ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak neraz dumám: niet už viacej sily ku borbám smelým, spevom jarým, niet, upíri desní vzlet už všetok zbili, duch utratil už pružnosť, bystrý let, ach, vari musím po zemi sa plaziť, bo vrahov krásy hrdúsi ma sieť. Zdá sa, že mosty všetky treba skaziť, popáliť, návrat navždy zamedziť, to srdce v tvrdú, chladnú žulu zmraziť, do plachty smrtnej zvinúť útly cit a zložiť rúče v rakev letargie, z vĺn Léty dušu hojne opojiť… Tak dumá vratký um, však srdcom nyje podivných túžob neslýchaný tón a vraví, hlahol sviežej harmónie, že nie vo sladkej lieni — vášní zhon neskrotných keď sa hriešnou hruďou honí — povstáva, avšak v žiaľoch skrsá on… Hoj, tak i ďalej pôjdem v útrap tôni!

Noc nejednu som v tupých prežil žiaľoch a slzu roniac hľadal mieru skrýš, zúfale pátral, kde je spásy záloh; zrak krátky uprel v jasnú nebies výš, by zlietli v dušu istôt jasné lúče a vášní orkán zmĺkol, vládla tíš. Dnes v diaľke zhliadam záhad tajné kľúče, bo zjavenie mi svieti v mútny zrak, i srdce zdravšie, ladnejšie už tlčie; no predsa dušu halí bôľu mrak, že ľud môj biedny poľom smrti blúdi a krv mu saje sudby hroznej drak. Svieť, Pravda, svieť, bych poznal božie súdy…

Mne „dušu láme“ ten tvoj „Řím“ a cítim, jak bych popri krásnej stál mŕtvole a tajil plač, čo tisne sa mi v hrdlo, oči… A pochybností žravý jed preteká srdcom rozboleným, i dávno zašlých svetov tieň ma ubíja až k samej zemi. Som iba slabý epigón svojráznych predkov s tvrdým svalom, čo kalich pravdy niesli v tmu krívd oklamania, v bludov zmesu. Nie mojím svetom je ten svet, čo s presvedčením vozvýš dvíhaš, však skláňam hlavu, rád ťa mám, žes’ silný, tvrdý ako mramor. Ja rád ťa mám, že miluješ krás mohutnosť a rád máš boje, — nie mieru rozkladného klamy — a veľkých myslí nepokoje…

Temno je hore i dolu i vo mne, temno je po nociach, temno i vo dne, chladno je, surovo akosi v duši, v nej všetko jesenným pokojom čuší, pokojom nesvojským, pokojom chabým, och, jak sa za tento pokoj ja hanbím.

Jak kebych dvoje duší mal… Z nich jedna tichá, pokorná, mäkká je jak vosku kúsok v slnci rozohriaty, citlivá ako tenký stĺpec rtuti, odpúšťajúca, dobrá ako Don Quijote. A druhá ako čierna, horúca krv, — milenka hriechu — divoko čo prúdi, náruživosti iskrou podpálená, v nej kainovská vášeň placho kolotá. Jak kebych dvoje duší mal… Skvost perly z nebies brány apokalyptickej — a žiaru ohňa z pekla pahreby…