Zlatý fond > Diela > Otroci v 19. storočí


E-mail (povinné):

František Otto Matzenauer:
Otroci v 19. storočí

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 37 čitateľov


 

I

Juro Šimko zostal po otcovi, ktorý ho bol ako bíreš na Drapákovom majeri ešte ako malého chlapca odumrel, opustenou, beznádejnou sirotou, holý jako prst. Ešte za života otcovho pásal na majeri husy a poneváč bol poriadny chlapec, ponechaly ho aj po otcovej smrti v tej dôstojnosti. Keď trochu povyrástol, dali mu ušípané pod opateru. Stravou ho opatrovaly bírešky aj s gazdom striedavo, jako kedy na koho prišiel denní poriadok. Keď trafil na dobrú osobu bírešku deň, najedol sa do syta, no keď tratil na zlú, nahladoval sa milý Jurko do Božej vôle, ponášajúc miesto toho Božieho daru nieraz kus pálenej tehly, aby sa mu len iní pasáci nevysmievali, že je hladoš, že nemá čo jiesť. No smiloval sa Boh nad ním raz, že nebehal potom viac s prázdnou tanistierkou. Jedon raz odpočíval totiž aj so svojím stádom pres poludnie u stoku, neďaleko ktorého tiež aj jeho mať oddychovala po dopoludňajšej práci. No bárs aj bola unavená, neľutovala tých pár krokov a odbehla k nemu, aby s ním trochu si pohovorila. Sadla si k nemu a zkúmavým zrakom zahľadela sa mu do tváre. Zdál sa jej byť akejsi nesvojej kože.

„Obedoval si, syn môj?“ opýtala sa ho po chvíli.

„Nie,“ odvetilo chlapča smutno.

„A prečo nie?“ tázala sa matka ďalej.

Miesto odvety, stiskol chlapec plecami, nepovediac ani slova.

„Ale ukážže mi, jakým chlebíkom ťa nadelujú?“ vetila ďalej matka, siahajúc mu po kapsičke. Chlapec, vidiac, čo matka robí, zmeravel chúďa a slzy vyhŕkly mu z očú, keď mu matka miesto chleba vytiahla z kabelky kus — pálenej tehly. I zažalostila, zaupela chudera nad ním a dala mu svoj chlieb, ktorý mala sama na obed požiť.

Od tej doby nehladoval Jurko viacej. Ešte toho samého večera po práci zabehla matka zo susednej dedinky, kde sa krvopotnou prácou rúk živila, do majera a so slzami v očach požalovala svedomitejším bíreškám, čo na obed pri svojom synovi zbadala, prihroziac tiež chlapcovi, že keď sa mu kedy nebude dostávať, aby len k nej dobehol, že si radšie sama od úst utrhne, len aby on hladovať nemusel. I bola v ten večer veľká zvada po celom majeri. Bírešky jedna druhej vystrkovala na oči, jako tá a tá chlapca odbavuje, no výsledok zvady bol, že sa potom každá, keď na ňu prišiel rad pasáka stravovať, vynasnažovala, vybaviť ho dľa možnosti. To však trvalo len do času.

Boly totiž na majeri bírešky, ktoré, majúc chlapcov na pasáctvo dospelých a vidiac, že sa Jurkovi neškodno vodí, počaly mu závideť a nohy mu podlamovať: veď vraj načo vydržiavať cudzieho chlapčiska, keď majú k tomu súcich svojích detí až na zbyt. I bol by Jurko skutočne z majera vyskočil, keby práve toho roku kraviar Drapákov nebol musel odísť za regimentom. Nuž tak zostal Jurko na jeho mieste, nie však na dlho. Vrelá túžba, aby i ubohej, práce neschopnej materi dačím pomôcť mohol, dohnala ho k tomu, že už v šestnástom roku stal si na majeri za pohoniča. No tu zapadla hviezda veselších dňov v mladosti Jurkovej.

Slamenú postielku, ktorú si bol v zime horko-ťažko sám zbudoval, preniesol si zo stajne do tmavej, vlhkej izby bíreša Miša Bijáka, no jemu sa to zdalo, že vtiahol do samého horúceho pekla. Veselé, radostné piesne, ktorými ho pri pasení vtáčkovia hajní tešievali, zamenilo hrubé, zverské klnutie málo kedy striezveho Bijáka, hrčanie potôčka a šum lesný vystriedala rumia a bitka Bijákovcov a miesto hovenia si po mäkkej, vonnej tráve, zavisla mu na krkoch ťažká, namáhavá práca. Veď niet bezcitnejšieho ľudu nežli sú daktorí bíreši. Vidia, že chlapec pohonič dľa síl svojich nie je schopný tak ťažkej práce jako oni, vidia ho často, že neraz od unavenia zmalátnelý dolu nosom letí, no predsa sa každý snaží ťahať za tenší konec, strkajúc pohoniča do najťažšej roboty. Tak sa vodilo i Jurkovi. No pomohol si z toho po dvoch rokoch malým figlom. Bárs sa mu síce nikde nič netrafovalo, pobral sa k Drapákovi a oznámil mu, že ak ho za bíreša neprijme, že sa mu inde služba naďabila, nuž že pôjde inam za bíreša. Žid vediac oceniť pracovitosť Jurkovu, podržal ho za bíreša a keď sa mať za ním prisťahovala, aby si ho opierala a varila mu, a keď židovi na službe mericu raži spustil, dal ho z Bijákovej izby preč, strčiac ta iného bíreša. Takýmito stupňami prešiel Jurko od pasáka majerského až na bírešstvo, no prechádzajú nimi obyčajne deti bírešské, kým sa tam osťahnú, kde on. Avšak naňho čakalo ešte aj čosi iného.




František Otto Matzenauer

— autor didaktizujúcich výchovných próz, prekladateľ, editor, hudobný skladateľ a dirigent. Pseudonym: M. Beňovský Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.