERO: U nás! Teraz som na nešťastie u pána Excellenciáša v kancellárii.

PRÁVODEJ (k pisárovi): Nech píšu: Tulák stáleho bývania nemajúci. (K Ferovi): Koľko rokov počituješ?

FERO: Ja nepočitujem.

PRÁVODEJ: Nuž?

FERO: Kdeby som bol peniaze vzal.

PRÁVODEJ (k pisárovi): Nech píšu: Osemnásť. (K Ferovi.) Náboženstva?

FERO: Nie!

PRÁVODEJ: A kto ti dáva jesť?

FERO: Ktožeby mi dával, nuž nik.

PRÁVODEJ: Pravda, lebo kradneš, ako dravý vták.

FERO: A čože mám robiť?

PRÁVODEJ: Pracovať, ty naničhodník kadejaký! Tedy povedz mi už raz, či si kresťan, či pohan, či žid, či čo?

FERO: Ja som cigáň sirota.

PRÁVODEJ: Keby si stál na štyroch nohách, držal bych ťa za osla. Ženatý si?

FERO: Len tak na vieru žijem.

RUŽENA: A neverný je.

FERO: A kto je verný? Vari ty?

RUŽENA (kašle).

FERO: Vidíš, kto kašle, cigáni.

PRÁVODEJ: Chápe svoje remeslo. Bol si už trestaný?

FERO: Bol, ale nevinne.

PRÁVODEJ: Koľko razy?

FERO: Raz, že som cez ulicu bežal; druhý raz preto, že som tam stál, kde kradli; tretí raz preto, že som mal pero za klobúkom z ukradnutého kohúta, a štvrtý raz, že som nechcel povedať, že som ukradnul; piaty raz mä preto ubili, že som sa bol zaľúbil do tejto mojej frajerky.

RUŽENA: To sa Vám boli pre mňa bili, že son pekná. (Počuť klopať na dvere. Pavol výnde von.)

PRÁVODEJ: Vieš prečo si pred súd dovedený?

FERO: Pre jednu hus.

PRÁVODEJ: Musíš čistú pravdu hovoriť.

FERO: Takú pravdu budem hovoriť ako to slnce, a budem prisahať kolenačky na nabitej puške. (Pavol vôjde dnu.)

PRÁVODEJ (k Pavlovi): Čo to tam von?

PAVOL: Dvaja prišli žalovať pre jakési nohavice; povedal som ím, aby neskoršie prišli, lebo že teraz pán právo robí.

PRÁVODEJ (k Ferovi): Tedy rozpovedz ako sa to stalo.

FERO: Ja som šiel s touto mojou frajerkou, ktorá tu stojí, po záhumní, len mi tam v ústrety prišla jedna hus s maličkými húsaty a chcela mä uhryznúť, ja som sa veľmi zľaknul, lebo ja som už od perepúti veľmi bojazlivý, — v tom strachu lapil som ju za hrdlo a zahrdúsil som ju, a potom som podal takú zahrdúsenú svojej frajerke.

PRÁVODEJ (k Ružene): Či je tak?

RUŽENA: Tak, ale ja som ju nechcela vziať, ale mä zlý k tomu naviedol.

PRÁVODEJ: Aký zlý?

FERO: Ona rozumí pán Excellenc, čerta, že je ten príčina.

PRÁVODEJ: A kde je ten čert?

FERO: Jaj! ten sa Vám v kancellarii nedá videť, lebo sa zaprisahal, že nikdy nič nechce mať s derešom.

PRÁVODEJ: Dostaneš dvanásť palíc, a tvoja frajerka dvanásť prutov. Či si s tým výrokom spokojný, či ho chceš odvolať do Prešporku?

FERO: Ja s Prešporkom nechcem palce ťahať.

PRÁVODEJ: Tedy si s ním spokojný?

FERO: Pristal bych i na menej.

PRÁVODEJ: To verím! nech dakto pochybuje tom, že cigáň nemá vtipu. — Pavol!

PAVOL: Rozkážte!

PRÁVODEJ: Týchto dvoch zavedieš k lekárovi, nech ích ohliadne a svedectvo o tom vydá, či môžu vytrpeť nasúdený trest bez úblíženia na zdraví?

FERO: Pán náš vysokomyslný! tých dvanásť prutov prejímam ja na sebä, ktoré má táto moja frajerka dostať; lebo viete, ona Vám je veľmi chúlostivá, — nevydrží.

PRÁVODEJ (usmievavo): Ozaj? povďačný milenec!

FERO: Nevydrží, nevydrží, veľmi je chúlostivá. (Ružena si zakryje tvár dlaňou.) Vidíte, už plače, to sa jej vonkoncom nepáči.

PRÁVODEJ: Ten kto zavinil, musí podstúpiť trest sám; to sa nedá jako batoh z chrbta na chrbát preložiť. A teraz pakujte sa! Ak ťa ešte raz sem dovedú, dám ťa obesiť na šibenicu.

FERO: Každý vršek obchodím, na ktorom šibenice stoja, aj každý lieskovec, z ktorého palice rezané bývajú. (Pavol ích odvedie.)

(Právodej, Pisár, Vrtkavý a Izák, ktorý na rameni nohavice drží, vôjdu dnu.)

VRTKAVÝ: Služobník ponížený.

PRÁVODEJ: Čože je?

VRTKAVÝ: Pán mešťanosta, ja mám žalobu proti tomuto tuto. (Poukáže na Izáka.)

IZÁK: Čo proti tomuto tuto? — ja som krajčírsky majster, Oni sú praktikant.

PRÁVODEJ: Ticho! tu je nie krčma!

VRTKAVÝ: Prosím! tento krajčír tu spravil mi jedny nohavice, alebo lepšie zfušoval mi ích. Ja som mu to dokázal a on to aj uznal.

IZÁK: To je nepravda.

PRÁVODEJ: Pst!

VRTKAVÝ: Po dlhotrvanlivej škriepke konečne na tom sme sa usniesli, že sa zaviazal on tie nohavice dľa mojej žiadosti prerobiť a mňa tak uspokojiť.

IZÁK: Ale som Ím aj hneď výslovne povedal, že síce tie nohavice dľa Ích žiadosti prerobím, ale vonkoncom za to neručím, či sa Ím potom budú páčiť, lebo nie; a že mi Oni potom moju plácu od roboty zaplatia, aniž povinovatý budem takové nohavice nazpak prijať.

VRTKAVÝ: A prečo ste tie nohavice dľa mojej žiadosti neprerobili?

IZÁK: Veď som ich prerobil tak ako žiadali.

VRTKAVÝ: Nech mu neveria pán mešťanosta! to je nepravda. On ich už teraz tak zfušoval, čo sa nedajú viac ani potrebovať.

IZÁK: Pán Veľkomožný! Tento pán tu, to je kuriózny pán, ani nemá sebe rovného v tom širokom svete. Nič mu nie po vôli a taký je nestály v svojich úmysloch, ako čas v Apríli. Hneď sa mu páči, hneď nepáči, hneď povie tie nohavice sú priestranné, hneď povie tie nohavice sú úzke, hneď toto a iné a kto vie, čo všetko. Ja som majster, ktorý sa vyučil svoje remeslo vo Viedni.

VRTKAVÝ: Ani nikdy Viedeň nevidel.

IZÁK: Zo svôjho Wanderbuchu dokážem.

PRÁVODEJ: To nepatrí k veci. (K Vrtkavému.) V čom tedy Ích žaloba záleží?

VRTKAVÝ: Ja vonkoncom tie nohavice nechcem, lebo sú nie spravené dľa mojej žiadosti a jeho sľubu.

IZÁK: A ja takže tiež vonkoncom tie nohavice nechcem, lebo ja som sa nezaviazal na to, aby ích podržal, ale spravil. Ja som ích spravil a teraz si pýtam zaslúženú plácu od ních.

VRTKAVÝ: Ja Vám od ních nezaplatím prv, kým mi nedokážete, že sú spravené dľa mojej žiadosti.

IZÁK: Ako to možno dokázať? Ích povinnosťou je, dokázať to, že nie sú dľa predpisu spravené.

VRTKAVÝ: Čo? A čo ja viem, čo Vy máte za predpisy?

IZÁK: A čo ja viem, čo Oni majú za žiadosti?

VRTKAVÝ: Veď som Vám ja výslovne povedal svoje žiadosti hneď vtedy tam v tej krčme.

IZÁK: Tam v tej krčme mi povedali, aby som tie nohavice spravil dľa Ích žiadosti; to som aj urobil, a teraz sú povinnovatý takové prijať, a mne od nich zaplatiť za robotu.

PRÁVODEJ: To je kuriózna otázka. Kto to môže určiť: či sú tie nohavice spravené dľa žiadosti a či dľa predpisu. Samé neurčité pochopy. Jako sa to bude rozberať: čo je žiadosť, a dľa ktorej žiadosti maly byť spravené tie nohavice; potom: čo je predpis, a či dľa predpisu a dľa ktorého tie nohavice skutočne ušité sú? To zavedie do takého zmätku pochopov, kde ani ja, ani Vy očakávať nemáte, aby ste sa kedy odtiaľ vyslobodili so zdravým rozumom. Z príčiny tej Vám odporúčam priateľské vyrovnanie; bo ináče otázka táto na právnej ceste bude nesnádza k rozhodnutiu, a zapríčiní nekonečné neresti. Tedy vyrovnajte sa, to je najmúdrejšie.

VRTKAVÝ: Ja, žiadnej príčiny nenachodím, pre ktorú by som sa priateľsky vyrovnať mal; lebo priateľské usnesenie vždy je len so škodou spojené a ja sa necítim byť zaviazaným k žiadnej vynáhrade.

IZÁK: Ja to isté povedám.

PRÁVODEJ: To je fatálna história! Rozvážte si tú vec náležite a vedzte, že je nejistý jej výsledok.

VRTKAVÝ: Ja som to už všetko dokonále rozvážil.

IZÁK: Ja zo svojej strany tiež.

PRÁVODEJ: Ale to nemožno rozhodnúť.

VRTKAVÝ: Ako by to bolo? Veď je zákon na to!

PRÁVODEJ: Nech mlčia! Čo majú tláchať do sveta. Keď sú taký múdry, nech mi preukážu ten zákon, dľa ktorého by táto otázka rozhodnutá byť mohla?

VRTKAVÝ: Pane mešťanosta, na ostatok nemusia brať do povahy ani zákon, môžu len tak vedľa pravdy rozhodnúť.

PRÁVODEJ: A ktorýže z Vás tú pravdu má?

VRTKAVÝ: Ja.

IZÁK: Nie ten, ale ja, pán mešťanosta.

PRÁVODEJ: Tedy oba máte pravdu. (Na stranu.) Musím ja týchto škriepnikov zastaviť. (Ostro.) Nuž teda, keď oba pravdu máte, prečo sa škriepite, ha? (Škriepnici sú v rozpaku.) Ešte raz sa Vás zpytujem, keď oba pravdu máte, na čo sa škriepite? Čo? Vidíte jakí ste Vy blázni! Tedy dajte všetkému pokoj a choďte domov!

VRTKAVÝ: Nuž, prosím, čo že sa stane s tými nohavicami?

PRÁVODEJ: Čože zase začínajú? Už som Ím povedal, pri tom nech ostane.

IZÁK: Že Oni (k Vrtkavému) od roboty tých nohavíc mne zaplatiť povinnovatý sú.

VRTKAVÝ: Nie tak! Ale že Vy povinovatý ste za ne zaplatiť, poneváč ste tie nohavice zfušovali.

IZÁK: To sa mi vonkoncom nemôže do hlavy zmestiť.

VRTKAVÝ: Ani mne.

PRÁVODEJ (po strane): Prekliata história! Keby som môhol túto otázku na dajaký spôsob rozhodnúť na ceste trestoprávnej. Ale nemožno, lebo nieto žiadnych podozrelých okolností nejakého trestu hodného účinku. (Sem a tam sa prejde rozvažujúc.) Tedy viete čo? Ponechám Vám ešte času, azdaj sa po náležitom uvážení a uloženom ochladnutí krve na priateľské vyrovnanie nahovoríte.

VRTKAVÝ: Z toho nebude nič.

IZÁK: U mňa takže.

PRÁVODEJ: Tedy Vám určím istý deň k vyjednávaniu, ktorý Vám časom svojim na vedomie dám, teraz ale mnohými prácami zaneprázdnevý súc, túto otázku do tých čias ponechávam.

IZÁK: Ale pán Veľkomožný, tieto nohavice len tu nechám, lebo tento pán, to je taký kuriózny, že by naposledy povedal, že som ích ja, ak by u mňa ponechané boly, pod tým časom nosil alebo by mi potom z pláce od roboty utiahnul preto, že u mňa pozostávaly. (Položí nohavice do jednoho koša za pec.)

PRÁVODEJ: Sodpovednosť na sebä nepodberám. (Zticha.) Bárs by skazu vzaly!

(Vrtkavý a Izák preč. Právodej sa pozapína, čiapku položí na hlavu, a palicu vezme do hrsti.) Poďme, obed nás čaká!

(Právodej. Pisár. Terka pribehne.)

TERKA: Otec, otec! Dačo ti mám povedať, pozri len, čo som dostala! Billétu na bál! Však ťa to teší?

PRÁVODEJ: Neveľmi.

TERKA: Vari mi ani tej najnevinnejšej radosti nepraješ?

PRÁVODEJ: Radosť ako radosť, ale radosť stojí peniaze.

TERKA: Nuž veď sú peniaze len na to, aby sa za ne pekné veci nakúpily, ku príkladu: pekné šaty na bál, však apuško môj (objíme ho). Aký si ty vidíš, skúpy! Keby si vedel, ako ťa rada vidím, zo zlata by si mi dal šaty ušiť.

PRÁVODEJ: To hej! Keby bolo toľko dukátov v kasni čo sečky v rezárni.

TERKA: Ale toľko len budeš mať, čo mi na tie šaty bude dosť?

PRÁVODEJ: Musíme sa najprv o potrebnejšie veci postarať a potom len, ak zvyšovať bude, vynaloží sa na radovanky.

TERKA: Ale budú, však hej, apuška môj! tie šaty však hej, hej, hej?

PRÁVODEJ: Nelíškaj sa mi toľko, teraz som mrcha vôle.

TERKA: Kto ťa nahneval? Kebych vedela, hneď a hneď by mu do grobianov nadala! A zaušnice a ramenice a brošňu dľa najnovejšieho vkusu tiež, však hej?

PRÁVODEJ: Terka! nádhery mi nevystrájaj! Chytro výndeme z kamarátstva; tá tvoja mať jakosi ťa nič nepriťahuje, zo dňa na deň vätšie nároky robíš, naposledy upadnem do dlhov pre vaše šperky a nádhery a môj pád bude potom aj pádom vaším. Ale poďme!

TERKA: Mamuša dobrý obed prihotovila. (Všetci preč.)

(Illona sama, drží v ruke papierik.)

ILLONA: Len čo môj starý na toto konto povie. Osemdesiat zlatých rakúskeho čísla; to je veľmi mnoho narátané. To najhoršie je pritom ale, že môj muž o tom nič nevie, keď sa o tom dozvie bude to hrmavica a dozvedieť sa len musí prv, neskoršie (Počuť na dvere klopať. Ona preľakne sa.) Voľno! (Vrtkavý vôjde dnu.)

VRTKAVÝ: Slúžebník ponížený, Milosťpaní! (Boská jej ruku.) Ako že sa ráča mávať, ak sa smiem pýtať?

ILLONA: Tak, tak. Oni už dávno u nás neboli.

VRTKAVÝ: Bol som chorý i teraz sa ešte zle cítim.

ILLONA: Nech si sadnú.

VRTKAVÝ: Ruky boskávam. (Sadne si, ona tiež.)

ILLONA: A čože Ím je?

VRTKAVÝ: Primnohé starosti a omrzlosti mä celkom zoslabily, aj teraz mám jednu nepríjemnú historiu, prečo bol som aj tak smelý so svojou prosbou sem sa dostaviť.

ILLONA: V čom by som Ím mohla na pomoci byť?

VRTKAVÝ: Vediem jednu pravotu u úradu proti jednomu krajčírovi. Dal som si uňho jedny nohavice spraviť, ale ten trup sfušoval ích a teraz žiada odo mňa plácu od roboty, ktorú mu ja ale zdráham sa dať, lebo tie nohavice vonkoncom potrebovať sa nedajú. Poneváč ale teraz o to sa jedná, ktorý vlastne z nás dvoch tie nohavice zaplatiť povinovatý je, keď je súkno na ne na bôrg vzaté? Z príčiny tej pán mešťanosta odložiť ráčil rozhodnutie tejto otázky pre nával mnohých prác. V tom úplnom presvedčení, že ja v tejto pravote tú najslušnejšiu žiadosť mám, opovažujem sa milosť paňú ponižene o to prosiť, aby pred Ích pánom manželom slovo za mňa preriecť si nesťažovaly.

ILLONA: Nech sa uspokoja, všetko to bude dobre! Ale, jako že je s tým bálom? počujem, že sa všetky prípravy k nemu robia. Oni tuším nebudú chybovať? Nechže potom nezabudnú na moju dcéru, ona je veľmi živého rozmaru, a prehrozne rada tancuje, dala som jej veľmi krásne šaty ušiť. Práve teraz som dostala od krajčíra konto (pokáže na papierik), kde osemdesiat zlatých r. č. príde za ne platiť.

VRTKAVÝ: To musia velice elegantné šaty byť, ona všetky panie prerazí skvostnosťou svojou na spôsob slnca.

ILLONA (jemne): Pekná vec je to síce, ale pridrahá. (Právodej vôjde dnu, pod tým časom Vrtkavý Illone boská ruku a odíde. Právodej ostane stáť, pošmúrne zerajúc za ním, až sa vo dverách stratí.)

(Právodej a Illona.)

PRÁVODEJ (mrzuto): Čo ten tu chcel? Pred pôl hodinou mä v kancellarii trápil, a už teraz ho pri mojej žene nachodím?

ILLONA: Prosil mä, aby si tú jeho otázku, čo tam s dákymsi krajčírom má, k jeho výhode rozhodnul; má sa to tam jednať o dákesi nohavice.

PRÁVODEJ (spurne): Nech čert všetky nohavice a pulidery spolu i s krajčírmi do pekelnej priepasti schytí! Človek skoro o rozum príjde pri takej galamute.

ILLONA: Veď to veľmi jednoduchý pád, ako mi rozprával.

PRÁVODEJ: Jednoduchý pre ženy, ktoré nemajú žiadneho pochopu o práve. (Skladá sa, zazre papierik, ktorý Illona v ruke drží.) Čo to tam máš?

ILLONA (prestrašená): Ten krajčír —

PRÁVODEJ (s hnevom): Čo za krajčír? Mlč! ani slova ďalej! Či i ty s tým loptošom prácu máš?

ILLONA (bojazlive): On nám —

PRÁVODEJ (s krikom): Čo on nám?

ILLONA: Toto konto poslal.

PRÁVODEJ: Čo za konto? (Vychytí jej ten papier z ruky.) Čo je to? (Položí si okuliare na nos a číta:) Za trochut z najlepšieho hodbábu s tými najkrajšími kvetamí krášlený 30 zl. r. č. Za najmodnejšie a nikdy ešte na svete byvšie stužky 10 zl. r. č. Za šaty z toho najťažšieho hodbábu s tou najširšou krinolinou 40 zl. r. č., dohromady 80 zl. r. č. Koho sa to týka?

ILLONA (bojazlive): Tuším nás!

PRÁVODEJ: Nás? Nuž na jaký spôsob?

ILLONA: Veď vieš, že naša dcéra nemá žiadnych primeraných šiat k nastávajúcemu bálu.

PRÁVODEJ: Ach tak! Tys bola tedy tak ochotná, bez môjho vedomia jej také šaty spraviť dať? Plať si sama! Ani len krajciara nedám. (Podriape konto.) Veď vám ja dám bálov! Jasná strela okovaná! Kde je kľúč od mojej izby? (Illona podá mu kľúč.) Hneď na skutku nech ten krajčír ku mne príjde! (Preč.)

ILLONA: Ach! čo len z toho bude? (Preč.)

(Hostínec. Vrtkavý sám.)

VRTKAVÝ: Ktoby to bol pomyslel, že budem mať toľko omrzlostí pre tie nešťastné nohavice; a kto vie, jaké nesnádze ešte nasledovať budú? Volil som tú historiu nechať tak, ako mi to Tmavohorský radil; teraz je už darmo, započatá vec tak sa nechať nesmie. O bále ani reči, lebo nohavice sú pod sudcovským vyjednávaním, a druhých na bál súcich nemám, musím chtiac nechtiac, pekne rúče doma sedeť. Či je to už nie malheur? môhol bych na bále známosť si urobiť a skrze to na celý živôt šťastie si založiť, a pre jedny nohavice (výrazne) pre jedny nohavice musím tomu výhosť dať. O slečno! môžeš bezpečne doma sedeť a tvoja pani máma vedľa tebä môže ti bezpečne rozprávať poviestky! Vrtkavý nepríde, Vrtkavý nebude tancovať, lebo nemá nohavíc! — Či je to nie protiveň do rozpuku? Nie! nemožno! žeby daktorí ľudia neboli určení k nešťastiu, keď osudom prenasledovaní sú bez toho, žeby boli dač zavinili! je to potom biedna existencia, keď šťastie človeka od jedných biednych nohavíc závisí! — A čo je ešte najhoršie pri tom, že som utratil i svôj kepeň pri tejto kadejakej hádke. Kto vie, kde je ten, toľko dní už ušlo a ani chýru, ani slýchu o ňom; pochybujem, žeby sa kedy s ním sišiel, keď ani toho menovať neviem, čo ho vzal, ani to, odkiaľ bol a kam s ním šiel. (Počul klopať.) Voľno!

(Posol vôjde dnu.)

POSOL: Pán Bôh s nami!

VRTKAVÝ: Keby chcel, ale na mňa, zdá sa mi, že už zabudnul. Nuž — ako že je? Kde je kepeň? Máš ho?

POSOL: Kepeň je tam, kde je.

VRTKAVÝ: To verím; a ty si tam, kde si, t. j. tu predo mnou jako sprosták stojíš.

POSOL: Ej sprosták lebo neprosták, to hneď uvidíme.

VRTKAVÝ: Var ho ozaj máš!

POSOL: Keď ho aj nemám, ale viem, kde je.

VRTKAVÝ: No to je dobre!

POSOL: Dobre lebo nebárs.

VRTKAVÝ: Nuž?

POSOL: Nuž čože je z neho, keď ho niet tu.

VRTKAVÝ: A kde že je?

POSOL: V dedine Záhorie u hostinského pokŕmil.

VRTKAVÝ: Nuž prečo si ho sem nedoniesol?

POSOL: Preto že som nemal peňazí, ináč by bol býval tu.

VRTKAVÝ: Načo by ti peniaze boly bývaly, veď zadĺžený nebol.

POSOL: Veď nie! ale ten voziar, čo ste mu ho dali, napil na ten Váš kepeň dva zlaté.

VRTKAVÝ: Ej strela tomu do štitce, to je oplan!

POSOL: Veru to inakšie nemáte; keby ste mi boli hneď peniaze dali, môhol kepeň byť tu, hľa vidíte, jako je to, a ja som Vám hneď vtedy povedal, že bez peňazí nič! —

VRTKAVÝ: No nevrav už; ale vieš Maco, či jako ti je meno, vždy zabudnem.

POSOL: Keď ste to ešte nepočuli, ako že to môžete vedeť?

VRTKAVÝ: Mlč! čo som mal povedať? hej! vieš! tuto máš pár groší, ostatné ti potom dám, teraz nemám peňazí (dáva mu). Teraz sa sber a choď na skutku ta, a dones mi ho sem.

POSOL: Nuž — a tie 2 zl.?

VRTKAVÝ: Tie 2 zl.? Hej! To je pravda!

POSOL: Ak ích nezaplatíte, darmo sa budem poň ustávať, nevydajú ho.

VRTKAVÝ: Hľa — tak je, tak! — Keby som ich len mal; počuješ ty Maco, či si Mišo, požičaj mi tie 2 zl.

POSOL: Ale ja?

VRTKAVÝ: Ty, ty!

POSOL: Jaj, len sa neposmievajte! Veď ja neviem ani jako vyzerajú, nie to, že bych požičiaval.

VRTKAVÝ: To je chyba! (Zavolá:) Dávid! (Dávid vojde dnu.)

DÁVID: Čo by radi?

VRTKAVÝ: Dávidko môj vďačný! požičajte mi 2 zlaté, hneď zajtra Vám ích vrátim.

DÁVID: Nemám, iba toľko, čo na dnes potrebujem.

VRTKAVÝ: Požičajte mi, vidíte tomuto chlapovi ích mám dať; vynašiel mi ten kepeň, čo mi ten voziar bol vzal.

POSOL: Ak 2 zl. nebudú, nebude ani kepeň; ani len nohou nepohnem, aj nepohnem.

VRTKAVÝ: Požičiate, či nie? (Sníme prsten z palca.) Tu máte tento prsten zlatý do zálohu na tie 2 zlaté.

DÁVID (obzerá ho): Veď už len dade pohľadám. (Preč.)

VRTKAVÝ: Hrom a peklo i s malheurom! Mišo! Či Maco! Či ký čert si! Choď nech ti dá tie 2 zlaté a potom pakuj! Naraz potom dostaneš za tvoje ustávanie. (Posol preč.) Aspoň mi kepeň prinavráti. Prekliate nohavice! Koľkým nesnádzam ste mä vystavily! (Preč.)

(Tmavohorský vôjde dnu.)

TMAVOHORSKÝ: Dávid! (Dávid príjde.)

DÁVID: Čo rozkážu?

TMAVOHORSKÝ: Pohár vína! (Dávid preč.) Je to ozaj dojímavé podívanie sa na tom trhu, čo sa to tam deje, až hrúza; to ustavičné behanie, motanie a strcanie, tie utrápené starostlivé, úzkostlivé tváre, to baženie za ziskom, obávanie sa škody, a straty, to jednanie, chválenie a hanenie tovaru, — dušia sa, božia sa; klamú sa, šudia sa, jedni kupujú, druhí kradnú, tamtí zlodejov trhajú, šklbú a klbčia, títo pijú, tancujú a spievajú; inde zase prezývajú, bijú sa a klajú, tu pán, tu sedliak, tam boháč, tam bedár, jeden zaodetý, druhý polonahý, jeden sytý, druhý hladný — všetko sa krúti, vrtí, strcia, moce; haravara, halas, trmavrma, lomoz, krik, kvik, huk až do hlavy rozbolenia. Keď na to pomyslím, zastaviť sa musím na tom, že človek, a keby mal vždy žiť na svete, trúdi, trápi, namáha sa, vadí, škriepi sa, nenahliadajúc holotu zemského tohto lomu! a hlúpa háveď v svojej psote sebe nevedomá škerdí sa a rehoce. Živôt takého človeka je podobný hodinám, ktoré natiahnuté nevedome klepú až sa retiazka z koliesok zosnuje a zastanú, — taký, taký sebenevedomý, neoduševnený živôt človeka, je skutočne podobný tým mrtvým klepajúcim hodinám, ale toto idem, idem si hneď naznačiť. (Otvorí pugillar a céruzku vezme. Dávid príde a položí víno na stôl, aj horiacu sviecu.)

DÁVID: Dobrý večer! Vari boli na trhu? No, tam viem, že videli všeličo. (Preč. Tmavohorský píše do pugillára a vraví:)

Veru, len hra je živôt ľudský! — Jako tie figurky pánov a sedliakov predstavujúce, po dokončenej hre všetky bez rozdielu do jednej škatulky shrnuté bývajú: tak ľudia po skončenom živote bez rozdielu na rod a stav a hodnosť upadajú všetci v hrob, a tam — a tam potom rovní sú; pán, sedliak, múdry, sprostý, priateľ, nepriateľ, všetci vedno bez vady, nenávisti a pomsty, ticho, ticho rúče odpočívajú.

(Tmavohorský a Puff.)

PUFF (vôjde dnu kasnu na chrbte majúc): Dobrý večer! Nech kúpä ostré penáliky, fajné rukavičky, lacné fajôčky!

TMAVOHORSKÝ: Nič!

PUFF: Kefku, mydlo, pomádu, brytvu.

TMAVOHORSKÝ: Nič!

PUFF: Krásne gombičky, pre dievčence zaušnice, prstenky.

TMAVOHORSKÝ: Už som povedal!

PUFF: Celkom nové, módne, fajnové, lacné, z najlepšej fabriky —

TMAVOHORSKÝ: Ale — dajte mi pokoj!

PUFF: Tedy nič nekúpä? (Tmavohorský mlčí.) Ani mä len za odpovede hodného nedrží! (Složí si kasnu dolu a na protiveň sem tam po izbe chodí.) Ja som s barónmi a majestátami mal prácu a vždy boli s mojím tovarom spokojní. Veľkí páni so mnou konversovali a všeličo sa mä zpytovali, a tuto ani odpovede! —

TMAVOHORSKÝ (spurno): Mlčať!

PUFF: Čo? Kto mi zabráni hovoriť? Ja som taký pán ako Oni, ja tak platím za svoje pivo jako Oni za svoje víno.

TMAVOHORSKÝ: Kto Vás sem poslal?

PUFF: Nik!

TMAVOHORSKÝ: Tedy môžte odísť, — čo chcete tu? Do pijárne! Tam je pre Vás miesto.

PUFF: Ja uvidím, ktorý z nás kratšie bude ťahať! (Preč.)

TMAVOHORSKÝ: To je dotieravá ostuda! (Pije víno a značí si ďalej. Puff príjde s krikom, pohár piva v ruke donesúc, ktorý s treskom postaví na stôl.)

PUFF: Tak! Tu budeš stáť! Rád bych toho pána videl, ktorý by sa opovážil mňa odtiaľto odduriť. (Tlači si do fajky dohán a od sviečky si fajku zapaľuje a kaškét položí si na hlavu.) Ja uvidím, ktorý dlhšie v tejto izbe pobudne. Takých pánov som dávno videl; ja sa nedám fumigovať; ja pijem za svoje peniaze a môžem aj víno piť, keď sa mi páči; aj pečenku môžem jesť, tak ako hockto druhý; ja viem viac stroviť, ako tí páni, ktorí nie sú v stave ani len jedny rukavičky si kúpiť.

TMAVOHORSKÝ (zavolá): Dávid! (Dávid príde.) Idzte k lekárovi že ho prosím, aby zajtra ráno do mojej kancellarie prišiel k horevzatiu vyšetrenia jednoho pošetilého, ktorý bez pochyby do blázinca odveden bude! (Puff trnie.) Ale podajte mi najprv papier, černidlo a pero. (Dávid preč. Puff sem tam chodí, nepokojne a zvedavo zazerá na Tmavohorského. Dávid príjde, položí stroj pisací na stôl a odíde. — Strmo:) Meno?

PUFF (ustrnutý): Mne?

TMAVOHORSKÝ: Druhého niet tu!

PUFF: Čo chcú so mnou?

TMAVOHORSKÝ: Treba odpovedať!

PUFF: Ale — čo s tým chcú?

TMAVOHORSKÝ (strmo): Odpovedať! (Puff pomätený.) Veď sa ja hneď dozviem. (Píše a hovorí.) Opis osoby. Velkosť 5 šúchová, vlasy ostré srstnaté, uši dlhé, na čele bradovica (Puff zatiahne kaškét k tvári), oči mutné, nestály zrak, podozrilý, pošetilosť prezradzujúci, obrvy vysoko vytiahnuté, nos končitý, ústa široké, gambaté, tvároťah schytralý, brada vťatá, líca bľadé, vpadnuté. — Koľko rokov počitujete?

PUFF: Ja?

TMAVOHORSKÝ: Vy, Vy!

PUFF: Ale čo, — ja nepoviem! (Pije pivo.)

TMAVOHORSKÝ (Puffa na oko berúc): Tricaťročný.

PUFF (úzkostlive na stranu): Na dušu uhádol! Ach! Čo to so mnou bude!

TMAVOHORSKÝ (píše ďalej a vraví): Duševnie známky: Jeho strnistostrapatá hlava značí hovädskú prírodu, uši dľa svojej dĺžosti a šírosti k hudbe by sa hodily, ku príkladu ku krúteniu werklíka; jeho vysoko vytiahnuté obrvy vyrážajú hlúposť, napuchnuté gamby chlipnosť značia, ustavičné prevracanie očí pošetilosť, a jeho chvastavé žapliactvo prezradzuje úskočného slabúcha.

PUFF (zadivený): Čo ten so mnou má?

TMAVOHORSKÝ (píše a vraví ďalej): Duševní úsudok: Dľa mutného zraku roztržitého, je to zločinec, a dľa podoby jeho organičného života súďac, musí takový byť výtvor prekvapenej lásky, dľa rodu bastard, — jeho pošetilé tuláctvo je ľudskej spoločnosti nad mieru nebezpečné, preto do blázinca k zatvoreniu.

(Dávid príde.)

DÁVID (k Tmavohorskému): Pán lekár skazuje službu a dáva na vedomie, že zajtra ráno k nastávajúcemu vyšetrovaniu dozaista sa dostaví. (Preč.)

PUFF (na stranu): Ja som stratený! Ja som stratený! (Tmavohorský složí papier do vrecka, stane a odíde.) O rata, rata! Zaprú mä do blázinca! O nešťastná hodina, ktorá mä sem privedla! To musel sám diabol svoj kúsok vykonať! (Beží k dverom a volá.) Dávid! Dávid! Nech že idú sem! (Dávid príde.) Nech že mi povedia, kto to bol?

DÁVID: Jeden úradník.

PUFF: Úradník? Au vej! Už som fuč! O, kto by to bol pomyslel, že ten tak vie opísať? Beda mne, beda mne! Ja som stratený na veky! Nikam viac ukĺznuť, ten to pridôkladne horevzal; musí mať s diablom činenie. Nemožno! Všetké moje tajomstvá takto vyskúmať! Podivné! Predivné! Dávid! Prečo že mi hneď nepovedali, že je to úradník?

DÁVID: Veď sa shovárali s ním. (Usmieva sa.)

PUFF: Dobre sa ím smiať; ale mne ide do plaču! Už mi vyveštil, že prídem do blázinca; len preč, len preč odtiaľto! Ratuj sa, jako môžeš, nešťastný Puff! Kde mi je kasna? Sem s ňou, ani za minutu nemeškám, lebo by ona mohla nad mojim životom rozhodnúť. (Pripína si kasňu na chrbát.)

(Preč.)

(Opona spadne.)