Zlatý fond > Diela > Keď miznú hmly


E-mail (povinné):

Stiahnite si Keď miznú hmly ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Vladimír Roy:
Keď miznú hmly

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Zdenko Podobný, Lucia Muráriková, Jozef Benedikovič.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 61 čitateľov

Keď miznú hmly

Na Nový rok

Sťa oblak dymu miznú dni a noci, i roky tonú v bezdne času rýchle, jas dobra temnie, zlo sa vzmáha v moci, nič nenahrádza spevy vesny stíchle. Je v dušiach, srdciach prahlých chladno, hlucho, z hôr vietor divý vanie, hviždí desne, let voľný hatí rmutu tesné rúcho; ach, smútku veľa, málo jarej piesne! Či div, že život viazne, mľandraveje a kotví iba v mlákach beznádeje? Hoj, kdeže pozdíš, Prometeus smelý, kde oheň, ktorý zniesols’ z jasnej výše? Či vskutku zhasol plápol hrude vrelý a iba v tôňach liene, chmeľu dýše? Kde činov smelých výkrik bojachtivý, čo bledé líca sfarbí zdravým pýrom, kde vonný ozón ducha plodnej nivy, či potupno byť dneska bohatýrom? Hoj, zleťte, zleťte, nadoblačné blesky, a rozjasnite žitia trudné stezky! Ach, stíchli harfy, na konároch visia vŕb smutných, pevci so šedivým vlasom už k otcom spejú — borba sily cicia — Či uveril kto prorockým ich hlasom? Ach, biedna čeľaď, beda tebe, beda, že nenapájaš dušu zdrojom krásy, ver nebola bys’ biedna, chorá, bledá, veď čistý je on, neskalia ho časy! Oj, pite, pite šťavu rodnej révy, a na rtoch iste vzbĺknu búrne spevy! Ta k čistým žriedlam, ku prameňom rodným, ku chatám jarmom tiesneného ľudu, ku svätým urnám otcov slávy hodným, pred prísny prestol samoznania súdu! Hor srdcia! Čeľaď drahá, hore hlavy! Veď minie zima, uhne jarnej chvíli, to slnce pravdy zmôže krivdy davy, zas brnkne lesom Znachor, lietnu víly… Len pomni: jedľa iba sever rada, kto nedrží sa svojho, v priepasť padá… 1909

V súmraku

Zlatovlasé slniečko zažmurkalo málo ešte nad hôr temenom a sa pousmialo, kývlo lúča peruťou, kleslo, zmizlo letkom v ružokráži zornatom… Tíš je, ani snietkom nehne vetra vanutie — ošarpaným hodne, pozbaveným zelene mrazom, čo rád bodne do srdienka ľalie, chladným bozkom smrti devy-kvety doráňa v hore i na prti… Ticho ako pod rovom, ponad snežným svetom kedy-tedy zakráka havran a sa letom vážnym, ale zrýchleným k horskej skrýši šinie… Krá, krá! Márne dychtenie, všetko smrťou zhynie! Takto vraví havrana pieseň smutná, clivá a mne dušou prelieta melódia tklivá, ona budí nádeje, o vzkriesení peje, ňou sa srdce zmorené, duša smädná chveje… Zbohom, polia pokryté snehom, zbohom, hory ošarpané, ručaje, ktoré väzba morí! Na sklonku deň, zapadlo slnce utešené, mňa túh kýchsi podivný prútik domov ženie; spočin hľadať pošiel som v lono vaše chladné, márne snahy, spomienky na dni teplé, ladné, odcudzili ma od vás, ženú v kútik tichý, verný je on, nezradí túžob tajné vzdychy! Verný je on, avšak tak mnel som, inu verný, jediný on útulok, kam nevniká čierny zrady šarkan, dobre tak, že on aspoň zbudol, i teraz, keď prijal ma, prívetive zhúdol, velil raždiu praskotať na kozube milo… Blysol plameň, chmúrny plášť šero kúštik zvilo; tiene bystrým poskokom laškujú po stene, nestále sú ako sen, podliehajú zmene. Zmeny, meny, premeny! Im je podrobený život, celá príroda… Miznú ako peny kyp a durkot prívalu, citov žhavé plamy, vernosť neraz zradive mení sa vo klamy… Hej, pre slávu márnivú prielohami hynú rodné polia, zabočil gazda v stranu inú; svieži prílev priateľstva mizne v hneve piesku, sebeckosti burina dusí lásky viesku… Ach, hej, i ja pocítil sklamania osť žravú, počul z ústia priateľstva plynúť spustlú vravu; odpúšťal som, odpúšťam, rozladené struny avšak ťažko privádzať v súlad, chybne zuní to tu i tam, ťažko ver struny porúchané spletať, i keď nadostač zniesols’ lásky dane, súzvuk splna hlaholí, preds’ ťa tieseň kvári, či snáď z jasna bleskotu nezlietne do tvári blata kúsok, bože môj, ťažko vravieť o tom, trpko vidieť, rozbroj jak drie sa vlastným plotom, vniká v dvorec, chalupy, páli zbožie lásky, ako hynú v plameňoch — srdca zlaté klásky. Kto zabráni ľalii, aby neskvitala, rosa na jej kalichu bielom nekmitala, kto zabráni škovranu, aby nepodletel, nevysielal radostný piesne svojej zreteľ ta ku bránam oblačným, kto zabráni vlne, že by žľabom nebrnkla bystro v čistom žblne? No i detstvo zakúsi úder smútku brány, kruh ten malý pocitov cíti žitia vany, bárs ho nežné ramená v zátiš mäkkú zložia, chránia búrky, pohromy, tŕnia, skália, hložia, srdiečko to maličké túžbou bije-nyje, techu čaká, zažiada zdroj si harmónie, a keď tichú hladinu zvíri orkán sudby, rachot hrúd keď žalostne zneje — miesto hudby, rovom rúče pokryjú milované oči, tu i malá hlavenka bôľom sa zatočí, klesne ako podťaté kvietko a zaplače… Stratí bystrosť záujmu, nevšíma si vtače spevy, zmára úpekom prebolestnej rany; radosti trón zaujme smútok samozvaný. — Inu i ja pocítil rmutu úder skorý, i dnes kdesi, tam na dne srdca rana horí zacelená, vše niečo v rozpomienok húšti skvíli bôľne, žalostne ako vietor v púšti… Načo spievať, varyto keď sa popukalo, hlas sa tmolí nížinou, slovo sťaby spalo, keď si bedár, nevládzeš jasné na výšiny, prečo blankyt vábi ťa nedostižný, siný?!… Výčitky to viac-menej oprávnené, ale či môž ľudskou premerať nohou hĺbky, diale všetky, zobjať objemom všetky svety krásy, objemom to jediným; všetky začuť hlasy, čulou mušľou zachytiť ucha, v neslýchanú symfóniu pospájať, stuľkať; bohom danú hrivnu krielom orličím vyniesť nad oblaky, či môž — dajte odvetu — let keď krivolaký?! Keď vytrhli najkrajšie brká v cudzom hniezde, zabránili podletieť v piesni k zlatej hviezde!? Inu teraz môžete kameň odvrhnutia šmariť v citov kŕdle, čo spievať, vzdychať nútia! Pieseň moja, zavzdychaj, zazvuč, zanôť smelo, aby srdce nádejou vzkriesenia sa chvelo, nedaj zhasnúť plamienku, nedaj zhynúť túžbe, ktorá ako kahanček kmitá, spätá v húžve, pôsob, aby letela duša voľným letom, sťaby jabloň bielučkým skvitla jari kvetom, v diaľne kraje zalietla, sadla na dlaň milú, zardelú jak ruže puk, v tichú, sladkú chvíľu pokrm lásky zobkala, pookriala slovom, ktoré sýti túžby smäd, zvučí srdca kovom… 1909

Na Dušičky

Mesiac-srp už vyšiel spoza temných vrchov a osvietil cmiter striebrom svojich lúčov. Ticho vládne, iba kedy-tedy skvíli vietor poľom prázdnym, pustým, vyprahnutým. Utíchlo už všetko… sviece dohoreli… kvety uvädajú na mohylách mrazom a nejedno srdce zmiera uplašené hajnom rozpomienok bôľnych, zbľadlých nebárs… Utíchlo už všetko, králi ticho smrti, smrti neúprosnej, horkej, krutej smrti. Márnosťou je všetko, márnosť žitie naše, príde ona — razom mladosť, krásu skmáše. Svätosť svätá, sväté srdce bôľov veľkých, plné vône lásky, zmilovania nardu, hlava jasná, božská, obrúbená tŕňom, skloň sa, pomôž, vypuď hriešne snahy z hrude, pomôž, pomôž, Pane, pomiluj svoj národ. Krvou pokropené prahy tvojich chrámov kajúcnosti hojnou slzou zvlažujeme. Svätý z Nazaretu, bolestný náš Pane, pomiluj nás biednych, pritúľ krielom lásky, malomocné deti chráň pred zlosťou sveta. V horskej zátišine ležia tvoje deti, čierne hrudy skryli smrťou zbledlé tváre. Stíchol streľby rachot, krv už vpilo pole, avšak duša naša vždy sa hrôzou chveje. Sviece dohoreli, kvety uvädajú, mraky tiahnu nebom, temnie obzor žitia, a nejedno srdce zmiera uplašené… Pomiluj nás, Pane, skloň sa, poteš, poteš! 1909





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.