ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán učiteľ dospievali: „Už ja jdem do hrobu“… a hrobári medzi všeobecným plačom zasypali chladné pozostatky zomrelej Katry Krniakovie. Ľudí bolo mnoho; veď takého pohrabu nebude napochytre. Krniakovci sú boháči (a len k vôli pohrabu veru nikto z nich neumre!); spievaly sa 4 pesničky a trúbilo sa tiež. To vari len dačo znamená?!

Ľudia počali sa rozchodiť domov.

— „Ach! Akú jej peknú truhlu dali spraviť,“ začala tetka Borievkovie, vychádzajúc z brány cintorínovej.

— „Veď majú za čo! A nahrdlačila sa dosť — veru dosť,“ odtušila vdova Brtková. „Ale čo si počnú chúďatá siroty?! Srdce mi išlo puknúť ľútosťou, keď nad hrobom stály, ako tie opustené kuriatka!“ — Brtková zaplakala. — „Ó, viem ja, čo je sirotský chlieb!…“

Tetka Borievková trochu zamračila sa, nebola tak mäkkého srdca a nechcela hovoriť s Brtkovou o sirotách, ale o vdovcovi. „Aj sirotám bude dobre! Majú ešte druhú nevestu, Terku, tá ich veru má rada: najmladšie dievča si vraj vezme za svoje, keď jej Pán Boh nepožehnal žiadneho! O to je málo starostí, ale čo gazdovstvo, čo si počne Štefan vdovec? Vari by si mal dáku vdovu…“

— „Ešte hrob neobschnul a už myslí sa na ženbu!“ — vyčítave odvetila Brtková, kráčajúc povoľným krokom k dedine.

— „Ale k toľkému gazdovstvu treba ruky! Čože jedna prestačí? Len to varenie pre toľký hyd — sošedivela bych od starosti!“

„Keď potrebuje do práce, nech si radšej vezme mladú, dievča. Zuzka Forgáčovie by veru šla zaň, čo má hneď známosť s druhým vyše roka!“

— „Nikdy tá nebude u Krniakov!“ rozhorlene zapierala Borievková. „Zuza bola v Pešti… Kabáčiky vypekať… „hriato“ popijať! Oj, stvorička moja, to by Štefan chytro vyfašangoval! Preto si musí vziať zkúsenú ženu, vdovu, takto Katru Debnárovie, tá vie i okolo gazdovstva i ku deťom bude vľúdnejšia. A Štefan je tiež ľahkomyseľný, — ten potrebuje mocnú ruku,“ — presvedčene hovorila tetka Borievková.

— „Ale proti tomu som ja! Viete, mňa Štefan skorej počúvne, než hoc koho druhého; nebohú Katru, — Boh jej daj večnú slávu! — poradila som a mali sa veru radi! Katra Debnárovie má troje detí po nebohom, Štefan štvoro, to je štyri a tri: sedem! Veď na kabane neprestačia robiť!“ — presvedčovala vdova Brtková a víťazoslavne pozrela na súsedu.

Borievkovú hrozne urazila Brtková tým, že ju hofierica nazvala „hoc kým“ a aj preto, že cítila pravdivosť slov Brtkovej; no a ľudia neradi uznávajú, že nemajú pravdu, preto hľadela Brtkovú poriadne uštipnúť:

— „A ty staraj sa radšej o svojho žobráka, čo sa ti váľa po smetiskách!“ Brtková totiž mala jedno dieťa, ale od malička blbé a hlucho-nemé.

— „Ty si nehodná ani toho! Pán Boh vie koho trestať! A Zuzka bude just, just jeho ženou. Tebe na priek si ju vezme!“ dodala jedovate Brtková.

— „Mlč, ty darobnica, čo si počarila nebohej Dúbravcovie; ľaľa, aké kŕče mala pred smrťou! Teba Pán Boh prihrúži!“

Brtková vyšla z miery; oči zaiskrily, päste zaťala zlobne. Už už mala sto chutí oboriť sa na Borievkovú pre toto bezbožné upodozrievanie, ale v tom sa namanul kostolník, Štefan Múka.

— „Či nehanbíte sa takto kričať? Veď sa zastavujú ľudia a počujú vás p. veľkomožný!“ ohriakol ich prísnym hlasom.

— „Ale pomysli si, Štefko, táto papuľnatá „počta“ celou božou cestou nedá mi pokoja!…“

Plesk! Zahrmelo na tvári Brtkovej. — „To ti dáva „počta“, zakríkla rozpajedená Borievková, ktorú nanajvýš dopálilo, keď ju dakto nazval tým názorným pre klebetnice menom „počta“.

Brtková, ináčej krotká osoba, vrhla sa jej do očú a keby nebolo kostolníka, boly by sa dokonále sklbčily. Jednu odsotil v pravo, druhú v ľavo a stal si medzi ne.

„Čo ťa — vraj — nepáli, nehas!“ a nepovolaný sudca hneď okúsil, čo to znamená. Vyfliaskaná Brtková bez všetkých okolkov oborila sa naň.

— „A čo ty chceš medzi nami?! Kto ťa volal?! Ľaľa, ako sa mu čižmy blištia od kostolného oleja!“ — začlupla mu do očí.

— „Ale ja beriem olej, ako teba chytili v cudzej švábke (zemiakoch)?!“ A už dvíhal ruku, aby jej skutkom dokázal svoju neohrozenosť. No Brtková neuznávala za dobre zkúsiť kostolníkov dôkaz, i skočila medzi sbehnutý zástup ľudí a odtiaľ zúfale bojovala svojim ostrým jazykom proti svojmu nepriateľovi, kostolníkovi, nezapomínajúc ani na Borievkovú.

Podobne jala sa bojovať i Borievková a to ešte tuhšie a smelšie, lebo zo všeliakých príčin mala väčšinu za sebou.

Nastal krik, ani pri múroch Jericha. Za pár minút rozdelil sa zástup na dva tábory, jedni boli za vdovu, druhí za dievča; no nie menšia strana utvorila sa proti kostolníkovi, ktorému pripomínali jakýsi „zvonček“, „sviečky“ a „oferu“, a Pán Boh vie, čo všetko zlomyseľní ľudia nevymyslia…

Aby sme i my dačoho bez príčiny neutŕžili, poďme radšej za vdovcom, ktorý práve vstúpil do svojho domu; lebo každý uzná, že „ľudské jazyky horšie sú od motyky“. —

Či sa u nás dakto narodí, lebo zomre, to je jedno. Rodina a všeliakí kmotrovia, kmotričky a priateľstvo musí sa keď aj nie opiť, aspoň poriadne potúžiť a „obveseliť“. Nikto sa nestará, či nemusel gazda-hostiteľ poslednú kravičku predať alebo k „obveseleniu“ druhých zemičku založiť! Hojné svadby, krštenia a kary vydržiavajú sa ešte i teraz nie s menšími pijatikami, ako za časov pohanských! — — —

Keď vdovec Štefan vošiel do izby, našiel shromáždenú rodinu, príbuzenstvo, priateľov a vôbec ľudí, o ktorých inokedy ani nechýroval, aby vraj — „potešili“ zarmútenú rodinu! —

Štefan privítal všetkých vľúdne, popodával ruku a posiaľ ešte ostýchavých núkal tým „obveselujúcim“ nápojom.

Zo začiatku hovorilo sa málo, skoro po šepky, lebo každý ochúňal sa vyriecť veselšie slovo, aby dajak neobrazil smúťací dom. Rozumie sa samo sebou, že v prítomnosti manžela hovorilo sa len o dobrých vlastnosťach zomrelej, lichotili a vymýšľali i také veci, ktorých nebožka ani nemala… Ak zaplakal jedon, zaslzily oči i ostatním.

Asi o pol hodiny prišiel p. učiteľ; volať ho nevolali, ale podľa starej dobrej obyčaje mal právo prísť, alebo nedostaviť sa. My pochopíme hneď, prečo si volil p. učiteľ to prvšie. Za p. učiteľom prihrnuli sa i traja trubači a nikdy nikde nechybujúci kostolník Štefan Múka.

Nie k vôli klebete, ale k vôli pravde vyzradiť musíme, že pán učiteľ dnes už štyrirazy navštívil hostinec. Dakto by ho snaď preto odsúdil, no my nie, lebo to je už jeho stará obyčaj, že akonáhle počuje „signum“ na umieráčku, až do samého pohrabu chodieva do hostinca „rátať“ sa so židom tri-štyrirazy deňne.^[1] Učiteľovi „rátanie“ nemožno zazlievať!“

Preto, keď p. učiteľ vkročil do izby, prítomní spozorovali, že má trochu neistý krok a mutné oči, — niet ani divu! Toľké „rátanie“ musí i tvrdú hlavu pomútiť, nieto ešte 46-ročnú pánu učiteľovu! — (Mnohí by hádam chceli vedeť meno tohoto p. učiteľa? To už neurobíme! Nie snáď zo strachu, žeby, čítajúc toto, mohol nás dáko prenasledovať, — však on vôbec nikdy ničoho nečíta, — nuž ale to zamlčíme len tak! Ináčej tomuto podobných pp. učiteľov sem a tam ešte máme; poznáte ich: vedia trochu tej maďarčiny, slovensky toľko, čo ešte z detstva nezabudli, v škole ích zastupuje… atď.)

Duch spoločnosti razom zmenil sa: k pitiu ponúkajúcich hlasov nebolo už temer počuť a ak aj kde-tu, preto nemožno vytýkať tvrdošijnosť hosťom, lebo to vyžaduje dobrý mrav a láska k zdedeným obyčajom!… Miesto ponúkania ozývaly sa štrngania a jadrná citoslovka: „Áh!“ Tak to býva, keď zjaví sa poriadny vodca medzi nesmelými a p. učiteľ zaslúži toho mena v každej podobnej spoločnosti. Kúzelný červený mok mal za následok všeobecnú: „efetu“. Ženičky (medzi nimi Borievková s Brtkovou) rozkrákorily sa a na tvárach jejich počalo vystupovať čím ďalej, tým viacej červených fliačkov, ako objavujú sa rudé obláčky na oblohe, keď slnko zapadá kamsi do prepasti…

Z počiatku hovorilo sa o obecních záležitosťach, potom o poli, o šarpaní hory… jeden trubač ako zvláštnosť pripomenul, že keď p. učiteľ najtuhšie fúkali do bombardóna, že vtedy veliký potkan vybehol z pod maštale a že sa hádam utopil v hnojovke. (Patrne zúfal nad trúbením p. učiteľovým a — vzal si život!) P. učiteľ neriekol na to ani slova, len usmial sa spokojne.

Kostolník, ktorý ku podivu až posaváď mlčal, — (snáď preto, že ústa jeho stále naplnené boly hovädzinou, zubom tuho vzdorujúcou), zrazu vstal, odkašlal si a bez všetkej príčiny začal sa preklínať, že nech nikdy nebeskej slávy neuzre, ak viac vypil, ako päť pohárikov toho „smradu“, keď včera večer išiel zvoniť. Všetci umlkli, tušiac, že ide rozprávať dačo neobyčajného.

„Chytím sa vám povrazu“ — začal s veľkou tajomnosťou — „tu zvona ani hnúť. Ak ťahám, tak ťahám, ale nič, zvon ako prikovaný. Tristo ti… reku, či ťa pohnem?! V tom — šust! A hodí sa mi na väzy… Mráz ma prešiel po celom tele, zuby mi zahrkotaly, nohy mi razom podťalo, oči pritlačilo a padol som na zem…: Ľudkovia, nevidel som ho, ale na lačný žalúdok môžem prisahať, že to bol nebohý Kriak, čo ho v „Krúhoví“ zasypalo!…“

Ženičky prekrižovaly sa a chlapi doložili: „Ba čerta?!“

Kostolník si utrel zpotené čelo a pokračoval príšerným tónom:

„Chcel som kričať na ratu, ale som cítil, ako ma pazúrami drží za gágor, lebo v pekle majú také paznechty, ako suchý krpec,… tak poručeno Pánu Bohu, už som tam! Trikráľovej kriedy som nemal, ale pomyslím si: zvon je svätená vec a povraz tiež, nuž som ho pritisol k ústam — a čo sa vám nestane?! Milý Kriak vám zarechce, ani — prepitujem — žrebec a taký smrad a dym zakúril sa okolo mňa, že som mal skapať! Tu otvorím oči a zastíhol som videť v obloku čierny chvost, hrubý ako liňa a zdlžky ako hrable…“

Kostolník úmyslne prestal. Poslucháči ťažko vydychovali nespúšťajúc oči z bľadej tváre kostolníka. Keď ale tento dlhšie mlčal, zvedaví vyzývali ho: „A potom?“

„Najprv si zapime, potom poviem ďalej.“ Núkať nedal sa žiadon.

Kostolník znovu urobil vážnu tvár, stiahol husté, ako kefa, obočie, aby tak čím väčší strach pustil na všetkých a začal:

„… Hm! Zvoniť sa potom ľahko zvonilo! Keď som prestal na „mediánovi“, potom zazvonil som na „genge“ za dušičky a pomodlil som sa za jeho dušu. Nechodil na služby Božie, nuž chudák — Pán Boh mu daj slávu nebeskú — musí sa trápiť… Keď som išiel po schodách s väže, taký strach pustilo na mňa, že viacej neviem, čo sa stalo so mnou…“ Kostolník si odkašlal a chcel rozprávať: „Raz vám zase…“ V tom ho ale známa Brtková preruší usmievajúc sa zlomyseľne:

— „Ale Štefan, veď si ty včera ani nezvonil! Veď mi tvoja žena vravela, že ťa našla na prvom schode ležať a že si furt voľačo strašného kričal: „Nedajte ma!“ Nuž to cigániš, že si ty zvonil, lebo tvoja žena zvonila za teba!“ Brtková víťazoslavne poobzerala sa na všetkých, akoby čakala odobrenie: „Ale som mu dala! To je za to, žes ma chcel udrieť!“

Všetci obrátili tváre na kostolníka; tento neočakávajúc tak nenadály nápad na pravdivosť svojich slov, hrozne začerveňal sa a začal veľmi tuho kašľať.

Keď podajedni začali rozumovať, že veru si nemal žart robiť z toľkých ľudí, tu pán učiteľ povedal, že je to nič zlého, keď sa to aj včera nestalo, ale že sa také veci stávajú; on (totiž p. učiteľ) tiež keď raz išiel z jarmaku — bolo práve o polnoci — na vlastné oči videl velikého psa, čierneho ako žúžoľ, ktorý vyskočil z cintorína a že to tiež nemohlo byť iné, ako dáky nešťastný hriešnik, ktorý za svoje preveliké hriechy takýmto (indickým) spôsobom hľadá odpustenie. P. učiteľ chcel ešte povedať, že nielen že videl toho psa, ale dobre cítil, ako p. učiteľa za každým krokom ťahal za kabát tu v pravo alebo v ľavo, no ale tieto slová zamlčal…

Vdova Brtková chcela tiež dačo predniesť zo svojich zkúseností. Keď ale začala rozprávať, že ona so svojim nebožtíkom mužom neraz shovárala sa: tu kostolník pustil sa do nehorázneho smiechu (patrne chcel sa jej vypomstiť, že ho predtým zahaňbila), tak že musela prestať.

„Ha-ha-ha! Ľudkovia, pomyslite si, ona hovorila s mrtvým, ktorí nemajú ani úst ako my, ani jazyka, ani pľúc! „Ach, bodajže ťa!“ A zasmial sa tak, že sa všetci usmiali, vyjmúc ovšem Brtkovú, ktorá začerveňala sa ako pahreb a zagánila na kostolníka, ani Lucifer na oltári na víťazného Michala-Archandela.

Následky vady na ulici a účinok „čertovho nápoja“ boly už zrejmé. Ku strane kostolníkovej pridala sa i Borievková, čo Brtkovú nanajvýš dopálilo.

Brtková začala hovoriť o voľakom, táto osoba vraj chodí do Debnárov, aby napásla svoj hrtan sľubujúc vdove Debnárovie, že ona navdá Štefana vdovca, aby si vzal za ženu Katu Debnárovie. Toto bolo tak jasne povedané, že všetci obrátili sa na Borievkovú, ktorá si od zlosti hrýzla perny.

„Vari ja chodím s vrecúškom po múku, ako ty do Forgáčov?!“ vyklebetila Borievková obracajúc sa rovno ku Brtkovej.

Brtková a Borievková s kostolníkom začali sa dohovárať. To dopálilo hostiteľa i vstal a preriekol:

— „No že nežižajte jeden do druhého!“ A rozdelil ich. Brtková si prisadla k nemu.

Pán učiteľ nebral účasť v tejto hádke, tým ale usilovnejšie zaoberal sa fľašou a pohárikom, kladúc pri tom ruku na čelo, na nos, akoby sa chystal rozlúštiť dáku záhadu hvezdársku… „Tak“ — zašeptal a uprel zrak na vrch fľašky; vstal (ovšem s náležitou podporou susedovou):

„Milí priatelia!“ Haravara utíchla a pán učiteľ následkom príťažlivosti zeme hodne sa poklonil:

„… De mortal…“ „„Po latinsky, po latinsky!““ — radostne zavolal kostolník. „Mlčte-že!“ — Všetci utíchli.

„… de mort-ibus… nis-si… nihil“ — pokračoval p. učiteľ (spevave, mäkčiac spoluhlásky pred „i“ a „e“). „Vieme, že našu — starostlivú Martu, túto Štefanovú Katu — sme pochovali v zesnulej matke do zeme… Pohrab bol — ako sa svedčí, áno naťahal som… sa ani na… piatych… pohraboch… vydržal som päť — päť pesničiek — a dvanásť veršov… no ale… ó, česť na mieste — zaplatilo sa — poriadne — adanimam poriadne. — Preto — nech jej — Pán Boh dá dlhý — a večnú slávu — a nech nás trúchlících — poteší i s naším verným manželom!“ Pán učiteľ prestal a ostatní hlboko si vzdýchli nad toľkou múdrosťou a výrečnosťou jeho.

Kostolník priskočil s pohárikom ku p. učiteľovi, štrngnul si a zavolal tiež po latinsky: „Vivat! Vivat náš vdovec a jeho budúca“ — dodal trochu neistým hlasom.

— „Pán Boh uslyš!“ zavolali ostatní.

„Adanimam! Pravdu máš. Za dva rímske šajnových, alebo za zlatku bez 10-groší napíše sa hneď ohláška,“ dotušil p. učiteľ celkom plynne.

Takého narazenia vody na svoj mlyn Brtková nebola by očakávala ani vo snách. Kým ostatní pripíjali na zdravie všetkým možným živým i mrtvým, Brtková medzitým tvrdošijne naliehala na vdovcu, aby jej vyzradil, koho si vezme: dievku či vdovu za ženu?

— „Vezmi si ty Števko novô a nie podšitie! Zuzka Forgáčovie by od radosti skákala, — no a je dievča ako oheň a do práce ako ciha. Má aj „tieto“; avšak si ju vezmeš?!“

Štefan mal sto chutí povedať: ,áno‘ počujúc takéto slová, on ale nepovedal nič iného, ako: „Veď hej, krstná, ale toto, ako brat Jano rozondie.“

— „Nuž, ale by si radšej dievča, ako vdovu, čo?“ — dotierala Brtková.

— „Hádam by tá Zuzka bola onakvejšia, ale ja neviem“ — lenivo odtušil Štefan.

Kostolník, ktorý nemilo niesol, že Brtková tak dôverne shovára sa so Štefanom, počujúc slovo: „Zuzka“ prestal škúliť od stola na Brtkovú, priskočil k nej:

— „A čo sa vy ošemetnica na hlavu postavíte, dievku si ten nikdy nevezme! Avšak bratu?!“

„Ľaľa, aký! A ktože teba sem volal?! Ty“ — Brtková nemohla dopovedať lebo Štefan vdovec po nemalom duševnom boji zapchal jej bez okolkov ústa svojou tvrdou dlaňou:

— „Krsná, nože neondejte!“ výstražne dodal.

Kostolníkovi preletelo hlavou: „Teraz ťa zničím!“ I kročil na prostred izby, obrátil obe ruky k Brtkovej, tvárou otočil po prítomných a zavolal:

— „Pozriteže, ľudkovia, tá jazyčnica nedá ani domácim pokoja!“

Všetci obrátili sa v tú stranu a skutočne vyzeralo to tak, akoby sa bili, lebo Štefan nijako nechcel Brtkovú pripustiť ku slovu, ktorá sa chcela zbaviť Štefanových rúk vrtením hlavy a všeliakými pohybami lakťov, čo zase vyzeralo, ako by ho chcela objať. — Katra Jurgošovie prišla na posledniu myšlienku a s celou silou svojej výrečnosti pustila sa do Brtkovej.

— „Nuž ty, daromnica, nebojíš sa Pána Boha?! — Ale ťa tu musíme na pohoršenie trpeť, nemá ju kto vypratať odtiaľto?“ rečnila rozhorlene, obrátiac sa pri posledných slovách ku kostolníkovi.

Kostolník porozumel Jurgošovej, v tom okamžiku chytil nešťastnú Brtkovú za ruku a zrovna tak chytro desat rúk chytalo kľučku, aby sa jej mohli zbaviť.

— „Neujdeš mi!“ volala urazená Brtková, škúliac na kostolníka. Chcela mu ešte voľačo pripomenúť — v tom ale potkla sa na voľaktoré z deťúreniec i utržila si posmech.

— „Hahaha!“ ozvalo sa v izbe a nastala dobrá vôľa. Tak to býva, keď vrtáckej osobe dostane sa náležitého poníženia — každý má pocit sladkého zadosťučinenia. Kostolník po tomto navrhnul, aby sa pripilo na zdravie všetkým (n. pr. i jemu!), ktorí vo svornosti nažívajú.

Očakávalo by sa, že p. učiteľ bude sa protiviť výčinom kostolníkovým, ako by sa to patrilo na najrozumnejšiu hlavu zo shromaždených, no p. učiteľ nielen že si nevšímal vyhodenia Brtkovej, ale ani mihnutím oka neprejavil svojho súhlasu, keď kostolník vyzýval, aby sa pripilo… Ako je to možno?…

No my pozrime naň a všetky pochybnosti naše zmiznú, áno zmiznú tak, ako raňajšou dobou zanikáva v prepasti paľčivého žalúdka p. učiteľovho občerstvujúci polliter červeného (dakedy: šedého) moku. Kúzelný spánok zvábil p. učiteľa do sladkých ramien svojich; hľa jak príjemne si pochrapkúva a usmieva sa, ani keď dobrá matička prvý raz ho pobozkala na hladké, detské čielko… Medzitým, čo okolo neho bdiaci, takrečeno len náprstkovými nádobami osladzujú trampoty tohoto života: on pije a vidí plné krhly, sudy, veliké sudy ľúbezne voňajúceho nápoja, ba viac… Sudy preplňujú sa, nápoj vyteká, záplava sa šíri, hľa, už tečie potokom, už je celý Váh plný, brehy nestačia a p. učiteľ sa raduje a pije-pije-pije!… Však hrôza! Červeného nápoja pribýva, už stojí v ňom po kolená, hlava je ťažká, nohy sa podrážajú červeným prúdom i p. učiteľ klesá, tonie bez pomoci… V tom vynorí sa z prúdu tvár prísna, známa a chytá poloutopeného za ruku…

Zpotený p. učiteľ sa prebudil, lebo zatriasla ho ruka skutočnej jeho manželky.

— „A čože sa nepoberáš?!“ preriekla s trpkou výčitkou na svojej prísnej tvári.

— „Idem… hneď…“ odvetil p. učiteľ s detským úsmevom utierajúc si vínom podliatu ruku. No pánu učiteľovi bolo ťažko vykonať, čo sľúbil…

Medzitým, čo p. učiteľ robil všetky možné pokusy, aby sa postavil rovno na nohy, prítomní hostia obkľúčili p. učiteľku a každý z ních chcel silou-mocou vliať pohárik do nej, vyhrážajúc pri tom, že ak to neurobí pani učiteľka, že každý bude sa na ňu hnevať až do svojej smrti…

— „Ale, ľudkovia, veďže nenúkajte, viete, že ja nepijem žiadneho nápoja.“

— „Len z mojej ruky, z mojej ruky!“ ozval sa všeobecný protest.

V tom zazvonili na poludnie.

Vrava utíchla a domáci hlboko si vzdychnul, lebo dľa starého zvyku zbavuje hlas poludňajšieho zvona hostiteľa veškerých hostiteľských povinností. Poďakoval sa za návštevu a za všetko.

Hostia v úplnom smysle slova sa rozchádzali a p. učiteľ zvlášť… A k vôli takýmto krásnym veciam kary (krštenia atď.) nech sa len vydržiavajú i na ďalej…