ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

— „Ach, Mara, Mara, kamže sa teraz podeješ…? Dom ti predali, i pole — nemáš svojej zeme ani za hrsť…“

„Nech! Keď ja nemám, nebude mať ani iný. A ty mlč; vymetaj si pred vlastným domom!“ — zlobive odsekla Mara Škrabuľová svojej súsedke.

— „Ach, veď ti ja len pravdu povedám, ľúto ťa mi je: a ty dievčička na mňa veru nemáš sa prečo hnevať. Dobre som ti vždy chcela — neposlúchlas’ staršieho. Muž ťa nechal, Pán Boh vie, kde sa poneviera; v obci ťa nikto nepoľutuje, lebo nedáš nikomu pokoja. I Pána Boha si sa spustila!…“

— „Do toho ťa nič, či som sa spustila, či nie… Ale mi ty kázne nerob, lebo…“ nedopovedala; v ruke zablišťala sa jej bľachová varečka, ktorú pozdvihla k úderu. Súseda vidiac hnevom roziskrené oči Škrabuľovej, vstala k odchodu:

— „Pán Boh ťa opatruj“ — a odišla.

— „Hej, ty stryga! I ty len hľadíš, aby si ma v posmech brala. Každý je proti mne. Ktože ma zastal, keď išiel majetok na bubon? — Nikto. Ale ja vyvŕšim sa na všetkých. Počkajte, čo vám krivá Škrabuľovie vykáže! Počkaj ošemetný richtárik! Ešte mi povie: „Za teba sa haňbí celá obec, ty korhelica!“ A čo koho do toho? Keď si vypijem, vypijem si za svoje. Ale som mu nadala! Budeš pamätať, kedy si bol pred mojím domom! A keď som ho neobarila! Hej, oči som mu mala vyškriabať!…“ Takto a podobne Škrabuľová si odľahčovala, zanevrúc na celý svet. Bezohľadným osočovaním získala si toľko nepriateľov v obci, koľko bolo len živých duší. Každý sa jej chránil a predsa o každého zavadila. Nie žeby mala k tomu dáku podstatnú príčinu, ale to jej už bolo od prírody tak. Od malička nikto ju pekným slovom neuctil, ba naopak: slúžila za posmech malým i veľkým, z čiastky preto, že bola náramne špatná — krátke krivé nohy, nepomerne dlhé ruky, červené vlasy, — zčiastky pre veľkú náchylnosť k pitiu — a veru často ju našli v priekope ležať, — konečne pre vlastnú nesnášanlivosť. Žila odtiahnute od sveta, a keď obcovala s ľuďmi, nikomu nedôverovala.

Muž jej, ktorého Pán Boh vie akým spôsobom dostala, nechal ju za tri týždne po svadbe. Nemohol obstáť pri nej pre jazlivé slová a žiarlivosť… Od toho času, čo sa rozišli, začala ešte väčmi piť. Behom pol druhého roka zpustly zanedbávané role, sám sebou chatrný domček slúžil viacej príbytkom pre netopierov a vrabcov, nežli túlavej Škrabuľovej. V litrovej sklenici odnosila celý svoj majetok židákovi-krčmárovi. Tu ešte väčšie-menšie požičky — a dražba urobila koniec jej šafáreniu. Očakávala ju iba žobrácka palica; ľúto jej bolo, keď si na to pomyslela. 33-ročná žena, zdravá — a žobrať. Na prácu, alebo na pritúlenie nemohla ani pomysleť, — veď ju v obci každý nenávidel. No, pre vlastnú samoľúbosť nechcela uznať, že vlastnou vinou prišla o všetko. I hnevá sa a nenávisťou kypí jej srdce proti celému svetu.

„Na, skap i ty, keď už nemám ničoho,“ — zasipela zlostne, uderiac na zemi preťahujúceho sa kocúra, ktorý žalostne zamiauknul, vlečúc za sebou ochromené hnáty.

„Však uvidím, kto môj dom vezme! Nech sa mi len ukáže, zabijem ho, podpálim mu ho nad hlavou vo spánku.“ A unavená krčovitým bôľom, sadla na lavičku u kachieľ. Celá jej bytnosť prezradzovala veľký nepokoj a vnútorné pohnutie. Ústa vykrivovaly sa, ruky každým okamžikom zatínaly sa; jej nepekná tvár bola hroznou. Občas draly sa jej rúhavé slová z vyschnutej hrudi.

Presedela tak dlhšiu chvíľu. Na koniec ozval sa biednou chatou zlovestný chechot; tvár vyrážala satanskú radosť.

„Tak urobím. Pôjdem k nemu, hádam ma prijme. Urobím sa pokornou, poníženou; ruky mu bozkám, za odpuštenie budem prosiť,“ a jakoby sa dakoho bála, zašeptala: „Prijmeš hada, čo ťa štípať bude…“

Rozmýšľala ešte hodnú chvíľu o svojom predsavzatí. Zpomenula si na každú krivdu, ktorá sa jej dostala od ľudí; toľké ústrky, posmech, prezývanie naplnily jej srdce bôľom i hnevom. Prišlo jej na um dnešnie odpredanie majetku, nastávajúca bieda, potom škodoradostné tváre spoluobčanov nad jej úpadkom, konečne, že raz predsa musí opustiť bývanie, kde ako dieťa prežila mnoho milých chvíľ na lone svojej drahej, nebohej matky — tu zlostný výraz tváre zmenil sa v ľútosť, cítila, jako jej srdce voľáka neviditeľná sila sťahuje, pocítila fyzický bôľ i podobala sa skorej bezcitnej soche, než človekovi, soche, v jejž nútri kolotá divoká búrka citov, a nemôžu von… Nešťastie ukázalo sa jej v celej nahote: začala poznávať vlastné viny a hriechy.

„Som biedna, ktože ma aspoň poľutuje?“ — preriekla pokorne a zalial ju bohatý prúd sĺz. V slzách našla úlevu a víchrica boľasti a žiaľu utíchala. Požehnané buďte vy slzy, ktoré ronia oči kajúcej ženy!…

II

Svitnul horúci letný deň.

Škrabuľová sedí už dlhú chvíľu pri obloku. Zo zadumenia vyrušil ju obecný boženík, ktorý jej oznamuje, aby vypratala sa z domu, lebo odkupiteľ chce si ho vyriadiť a sám v ňom bývať; preto nech opustí dom ešte do poludnia.

Zvesť túto prijala pokorne, a nemým kývnutím hlavy dala na známosť, že urobí tak, ako žiada sa od nej.

Keď boženík odišiel, vstala zpoza stola, hlboko vzdychla a vyšla na ulicu. Tu stretala ľudí idúcich do poľa: s kosou, hrabľami alebo s kosákom. Nepozdravila sa nikomu, ju nepozdravil nikto. Štebotavé ženičky túlily očepčené hlávky dovedna, shovárajúc sa pološeptom o Škrabuľovej. Jedna podotkla: „Už ide…“ a znázornila ohnutím prstov: pitie, obyčajné to raňajšie zamestnanie Škrabuľovej.

Prejdúc môstok šla v pravo, do krčmy. V ohrade stál mladý žid, šla k nemu.

— „Dajte mi za 4 kr. z tej tuhšej.“

— „Máte peniaze?“ pýtal sa nedôverivý krčmár.

— „Mám, len mi nalejte“ — a vytiahla zelenkastú flašku zpod veľkej šatky.

— „Ja na bôrg viacej nedávam, ukážte peniaze.“

Škrabuľová odložila flašku na špinavý, liehovinou presiakly stolík a začala jeden roh šatky, zaviazaný na uzlík, rozväzovať. Robila sa, akoby ho nemohla rozuzliť. Žid vidiac, že je tam čosi podobné štyrkrajciarníku, vzal flašku a nalial žiadanej „tuhšej“ pálenky.

Škrabuľová vytiahla mosadzný prsteň s červeným očkom.

— „Toto je sobášny, od muža; zajtrá si ho vymením“ — nejistým hlasom prehovorila, podávajúc prsteň židovi.

— „Ja za to nemôžem dát…“ riekol žid, držiac pevne flašku. „Kto mi za to dá 4 krajciare? Ja… tak nemáte peňazí?“ Tázal sa židák flegmaticky a už chcel vyliať pálenku do krhly. Škrabuľová pozrela naň ľútostivým zrakom, vyrážajúcim nádej i otrockú pokoru.

— „Peňazí nemám, ale ak nestojí za to, dám túto šatku“ — a začala ju sťahovať s pliec.

„Ja ne… Tá šatka je vaša?“

Škrabuľovej zaiskrily oči.

— „Moja,“ odsekla krátko, utlumujúc výbuch hnevu nad upodozrievaním židovým. Žid to zpozoroval.

— „Tu máte pálenku. Prsteň si nechám do zajtrajška, ak ho nevymeníte, tak…“ Sám nevedel, čím jej vyhrážať.

Odoberúc flašku z ruky židovej, Škrabuľová sa zaradovala, tvár sa jej vyjasnila, oči svietily veselšie.

— „Majte sa dobre!“ a rýchlo vyšla zo začmudenej izby. V pitvore vytiahla flašku zpod šatky a tromi-štyrmi glgy vyprázdnila flašku smrdľavého jedu až na dno.

Vyšla von. Krok jej bol rezký, sporý. Tvár poliala sa ľahkým rumencom. Každým pohybom tela prezradzovala spokojenosť a milý, detinský úsmev pohrával jej kol’ úst. Tá okolnosť, že žid nepochyboval v pravdivosť jej slov, keď hovorila o svojej šatke — však jej ináčej málo kto veril, lebo ju často upodozrievali z krádeže — táto v celku malicherná okolnosť shladila všetku mrzutosť a nevôľu z jej pošmúrnej tváre. Povedomie o svojej hodnote mravnej dodávalo jej kroku smelší ráz, i odhodlane kráčala k domu svojho domnele najúhlavnejšieho nepriateľa, k domu richtára Vrany.

III

Stanúc pred dvercami, poobzerala sa na hor i na dol; potom ponaprávala svoj odev, urobila tvár vážne smutnú, víčka očú sklopila dolu; ľahkým krokom vošla do dvora. Tu uzrela slúžku Katru, ktorá pri zjavení sa Škrabuľovej zostala stáť ako skamenelá, pootvoriac prv ústa na znak velikého prekvapenia.

— „Pochválen buď Pán Ježiš,“ začala Škrabuľová tichým hlasom. — „Doma sú páni gazdovia?“

Katra neodpovedala ani slova, zostávajúc v predošlom postavení. Na chvíľku zamlčaly sa obe. „Bundáš“ kdesi pod sieňou zaštekal. Katra sa zpamätovala.

— „Doma. A čože chcete?“ Opytovala sa Katra, ako obyčajne.

„Prišla som len tak… trochu navštíviť. A ty Katrenka, ako že sa máš?“

— „Navštíviť?!“ zadivene pýtala sa Katra, pozdvihnúc pri tom obočie skoro po vrch čela. — „Ja sa mám, chvála Bohu, dobre. Ale vy na — vštíviť? Haha!“ zasmiala sa veselým, zvučným hlasom a zmizla.

Slabý tieň hnevu preletel tvárou Škrabuľovej. — Vstúpila do pitvora. Trochu sa ztriasla pri pomyslení, ak doma nájde Vranu, v hlave pocítila pálčivosť a zunenie. „Poručeno Pánu Bohu,“ zašeptala a nesmelo zaklepúc na dvere, očakávala ohlas z izby.

— „Voľno!“ počula hlas richtárky Vranovej.

— „Pochválen… Dobré ráno prajem. A dobre ste ráčili odpočívať?“ — začala rozpačite.

Vranová trochu pomlčala, bola prekvapená touto návštevou. Kohokoľvek na svete bola by očakávala, ale Škrabuľovú, tú najväčšiu utrhačku na jej mene, tú najzarytejšiu nepriateľkyňu — to jej nebolo pochopiteľné, čo chce, ako sa sem opovážila?… Na okamžik zamračila sa. Nevedela či jej ukázať dvere, či chytiť — ako obyčajne v takých pádoch — metlu, a či čo vôbec s ňou urobiť? — No, pozrúc na jej smutný výraz tváre, na jej shrbenú postavu, vyrážajúcu hlbokú pokoru, premohla výbuch hnevu a odpovedala na jej pozdravenie i otázky chladne, tupo, ako hovoríme s človekom, ktorého síce z celej duše nenávidíme, ale pociťujeme, že mimovoľne nastáva v nás obrat priaznivý, že sme uchvátení pocitom útrpnosti. Premenu túto hľadela zakryť tým, že sa odvrátila od Škrabuľovej a neprestajne sem a tam postrkovala písmo, ktoré ležalo pred ňou na stole. Škrabuľová vidiac toto rozpačité chovanie Vranovej, vykladala si to na dobrú stránku a stala sa odhodlanejšou.

— „Nemám nikoho, ktoby smiloval sa nadomnou. Pán Boh ma krute navštívil. Ubližovala som vám veľmi často a bez príčiny. Neopúšťajte ma, veď som žobrák. Budem vám okolo domu pomáhať, nájde sa i pre mňa dáka práca. Pláce nechcem žiadnej, len ma aspoň pritúľte.“ — Slová Škrabuľovej boly úprimné, vrelé, išly jej od srdca.

Vranová pohadzovala písmo ešte rýchlejšie, stisla perny a odvrátila sa ešte väčmi. Úprimnosť zo strany Škrabuľovej dojala ju hlboko; toľko poníženia neočakávala. Ešte včera odpoludnia mrzko vykrikovala na dom Vranovie, brízgala a nadávala Vranovi — a dnes prosí, aby bola trpená v dome. To bolo neočakávané, prekvapujúce, i nebola vstave dať jej akúkoľvek odpoveď. Bránila jej to urazená samoľúbosť a nejistota, čo muž povedal by na to, keby ju bez jeho vedomia prijala. Mienila, že jej vyčíta všetky urážky, utrhačstvá a že ju tak prinúti, aby sa vzdala nádeje na priateľské prijatie v dome; no keď vypustila prvé slovo, znelo ono mäkko, hlas zatriasol sa jej mimovoľne:

„Čo sa mňa týka, milerada ti pomôžem, koľko len budem môcť; prijdi si, keď budeš v núdzi, či po trochu múky, lebo po zemiaky — i tej soli ti dám, ale nežiadaj, aby som ťa vzala do domu, veď vieš, aký je môj muž, ten sa veľmi hnevá na teba. Bez príčiny si mu…“

Do izby vstúpil richtár Vrana. Keď videl uplakanú Škrabuľovú, obrátil sa s výčitkou k žene:

— „Čože to znamená? Ako sa táto opovažuje?“ — A už hnevom sršaly mu oči.

Vranová váhala… potom uprúc prosebný zrak na muža, začala:

„Nemá ani otca, ani matky, nikoho nemá na tomto Božom svete, nehnevaj sa, mužíčku. Prišla, aby sme ju pritúlili, do práce vzali. Zabudni, čo ti…“

Vrana nečakal na dovŕšenie. Obrátil sa ku Škrabuľovej prísne, hrozive:

„Teba pritúliť? Zabudlas’ na včerajšok? Nevieš, že si ešte pred pár mesiacmi vykrikovala po dedine, aby ma zbavili úradu a abys’ na moje meno haňbu svalila?! Zabudla si na tvoju krivú prísahu, že som Juglíka ubil, a ja som nebol ani doma v ten večer?! Choď k tým, čo si jich proti mne štvala, čo ťa huckali, abys dom môj hanobila. Kto roznášal klebety po celom okolí na moje deti i na mňa?“ — Hlas jeho triasol sa, zlosť a nenávisť proti tejto osobe dovŕšila sa pri zpomienke na ten škandál, ktorý Škrabuľová urobila Vranovmu synovi kňazovi v …ovci na odpuste, práve keď z kostola vychádzal pred mnohými pútnikmi. — „A syn môj čo ti urobil?! Povedz, ty diabolská žena, pohnul ti kedy i len vlasom na hlave?!“ — I kročil k nej, aby ju uderil päsťou. Vranová priskočila k nemu a zachytila zdvihnutú ruku mužovu. No Vrana ju predsa hodne šuchol po pleci.

„Dobre, ubite ma; som bez pomoci… Zaslúžim; obrazila som vás.“ — Pre slzy nemohla ďalej.

Vrana obrátil sa k žene:

— „A ty chceš takéhoto zloducha do domu? Boh by ma musel pokárať!“ —

— „Mužíčku, nehnevaj sa; veď sa modlíme: „Odpusť nám…“

— „Ešte ma dopaľuj: Von obe! Tej odpustiť?! Čo jej urobily deti? Toľkú haňbu! Preč odtiaľto!“ — Volal, hrozive dvíhajúc k novému úderu ruku.

Vranová sa ľakla. Nevidela muža svojho dávno tak veľmi rozzlobeného. I trhla starostlive Škrabuľovú za rukáv, aby vyšla von. Bála sa, že muž vykoná dačo hrozného.

Škrabuľová poslúchla, i opustila izbu bez toho, žeby bola i len jediné slovo prehovorila.

Škrabuľová bola dobrosrdečná osoba — pokiaľ „mala v hlave“, ináčej mrzel ju celý svet. Tak i teraz. Počala vytrezievať — vracala sa i jej vzdorovitosť. Zaťala päste, zaškrípala zubami a šla hore dedinou, vykrivujúc všeliako ústa, čím robila dojem, akoby nebola pri zdravom rozume. Tu i tu ozývaly sa z jej úst vyhrážky, preklínania. Vše sa obozrela zpät a zlobive zagánila na tú stranu, kde býval Vrana. Išla, išla, až sa octla v poli. Tam sadla, aby rozmýšľala, ako sa vypomstí na Vranovi.

IV

Škrabuľová vyšla z domu súsedy; pred nim trochu zastala, rozmýšľajúc či ísť do toho dážďa lebo nie? Dážď bubnuje a čliapka dopadajúc tu na strechy, tu do mláky. Škrabuľová trhne sebou a odhodlane dodá:

„Idem“ — vyrazila hlasom seba samú posmeľujúcim. V ruke nesie uzlíčok, ktorý pečlive skrýva pod šatku. Na ceste sa potkla i zaklaje tme, hustej ako v rohu… Ponad hlavu preletela jej oslepujúca reťaz blesku a v zapätí zahrmelo ostrým rachotom. Hodila rýchle kríž na seba a pospiechala na dol. — Hlásnik zatrúbil dvanásť ráz, vietor otupil ostrý hlas trúby: znel prenikavo, príšerne. Na to ozvaly sa kročaje jeho po blatistej ceste a za každým krokom výstražný hlas basový: „Zahášajte svetlo, oheň, aby nebol ľudu škoden.“ Každé slovo bodalo Škrabuľovú do srdca.

Čľapkanie hlásnikovo i spev zbližovaly sa; Škrabuľová nechcela sa s nim stretnúť i zatočila sa medzi staviská; stala si pod odkvap. Studené kvapky dážďové ochladily jej ruku i zatriasla sa. Utiahla sa medzi dve stodoly a poobzerajúc staviská zašeptala: „To je jeho…“ Opäť hrozne blislo sa. Zavrela oči, tvár jej bola bľadá, z pod umoknutej šatky trčaly jej vlasy rozsypané po tvári. Nestihla sa prekrižovať a výstražne desivý „hlas Boží“ tak silne zadunel celým vozduchom, že Škrabuľovú mráz prešiel po celom tele.

Na blízku voľačo zašuchotilo; uťapila sa úplne k zemi zastaviac na okamih dýchanie. Popred ňu preskočil veľký biely pes, len-len že nezkríkla.

Hlas hlásnikov pomaly vzďaloval sa, nebolo ho temer ani počuť. Vetor začal prudkejšie fúkať, nesúc sebou hustý dážď. Hrmenie na chvíľku utíchlo.

Uzlíčok, ktorý prehadzovala z ruky do ruky, akoby ju pálil, chcela odhodiť, — hrôza jakási ju dojala — no čosi jej šeptalo: „Neboj sa.“ I vybalila ho, a obsah jeho silne stiskla v ľavej ruke zašeptajúc: „Za to, že si ma udrel!

Nech! Zo sukne vytiahla zápaľku — vietor ju zahasil. Vyňala dve i rozžala práchno. „Zahyň s celou — — familiou,“ a smradlavý dym vtiahla do seba. Zakašlala a už-už hádzala dutnajúci oheň do stodoly, keď razom blislo a zahrmelo nad samou hlavou tak mocne, že Škrabuľová potočila sa a spadla na bok.

Nastalo ticho, také asi, za ktorým očakávame nekonečný krik a hrmot. — — — — —

„Horíme! Ľudia, horí!!“ zavolal ktosi.

Účinok tohoto polozúfalého výkriku na prebúdzajúcich sa ľudí býva hrozný. Násilne vyburcovaní ľudia zo sna v prvom okamžiku ztratia reč, pamäť, vládu nad svojím telom. Výkrik „horí“ a to ešte nočnou dobou ochromí človeka duševne i telesne. Každý dom premení sa na babylonskú väžu: všade zavládne nekonečný zmätok. Plač ospalých a zostrašených detí, bedákanie prostovlasých žien, to všetko pôsobí tak, že i jediná chladnokrevná osoba domu, gazda, ztratí žiaducnú duchaprítomnosť.

Vonku strašné, pohyblivé jazyky plamenné, praskot padajúcich brván, prenikavé ručanie dobytka, výkriky i volanie o pomoc na všetkých stranách — to do základov musí otriasť dušu nešťastného gazdu, jehož celý majetok pred vlastnýma očima, bez prekážky mení sa v žeravé uhlie a popoľ…

Vranova stodola zachvátená je ohňom na všetkých stranách, tisíce iskier poletujú vozduchom a nesené vetrom hlavne jako ohnivý dážď pršia na strechu domu Vranovho. I šíri sa oheň na všetky strany. Pomoci nieto žiadnej, každý beží, hľadá, sháňa i storáz vracia sa po vec do domu, ktorú zabudol vziať so sebou i vracia sa po ňu znova a znova.

Vrana ako šialený behá po svojom dvore máchajúc akýmsi drúkom i zpamätajúc sa priskočí k oknu zadnej izby, rozbíja sklá:

„Von oblokom,… podaj mi chlapca Bože!… Strecha už horí!“

V zadnej izbe bola služka Katrena s chlapcom, na noc zamikala dvere i nemohla nájsť klúča. Bielovlasý, 4-ročný chlapček sostrašene túlil sa ku dverám, chcejúc ich útlou ručičkou otvoriť…

Služka počujúc hlas gazdov, skočila na lavicu i vystrčila hlavu oblokom. No v tom okamžiku zatrešťala povala, dym zkundolený vetrom šľahnul oknom dnu i sotva stihla skočiť: strecha i povala sosypaly sa do izby.

Vrana vidiac, že dieťa jeho tam zostalo, zastenal bôľne, akoby mu živé srdce vytrhúvali z hrudi, šklbúc si vlasy tackave vyšiel zo dvora na ulicu.

Žena jeho medzitým chripiacim hlasom stála pred domom volajúc ľudí na ratu. Keď uvidela muža svojho, ktorý uprel zraky na to miesto a bezcitne stál so skleslýma rukama, zkríkla zúfalým hlasom:

— „Kde mi je?… Kde si nechal dieťa?!“ I chcela do dvora, no oheň zaujal celý priestor dvora. Vranová pocítila veľkú pálčivosť na celom tele i musela nazpät…

Dom Vranov dohorieval; ľudia pomaly prichádzali so všetkých strán tu s krhlami, tu so šochtárami, iní s hrncami, všetci bľadí a mokrí.

— „Pre živého Pána Boha vás prosím, ratujte mi aspoň tie kôstky z neho!“ — zaúpela Vranová, berúc nádobu jednomu chlapcovi z ruky, aby do velikej pahraby vyliala z kaluže načretú vodu.

— „Shorelo?!“ shýkli okolostojáci a začali usilovne liať vodu na to miesto.

Chýr tento rozniesol sa chytro; prišli chlapi s hákami, so striekačkou a roztrhúvali obhorené brvná a trámy.

Vrana nehnul sa z miesta, ľudia hľadeli na jeho bezživotnú tvár s citom útrpnosti a obchádzali ho, akoby sa báli, že tie zkamenelé ruky jeho razom oživejú a vykonajú dačo hrozného…

Oheň na dvoch miestach — hore i dolu — pretrhli.

Jasné paprsky vychádzajúceho slnka smutne osvetľovaly kopy obilia, sena — v popol obráteného. Kde tu polorozbúrané kachle strmely z izieb rozváľaných. Smradlavý dym a para dodávaly ešte tklivejší výraz miestu, obklopenému sostrašenými, bľadými tvárami nešťastných obyvateľov.

V

Úder hromový, ktorý zapálil stodolu Vranovu, tak silne omráčil Škrabuľovú, že vyše poldruhej hodiny zostala bez vedomia. Keď precítla, tvár jej bola bľadá a triasla sa na celom tele. Cítila striedave horúčosť i zimu a nemohla hnúť žiadnym údom. Premoknutá ležala blízko k ohňu.

Počujúc plač začala vzpomínať, kde je, a ako sa dostala do toho položenia? Hrozný úmyseľ, že podpáli Vranu, zišiel jej na um i roztvorila kalné oči. Čo uvidela, predesilo ju: široký dymiaci a pariaci sa priestor, tu horiace plameňom, inde ohnivé drevá a bedákajúcich ľudí…

„Bože, čo som urobila?!“ zastenala bôľne vstávajúc z mokrej zeme. „Čo mi urobili ostatní?: Ja som jich zahubila!!“… „Prekľajú ma! Bože, ja podpálila som…“ I v zúfalstve nad tým hrozným skutkom a pri myšlienke, jak hrozný trest ju stihne, chcela voľakam utekať, aby zachránila svoj život, ktorý je každému tak drahý, i aby zbavila sa toho obrazu, — pohoreliska —, ktorý jej srdce rozrýval. No jakási sila, jej dosaváď málo známa, zadržala ju. Hlas svedomia volal: „Oddaj sa jim!“ I obrátila sa ku tlupe ľudí stojácich pred zhoreným domom Vranovým, s tým úmysľom, aby vzala zaslúžený trest. —

Chlapi pred domom Vranovým usilovne zalievali oheň a roztrhúvali sosuté brvná na tom mieste, kde sa nachádzal chlapec richtára Vranu.

Tam prítomným vyrozprával hlásnik asi desiaty raz, ako hrom udrel a v zapätí vybúšil plameň zo stodoly Vranovej.

„Božia vôľa!“ — prisviedčali všetci. „Veď nás má za čo trestať! Už ani Boží deň — nedelu neuctia!“ dodala starenka.

— „Veru tak! Rúhanie, kliatba, pijatiky — o inom ani nepočuješ — vraveli druhí.“

Mladý boženík odvalil trám a celý predesený zvolal:

„Ľaľa, chúďa, kde je!“ I podňal obhorené kusy mäsa z chlapca richtárovho.

Vranová priskočila k trupu svojho dieťaťa, a bez slova, bez sĺz bozkávala drahé pozostatky svojho miláčka. Vrana hľadiac na svoju ženu hlasite zaplakal.

Všetci sa hrnuli razom, aby uvideli dieťa. Mnohí sostrašene shýkli, iní zaplakali nad sohavením peknej tváričky chlapčekovej.

„Takto mi muselo zhynúť!“ — zabedákal nešťastný otec.

Zástupu čím ďalej viacej pribývalo. Prichádzajúci pýtali sa jeden druhého: „Našli ho? Shorelo?“ „Chúďa!“ bolo všeobecné poľutovanie.

Vranová tupo hľadela na to očadené mäso, akoby hľadala aspoň jeden — jediný znak, aspoň jediné miesto, ktoréby bolo zostalo neporušené z jej „živého“ dieťaťa…

Zo zástupu ozval sa silný výkrik. Ľudia sa ohliadli.

Škrabuľová zablatená, bľadá ako smrť, bez šatky na hlave, na spôsob šialenej predierala sa k tomuto smutnému javisku. Ktorí ju videli, shrozili sa nad ňou; strach i útrpnosť vzbudzovala v každom.

„Pusťte!… Ja som ho zničila!!“ zkríkla zdrcujúcim hlasom, keď octla sa pri mrtvole chlapca. „Ja… ja… podpálila!… Zabite ma,“ zachripela bôľne i vrhla sa ku obeti požiaru.

Šumot v zástupe utíchol, každý bál sa prerušiť vzlykot dvoch plačúcich žien: matkin a Škrabuľovej.

No netrvalo to dlho. Jedni začali volať: „Sviažte ju.“ Druhí: „Do ohňa s ňou!“ — —

— „Prisám…! Je šialená… Veď hrom zapálil,“ — zavolal hlásnik, chcejúc ju preč odviesť. Mladý boženík i hlásnik chytili ju za ruky: „Hybaj odtiaľto!“

No Škrabuľová s takou silou vytrhla sa jim z rúk, že starý hlásnik len-len že nespadol.

Škrabuľová uzrúc zroneného Vranu, richtára, padla pred ním na kolená:

„Odpusťte! Ja… nechcela som!… Odpusťte mi!“ prosebným hlasom, vyrážajúcim nádej i zúfanie, žiadala nešťastného otca. Vrana sa trochu zamračil.

„Modliť sa budem!… Smilujte sa!“ zaúpela kajúcnica i takým výrazom očú pozrela naň, že všetci ju poľutovali. Vrana jej podal ruku. Tá ju schvátila, jako topiaci sa posledniu nádej na zachránenie, i zmočila ju slzami bozkávajúc ju nesčíselne.

Okolostojácim vypadly slzy.

„Boha pros, ja ti nemám čo odpúšťať!“ zašeptal Vrana.

Škrabuľová pozrela mu ešte raz do očú, bozkala jeho ruku: „Pán Boh vám zaplať!“ vzdychla, i ztratila sa medzi zástupom.

„Čo sa stalo s ňou? Ako sa zmenila!“ zahovorili mnohí rozchádzajúc sa z toho miesta, kde smutný Vrana podal ruku svojej nepriateľke, nešťastnej Škrabuľovej.