ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už zlaté žito hlavy skláňa, otec za domom kuje novú kosu. A mať, tá srpy, šatstvo sháňa: žehnaj, Bože, raži, žitku, ovsu… Mne dali starý srp do ruky, vraj, budem hrstiť trochu, matka vzdychla: i kosili sme cudzie lúky. Ja som na prácu, práca na mňa zvykla. A len keď už mnohé dni prešly, počalo ma čosi pobolievať v krížoch. To práca úctu k sebe kreslí — rečie otec — bude na chlieb i piroh. I na dlaniach mal som mozole. S čela mi cíkom tiekol voňavý pot. V sparne chvely sa len topole. A škovran vesele žehnal nový rod. Tak, zvážnely otcove vrásky: aby, vraj, videl jak sa zarába chlieb. Aby mal k zemi vernej lásky… — No, zdravý to vtedy vsadil do mňa štep…