Otroci v 19. storočí
Autor: František Otto Matzenauer
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková
Prestaly krajom viať milé vánky juhu, mrazivé dychy severu zavialy stromovím a mĺkve sožlklé jeho skvosty smietly do vädnúcej trávy. Umĺkly po krovinách ľubé selanky pevcov hajných, odznely milé, hravé trávnice, a po poliach v šir a diaľ zavládla temná duma, nemé ticho. No oživly za to trochu svätyne domácich krbov. Však mnoho jich je takých, kde s jasennou dumou ťažký trud zasedá na čelo domácich, trud, ktorý nejedon vzdych lúdi z ubolenej hrudi a od starostí skľúčenú hlavu skláňa do mozolovitých, prácou zmorených dlaní!
Toto sa stáva každého októbra obzvláštne u tých ľudí, o ktorých by si darmo hľadal nejakú zmienku v zákonoch abo v dákej inej ustanovizni; ktorí v očiach mnohých svojich phánov i pánov sem i tam menej platia než to nerozumné hoviadko: u uníženého, zneužívaného služobného ľudu po dajedných majeroch.
Škoda temer, že tých ľudí Pán Boh ani jednoho nejakým gubatým pinčlom nestvoril, bola by si snáď čo len nejaká obstarná dáma na nich spomenula: ale takto budú už dávno sriadené penzionáty pre staré kadeaké herky, pre oprašivelé kočky a kadeakú drôbež, no títo ľudia, keď jich svet využíva a staroba jich urobí práce neschopnými, budú porád len hladom mreť po tom šírom diaľnom svete…
Nuž podívajmeže sa do majera Árona Drapáka. Podľa mena: Áron, uhádne každý, že veľkomožný pán Drapák pochádza z vyvoleného pokolenia. Drapákom ho pomenoval ľud pre jeho zdierstvo, jako si vôbec ten ľud podobných ptákov značieva, aby jich každý hneď aj dľa mena poznal.
V komôrke, trochu odchodnejšej od potuchlých, vlhkých dier bírešských, sedí humeník Juraj Šimko. Husté, hojnou šedinou prekvitlé vlasy rozstrapatené mu stoja na utrápenej hlave a pár jich zasahuje až do očú, z ktorých plynú celé prúdy trpkých, bôlných sĺz po bľadej, hojnými vrásky rozrytej tvári. Ubolená hlava spočíva mu v mozoľovitých, prácou zmožených dlaňach a z pŕs vinú sa žalostné, zúfalé vzdychy.
Naproti nemu, hlavu tiež v dlane o stôl opreté složenú majúc, sedí starká družka jeho života. Milá, dobrá to starucha. I ona plače…
Nuž čože tak strápilo tieto dve starké, dobré duše, prečože plačú? Zomrel jim syn na vojne, či sa jim s dcérou zle povodilo? Uvidíme, lenže sa trochu prizrime na jích minulosť.