ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pole sa rozkročilo majestátne: — Tu vinič a dievča statné! A túžby, tie zobjímaly zrelé hrozná, horizont zajasal hravým dychom a len ten, kto také dievča pozná, komu je tá pieseň aj milá, aj hrozná, zatína päste v svety vlastné a hreší žhavé v rozbehnutí rýchlom… Som hrešil vtedy v poli: túžby ma lámaly ako búrky chrastie a netušené šťastie, čo kryly hrozná to dievča a lúky, oberal som s rolí a spíjal sa všetkým, čo daly tie ruky, pole rozkročené majestátne, tie ňadrá a to dievča statné… I zrel v tých hroznách život. Mne piesne zradné tiekly z duše zradne. Túžby, tie mrely, ako hady v agónii, svíjaly sa sťa v mučiarni stredovekej. Ja pil som z čaše tej a onej — no nijak zasýtiť dušu a srdce prázdne. Poznal som vtedy zo spevu vtáctva, i lúk, i polí, i lásky pozdnej, že tak to bude rôzne, kým vinič bude a dievča zvodné…