ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Dneská spala stará Mrvová trochu dlhšie nežli obyčajne. Cítila sa trochu nezdravou, jakoby ju dačo pichalo v boku a nemala sily. Keď sa konečne svliekla s postele, slnce ztratilo lesk červený a pošinúc sa hodný kus po nebi, blišťalo sa jako zlato.

Mrvová vyšla na dvor, aby nasbierala trochu dreva na oheň a pritom treba podívať sa i na hus; schudlou rukou vzala hrsť zbožia z malého korýtka, stojáceho v kúte, aby ho nasypala svojej milej husičke.

Myslela, že najde svoju hus prechodiť sa po dvore s husami gazdovými, ale jej tam nebolo.

„Čiby aj ona zaspala,“ pomyslela Mrvová, bližiac sa k malej búdke, upletenej jej starými rukami z prútiny, a halúzkami pokrytej. Búdka tá stála ako malinký prístavok pri humne gazdovom. Bol to byt husín letný, lebo cez celú zimu hus bývala v izbe so svojou gazdinou.

Mrvová otvorila dverká, ktoré boly šnórkou priviazané. Pozrela dnu — ani tam husy nebolo.

„O môj Bože!“ zašepkala nepokojne, boľastne. I nepomýšľajúc ani na starobu, ani na nezdravie, začala prudko chodiť po dvore, okolo domu a stavov gazdových, pozerajúc do každého kútika. Vybehla potom na cestu, pozrela na jednu, druhú stranu, — na trávniku jej nikde nevideť.

„Oj, čiby mi ju ukradli?!“ ľaknutím hovorila, nechcejúc dopustiť tú strašnú príhodu.

Vošla sa zpýtať do izby gazdu. Gazdinu našla pri ohnisku, dcérka jej pomáhala škriabať zemiaky. Žiadna nevidela dnes husy od rána.

„Čiby mi ju ukradli?!“ riekla Mrvová ženám.

„A hľadali ste ju dobre?“ opýtala sa gazdina.

„Hej dobre, hľadala som všade.“

„A nikde jej?“

„Nikde.“

„To nikto, iba ten z Bielej Hory vám ju ukradol; ktožeby iný?“

Mrvová vyšla, chvejúc sa na celom tele. „Ukradli mi ju ubohej, ukradli!“ Ešte raz išla na dvor, prezrela stodolu, maštale, dreváreň. „Týchto neukradli,“ pomyslela, pozerajúc na husy gazdové, „chudobný má vždy také nešťastie.“

Vošla konečne do svojej izby, sadla na postel, spustila hlavu do dlaní a začala plakať.

„A možné, on má ešte moju hus,“ prišlo jej náhle do hlavy.

Vstala, utrela zásterkou nos, oči, vymotala zo špinavej handry, ukrytej za pecou, desaťkrajciarnik, šla ku gazdine kúpiť päť vajec, i zavinula jich do červenej šatky a pustila sa spechom cestou.

II

Na pahorku dosť vysokom, nedávno ešte pokrytom lesom a neskoršie na parcelle rozdelenom, vznášaly sa tri mizerné chalupy.

Miesto toto nazývali Bielou Horou, iste preto, že tu kedysi rástlo najviacej brezí.

Jednu z tých chalúp obýval biedny židák, ktorý čachral s čím mohol; v druhej býval starý kočiš panský, v tretej Andrej Zmak, po okolí známy ako zlodej, ktorého tiež všeobecne volali zlodejom z Bielej Hory. Jediný kočiš žil prácou poctivou. Žid pomáhal si svojim „handlom“, Zmak — krádežou.

Dlhší čas potuloval sa, nenaučiac sa ťažkej práci. Stal za paholka. Vypudený súc veľmi často zo služby pre drobné krádeže (na koniec kradol ovos z válovov v hostincoch), získal si v celom okolí toho hanebného mena; potom ho nikde viac do služby vziať nechceli. Oženil sa s dievčinou, nie zlou a za jej veno, ktoré si sgazdovala mnoholetou službou, kúpil ten kus zeme, kde býval.

Gazdovia hľadeli naň krivým okom. Ale sa ho trochu aj báli. Nikto proti nemu nevystúpil otvorene, zo strachu pred pomstou, ač i najmenšie dieťa vedelo v dedine, že je to zlodej.

Ináčej nebol veľmi škodlivým. S bandami, čo kone kradávaly, nemal nič spoločného, bo ak aj dačo ukradol, bola to drôbež: kura, kačka, nanajvýš hus.

K nemu to šla Mrvová s iskierkou nádeje v srdci. Možno, že nepredal ešte hus, možno, že sa dá uprosiť, premluviť.

Tá hus bola jej jediným majetkom. Ona dávala biednej žene rok po roku vrecúško peria, ona vychovávala každý rok kŕdlik húsat, za ktoré utržila v meste pár groší. Z tej husy mohla zaplatiť za hospodu gazdovi a pomáhajúc mu pri hospodárstve, dostala i malý záhonok pod zemiaky, ostatok priplácala z utržených peňazí za perie a húsatá. Hus tá jej bola jediným prameňom peňažným. Vďaka tej husi, že dvarazy do roka — vo výročité sviatky — mohla postaviť na svoj stôl „tri deci“ tej pálenky a bochník chleba.

A jak bola privyknutá Mrvová na svoju husičku! Jediný to živý tvor, ktorý sa kolotal už od toľkých čias v biednej izbe. Mrvová kedy-tedy dávala sa s ňou i do rozhovoru.

A jaká bola pekná vypasená! V celej dedine nemal nikto tak veľkej husy. Stará Mrvová celé hodiny hľadievala s úľubou na to biele stvorenie s okrúhlastou šíjou, s čiernyma a jako pátrička okrúhlyma očima; s červeným zobákom a širokými labkami.

A jako znala svoju gazdinu! Nech sa len ukáže na dvore, hneď jej ide naproti s natiahnutou šíjou napred. Dobre poznala, keď bola lačná; chytila zobákom sukňu Mrvovej a trhala sem a tam, alebo prišla predo dvere izby a ozvala sa svojim: gaga! ga! gága!

„O moja hus!“ vzdychla ťažko Mrvová. Nenávisť ku zlodejovi ju pálila a žiaľ za ztrateným dobytkom hnietol jej dušu.

Ponáhľala sa jako len mohla. Biedna starucha celá sa udychčala.

III

Dochádzajúc ku Bielej Hore stretla Zmaka, vracajúceho sa domov cestou, ktorá viedla z mestečka.

„Predal ju, hus moju, v meste, zbojník.“ Ztratila i posledniu nádeju, ubierajúc sa za vchodiacim do domu zlodejom; v mysli obsypávala ho zlorečením a preklínaniami.

Nenávisť však tá, odrážajúca sa v očiach starej i v stisnutých ústach, uhasla od razu, keď Mrvová zastala na prahu izby.

„Pochválen!“ — riekla s úprimnosťou a pokorou.

„Na veky, amen!“ odpovedala jej Zmaková.

Mrvová rozviazala červený uzol a položila na stôl vajcia.

Zmak dosiaľ nepozrel na ňu ani raz. Sadol na lavicu pri stole a zapálil si na fajku.

Dlhšiu chvíľu mlčali všetci. Konečne Mrvová priblížila sa ku Zmakovi a dotkla sa ho rukami nôh, ktoré položil jednu na druhú.

„Čo chcete?“ opýtal sa.

Nesmela povedať rovno. Začala plakať.

„Oj, moji drahí, jaká sa mne biednej krivda stala! To bolo moje jediné bydlo — tá hus. Majte utrpenie nado mnou, som biedna nájomnica a ani pracovať nemôžem pre starobu… I v prsiach i v boku ma bolí, čoraz, to viacej…“

Zlodej začal vytriasať fajku, ktorú ledva zapálil.

„Utíš sa ženo, čo chceš?“

Mluvil spokojne, kľudným hlasom jakoby dobrosrdečne. Mrvová chytila ho znovu za kolená.

„Vráťte mi moju hus moji zlatí, moji… Boh vám za ňu vynahradí.“

Zmak kládol do fajky doháň znovu.

„Čo za hus, jakú hus?“ hovoril. „Čo je to? Dali ste mi vašu hus, či čo? Ja žiadnej husy nemám.“

„Ja viem, že nemáte,“ predlžala Mrvová prosiacim hlasom, „aspoň mi vráťte, čo ste za ňu dostali… kúpim si inú. Majte ľútosť, Zmak, nado mnou! Vidíte, som taká stará, o nedlho už zomrem. Zpomeňte si na vašu matku. Dajte mi tých pár zlatých; neobohatíte sa tým a ja sa budem modliť za vás.“

„Hovorím vám, choďte preč!“ odseknul, púšťajúc husté oblaky dymu. „Neviem nič o vašej husi.“

Mrvová ho znovu objala za nohy.

„Moji milí, moji najdrahší, moji vy, moji…“ tu ztratila slov, čo by mala povedať: „nech už… dajte mi aspoň polovicu. Vidíte — po dobrom. I nebudete mať hriechu na duši.“

„A vy bláznivá! Hovorím vám, choďte do pekla, kým som dobrý!“

Mrvová neustupovala.

„Dajte mi koľkokoľvek, podľa vašej vôle; sľutujte sa, veď vidíte, ako mi ťažko na svete. Samotná som, stará, opustená. Smilujte sa, dajte mi aspoň malú čiastku.“

Zlodej odložil fajku na stôl. Mrvová spozorovala váhanie na jeho tvári. Nádej oživla v nej i nový potok prosieb vyšiel jej z úst.

Zlodej váhal dlhšiu chvíľu. Žid oklamal ho na husi. Za dávny dlh si stiahol dve zlatky, dal mu zas dva pakličky doháňu, dve kilá mäsa, pol litra pálenky a tridsať krajciarov; to bolo všetko.

Dať tej babe tie peniažky, — myslel pohnutý jej prosbami, — i nechby sa utíšila. Ale si zpomenul, že krome tých pár krajciarov nebolo v celom dome ani haliera, a kto vie, kde zase príde k dákemu grošu. — „Predsa jej ostatný krajciarik dať nemôžem.“

Zamračil sa.

Stará začala plakať. On dlho mlčal; konečne nemohúc odolať ľútosti, ktorá naplnila srdce Zmakovej, zblížila sa ona k mužovi, nejisto, s patrnou obavou.

„Počuj, Ondrejko, —“ ozvala sa tichúnko.

„Čo?!“ zkriknul hnevlive.

„Možno hádam,… môžeš snáď… dať jej dačo… ona tak biedna.“

Zlodej sa konečne rozhneval.

„Iď, potvora, lebo ťa hneď…“

Vstal, odstrčil Mrvovú, ktorá sa mu nôh držala, vzal starý klobúk a vyšiel. Stará šla za ním s prosbou na ústach. Nemohla ho dohoniť, šiel prudkým krokom. Zastala zadychčaná, odpočinula si na chvíľu. Uznojená a smutná obrátila sa smerom k dedine.

IV

Od toho dňa myslela výhradne len na pomstu.

Prestala i plakať i žalovať sa pre svoju hus.

„Porobím mu,“ ustanovila sa konečne.

V obdiaľnej kdesi dedine bývala žena, ktorú všeobecne nazývali čarodejkou; u tejto bolo dostať kúpiť biely prášok, ktorý vraj veľmi dobre pôsobil u zlých ľudí. —

Bolaby už ta išla, ale do piatej dediny — to je priďaleko pre staré nohy. Ťažko sa jej bolo ta vybrať.

Odkladala to síce zo dňa na deň, ale v predsavzatí svojom neochabovala. Naopak, často naň myslela; čím viacej bolo jej ľúto husy, tým viacej ju pálila tuhá po pomste. „Kebych len mala ten prášok! Keď mu ho dám, nezabolí ho viacej hlava. Zamiešam ho do múky a zanesiem jeho žene.“ A potom…

Kriminál jej prišiel na um. V celku sa neobávala ani toho. Je už stará, — smrť za dverami, — nuž nebudú ju ani dlho trápiť. Takto tiež musí biedou zahynúť. Hus jej ukradli. Pre kohože má žiť na tom svete? A koľko ľudí vyšlo zdravých z väzenia! Mali sa tam vraj dobre. Ale sa aspoň pomstí…

Zašla si dakedy i na Bielu Horu k vôli udržaniu dobrých pomerov. Zmaková vítala ju dosť uprimne; rada bola, že si má s kým pohovoriť. Zmaka obyčajne nenachádzala doma. Jeho natúra zlodejská vláčila ho svetom. Pokutou by mu bolo doma sedeť.

Raz ho predsa Mrvová našla doma. Sedel za stolom, pil pálenku a zajiedal chlebom. Privítal starú uprimne.

Prvý ju oslovil: „Jakože sa máte?“ i ponúknul, aby si sadla za stôl. Bol trochu podnapitý.

Stará sa veľmi zaradovala počastovaniu.

„I čo,“ začal, „ľúto vám je tej husy?“

„Veď má byť za čím žiaľ,“ odpovedala stará, ale sa razom zpamätovala. „Hneď vtedy mi jej bolo veľmi ľúto, ale teraz čo ma po nej. Do smrti nebudem želieť jednej husy. Mala som jich viacej v živote.“

„Ano, dobre hovoríte, to sa mi páči. Napite sa ešte.“

Mrvová vracala sa z Bielej Hory hodne veselá. Pospevúvala si popod nosom: „Pálenečka milá, pokiaľ živá budem, pijávať ťa budem.“

Tak dávno si už toto nespievala, tak dávno už nemala v ústach „dobrej“ (?) hrejúcej pálenky! Prišly jej na um rôzne veselia, krštenia i pohraby, na ktoré ju volali, keď nebola ešte stará. „Oj, vypil si človek tej pálenky, vypil!“

Bolo jej dobre veselo i necítila v srdci tak veľkej nenávisti ku zlodejovi.

Tretieho dňa však povážlive octla sa vo svojej biede. Do roboty ju nikto nevolal, odnikúď nemala žiadneho dôchodku. „Do nového roku mám zaplatené za komoru, ale čo si ja nešťastlivá počnem neskoršie? Bude mi zmrznúť pod plotom. Zničil ma ten podliak!“

Úbytkom času zväčšovala sa jej boľasť. Každá starosť, každý nedostatok obnovoval ranu. „Bože môj, kebych mala svoju hus!“ Ťažko jej bolo teraz žiť.

V

Nedela. Celá dedina odpočíva po práci. Nevideť v poli ani človiečka. Zato po uliciach, po ceste, pri kostole a potom pred krčmou je veľmi živo. Starenky oblečené v čistých sukňách, s pestrými šatkami na hlave a na ramenách, chlapi v bielych halienkach so všeliakými ozdobami, všetci — nevynímajúc ani deti — hemžia sa hore i dolu dedinou, ani včely po kláte.

Organ v kostole už umlkol, zato ale ozýva sa muzika v krčme. Kedy-tedy i ďalej počuť monotónne zvuky: „dú-dú“, nástroja pána basistu.

Mrvová ide dolu dedinou i počúva tú muziku. Ľudia ju stretajú, prechodia, pospiechajúc do krčmy. Okolie dediny, chaty i zahrady, polia ďaleké odpočívajú v tichej pohode letného odpoludnia. Slnce vylieva na zelené záhony svoje blesky.

Mrvová prejde krčmu. Veľká to budova o samote stojáca, so širokým miestom na preddomí. Nad dverami visí maľovaná tabuľa, na nej je naklonená fľaša, z ktorej leje sa do skleničky nápoj. Ľudu tu ešte nie mnoho. Večiereň sa práve pred chvíľkou skončila. Avšak cez otvorený oblok počuť už dakoľko hlasov. V tej chvíli, keď Mrvová prechádzala popred krčmu, vychodili z jej dverí pohostinsky otvorených dvaja mladí ľudia, synovia Habáňovi, a každý z nich nesie po dvoch hodných fľašách pálenky. „U starého Habáňa dnes je krštenie. Piť budú o dušu,“ pomyslela stará Mrvová.

Zamyslela sa náhle, roztiahla oči i pootvorila ústa, trochu sa vyprostila a celá tvár jej zase vyrážala zamyslenie.

Zo zadumania toho prebudila sa iba pred samými dverami chaty Zmakovej. Zadivila sa trochu. Nezpozorovala, kedy prešla taký kus cesty. Hľa, jakoby ju samé nohy niesly, kam chcely.

Vošla. Zlodej ležal rozvalený na posteli blúďacím zrakom po povale. Žena jeho sedela na zelenej truhle, pozerajúc von oknom.

Mrvová si sadla vedľa nej a obe ženy začaly polohlasite o všeliakých babských veciach shovárať sa. Hneď hovorily o dnešnej kázni, o kostole i kňazovi, potom o starom Uhliarikovi, ktorý musí mať jakýsi ťažký hriech na svedomí, lebo už od troch rokov ani nenakuknul do chrámu, potom o krave Pieckovej, ktorá istotne zdochla, ačpráve on hovorí, predávajúc z nej mäso, že ju dorezal. Na koniec zašla rozmluva na obyčajné ponosovanie na biedu, ktorá má ten obyčaj, že sa iba chudobných drží.

„Už to bohatému i žiť i umreť je lepšie,“ začala Mrvová, „ľaľa, ako u Habáňov. Robia dnes krštenie a hovorím vám, že sú už teraz opití, ako snopy.“

Zlodej podvihol sa na posteli a oprel hlavu na ruku.

„Boly ste tam?“ pýtal sa.

„Hej veru, odtiaľ idem. Pijú až strach, hovorím vám. Obaja Habáňovci ležia pod stolom, žiadon ani rukou nemôže pohnúť. Starý Habáň a zať jeho — tí sa ešte ako tak držia, ale tiež hodne poťahujú zo skleničky. Keď som vychodila z dediny, poslali ešte pre štyri fľaše, a už vypili najmenej desať.“

„A ženy?“

„Ženy… jedna, mladá, je chorá, z postele nevstáva a stará pije tak, že hej!“

„Eh! Pije?!“

„Veru, veru, lepšie nežli chlap. Hovorím vám, že o hodinu nebude triezveho ducha v dome.“

Zlodej vstal a zamyslený začal chodiť po izbe. Žena pozerala naň s nepokojom v očiach. Mrvová vstala s truhly.

„Hádam som vám spanie prerušila?“ riekla.

„Nie, nie; veď som len ležal a nespal. Sadnite si.“

„Ach už pôjdem. Večer sa už blíži. Pôjdem domov, lebo by mi po tme bolo zle ísť. Jakmile sa zmrkáva, dostávam ,vlčiu tmu‘.“

„Pomažte si oči hadím sadlom. Prejde vám to.“

„Dobre by bolo. S Bohom!“

Vyšla.

VI

Chytro sa ponáhľala do dediny. Cestou viacraz sa obzrela zpät. Najdlhšie sa obzrela za sebou, najpozornejšie a naposled, keď vchádzala do domu Habáňovie.

Bavia sa tu veselo. Mladí, hŕbka parobkov, dvaja synovia Habáňoví i dve dievčatá zo súsedov bavili sa v zahrade. Na širšom priestore medzi slivoňami mocovali sa jedon s druhým s udatnou Magdalenou, ktorá sa vychľúbala so svojou silou. Smiech a výkriky sa často ozývaly.

Starí besedovali v izbe neveľkej, nízkej a plno tu ľudu, hovoru i zápachu pálenčeného. Stisk, že dýchať ťažko. Kmotri a kmotrovia noví i starší z rúk do rúk podávajú si kalíšky. Habáň jako hospodár, obchodí hosťov, tu núka, inde žartuje.

Nie je ešte starý muž, práve v sile veku, stredného zrostu, ale zažitý a poznať, že silný, s tvárou hladko oholenou.

Keď vošla Mrvová, nikto ju nezpozoroval. Dlho stála na prahu. Na koniec horko-ťažko pretisla sa pomedzi sídených i potiahla Habáňovu za zásterku.

Gazdina obrátila sa k nej s tvárou rozpálenou, začervenenou a usmiatou.

„Poďte von, voľačo vám poviem.“

„Nuž povedzte.“

„Nie tu; poďte do kuchyne.“

Habáňovej nechcelo sa síce opustiť trebárs i na okamžik, tak veselú spoločnosť, no vyšla predsa za Mrvovou a nachýlila ucho.

Mrvová jej čosi dlho šopkala. Keď už chcela odísť, Habáňová ju zadržala.

„No, nevypijete si trochu s nami?“

Vtiahla starú do izby a počastovala ju pálenkou.

Stará Mrvová vyšla v tú chvíľu, keď gazdina začala rozprávať ňou prinesenú vážnu novinku. Zastala však v pitvore a počúvala. Z razu bolo počuť len jeden rozhovor, ktorý utlumil ostatnie hlasy. Potom umlkol i tento a v izbe nastalo úplné ticho.

Bolo to jakési zlovestné ticho.

Mrvovú prešiel mráz po tele a jakýsi strach ju pojal. Ľakla sa svojho činu.

Prišla k sebe, keď si pripomenula svoju krivdu. Voľným krokom vstúpila do izby.

*

Mrvová dobre utrafila, lepšie, nežli si hádam myslela. Habáň zakúsil v svojom živote ťažkú od zlodejov ztratu. Pred pár roky ukradli mu pekné dva kone. Toho úderu nemohol zabudnúť a pretrpeť až po dnes.

Treba byť gazdom, domáhať sa ťažkou prácou dobytku a ztratiť tú mnoholetú prácu, krvavým potom nabytú, jednou nocou, na raz — aby človek mohol pochopiť tej divokej, neľudskej, ukrutnej nenávisti vrenie v duši gazdovej pri pomyslení na zlodeja.

VII

Mrvová vrátila sa domov.

„Keby len prišiel!“ vzdychla. „E! Predsa prijde, prijde istotne,“ myslela si.

Sadla na prahu chaty a presedela tak dlhý večer, potom si ľahla na postel v šatách. Oblok nechala otvorený a pozorne načúvala hlasom, ktoré k nej z dediny oblokom zaletovaly.

Poležala trochu, vstala, vyšla na cestu a hľadela smerom ku Habáňovie zahrade. Tma bolo všade.

„Číhajú naň,“ — pomyslela si. Pozrela na nebe, bolo zahalené čiernymi, hustými mraky. To jej dodalo nádeje. Príde iste.

Vrátila sa do postele i poležala trochu — a znovu vstala. Zo dvora začula kykyríkať kohúta. Musí byť už polnoc. Vyšla na cestu. V dedine panovalo temno i hlboká tichosť. Žiadon pes sa neozýval.

Oprela sa o plot a čakala dlhý čas trpezlive.

Náhle zasluchla jedovité štekanie psov. Počúvala pozornejšie. Pochádzalo ono odtiaľ, kde je záhrada Habáňovie.

Po chvíli rozľahlo sa vykríknutie, náhle pretrhnuté.

Nemeškala viacej. Prudkým krokom uháňala do zahrady Habáňovej, kde zastala celá zadychčená. V dedine povstal ruch.

Výkriky sa opätovaly častejšie.

Teraz jich slyšala jasne. Bol to rozpačitý, známy jej hlas zlodeja z Bielej Hory. Počula ešte jakési údery, časté, jakoby tvrdej palice o čelo.

To za moju hus, — myslela s radosťou. Krik neustával. Vzbudil on ruch v dedine na rôznych stranách. Ľudia začali sa sbehúvať. Zastavovali sa pred Mrvovou pri dome stojacou.

„A čo to?“

„Chytili zlodeja z Bielej Hory.“

„Za horúca?“

„Ano.“ — „A bijú ho?“ — „Hej.“

Nikto nešiel ďalej. Hromádka zväčšovala sa, rokovala, súdila.

„Dobre mu, zlodejovi,“ znel všeobecný úsudok.

Jakási ľútostivá duša chcela ho brániť.

„Čo sa budete miešať?“ ohriakla ho väčšina.

Krik medzitým neustával, len slabnul, na koniec zmenil sa v boľastný ston.

„Hádam ho nepustia živého,“ prehodil voľakto.

„Vidíš, to za moju hus,“ — myslela stále Mrvová. „Keby si ju nebol ukradol, mohlo sa ti to neprihodiť.“

Konečne stenanie utíchlo úplne a počuť bolo len jedovaté údery, ktoré trvaly ešte ďalej.

Medzitým hrbka zvedavých zmenšovala sa. Ten i onen dozvedevší sa, o čo ide, a keď sa zároveň presvedčil, že to nenie pokrik pre požiar, vracal sa domov. Najďalej zostalo nekoľko báb so starou Mrvovou, ktoré očakávaly konca.

Dočkali sa ho. Utíchlo bitie, i zavládlo úplné mlčanie.

Konečne v pitvore chalupy ukázalo sa dakoľko tieňov. Keď vyšly na ulicu, rozoznať bolo dvoch chlapov, nesúcich tretieho. Za chvíľu vracali sa len dvaja.

Mrvová sa priblížila k nim.

„Čo,“ opýtala sa šeptom, „snáď ste ho zabili?“

„Kto ho tam vie,“ riekol jeden po tichu.

„I ver zlodejovi! Hádam sa len tak utajuje, aby nebol bitý,“ odpovedal druhý.

— — — — — —. Ráno ukázalo, že sa neutajoval. Ležal postriekaný krvou, s rozbitou lebkou, na tom mieste, kam ho hodili večer, s tvárou k nepoznaniu, bez ruchu — bez duše.